Maroko Day 3 – 17.4.2013

El Jadida je staré pobrežné mestečko obľúbené medzi turistami hlavne kvôli širokým piesočným plážam, ale nám stačila večerná ochutnávka, plážam sa istotne venovať nebudeme. O to dôslednejšie sa venujeme raňajkám a čašník keď vidí, ako nám chutí, tak nám stále niečo nosí na stôl. Náš plán na dnes je pozrieť si medinu v El Jadide, a ťahať ďalej po južnom pobreží cez Safi do Esauiry a podľa času uvidíme, kam pôjdeme ďalej.
Pred hotelom Braňo v hline vedľa cesty našiel kúsok nejakého výkopu a už má asi neskutočnú potrebu uspokojiť svoje offroadové chúťky, lebo zadným kolesom radostne nacúva do výkopu a teší sa z prvých náznakov kríženia. No dobre deti, ideme ;)

Medina v El Jadida je ako každá správna medina obohnaná hrubými a vysokými hradbami aj keď táto medina je odlišná od toho, čo sme videli v Casablanke. Je taká akási organizovanejšia, s odlišnou architektúrou. Bude to asi preto, že túto časť El Jadidy postavili v 16. storočí Portugalci na ochranu svojich obchodných záujmov, ktoré v tejto oblasti rozvíjali. Mesto sa v druhej polovici osemnásteho storočia stalo dejiskom bojov, keď marocký sultán so svojimi vojskami vyhnali Portugalcov tam, odkiaľ prišli. Vo vnútri starého mesta (Cité Portugaise) sa nachádza technická zvláštnosť tohto mesta, veľký podzemný vodojem Citerne Portugaise, ktorá je vraj do dnes využívaná. Kým otvoria, ideme sa poprechádzať po úzkych uličkách. Kde tu sa mihne nejaký človek, na malom námestíčku sa hrajú deti a za bránou pri jednom dome dokonca nájdeme stajňu s koníkom. Celkovo je tu ale veľmi ticho, ako keby ešte všetci spali. Je niečo po ôsmej, pomaličky začínajú otvárať lokálne obchodíky a už by tuším mohla byť otvorená aj tá cisterna. Staršia pani predavačka nás hneď vyspovedá odkiaľ sme a keď počuje, že zo Slovenska, hneď zo seba vysype názvy niekoľkých slovenských miest. Na oplátku poviem, že tých vstupeniek chceme „chamza“, čo je v arabčine výraz pre päť a teta si hneď myslí, že vieme po arabsky. Nie moja, to som si len jedinú číslovku zapamätala a už sa mi niekoľkokrát zišla.Vstupné stojí pár dirhamov a za ten pohľad to skutočne stojí. Tehlová podlaha je zaliata vodou, uprostred stropu je kruhový otvor, ktorým do podzemných priestorov preniká denné svetlo, vďaka čomu sa 25 stĺpov podopierajúcich strop vo vodnej hladine odráža ako v zrkadle. Atmosféra je tu vďaka absolútnemu tichu mimoriadne pôsobivá.

Ukazuje sa krásny deň a my sa po pobrežnej ceste R301 uberáme smer juh. Prechádzame cez mestečko Oualidia, ktoré je podľa mojej informačnej predprípravy preslávené chovom ustríc, ktoré sú v tejto oblasti vraj mimoriadne chutné a žiaden gurmán by si nemal nechať ujsť ochutnávku tejto delikatesy v niektorej z miestnych reštaurácií, kde ich vedia pripraviť na tisíc spôsobov. My tu ale zjavne žiadneho gurmána nemáme, pretože ani jeden člen posádky neprejavil záujem o ochutnávku tohto plodu mora. Radšej ochutnáme z vlastných zásob kubánskeho rumu a ideme ďalej. Cesta po pobreží je hodnú chvíľu pomerne nudná a tak nás všetkých poteší odbočka k majáku na El Beddouza, ktorý sa ticho schováva v hmle tiahnucej sa od mora. A keď tak Roman pozerá do satelitnej mapy, keď pôjdeme ďalej po tejto peknej asfaltke, tak by sme mali nájsť odbočku a dostať sa priamo až k oceánu. Tak to poďme preskúmať. Odbočka k oceánu síce vyzerá len ako medzera vo vysokom obrubníku, ale nás len tak nezmätú. Hlinená cestička končí až v niečom, čo vyzerá ako rozsiahla pláň lávovej vyvreliny, ale asi to bude niečo iné výrazne erodované od nárazov obrovských vĺn, ktoré sa tu aj teraz pred nami trieštia na útesoch pred nami. Keď trochu zaostrím očami pred seba, vo vodných kvapkách je na okraji útesov vidieť rybárov s nahodenými udicami. No fakt by ma zaujímalo, čo vie niekto loviť v takýchto rozbúrených vodách. Deti vyliezajúce spod útesov sa nám snažia predať nejaké náhrdelníky z mušlí ale z tohto žiaden biznis nebude. Chvíľku sa tu chlapi ešte zabávajú na pieskových kopčekoch a ideme ďalej.

Keď prechádzame cez mestečko Safi, čosi mi tu nesedí. O tomto meste hovoria ako o priemyselnej oblasti, človek by tu čakal taký nejaký frmol a neporiadok, ale mestečko je krásne vyupratované a na každom jednom stĺpe visí marocká vlajka. Keby ešte pozametali ten piesok, čo tu prefukuje cez cestu, tak by tu bol dokonalý poriadok. Podľa mňa to nie je úplne bežný stav. Chvíľu konzultujeme cez vysielačky a debatu ukončíme tým, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu chystá nejaká slávnosť alebo má prísť na návštevu snáď sám kráľ, pretože tie upratovacie čaty, maľovanie prechodov pre chodcov a čiar a nezvyklá skrášľovacia aktivita obyvateľov tohto mesta asi nebudú každodenným javom, jedine, že by tu mali starostu z nejakej rakúskej dediny. V južnej časti mesta je ale cítiť, že je pravdou, že mesto Safi je preslávené rybárskym priemyslom a najmä spracovaním sardiniek, pretože sa tu cítime ako uprostred obrovskej rybacej konzervy. Robotníci majú asi práve poludňajšiu prestávku, pretože mnohí si tu len tak v tieni popri ceste rozbaľujú balíčky s jedlom, alebo len tak polihujú v tieni fabrických múrov.

Po ďalších takmer dvoch hodinách jazdy prichádzame do mesta Essauira (As Sawira). Toto starobylé mesto vybudované Portugalcami nikdy nebolo dobyté. V roku 2001 bolo zaradené na zoznam UNESCO. Je známe ako jedno z najobľúbenejších letovísk v Maroku a počet ľudí na plážach a plné odstavné parkoviská tomu nasvedčujú. Skúsime ísť čo najbližšie k hradbám starého mesta, ak tam nebude miesto na parkovanie, vždy sa môžeme vrátiť ďalej od centra a nájsť si parkovanie tam. Priamo pri hradbách je parkovisko, ktoré sa zdá byť dosť plné ale parkmajster na nás máva aby sme sa postavili za tie dve autá, čo čakajú na nájdenie parkovacieho miesta, tak sa zafrontíme a čakáme. Chlap má v ruke guču kľúčov od rôznych áut, z čoho vyrozumieme, že sa tu parkuje tak, že odovzdáte kľúče od auta a obsluha vám auto zaparkuje, ak je treba tak preparkuje, pretože autá tu parkujú skutočne neskutočne tesne jedno vedľa druhého. Takúto skúsenosť máme z Paríža a autu sa skutočne nič nestalo, ale tu nám to nie je veľmi po vôli. Keď to ale inak nejde tak asi budeme musieť akceptovať miestne pravidlo.

Keď nás už miestny šéf vyťahuje z áut a chce do ruky naše kľúče, zrazu k nám pristúpi chlapí v žltom pyžamku a presviedča nás, aby sme tu neparkovali a aby sme išli za ním, pretože on a jeho spoločníci majú omnoho lepšie parkovisko a aj nám tam autá postrážia ale hlavne nebudeme musieť nikomu dávať kľúče, lebo ak tuto tímto chlapom kľúče dáme, tak nám určite z auta niečo zmizne. Je nám jasné, že toto je asi praktická ukážka konkurenčného boja ale argument, že si kľúče od auta môžeme nechať pri sebe je zásadný a tak sa pokúšame z vjazdu na toto parkovisko vycúvať, čím spôsobujeme všetkým stojacim za nami riadnu paniku, ale sorry chlapci, meníme krám. Chlapík v žltom nás vedie o kúsok ďalej a skutočne sa dostávame na iné parkovisko, kde nie je až taký nátresk a ukazuje nám, kde presne máme autá odstaviť. Ešte ani nestihneme vystúpiť z auta a už nám chlapík v žltom vysvetľuje, že on a jeho spoločníci sú rybári a hneď tu pred nami je ich reštaurácia a garantuje nám, že všetky ryby sú čerstvé a určite budeme spokojní. Chvíľku sa dohadujeme ale povedzme si na rovinu, niečo by sme zjedli a radi ochutnáme nejakú rybičku. A tak si pri pulte vyberáme, že túto, tamtú a aj hentú a čakáme. Obligátne misky s olivami naloženými v niečom pikantne slanom nám rozbehnú trávenie a našťastie rybičky na seba nenechajú dlho čakať. Sú to riadne porcie, ale aj záverečný účet je riadny. No dobre, kašľať na to, bolo to drahé ale dobré. Poďme to trošku vychodiť do uličiek za hradbami.

Biele domčeky lemujúce úzke uličky majú modré okenice aj dvere, nie preto, že biela a modrá spolu dobre vyzerajú ale modrá farba vraj odháňa zlých duchov. Mestečko pôsobí kľudne, niektoré uličky sú priam až opustené, v iných sú stánky s rôznym tovarom od topánok a kabeliek cez koráliky a ozdoby do vlasov až po grilované kurence alebo kebab. Jeden stánok s kebabom si odfotím, aby som pravdu povedala, ja som kebab nikdy v živote nejedla, tak nech mám aspoň fotku, keď na mňa Roman zozadu štekne, že chlapovi vo vedľajšom bufete sa nepáčilo, že som jeho kolegu v kebabárni fotila. Čo sa mu na tom nepáčilo? Táto ulička končí na malom námestíčku, kde asi nie je nič k videniu, otáčame sa a ideme tou istou uličkou späť. Keď prechádzame okolo kebabárne, chlapík z vedľajšieho bufetu na mňa drzo kričí že „Hej, daj mu 5 dirhamov za to, že si ho fotila!“ S úsmevom na tvári mu cez rameno zakričím „A ty mi daj 5 dirhamov za to, že sa so mnou rozprávaš!“ a bez zastavenia kráčame ďalej. Chlapík ešte čosi mrmle rečou, ktorej nerozumiem a tak je mi to jedno a už fotím pri ďalšom stánku, ktorého majiteľ zjavne neoplýva príliš prerasteným obchodným duchom. Po dobrom obede sa nám začína zívať, bodla by kávička, poďme si nájsť nejakú peknú kaviareň. Lenže na hlavnom bulvári sa nám žiadna kaviareň nepáči a v tých, čo sa nám páčili nám povedali, že kávu nerobia. To je čo za blbosť? Tak sa teda skúsme posadiť v záhradnej reštaurácii hotela hneď vedľa mešity, ale čašníčka reakciu že sorry, ale no coffee rozvinie o vysvetlenie že no electricity. Nuž, keď si spomenieme, na ten elektricko-telefónny rozvod vo forme skrumáže káblov poprepájaných obyčajným skrútením živých drôtov a sofistikovane zaizolovaných štandardnou izolepou, ktorý sme videli na stene jedného domu o pár ulíc vedľa, tak sa čudujeme, že vypadla len elektrina a že nevyhorela polovica mesta.

Priatelia, ale pre mňa je už nájdenie nejakej kaviarne nie len otázkou doplnenia kofeínu ale aj otázkou cti, lebo neviem, čo bolo okrem ryby na tom tanieri, ale teraz sa to neodbytne pýta von, a ak si nechcem uhnať brutálnu hanbu, tak proste nejakú krčmu s toaletou musíme nájsť!!! Poďme na to malé námestíčko, cez ktoré sme už raz prechádzali, tam ľudia sedeli na terase jednej kaviarne a to znamená, že tam elektrina istotne ide. Objednajte mi, čo chcete, ak by som sa dlho nevracala, tak som umrela, a už ma neni. To, čo som našla vzadu naľavo od barového pultu označené ako toalety by si zaslúžilo samostatnú kapitolu, ale už si toho veľa nepamätám, pretože som sa snažila zadržať dych čo najdlhšie, v dôsledku čoho sa mi absolútne odkrvilo pamäťové centrum v mozgu a jediné čo si pamätám je, že po použití tejto toalety som si ešte aj po umytí rúk vodou radšej dezinfikovala obe ruky štyrmi vlhčenými vreckovkami z vlastnej zásoby a do poznámky si dávam, že na takéto expedície si nabudúce pribalím antibakteriálne mydlo. Káva v tejto putike je rovnako hnusná ako môj zážitok spred pár minút, tak ju radšej nedopijem, pretože druhýkrát by som už návštevu miestneho WC nemusela prežiť. Chvíľku sa ešte pomotáme pomedzi ľudí, ale chcelo by to pohnúť sa niekde k horám.

Máme za sebou dva dni v podstate mestských zážitkov a povedzme si na rovinu, už sa nám žiada trochu štrkových ciest a drsnej prírody. Opúšťame teda toto prastaré mesto, ktoré sa v minulosti preslávilo aj tým, že sa tu kedysi zlato vymieňalo za najvzácnejšiu komoditu niekdajšej Rímskej ríše – kráľovskú červeň, alebo kráľovský purpur. Toto farbivo sa vyrábalo iba z jedného druhu morských mäkkýšov, ktorí žili nalepení na skalách ostrova Mogador, kedysi známeho aj ako Purpurové ostrovy, vzdialené len niekoľko kilometrov od Esauiry. Morské slimáčiky síce hľadať nebudeme, ale ďalší bod programu je predsa len trochu zoologický. Na juh od Esauiry okolo mestečka Tamanar by mali byť sady arganovníkov a pri troche šťastia sa nám podarí nájsť aj kozy, ktoré sa vraj chodia pásť do korún týchto stromov. Videla som zopár fotiek s kozami na vetvičkách ale kým to neuvidím na vlastné oči, tak tomu neuverím a budem to považovať za vydarenú fotomontáž. Roman sa celkom potešil, pretože teraz v zásade dostal príkazom obzerať sa po cudzích kozách :)

Už pár kilometrov južne od Esauiry sa popri ceste objavujú ceduľky upozorňujúce na predaj arganového oleja, ale ja by som fakt najskôr chcela tie kozy a potom sa môžeme zastaviť v nejakej tej predajni. Ako si tak uháňame dlhou rovnou asfaltkou, po oboch stranách cesty rastú nejaké stromy, to už asi budú tie arganovníky, ale kozy sa tu pasú len tak lenivo v tráve, to ešte nie je celkom to, čo hľadáme. A keď už tomu prestávam veriť a prehlasujem, že jediné kozy, ktoré tu budú na strome budú musieť byť asi tie moje, lebo iné sa do koruny stromu sotva môžu dostať, Roman prudko brzdí a otáča auto. Čo sa deje? Prečo sa točíme? Roman tvrdí, že má dojem, že na ľavo od cesty videl na strome niečo, čo nevie čo je, možno len nejaká handra alebo igelitka, ale poďme to skontrolovať.

Všetci ostríme zrak a aha, tam v na tom strome sa tuším skutočne niečo hýbe. A keby jedna, veď tých kôz je tam hádam celé stádo, poďme bližšie. Akoby odnikiaľ sa vynorí starý pastier a keďže sme už poučení, že tu sa platí na všetko, tvárim sa ako štedrý turista a dávam starému mužovi 10 dirhamov, č je ekvivalent niečo viac ako dve eurá. Pánko sa usmeje a nechá nás, aby sme sa okolo kozičiek v korunách stromov vytešovali ako malé deti. Nechápem, ako sa tam tie zvieratká dostávajú, veď čo ich tam ten pastier povykladal? Malé kozliatko ako keby čítalo moje myšlienky, pricupká ku kmeňu stromu a šup šup a je hore. To je sranda, veď to má kopýtka, nemá sa ako toho konárika chytiť, a keď sa pozriem, že lezie na úplný koniec tých najtenších konárikov a obhrýza lístočky na samom okraji, mám pocit, že popiera všetky zákony gravitácie. A keď tu skackajú kozy, skackáme aj my okolo nich a fotíme úplne všetky, aj tie hore, aj tie dole pod stromami. Keď už je fotoshoot kompletný a zberáme sa na odchod, na scénu vstupuje starý pastier s rukou natiahnutou pred seba a žiada si ďalšie peniaze. No moment, veď ja som mu už za fotenie zaplatila a my sme nemali v pláne kúpiť si kozu na večernú grilovačku. Ale ak nechceme, aby po nás hodil svoju pastiersku palicu, bude lepšie, keď mu ešte nejaké drobné dáme. Gestikuluje, že očakáva, že zaplatí každý jede z nás, ale tak to teda nie. Chalani, poďme k autám, ani sa neobzrite a odchádzame. Keď pastier vidí, že z nás ďalšie peniaze nevytrieska, otočí sa nám chrbtom a už nám nevenuje ani pohľad. Ale kozy a strome? Čo ti šibe???

A zastavíme sa aj v nejakom tom obchodíku kde predávajú olejové výrobky? On je ten olej vraj veľmi dobrý na vlasy, tak ja by som možno aj nejaký kúpila. Tu sa pridáva aj Braňo, pretože aj on má z domu inštrukcie, že s arganovým olejom bude doma ešte vítanejší, tak sa poďme zastaviť v nejakej predajni. Kúsok od Tamanaru sa zastavíme v jednej z predajní, ktoré sú označené ako Huile d’Argan a ideme sa pozrieť dovnútra. Tieto výrobne arganových produktov sú označované ako ženské družstvá (kooperatívy), výrobky tu predávané vraj vyrábajú výhradne ženy a práca v takýchto kooperatívach vraj predstavuje pre marocké ženy možnosť získať určitú mieru finančnej nezávislosti. Hneď pri vchode nás víta upravená mladá žena a vedie nás do otvorenej miestnosti, v ktorej niekoľko žien sedí na slamových rohožiach a predvádzajú spracovanie arganových orechov. Najskôr sa orechy ošúpu z mäkkej šupky, ktorá sa používa ako krmivo pre zvieratá. Potom sa tvrdé oriešky ručne rozbíjajú kameňom o kameň a jadierko sa oddelí od tvrdej škrupinky. Škrupiny sa používajú na kúrenie a jadierka samotné sa následne spracovávajú na olej. Olej sa spracováva buď na potravinárske použitie alebo na kozmetické účely. Potravinársky olej sa vyrába z pražených jadierok, kozmetický olej je za studena lisovaný zo surových jadierok.

Mladá žena s modrou šatkou na hlave, ktorá nás sprevádza, nás vedie do druhej miestnosti, kde sú popri stene naaranžované police plné kozmetických výrobkov. Než nám začne rozprávať o kozmetike, pristavíme sa pri stole, na ktorom sú misky s pokrievkami a košík s arabským chlebíkom. Mladá dáma odokrýva misky a vysvetľuje, že tu máme na ochutnanie arganový olej pre potravinárske použitie, v prvej je čistý olej ako taký, v druhej je arganové maslo, čo je vlastne marockou obdobou arašídového masla a v tretej miske je arganový olej zmiešaný s medom. Trháme si kúsky arabského chlebíka a namáčame ich postupne do jednotlivých misiek. Olej je proste ako olej, má jemnú špecifickú príchuť aj arómu, ale je to proste olej. Tá zmes, čo má byť marockou obdobou arašídového masla mne osobne až tak veľmi nechutí, asi to bude tým, že ani arašídové maslo na mňa nikdy nijako pozitívne nezapôsobilo, ale zato zmes arganového oleja a medu je veľmi chutná a keby som nemala sebakázeň, tak by som si pritiahla stoličku a s touto miskou by sme si istotne mali čo povedať. Ďalšia mladá dáma nám prináša tácku s čajníkom a pohárikmi a my zase máme možnosť pochutiť si na marockom čajíku. Tak na toto by sme si vedeli zvyknúť. Prečo sa toto nepraktizuje aj v našich obchodoch? Po ochutnávke je čas vypočuť si predstavenie kozmetických výrobkov, na vlasy, na pleť, proti vráskam, proti reumatickým bolestiam, proti psoriáze, proti herpesu, na akné a neviem ešte na čo všetko by sa to malo dať použiť. Malé fľaštičky aj veľké fľašky, stačí si len vybrať a tak si vyberáme každý do svojho košíčka, až máme tie košíčky utešene plné a ani mladej dáme, ktorá nás obsluhuje už istotne nevadí, že s nami ostala aj po pracovnej dobe, aj keď aj predtým, než sme nakúpili, nás uisťovala, že je to ok. Braňo sa nekašle, berie najväčšiu fľašku s kozmetickým olejom pre jeho Danku na vlasy. Veď nech je vidieť, že na nej nešetrí  Každý z nás ešte dostane nejaké to mydielko ako prezent za dobrý nákup a môžeme ísť. Je niečo po piatej, dnes to už ďaleko nepotiahneme a asi nemá význam ťahať sa dnes proti tme do hôr, keďže netušíme, ako to tam vlastne vyzerá. Bude možno lepšie keď nájdeme nejaký kemp, a ráno budeme pokračovať.

Po ďalšej hodinke cesty sa dostávame k malej nenápadnej odbočke z cesty N1 na úzku singletrackovku P1000. Smerovník naznačuje, že by tam mal byť niekde kemp, skúsime ho pohľadať. Cesta sa kľukatí a po niekoľkých kilometroch začína pomerne prudko klesať dolu. Podľa mapy aj navigácie sa asi chystáme naklesať až k morskému pobrežiu, čo by za určitých okolností mohlo byť fajn, ale cesta sa postupne vnára do hmly a ak v takýchto podmienkach zakempujeme, budeme mať ráno aj chladno a aj dosť vlhko. Asi by bolo lepšie nájsť si zase nejaký hotelík. Niekedy si stačí priať, pod hladinou inverznej hmly do šera sliepňa lampa nad označením, že tá budova, čo vyzerá na prvý pohľad ako krčma, je hotel. Ideme sa spýtať, či majú voľné izby, ale pravdu povediac, kľudne by sme prespali aj na tých sedačkách v tej krčmovej časti, kde sa miestni mladí muži oddávajú účinkom nealkoholického heinekena. Nebude treba, dve voľné izby sa nájdu. Počujete tie čudné zvuky? To čo je? To vreští nejaké zviera, čo mi to pripomína.... Perinbabu, Tam takto vrešťali pávy. To bude určite páv, to si idem odfotiť. Prechádzam tmavým dvorom a snažím sa nájsť zdroj toho žalostného kvílenia, ale zdá sa, že ten nešťastný vták je až za múrom vo dvore vedľajšieho domu a tam sa k nemu škriabať nebudem. Dúfam aspoň, že sa tá prerastená farebná sliepka unaví a nebude vrešťať celú noc.

Chalani už sedia na sedačkách v reštaurácii a čakajú, kým nám čašník prinesie tácku so všetkým potrebným na prípravu večerného čajíka. Ale priatelia, napriek tomu, že sme v moslimskej krajine, tak konkrétne v tejto oblasti vraj pestujú hrozno a vyrábajú z neho veľmi dobré a kvalitné ružové víno, tak čo keby sme okrem čajíka ochutnali aj tento mok? Fľaška, ktorú nám čašník priniesol je krásne orosená, ale venujme ešte chvíľu pozornosti Romanovi, ktorý sa dnes ujal prípravy čaju a tvári sa, že vie, čo robí. Tých pár kvapiek, ktoré vyprskli na tácku, mu blahosklonne odpustíme, veď v čajníku toho ostalo pre všetkých ešte dosť. Odborník by povedal, že degustovať víno následne po vypití sladkého čajíka nie je príliš vínoznalecké, ale my si užívame aj jedno aj druhé a to víno je veľmi dobré a príjemne nás uvoľní až do stavu, ktorý by bolo vhodné využiť na upadnutie do hladiny alfa a hlbšie. Dobrú noc, fešáci, vidíme sa ráno.