Ako sa to všetko začalo

Už keď sme sa vrátili z cesty po Peru a Bolívii, bolo nám jasné, že sa do Južnej Ameriky ešte vrátime. Učarovalo nám hlavne Altiplano – vysoko položená náhorná plošina, ktorá sa v Bolívii tiahne od hlavného mesta La Paz popri západnej hranici až na úplný juh krajiny po národný park Eduarda Avaroa. Ten sme nestihli preskúmať tak, ako sme pôvodne plánovali a aj tie majestátne hraničné sopky sme si užili len tak pohľadom z diaľky. Ich vrcholy, vyzerajúce ako keby sa dotýkali modrej oblohy, nás fascinovali. Dalo by sa na niektoré dostať takým tým naším spôsobom? No proste terénnym autom?
Minimálne o jednej sme vedeli – v Čile je sopka Guallatiri, na ktorú by mala viesť nejaká cesta, aj keď asi v dosť zlom stave. Videli sme ako sa chlapi v jednej časti Top Gear snažili práve na túto sopku vydriapať a vyzeralo to poriadne dramaticky. Najskôr im v tej výške umierali autá, potom umierali oni a snažili sa poraziť výškovú chorobu pomocou tabletiek Viagry a nakoniec z dymiacej sopky prchali ako o život, pretože už mali také problémy s dýchaním, že sa po ceste plazili po štyroch a už takmer neboli schopní ani rozprávať. No tak toto musíme skúsiť aj my. To je presne taká šialenosť, ktorá by výborne okorenila našu ďalšiu expedičku.

Ak chcete vidieť to motivačné video, nech sa páči ;)
Top Gear Scalig the Guallatiri volcano >>

Naše nadšenie však mierne opadlo, keď nám kamoš google prezradil, že sopka Guallatiri má síce niečo málo cez 6000 metrov ale Top Gearáci sa dostali len sotva niečo okolo 5200 a to pre nás nie je žiaden rekord. V Bolívii sme sa autom dostali až do 5284 metrov a peši sme to došliapli až na 5385 metrov, čo je vyššie, než sa dostali tí motoristickí herci. Ale aj tak nám tá Čilská sopka nejako nedala spať. Po niekoľkých ďalších večeroch skúmania na googli sme zistili, že pozdĺž Čilsko – Bolívijskej hranice sa nachádza ešte niekoľko vulkánov, na ktoré by sa mohlo dať dostať autom. Na týchto sopkách sa totiž v minulosti nachádzali bane, v ktorých sa ťažila síra a teda tam kedysi viedli aké také cesty, po ktorých nákladiaky zvážali vyťaženú surovinu. Síra sa tam síce už veľa desaťročí neťaží a cesty už dávno nie sú udržiavané, ale možno by ešte mohli byť v dosť uspokojivom stave na to, aby sme sa po nich mohli pokúsiť dostať čo najvyššie. Samozrejme, ak hovoríme o cestách, nemyslíme žiadne asfaltky, ale len štrkovo šotolinové cesty vyhryzené vo svahoch hôr, na ktorých stave sa podpísali roky bez používania a hlavne desaťročia pôsobenia prírodných síl, ktoré pri občasných zemetraseniach a zosuvoch niektoré úseky ciest poslali do nenávratna v hlbokých roklinách.

A ako sme tak skúmali informácie o čilských sopkách, narazili sme na informáciu, že na hranici s Argentínou sa nachádza najvyššia sopka sveta, Nevado Ojos del Salado, na ktorej sa uskutočnilo už niekoľko pokusov o dosiahnutie najvyššej výšky, akú je možné dosiahnuť motorovým vozidlom na celej zemeguli. Tak toto už je výzva ako sa patrí. Tieto rekordy sa dosahovali s masívne upravenými vozidlami a to my rozhodne nebudeme mať, ale mohli by sme sa pokúsiť o stanovenie neoficiálneho svetového rekordu v nadmorskej výške, akú kedy dosiahlo obyčajné neupravené auto z autopožičovne. Samozrejme to musí byť niečo 4x4, uvidíme, čo miestne požičovne ponúkajú.

Začali sa týždne plánovania a zostavovania itinerára, aby sme 19 dní využili čo najlepšie. Ale nech sme kalkulovali akokoľvek, jedno bolo jasné – za 19 dní dokážeme preskúmať len polovicu krajiny, ktorá sa ako tenký slíž ťahá v dĺžke takmer 4000 kilometrov veľkou časťou západného pobrežia Južnej Ameriky. A k tomu ešte najjužnejšie časti krajiny nie sú dosiahnuteľné autom bez toho, aby sme nemuseli prejsť do Argentíny a to je s autom z autopožičovne trochu dosť problém. Bolo by skvelé, keby sa nám podarilo pozrieť si aj Patagóniu a Ohňovú zem, ktorá je najjužnejšou časťou juhoamerického kontinentu, ale aby sme sa tam stihli poobzerať aspoň po tých najväčších krásach, vydalo by to na samostatnú výpravu a niekoľko peších trekov do tamojších hôr. No čo, všetci, ktorí idú do Čile, idú práve do jeho južnej časti, pretože na severe vraj nič nie je, tak sme sa rozhodli, že to nič pôjdeme preskúmať. Poletíme teda do hlavného mesta Santiago, vezmeme si auto a vydáme sa na sever až na najsevernejšie miesto krajiny a odtiaľ sa budeme spúšťať späť na juh a pri tom sa budeme pokúšať dostať na niekoľko sopiek do výšky aspoň nad 5000 metrov. A keďže tých sopiek sme si vybrali 5, zrodil sa aj názov tejto expedície – 25 000 metrov nad morom. Jeden z našich známych ale skonštatoval, že toľko metrov on robí každý deň pri dochádzaní do práce z Trenčína do Nového Mesta, museli sme preto názov mierne spresniť: 25 000 metrov nad morom VERTICAL – bláznivá cesta hore. Teraz už je snáď jasné, o čo nám ide, tak poďme na to.

Termín – 18.3. – 5.4.2016, obdobie, kedy sa na južnej pologuli letná sezóna už skončila, takže nebude nátresk turistov ani na miestach, kde by sa mohli chcieť vyskytovať, aj keď my rozhodne nemáme v úmysle vyhľadávať štandardné turistické atrakcie.

Auto sme si bookli Toyotu 4Runner, uvidíme, čo nám dajú. Posádka už takmer štandardná – ja, Roman, Robino a Marián. Hmmm, lenže to sme iba jedno auto a pri tom, čo máme v úmysle v Čile podniknúť by sa nám zišla ešte ďalšia záložná posádka. Lenže nahovoriť na takéto bláznovstvo niekoho ďalšieho nie je jednoduché a znásilňovať sa nám nikoho nechce. Veď keby bol akýkoľvek problém, tak si zavoláme nejakých miestnych rangerov alebo policajtov. Po dôkladnom googlení a zisťovaní stavu pokrytia slížoidnej krajiny mobilným signálom nám ale trochu stuhol úsmev na tvárach. Severná polovica krajiny to s pokrytím nemá bohvie aké. Mobilom sa dá dovolať tak maximálne v mestách a v okruhu asi 20 km od mesta a všetko ostatné sú biele miesta bez signálu, takže v prípade problémov si môžeme tak maximálne niekoho stopnúť. Na hlavnej severo-južnej pobrežnej ceste na západe krajiny by to asi až taký problém nebol, ale my sa chystáme na dobýjanie sopiek na východnej hranici krajiny a tam nie len že nie je takmer žiadne mobilné pokrytie, pretože tam nie sú žiadne väčšie mestá, ale celkovo tam veľa ľudí nezablúdi, ani miestnych, nieto ešte turistov, takže v prípade potreby by nám mobil pomohol jedine ak by sa dal odpáliť ako svetlica. Pre klamlivý pocit bezpečia sme si teda aspoň požičali satelitný telefón a kúpili sme si najlacnejší 30 dňový kredit za takmer 80 eur. Snáď ho nebudeme potrebovať, ale bude lepšie, ak budeme mať možnosť spojenia so svetom. Na webe jedného čilského ministerstva som sa dočítala, že pre výstup na pohraničné hory je nevyhnutné vybaviť si oficiálne povolenie. Podľa presného zoznamu takto povoľovaných hôr sa nachádzajú aj štyri z piatich našich plánovaných výstupov, tak by asi bolo lepšie povolenia vybaviť. S chabými znalosťami španielčiny, s výdatnou pomocou google translatora a tým istým textom v angličtine som sa ministerstvu pokúsila vysvetliť, čo máme v úmysle a na ktorých konkrétnych kopcoch a že by sme ocenili, keby nám udelili príslušnépovolenia. Asi sa na našich plánoch smialo celé oddelenie lezeckých povolení, pretože o pár dní prišlo vyjadrenie, že my vlastne na tie hory nemienime liezť, v podstate sa na ne chceme viezť, takže povolenie na lezenie nepotrebujeme. Dokonca ani najšpeciálnejšie povolenie pre výstup na Ojos del Salado nepotrebujeme a to už sa mi zdalo trošku neuveriteľné, pretože internetové zdroje uvádzajú, že za výstup na túto najvyššiu sopku sveta sa dokonca platí poplatok okolo 190 amerických dolárov na osobu. No nič, ja si teda toto vyjadrenie od ministerstva pre istotu vytlačím, ak by nás náhodou nejaký tamojší ranger chcel kontrolovať.
Takto vybavení sme vyrazili na letisko do Prahy, odkiaľ sme tentokrát do toho sveta mali letieť.