Máme pred sebou ďalší nádherný deň. Na oblohe ani mráčik, dnes sa chceme presunúť čo najviac na juh, aby sme sa čo najviac priblížili k vrcholu všetkých vrcholov tejto expedície, vulkánu Ojos del Salado. Je to odtiaľto na dva dni cesty, ale to neznamená, že tu už sranda končí. Chceme sa ísť ešte pozrieť do observatória ALMA, v ktorom by sa mal nachádzať najväčší rádioteleskop na svete. Do observatória sa dá dostať na bezplatnú exkurziu, stačí si na ich webe objednať bezplatné lístky. Keď som sa však pokúšala lístky pre nás koncom januára rezervovať, na všetky prijateľné termíny už boli miesta rozchytané. Bola som z toho dosť smutná, ale ja sa len tak nevzdávam. Turistov štandardne vodia na exkurziu do hlavného velína, ktorý sa nachádza v svahoch Cordiler neďaleko mestečka San Pedro de Atacama. Podrobným prezeraním googlovských máp som zistila, že ak sa vydáme po ceste 27 smerom k Argentínskym hraniciam, je tam jedna nečíslovaná odbočka, ktorou by sa mohlo dať dostať až na satelitné pole observatória. A ak by sa nám to podarilo, tak to bude podstatne väčší zážitok ako exkurzia do velína, kde by na nás maxmálne pípali počítače a žmurkali nejakí vedeckí pracovníci, ktorí by nás ohurovali zábermi súhvezdí, ktoré aj tak nepoznáme. Plán teda máme, uvidíme, ako ďaleko sa dostaneme.
San Pedro de Atacama nechávame za chrbtom a vyrážame priamo na východ. Po pravej strane nám robí spoločnosť nádherne súmerne kónický hraničný vulkán Licancabur. Za ním je už Bolívia. Ak by sme sa dostali až po odbočku s cestou B243, doviedla by nás až k Lagune Verde a Lagune Bianca v bolívijskom národnom parku Eduardo Avaroa. Cez hranice však nesmieme, tak sa držme plánu. Asi 40 kilometrov od mesta Roman pri poriadnom zväčšení máp v navigácii skutočne nájde nenápadnú odbočku doprava.
Celkom rýchlo naberáme výšku. V jednom momente prichádzame k ceduli, ktorá oznamuje, že sa dostávame do oblasti s extrémnou nadmorskou výškou nad 5000 metrov a máme si to dobre rozmyslieť, pretože v prípade núdze je veľmi komplikované poskytnúť akúkoľvek pomoc alebo asistenciu. Nerozmýšľame ani chvíľku, ideme ďalej. Asi rátali aj s nami, pretože o pár zákrut ďalej je vedľa cestičky havarovaný červený pickup celkom slušne rozmlátený od toho, ako sa kotúľal dole kopcom, keď zletel z cestičky. Lenže nás len tak ľahko nezastrašia, aj tak ideme ďalej.
Cítime, že sme už vysoko, opäť sa hlási namáhavejšie dýchanie. Cesta sa strmo kľukatí, až nás nakoniec vypľuje na náhornú plošinu priamo pod obrovský biely tanier teleskopu APEX. Ohúrením takmer nedýchame, je naozaj monumentálny, poďme sa k nemu odfotiť. Skáčeme z auta a robíme si selfíny s bielym fešákom. Je mi dosť čudné, že bránka na oplotení je otvorená a keby som veľmi chcela, mohla by som vyliezť priamo do taniera až k anténe, veď tu nikto nie je. Tento teleskop je súčasťou celosvetového projektu, v rámci ktorého viacero takýchto teleskopov prispieva snímkami na zostavovanie záberov Mliečnej dráhy a jej supermasívnej čiernej diery Sagitarius A a ešte väčšej čiernej diery v sústave Messier 87. Možno by ma videli ako obrieho mimozemšťana.
Obzerám sa okolo, niekde tu by sa malo nachádzať aj to veľké satelitné pole, ktoré zbiera signál pre najväčší rádioteleskop na svete. A skutočne, možno o dva kilometre južne od nás vidím množstvo bielych tanierov otočených k oblohe. Waaaaaw, to je nádhera. Roman nás začína súriť. Sa tu fotíme s APEXom v štýle Chosé v zálive a on by sa chcel pokúsiť dostať na vrchol sopky hneď nad nami, pretože na nej práve objavil cestičku. No, ale najskôr chcem ísť do toho satelitného poľa, prosííííím. Ja ich chcem vidieť zblízka. Než sa stihneme začať dohadovať o prioritách, vidíme, ako sa od satelitného poľa smerom k nám zdvíha kúdoľ prachu. Keď sa dodvíha až k nám, driftom pri nás zabrzdí červený pickup. Na dve doby z neho vyskáču dvaja sekuriťáci a zvýšeným hlasom aj dynamikou slov na nás sypú nejaké otázky. Týmto vynucovaním si autority na nás pôsobia trošku komicky, pretože sú obaja tak o dve hlavy nižší od nás a nepomáhajú im ani obušky a veľké vysielačky na opaskoch. Tvária sa veľmi dôrazne. My sa tvárime veľmi nechápavo. Nie sme až takí tupí aby sme nevedeli, že sa nás pýtajú, ako sme sa sem preboha dostali. Predstierame, že španielsky nehovoríme, ale aj tak ukazujeme, že veď hentam tou cestou sme prišli. Snažíme sa im vysvetliť, že tam nebola žiadna rampa, tak nechápeme, prečo sú takí vytočení. Chlapi sa nám snažia niečo vysvetliť. Chápem, že nás chcú dostať preč, ale budem sa ešte chvíľku hrať na blondínu. Chalani sa pri našom aute pučia smiechom. V krajine čiernovlasých domorodcov asi veľa vtipov o blondskách nepoznajú, tak sa sekuriťáci snažia nejako ma priviesť k pochopeniu. Nakoniec pochopia, že po španielsky to nepôjde. Jeden tasí vysielačku a niečo do nej horúčkovite šteká. Vysielačka šteká späť. Zrazu je štekajúca vysielačka otrčená na mňa. Z pantomímy uniformovaného muža pochopím, že si mám ísť vypočuť, čo mi vysielačka hovorí.
Muž na druhom konci bezdrôtového komunikačného kanála mi vysvetľuje, že sa nachádzame v zakázanej oblasti, kam turisti za žiadnych okolností nesmú chodiť a preto nás tí dvaja pracovníci bezpečnostnej služby teraz bezpečnou cestou odeskortujú mimo územie observatória ALMA.
Znie to definitívne, nemá význam vyjednávať. Sekuriťáci zjavne v observatóriu zohnali nejakého anglicky hovoriaceho astronóma, ktorý neznáša, keď mu niekto protirečí. Chlapi nám ukazujú, že ich máme nasledovať. Roman ešte naznačuje, že on by rád hore na tú sopku nad nami, veď tam vedie lákavá cik cak cestička. Sekuriťáci si však ťukajú a čelo a zamietavo krútia hlavami, vraj to je veľmi nebezpečná cesta. Čo? Nebezpečná? Muchachos, ale veď my sme už boli na Guallatiri a aj Aucanquilcha a Ollague a Azufre. Chlapi na nás vypliešťajú oči v nemom údive, potom krútia hlavami so slovami, že sme „loco“ a „crazy“, teda blázni, a naďalej prísne trvajú na tom, že ich máme nasledovať. No nič, radšej ich poslúchnime, kým na nás vytiahnu obušky, lebo už im tuším dochádza trpezlivosť.
Vedú nás úplne iným smerom, než sme sem prišli. Roman sa celou cestou pozerá do svahov vulkánu po našej ľavej strane.
„Aha, tam je tá cesta, boooože, to je pekný cik cak až hore. Ideme?“
Keby sme nemali pred sebou tých nasrdencov, aj by som povedala, že poďme, ale asi nechceme, aby po nás začali strieľať, alebo niečo podobné. Radšej ideme poslušne za červeným predjazdcom. Zrazu ale červený pick-up odbočí z pohodlne vyjazdenej cestičky k samostatne stojacemu veľkému bielemu satelitu. Nechápeme. Brzdové svetlá. Sekuriťáci zastavujú a vyskakujú z auta. Vyškerení od ucha k uchu nám cez otvorené okienko pri šoférovi oznamujú, že toto je ten známy satelit ASTE a kúštik od neho v otváracom bielom kryte je schovaný superpresný rádioteleskop NANTEN 2. Tu si môžeme vystúpiť a porobiť fotky, ak chceme. Jasne, že chceme. Tento veľmi presný teleskop prevádzkovaný Japoncami v spolupráci s Južnou Kóreou, Švajčiarmi, Nemcami, novým Južným Walesom a Čile má za úlohu veľmi podrobne skúmať južnú oblohu. Je asi mimo záber sledovacích kamier, pretože uniformovaní chlapi sú zrazu omnoho veselší a priateľskejší, než tam hore. Smejú sa od ucha k uchu a volajú nás k sebe, aby sme si spravili spolu selfínu. Chvíľu si fotia oni nás, potom zasa my ich, my nás a ich a satelit, my satelit, až kým nie sme všetci dostatočne zdokumentovaní.
O kúsok ďalej je rampa. Sekuriťáci ju manuálne nadvihnú a nechajú nás prekĺznuť von. Potom jeden z nich sadne do auta a tiež ho vyvezie za rampu. Zdá sa, že nás idú eskortovať ešte ďalej. Už sme na hlavnej ceste a smerujeme späť k San Pedro de Atacama, ale červený pick-up nám je stále v pätách, bez ohľadu na to, ako veľmi Roman pridáva. Asi nám moc neveria, že by sme sa hore k satelitom nevrátili. Keď sa dostaneme do miesta, kde je odbočka z hlavnej cesty, ktorou sme sa dostali na náhornú plošinu so satelitmi, Roman im z okna rukou ukazuje, že hentam je tá cestička, kde nemáte rampu. Chlapi odbočujú, presne toto asi hľadali.
Ako sme hekli observatórium
Bez zastavenia pokračujeme ďalej. Tesne lížeme malé letisko pri San Pedro de Atacama, prebehneme cez cestu 23 a zbiehame na nespevnenú cestičku, ktorá nás vedie do najväčšej soľnej pláne v Čile – Salar de Atacama. Vo svahu v diaľke naľavo od nás vidíme obrysy budov ALMA OSF (podporné stredisko observatória), kam sa dá dostať na tú bezplatnú exkurziu. Pravdu povediac, sme nadšení, že nám sa podarilo heknúť priamo satelitné pole.
Asi 20 kilometrov od San Pedro de Atacama je malá odbočka doprava s nenápadnou ceduľkou Laguna Cejar. Malo by to byť jazierko s teplou vodou, kde by sme sa po našom astrodobrodružstve chceli trochu odreagovať. Prichádzame k malému parkovisku. Je tu malý domček a v ňom staršia pani vyberá vstupné. To sme síce nečakali, ale nevadí. Ale je tu malá zmena – v lagúne Cejar sa kúpať nesmie, je to chránená oblasť, v ktorej žijú plameniaky. Môžeme sa tam ísť po drevenom chodníčku pozrieť, ale kúpať rozhodne nie. Kúpanie je povolené v lagúne Piedra, kúsok od lagúny Cejar. Nám je jedno, ako sa tá lagúna volá, hlavne nech už v nej ležíme.
Sme prekvapení, že hneď vedľa domčeka so vstupenkami sú postavené pekné murované prezliekárne, toalety a aj vonkajšie sprchy. Nahádžeme na seba plavky a po bielom pieskovom chodníčku cupkáme k neuveriteľne nádherne vyzerajúcemu jazierku. Tyrkysová voda výrazne kontrastuje s bielymi brehmi v diaľke obrúbenými k nebu stúpajúcimi tmavými vulkánmi. Vyzerá to nadpozemsky, keby tu nebola tá trojčlenná rodinka, asi by som si myslela, že sme na úplne inej planéte. Obchádzame celú lagúnu až k malému prístrešku s lavičkou. Nie je príliš horúco, sotva niečo okolo 25 stupňov, ale slnko ostro páli. Natierať sa opaľovacím krémami je ale zakázané, a aj keby nie, jediné mazanie, ku ktorému by som tu chalanov donútila by sa spájalo so štrngajúcimi pohárikmi a to tu tiež nie je povolené.
Idem skúsiť vodu.
Čakala som teplučký kúpeľ, ale toto jazero má maximálne tak 24 stupňov. Ja neviem, či sa mi tam chce liezť. Lenže tá pani pri predaji lístkov nám povedala, že v lagúne je slaná voda, dokonca vraj slanšia a hustejšia než v Mŕtvom mori a to nemôžem nevyskúšať. Nie že by som mala s čím porovnávať, v Mŕtvom mori som ešte neplávala, ale nebudem predsa stáť na brehu, keď tá moja háveď chlpatá sa tam už máča. Myslím samozrejme chalanov.
Lagúna vyzerá veľmi hlboká, voda je hneď od brehu tmavá, našťastie kúsok od nášho prístrešku je vo vode niečo ako kamenná polička, ktorá vbieha niekoľko metrov do lagúny a veľmi pomaly sa zvažuje. Keď sa dostanem na jej okraj, mám vodu po kolená, dosť na to, aby som sa mohla postupne ovlažiť a hlavne ochutnať, ako slaná tá voda skutočne je. Strašne slaná, do tohto istotne nebudem skákať šípku, to by mi vyštípalo oči z jamôk. Opatrne sa položím na vodu a jemne sa odrazím od kamennej podvodnej police. Som pripravená začať zaberať rukami, aby som sa udržala nad hladinou, ale mám zrazu taký čudný pocit. Niečo je inak.
Zaberiem rukami, opíšem kruh, ale celé je to dosť čudné, pretože telo sa mi neponorilo do vody, ale pláva na hladine ako veľká bledá nafukovačka. Pokúšam sa do plávania zapojiť aj nohy, ale keď sa pokúsim plávať „prsia“ len tak čudne vykopávam nohami do vzduchu, pretože mi hustá voda vytláča celé stehná na hladinu, ako keby ma to jazierko nechcelo. Otočím sa na chrbát, že skúsim znak, ale ostanem sedieť akoby som pod sebou mala kus polystyrénu. Obzerám sa, ako sú na tom chalani, ale ani oni nemajú o moc hlbší ponor. Sedia na zadkoch, čváchajú okolo seba rukami, točia sa dokolečka. Je to fakt strašne zábavné. Robino si pospevuje a ani dlho netrvá, máme nacvičenú vodno-tanečnú zostavu ako amatérske akvabely. Hlavne si nenamočiť hlavu, pretože voda v očiach naozaj ukrutne štípe. Týpek, ktorý práve prišiel o tom asi nemá ani potuchy, pretože do vody plácol poriadne prskavého pupkáča a všetkým nám našpliechal plné oči soľného koncentrátu.
Asi po polhodinke máme slaného wellnessu dosť, tuším ma už začína poštipkávať pokožka. Opatrne lezieme z vody, pretože okraje lagúny sú veľmi ostré, Roman si už rozrezal prst na nohe. Stojím na brehu. Vietor mi vysúša z tela kvapky vody a zanecháva po nich kryštáliky soli, pozachytávané na každom chĺpku na mojom tele. Po takomto kúpeli je sprcha absolútne nevyhnutná. Pri prezliekarňach sú vonkajšie sprchy, ale voda v nich je totálne ľadová. S drkotajúcimi zubami si chystáme pod prístreškom opodiaľ niečo na zjedenie a kávičku.
Asi 20 kilometrov od San Pedro de Atacama je malá odbočka doprava s nenápadnou ceduľkou Laguna Cejar. Malo by to byť jazierko s teplou vodou, kde by sme sa po našom astrodobrodružstve chceli trochu odreagovať. Prichádzame k malému parkovisku. Je tu malý domček a v ňom staršia pani vyberá vstupné. To sme síce nečakali, ale nevadí. Ale je tu malá zmena – v lagúne Cejar sa kúpať nesmie, je to chránená oblasť, v ktorej žijú plameniaky. Môžeme sa tam ísť po drevenom chodníčku pozrieť, ale kúpať rozhodne nie. Kúpanie je povolené v lagúne Piedra, kúsok od lagúny Cejar. Nám je jedno, ako sa tá lagúna volá, hlavne nech už v nej ležíme.
Sme prekvapení, že hneď vedľa domčeka so vstupenkami sú postavené pekné murované prezliekárne, toalety a aj vonkajšie sprchy. Nahádžeme na seba plavky a po bielom pieskovom chodníčku cupkáme k neuveriteľne nádherne vyzerajúcemu jazierku. Tyrkysová voda výrazne kontrastuje s bielymi brehmi v diaľke obrúbenými k nebu stúpajúcimi tmavými vulkánmi. Vyzerá to nadpozemsky, keby tu nebola tá trojčlenná rodinka, asi by som si myslela, že sme na úplne inej planéte. Obchádzame celú lagúnu až k malému prístrešku s lavičkou. Nie je príliš horúco, sotva niečo okolo 25 stupňov, ale slnko ostro páli. Natierať sa opaľovacím krémami je ale zakázané, a aj keby nie, jediné mazanie, ku ktorému by som tu chalanov donútila by sa spájalo so štrngajúcimi pohárikmi a to tu tiež nie je povolené.
Idem skúsiť vodu.
Čakala som teplučký kúpeľ, ale toto jazero má maximálne tak 24 stupňov. Ja neviem, či sa mi tam chce liezť. Lenže tá pani pri predaji lístkov nám povedala, že v lagúne je slaná voda, dokonca vraj slanšia a hustejšia než v Mŕtvom mori a to nemôžem nevyskúšať. Nie že by som mala s čím porovnávať, v Mŕtvom mori som ešte neplávala, ale nebudem predsa stáť na brehu, keď tá moja háveď chlpatá sa tam už máča. Myslím samozrejme chalanov.
Lagúna vyzerá veľmi hlboká, voda je hneď od brehu tmavá, našťastie kúsok od nášho prístrešku je vo vode niečo ako kamenná polička, ktorá vbieha niekoľko metrov do lagúny a veľmi pomaly sa zvažuje. Keď sa dostanem na jej okraj, mám vodu po kolená, dosť na to, aby som sa mohla postupne ovlažiť a hlavne ochutnať, ako slaná tá voda skutočne je. Strašne slaná, do tohto istotne nebudem skákať šípku, to by mi vyštípalo oči z jamôk. Opatrne sa položím na vodu a jemne sa odrazím od kamennej podvodnej police. Som pripravená začať zaberať rukami, aby som sa udržala nad hladinou, ale mám zrazu taký čudný pocit. Niečo je inak.
Zaberiem rukami, opíšem kruh, ale celé je to dosť čudné, pretože telo sa mi neponorilo do vody, ale pláva na hladine ako veľká bledá nafukovačka. Pokúšam sa do plávania zapojiť aj nohy, ale keď sa pokúsim plávať „prsia“ len tak čudne vykopávam nohami do vzduchu, pretože mi hustá voda vytláča celé stehná na hladinu, ako keby ma to jazierko nechcelo. Otočím sa na chrbát, že skúsim znak, ale ostanem sedieť akoby som pod sebou mala kus polystyrénu. Obzerám sa, ako sú na tom chalani, ale ani oni nemajú o moc hlbší ponor. Sedia na zadkoch, čváchajú okolo seba rukami, točia sa dokolečka. Je to fakt strašne zábavné. Robino si pospevuje a ani dlho netrvá, máme nacvičenú vodno-tanečnú zostavu ako amatérske akvabely. Hlavne si nenamočiť hlavu, pretože voda v očiach naozaj ukrutne štípe. Týpek, ktorý práve prišiel o tom asi nemá ani potuchy, pretože do vody plácol poriadne prskavého pupkáča a všetkým nám našpliechal plné oči soľného koncentrátu.
Asi po polhodinke máme slaného wellnessu dosť, tuším ma už začína poštipkávať pokožka. Opatrne lezieme z vody, pretože okraje lagúny sú veľmi ostré, Roman si už rozrezal prst na nohe. Stojím na brehu. Vietor mi vysúša z tela kvapky vody a zanecháva po nich kryštáliky soli, pozachytávané na každom chĺpku na mojom tele. Po takomto kúpeli je sprcha absolútne nevyhnutná. Pri prezliekarňach sú vonkajšie sprchy, ale voda v nich je totálne ľadová. S drkotajúcimi zubami si chystáme pod prístreškom opodiaľ niečo na zjedenie a kávičku.
Sme dokonale zrelaxovaní, je čas pohnúť sa.
O kus ďalej sa dostávame k dvom okrúhlym otvorom v soľnej pláni, nazvaným Ojos del Salar (Oči soľnej pláne). Sú to dve súmerné prepadliny s chladnou sladkou vodou. V jednej si dokonca pláva kačka. Dalo by sa tu aj kúpať, no studená sprcha nám stačila. Pokračujeme na západ.
Soľná pláň Salar de Atacama ničím nepripomína soľné pláne, ktoré sme doteraz videli. Salar de Uyuni v Bolívii bola žiarivo biela, ale tu je to všetko ako kakaová šľahačka nastriekaná do nepravidelných vlniek. Dôvodom je, že táto najväčšia čilská soľná pláň vznikla úplne inak, ako biele soľné pláne. Tie sú spravidla pozostatkom morskej vody uzavretej horami v časoch, keď sa tvoril reliéf krajiny. Salar de Atacama je tiež oblasťou obkľúčenou vysokými horami (na východe sú to vysoké vulkány hrebeňa Ánd, na západe je to horský pás Cordillera de Domeyko. Z celej tejto oblasti neodchádza žiadna rieka a preto všetka voda, ktorá po zrážkach stekala z okolitých svahov sa v oblasti soľnej pláne zbierala, vyparovala sa a zanechala tu po sebe všetky minerály, ktoré so sebou priniesla. Hrubá krusta na mnohých miestach vyzerá ako útesy koralov. V niektorých miestach prechádzame okolo veľkých fabrík s mnohými neprirodzene mliečne-tyrkysovými bazénmi, ktoré podivným spôsobom hyzdia miesta svojho výskytu. Predstavujú ale významnú časť ekonomiky krajiny, pretože Salar de Atacama je najväčšou zásobárňou najčistejšieho lítia na svete.
Ďalšie tri a pol hodiny sú len nudným presunom nezaujímavým slano púštnym prostredím smerom k hlavnej ceste č. 5, smerujúcej do mesta Antofagasta. Druhé najväčšie mesto Čile sa kúpe v západe slnka. Vyzerá ako juhoamerické San Francisco – postavené v pobrežných svahoch, strmé jednosmerné uličky padajú až k oceánu, už mi tu chýbajú iba typické električky. Miestny prístav je hlavným dopravným uzlom pre väčšinu minerálov vyťažených v púšti Atacama, meď z bane Chuquicamata a nerastné bohatstvo exportované z Bolívie. Kedysi toto mesto a všetko územie smerom na východ patrilo Bolívii, ale v Tichomorskej vojne Bolívia celé toto územie stratila, čím prišla o prístup k oceánu a ostala uzamknutá vo vnútrozemí, čo výrazne negatívne ovplyvnilo ďalší rozvoj krajiny.
Robino našiel na bookingu nejaké ubytovanie, ale akosi nevieme nájsť tú správnu jednosmerku. Motáme sa riadnu chvíľu, kým sa nám podarí dokľučkovať k bytovke takmer susediacej s futbalovým ihriskom. Rozsvietené stožiare s osvetlením hracej plochy prezrádzajú, že si dnes večer užijeme tú pravú juhoamerickú futbalovú atmosféru. Nepomáhajú ani zatvorené okná na prenajatom bytíku, ani tretí panák whisky, dnes určite nezaspíme, kým sa zápas neskončí. A budeme dúfať, že fanúšikovia zo štadióna nebudú odchádzať uličkou, v ktorej parkujeme auto, veľmi radi by sme si ho tam ráno našli nepoškodené.
O kus ďalej sa dostávame k dvom okrúhlym otvorom v soľnej pláni, nazvaným Ojos del Salar (Oči soľnej pláne). Sú to dve súmerné prepadliny s chladnou sladkou vodou. V jednej si dokonca pláva kačka. Dalo by sa tu aj kúpať, no studená sprcha nám stačila. Pokračujeme na západ.
Soľná pláň Salar de Atacama ničím nepripomína soľné pláne, ktoré sme doteraz videli. Salar de Uyuni v Bolívii bola žiarivo biela, ale tu je to všetko ako kakaová šľahačka nastriekaná do nepravidelných vlniek. Dôvodom je, že táto najväčšia čilská soľná pláň vznikla úplne inak, ako biele soľné pláne. Tie sú spravidla pozostatkom morskej vody uzavretej horami v časoch, keď sa tvoril reliéf krajiny. Salar de Atacama je tiež oblasťou obkľúčenou vysokými horami (na východe sú to vysoké vulkány hrebeňa Ánd, na západe je to horský pás Cordillera de Domeyko. Z celej tejto oblasti neodchádza žiadna rieka a preto všetka voda, ktorá po zrážkach stekala z okolitých svahov sa v oblasti soľnej pláne zbierala, vyparovala sa a zanechala tu po sebe všetky minerály, ktoré so sebou priniesla. Hrubá krusta na mnohých miestach vyzerá ako útesy koralov. V niektorých miestach prechádzame okolo veľkých fabrík s mnohými neprirodzene mliečne-tyrkysovými bazénmi, ktoré podivným spôsobom hyzdia miesta svojho výskytu. Predstavujú ale významnú časť ekonomiky krajiny, pretože Salar de Atacama je najväčšou zásobárňou najčistejšieho lítia na svete.
Ďalšie tri a pol hodiny sú len nudným presunom nezaujímavým slano púštnym prostredím smerom k hlavnej ceste č. 5, smerujúcej do mesta Antofagasta. Druhé najväčšie mesto Čile sa kúpe v západe slnka. Vyzerá ako juhoamerické San Francisco – postavené v pobrežných svahoch, strmé jednosmerné uličky padajú až k oceánu, už mi tu chýbajú iba typické električky. Miestny prístav je hlavným dopravným uzlom pre väčšinu minerálov vyťažených v púšti Atacama, meď z bane Chuquicamata a nerastné bohatstvo exportované z Bolívie. Kedysi toto mesto a všetko územie smerom na východ patrilo Bolívii, ale v Tichomorskej vojne Bolívia celé toto územie stratila, čím prišla o prístup k oceánu a ostala uzamknutá vo vnútrozemí, čo výrazne negatívne ovplyvnilo ďalší rozvoj krajiny.
Robino našiel na bookingu nejaké ubytovanie, ale akosi nevieme nájsť tú správnu jednosmerku. Motáme sa riadnu chvíľu, kým sa nám podarí dokľučkovať k bytovke takmer susediacej s futbalovým ihriskom. Rozsvietené stožiare s osvetlením hracej plochy prezrádzajú, že si dnes večer užijeme tú pravú juhoamerickú futbalovú atmosféru. Nepomáhajú ani zatvorené okná na prenajatom bytíku, ani tretí panák whisky, dnes určite nezaspíme, kým sa zápas neskončí. A budeme dúfať, že fanúšikovia zo štadióna nebudú odchádzať uličkou, v ktorej parkujeme auto, veľmi radi by sme si ho tam ráno našli nepoškodené.
