Z Pica vyrážame na východ. Vraciame sa kus po ceste, ktorou sme včera prišli. Na niektorých piesočných dunách nad mestom vidíme fat biky, nachystané pre záujemcov o športové výkony v mäkkom piesku. My pokračujeme ďalej až po križovatku a odbočujeme doprava na cestu A-651. Opäť smerujeme na juh. Sem tam nám cez cestu prebehne culpeo, čo je andská líška, sem tam na kameni vidíme vyhrievať sa vizcachu (to je tá huňatá zajacoidná činčila), o lamy, alpaky a vikune tiež nie je núdza, ale ináč sme tu úplne sami. Na jednom veľkom odpočívadle nás z miernej letargie vytrhne pohľad na niekoľko odstavených cisternových truckov. Mohla by som odprisahať, že naleštenejšie nákladiaky som nikdy v živote nevidela, v stene cisterny by som si mohla robiť mejkap, keby sa mi chcelo hľadať ho niekde na dne batoha. Vodiči nevyzerajú o nič menej naleštene. Biele nažehlené košele, evidentne čerstvo oholení, keby som otvorila okno, asi by som cítila vôňu vody po holení. Po včerajšom Romanovom extempóre s cicou pri bazéne si doprajem dlhý pohľad na juhoamerických fešákov, tuším mi aj zamávali. Lenže Roman je na tom podstatne lepšie, než ja včera v bazéne. Jemu stačí, keď nespomalí a hotovo. Ináč tie kamióny mali nápis COPEC, čo je jedna z najväčších ťažobných spoločností v krajine. Ťažia hlavne meď a my smerujeme k jednej z ich veľkých baní Collahuasi.
Aj tu cesta vedie popri ďalšej soľnej pláni, tentokrát Salar de Coposa. Je podstatne viac zaliata vodou a podstatne viac obklopená trsmi vysokej zelenej trávy, medzi ktorými sem tam prekračujeme do biela vyžraté zvieracie kostry. Veľké kŕdle plameniakov na paličkovitých nohách brodia tmavomodrú vodu a akoby sa snažili zakryť nám výhľad na fabriku na druhom konci slaného jazera. Ináč, niekde v tejto oblasti by sa mal nachádzať hotel Pabellón del Inca. Nie, že by sme teraz hľadali ubytovanie, ale na google mapách som ho našla úplnou náhodou, keď som skúmala trasu k našej dnešnej sopke a je to veľmi zvláštna stavba s pôdorysom časti snehovej vločky. Ja by som sa na takúto stavbu v tomto ľudoprázdne celkom rada pozrela, možno si tam dáme kafíčko alebo nejaký koláčik.
Cerro Aucanquilcha (6176 mnm)
Vybiehame na asfaltku a po pár kilometroch je cez cestu rampa. Trochu nechápeme, čo to znamená, ale keď vedľa cesty vidíme policajnú stanicu, radšej zastavíme. Niekde som čítala, že pri policajných postoch treba dobrovoľne zastaviť a nechať si skontrolovať doklady, ideme zistiť, či to skutočne takto funguje. S dokladmi v rukách vchádzame do klimatizovanej kancelárie. Za masívnym dreveným stolom sedí asi tridsaťročný policajt vo vypasovanej uniforme, čerstvo oholený, vlasy nagelované. Hmmm, dúfam, že nám bude robiť aj telesnú prehliadku ;) Dávame mu doklady. Chvíľku v nich listuje, obzerá fotky, nás, nás, fotky. Naznačuje nám, že si máme sadnúť, asi to potrvá dlhšie. Zdá sa, že v dokladoch niečo hľadá. Niečo mu chýba. Pochopíme, že by rád videl tú zvláštnu colnú deklaráciu, ktorú sme vypĺňali pri ceste na sever. Vybehnem pre ňu do auta. Kým sa vrátim späť, miestnosť je plná uniformovaných policajtov, vyzerá to na výmenu služieb. Chlapi sa kompletne ozbrojujú – pištole, samopaly, nepriestrelné vesty – snáď to nerobia kvôli nám. Trošku mám aj obavy, tvária sa husto. Jeden sedí za stolom a manipuluje so samopalom. Keď ho namieril takmer mojim smerom a stlačil spúšť, skoro som skočila šípku z okna. Roman ma ukľudňuje, že nemal zasunutý zásobník, ale aj tak. Čo sa zbláznil? Strelec sa na mojom šoku baví, nafasuje z trezoru pár zásobníkov s ostrými a opúšťa kanceláriu. Nagelovaný fešák nám konečne dokontroluje doklady a zavolá do našej autopožičovne aby si overil, že sme auto neukradli. Neukradli, takže nás už nemá prečo zdržiavať. My ho ešte zdržíme otázkou, ako sa dostaneme do hotela „snehová vločka“. Lenže tam sa vraj dostať nedá. Tento hotel vo výške 4400 mnm je síce absolútne unikátny, ale slúži len ako banský hotel pre pracovníkov baní v tejto oblasti. Nechce sa mi veriť, že pri kapacite cez 1000 ľudí by sme sa tam my štyria nezmestili aspoň na kávu, ale aj strážnik pri ďalšej rampe sa tvári neoblomne. Touto cestou nás nepustí, musíme odbočiť na cestu A-687 vedúcu vľavo a tá hotel obchádza takým veľkým oblúkom, že nemáme šancu ho vidieť ani z diaľky. Dokonca je popri ceste nahrnutá vysoká hlinená bariéra, takže nevidíme absolútne nič.
Nás ale omnoho viac zaujíma, kedy sa niekde pred nami objaví Cerro Aucanquilcha. Vôbec netuším, ako vyzerá, ale keď sa objaví v diaľke napravo od nás, hneď viem, že je to ona. Neviem od nej odtrhnúť oči. Je to v podstate sústava vrcholov, ale v ich centrálnej časti je jeden najvyšší, žltobiely, vyzerá ako zasnežený. Štrková cesta niekoľkokrát križuje zvyšky koľajníc zarastené trsmi trávy. Už dlho po nej nechodia žiadne vlaky. Prevádzka asi skončila s ukončením ťažby síry v tejto oblasti. Rovnako aj zvyšky budov z nepálených tehál, v ktorých kedysi bývali baníci, sa teraz rozpadajú. Odbočujeme na cestu, ktorú už tiež značne zavial vietor. Naozaj ju viac tušíme než vidíme. V červenej hornine sa miestami úplne stráca. Snažíme sa sledovať smer Aucanquilcha, ktorú teraz vidíme priamo pred sebou. Miestami je cesta tak zlá, že musíme vystúpiť z auta, aby bolo trošku vyššie a prešlo balvany a výmole, ktoré musíme prekonať. Vo výške okolo 4500 metrov miznú aj posledné zvyšky vegetácie a pred nami sa rozprestiera iba hnedočervená sypká púšť, ktorou sa vlní dlho nejazdená cestička. Už nie je problém ju sledovať, tu ju nič neprerástlo. Presne vidíme, kam smeruje, pretože Aucanquilcha je už priamo pred nami. Aj voľným okom rozoznávame cikcakovitú cestu, prehrýzajúcu sa svahmi. Kto vie, kam až nás to pustí.Kedysi cesta viedla až do výšky cez 5900 metrov, pretože až tak vysoko bola najvyššie položená sírová baňa na svete. V tejto výške bol dokonca kedysi aj banícky kemp, ale väčšina mužov tu dokázala stráviť iba krátky čas a chodili spávať do kempu na úpätí hory. Dvaja baníci aymarského pôvodu však v tomto domčeku bývali celé dva roky, čo z tohto miesta robí najvyššie položené permanentne obývané ľudské obydlie na svete a tí dvaja týpci boli ľudia, ktorí dokázali žiť v najvyššej nadmorskej výške. V roku 1993 ťažba síry s konečnou platnosťou skončila a od tej doby cesta k vrcholu degradovala vplyvom prírodných síl a pokiaľ máme správne informácie, tak niekde okolo výšky 5500 metrov je cesta totálne strhnutá zosuvom pôdy. Uvidíme, ako vysoko nás to pustí.
Nás ale omnoho viac zaujíma, kedy sa niekde pred nami objaví Cerro Aucanquilcha. Vôbec netuším, ako vyzerá, ale keď sa objaví v diaľke napravo od nás, hneď viem, že je to ona. Neviem od nej odtrhnúť oči. Je to v podstate sústava vrcholov, ale v ich centrálnej časti je jeden najvyšší, žltobiely, vyzerá ako zasnežený. Štrková cesta niekoľkokrát križuje zvyšky koľajníc zarastené trsmi trávy. Už dlho po nej nechodia žiadne vlaky. Prevádzka asi skončila s ukončením ťažby síry v tejto oblasti. Rovnako aj zvyšky budov z nepálených tehál, v ktorých kedysi bývali baníci, sa teraz rozpadajú. Odbočujeme na cestu, ktorú už tiež značne zavial vietor. Naozaj ju viac tušíme než vidíme. V červenej hornine sa miestami úplne stráca. Snažíme sa sledovať smer Aucanquilcha, ktorú teraz vidíme priamo pred sebou. Miestami je cesta tak zlá, že musíme vystúpiť z auta, aby bolo trošku vyššie a prešlo balvany a výmole, ktoré musíme prekonať. Vo výške okolo 4500 metrov miznú aj posledné zvyšky vegetácie a pred nami sa rozprestiera iba hnedočervená sypká púšť, ktorou sa vlní dlho nejazdená cestička. Už nie je problém ju sledovať, tu ju nič neprerástlo. Presne vidíme, kam smeruje, pretože Aucanquilcha je už priamo pred nami. Aj voľným okom rozoznávame cikcakovitú cestu, prehrýzajúcu sa svahmi. Kto vie, kam až nás to pustí.Kedysi cesta viedla až do výšky cez 5900 metrov, pretože až tak vysoko bola najvyššie položená sírová baňa na svete. V tejto výške bol dokonca kedysi aj banícky kemp, ale väčšina mužov tu dokázala stráviť iba krátky čas a chodili spávať do kempu na úpätí hory. Dvaja baníci aymarského pôvodu však v tomto domčeku bývali celé dva roky, čo z tohto miesta robí najvyššie položené permanentne obývané ľudské obydlie na svete a tí dvaja týpci boli ľudia, ktorí dokázali žiť v najvyššej nadmorskej výške. V roku 1993 ťažba síry s konečnou platnosťou skončila a od tej doby cesta k vrcholu degradovala vplyvom prírodných síl a pokiaľ máme správne informácie, tak niekde okolo výšky 5500 metrov je cesta totálne strhnutá zosuvom pôdy. Uvidíme, ako vysoko nás to pustí.
Zhruba do výšky 4900 metrov sa dostávame takmer bez problémov, až je nám to čudné. V malom sedielku sa nám otvára pohľad do doliny na druhej strane. Všade okolo nič a okrem toho ešte aj prázdno. Niekde tam, kam dovidíme, sú hranice, ale pri pohľade na mesačnú krajinu pod nami vôbec netušíme, pokiaľ siaha mesačné Čile a kde je to už mesačná Bolívia. Celkom nepochopiteľne tu stojí niekoľko solárnych panelov a vysoký stožiar s nejakými asi anténami, ale mobilný vykrývač to pravdepodobne nebude, lebo telefónny signál tu veľmi nie je. Za zákrutou prekonávame niečo ako megaretardér, veľký hrboľ krížom cez celú štrkovú cestu. Toto nás nemôže zastaviť, aj keď neupravené nezdvihnuté auto takmer líže podbehy. O kúsok ďalej nás víta nečakaná diaľnica. Cesta v bledom svahu vyzerá ako zasnežená. Chvíľku je krásne široká, fakt ako pre nákladiak. Dlho sa však netešíme. Kde tu obchádzame balvan spadnutý na ceste, niektoré míňame veľmi tesne. To neveští nič dobré. Zrazu pred nami vidíme veľký balvan, ktorý sa od kraja cesty rozťahuje takmer až do jej stredu. To sme fakt skončili takto nízko? No, máme síce výšku málinko cez 5000 metrov, ale dúfali sme v niečo viac. Kým sa stihneme tváriť smutne, Roman sa rozhodne, že to ide preskúmať. Robino sa tvári nespokojne. Načo tam pôjdeme, je to zával a nebude sa tam dať otočiť, budeme to celé musieť cúvať dolu a to je zbytočne nebezpečné. No, možno má pravdu. Roman sa len otočí od volantu a skonštatuje: „kto sa bojí, môže si vystúpiť.“ No dobre, ja si vystúpim, ja to idem točiť a fotiť. Robino sa tiež sunie z pohodlného sedadla, vôbec sa neschováva za úmysel čokoľvek dokumentovať. Marian svoju lenivosť vystúpiť maskuje za odhodlanie a odvahu. Roman nemaskuje nič, on sa už teší, čo tam vpredu nájde.
Kolesá zahrabú a auto sa sunie hore. Točím a pomaly kráčam rovnakým smerom. Auto sa blíži k balvanu, ale nezastavuje. Až teraz je vidieť, že poloha tohto ťažkotonážnika je čiastočne optický klam, s trochou opatrnosti sa dá popri ňom prešmyknúť. Roman s Majom vystupujú z auta a mávajú na nás, že máme ísť hore, lebo cesta asi pokračuje. Pridávam do kroku, ale len tak opatrne, pretože vo výške cez 5 kilometrov je už každý pohyb značne cítiť v pľúcach. Mám pred sebou asi 100 metrov, to znamená, že za 10 minút by som tam mohla byť. Otáčam sa, aby som skontrolovala Robina, ten sa však nehýbe. Podľa neho to nemá význam, cesta aj tak ďaleko nepovedie a jemu sa nechce šliapať hore, on nás tu počká. Ok, ako chceš, my to ideme skúsiť ďalej.
Vďačne sadám na sedadlo, po tej krátkej ale strmej prechádzke som výrazne zadýchaná. Sme vo výške 5170 metrov. Na gumenom povrchu stredového stĺpika sa tvorí zvláštna biela kresba, podobná ľadovým kvetom na sklených tabuliach u nás v treskúcom mraze, ale tu rozhodne nemrzne, čo by to tak mohlo byť? Možno je to vyzrážaná síra alebo niečo také.
Roman pomaly rozbieha auto. Kolesá prehrabnú v sypkom povrchu, už sa hýbeme. Sem tam musíme opatrne obchádzať veľké kamene spadnuté na ceste. Svahy nad aj pod nami vyzerajú sypké s husto vytŕčajúcimi tmavými skalami. Dúfam, že sa práve teraz nerozhodnú skotúľať dolu. Postupujeme pomaly ale bez vážnych problémov. Náhle sa pred nami otvára biele priestranstvo. Po ľavej strane mu dominuje pozostatok kovovej konštrukcie bývalej lanovky, ktorou sa zo sírovej bane pod vrcholom hory zvážala vyťažená hornina. Je to síce už len pozostatok hrdzavej veže a kus bielych múrov, ale pod bezchybne čistou sýtomodrou oblohou a obkolesené vysokými svahmi to celé vyzerá nadpozemsky krásne, skoro až romanticky. Užívame si to tu, len sa tak obzeráme, porobíme zopár fotiek a predýchavame nadmorskú výšku – 5300 metrov je už dosť cítiť. V kopci pred nami rozoznávame náznaky cesty, ideme sa pokúsiť dostať sa vyššie.
Pomaličky prekonávame meter za metrom. S napätím sledujeme nadmorskú výšku na GPS. Už teraz sme vyššie ako na predchádzajúcej sopke. Napriek tomu, že z tejto hory sa nevalí kúdoľ dymu, do interiéru auta nám preniká štipľavý sírový smrad. Je to tu ako na okraji pekla, aj keď vlastne reálne netušíme, ako to v pekle smrdí, ale asi presne takto. Snažím sa niečo natočiť na video, ale vplyvom riedkeho kyslíka už nedokážem ani súvisle vysloviť názov bieleho vrcholu nad nami. Aucanquilcha zatiaľ vyzerá veľmi ústretovo. Máme za sebou ďalších 200 výškových metrov. Vďaka dokonalej viditeľnosti dovidíme snáď až na okraj Salar de Uyuni v Bolívii. V zákrute pred nami je posadený veľký balvan. Zákruta je ostrá, Roman zatáča doľava no musí zastaviť. Opatrne kontroluje, či sa do medzery medzi balvanom na ľavom okraji cestičky a priľahlou skalnou stenou zmestíme. Vyzerá to schodne, ideme na to.
Trafiť sa medzi skalné prekážky nie je problém, ale rozbehnúť sa v sypkom podklade už také „ízy“ nie je. Po pár metroch stojíme a hrabeme. Roman nie je spokojný, je presvedčený, že by to šlo ešte o kúsok vyššie, ideme dať druhý pokus. Bolo by úplne najlepšie podhustiť pneumatiky, aby lepšie spolupracovali s podkladom, ale nemáme kompresor a vôbec netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádza najbližšia možnosť na dofúkanie gúm, takže to radšej nebudeme riešiť. Roman zrovnáva kolesá, jemne nohou hladká plyn a ideme na pokus číslo 2.
Auto prekĺzne popri skalách a pomaličky sa posúva vyššie. Neočakávame žiadne dynamické zmeny rýchlosti, hlavne že sa sunieme. Adrenalín robí svoje, s každým výškovým metrom Romana nadšene povzbudzujeme, vykrikujeme, skoro jačíme a Marian sľubuje porodiť terénnych ježkov, ak sa dostaneme až hentam hore. Po pár sekundách mu docvaklo, čo si želal a tuším je aj trošku rád, keď auto spomaľuje. Roman sa otáčaním volantu doprava a doľava snaží pomôcť kolesám k lepšej trakcii a možno aj trochu silou vôle dostáva auto ešte o kus ďalej. Pred nami už dávno nevidíme žiadne iné stopy, je to miesto, kde už roky autom nikto nebol a vo výške 5530 metrov sme aj my dosiahli miesto, ktoré nás už ďalej nepustí. Sypký podklad je príliš hlboký, so štandardným tlakom v pneumatikách sa to ďalej nepohne. Zvažujeme podhustenie, ale keď skontrolujeme cestičku za najbližšou zákrutou, konštatujeme, že ďalšie pokusy by boli zbytočné. Je tam skalný zával, autom by sme to neobišli. Dostatočnou výzvou bude aj samotný pokus o otočenie auta, pretože pozostatok cesty tu má šírku asi tak dva a pol metra a Roman tu musí otočiť päť metrové auto. Jediné šťastie je, že sypký svah je pomerne poddajný a zadné kolesá sa môžu vyhrabať hore a keď sa Romanovi podarí trafiť tak, aby ten veľký balvan mal pod autom a nerozrazil oň ani pneumatiku a ani podvozok, tak už máme skoro hotovo. Ešte párkrát hrabe kolesami dopredu a dozadu, po centimetroch auto otáča. Nechápem ako, ale nakoniec stojí pripravené na návrat. Sedíme na skale a užívame si neuveriteľné panorámy. Hnedé kužele sopiek pred nami sú poprelievané bielymi plochami soľných plání. Nikde nikto, ani žiadne zvieratko, nieto ešte človek. Akoby sme boli poslední traja ľudia na celom svete. Traja??? Do frasa, Robo!!! Ako dlho sme už preč, odkedy vystúpil z auta? Už to bude dobrých 45 minút. A vystúpil len tak, nemal ani vodu a ani šiltovku, asi by sme sa mali vrátiť. Marián navrhuje, aby sme ešte skúsili kus vyšliapnuť pešo, ale zamietame. Dostať sa peší na vrchol by technicky nebolo náročné, ale trvalo by nám to možno aj dve-tri hodiny a to Robovi nemôžeme spraviť. On už bude mať určite strach, kde sme. Keby som ja bola na jeho mieste, už by som asi chytala štvrtý hysterický záchvat. Kým ale zahájime ústup, dám ešte pokus o mlynské kolo v tejto výške. Prežila som, hoci prevedenie bolo hodné zrazenej epileptickej lamy. Opravný pokus ale nežiadam, poďme dole.
Celou cestou dolu sa rozhliadam, či náhodou niekde nestretneme Robina. Keby som bola na jeho mieste, išla by som smerom hore, aby som sa presvedčila, či nie sme niekde uviaznutí alebo niečo podobné. Lenže Robina sme nikde nestretli a dokonca nie je ani tam, kde z auta vystúpil. Nechali sme ho hentam pri tej veľkej skale, ja som si myslela, že tam bude schovaný v jej tieni, ale nie je tam. Vytriešťam oči, kam až dovidím, ale Robo nikde. Zostupujeme ešte nižšie, ale všade len skaly. Začína ma chytať panika. Do kelu, kde je? Kam mohol ísť? Mohlo ho tu niečo zožrať? V takejto výške už tuším ani kondory nelietajú. Sakra, kde môže byť? Ako ja vysvetlím Robovej mame, že sme ho stratili? Ty vole, ty vole, ty vole, kde môže byť? Ešte by mohol byť pod tými solárnymi panelmi o kus nižšie, možno tam zišiel, aby sa schoval v tieni. Lenže ani tam ho nevidím. Chytá ma nefalšovaný strach. To bude prúser jak sviňa. Kde ho budeme hľadať??? Našťastie práve v momente, keď môj hlas dosiahol úroveň vysokého Cé, Roman ukazuje dopredu so slovami „Tam je“. Skutočne pri solárnych paneloch zaregistrujem pohyb a keď sa mi v tom strese podarí zaostriť, naozaj vidím Robina, ako stojí s telefónom v ruke a s textilnou vreckovkou uviazanou na hlave na štyri uzlíky. To čo buchlo nebol kameň o olejovú vaňu ale ten povestný kameň z môjho srdca.
Robino sa ale evidentne teší o poznanie menej než my, mám pocit, že má v tvári výraz masového vraha. On nás asi zabije, veď sme ho tu nechali poctivú hodinku. „Aké nechali, on si tu vystúpil, on sa tak rozhodol“, bráni nás Roman, ale Robo by s ním asi nesúhlasil, takže aby sme sa vyhli masakru, hneď ako pri ňom zastavíme a otvoríme dvere, podávam Robinovi fľašu vody. Zabralo. Namiesto toho, aby nám nadával, leje do seba chladnú tekutinu. Výborná taktika, pretože teraz v ňom asi prevažuje vďačnosť za záchranu života nad potrebou vyšklbať nám vlasy za pokus o vraždu usušením. Je zadýchaný, akoby práve odbehol dvanásťminutovku na školskom bežeckom ovále. Do papierova vysušenú pokožku na čele mu postupne hydratujú kvapky potu, ktoré sa konečne majú z čoho vypotiť.
Kolesá zahrabú a auto sa sunie hore. Točím a pomaly kráčam rovnakým smerom. Auto sa blíži k balvanu, ale nezastavuje. Až teraz je vidieť, že poloha tohto ťažkotonážnika je čiastočne optický klam, s trochou opatrnosti sa dá popri ňom prešmyknúť. Roman s Majom vystupujú z auta a mávajú na nás, že máme ísť hore, lebo cesta asi pokračuje. Pridávam do kroku, ale len tak opatrne, pretože vo výške cez 5 kilometrov je už každý pohyb značne cítiť v pľúcach. Mám pred sebou asi 100 metrov, to znamená, že za 10 minút by som tam mohla byť. Otáčam sa, aby som skontrolovala Robina, ten sa však nehýbe. Podľa neho to nemá význam, cesta aj tak ďaleko nepovedie a jemu sa nechce šliapať hore, on nás tu počká. Ok, ako chceš, my to ideme skúsiť ďalej.
Vďačne sadám na sedadlo, po tej krátkej ale strmej prechádzke som výrazne zadýchaná. Sme vo výške 5170 metrov. Na gumenom povrchu stredového stĺpika sa tvorí zvláštna biela kresba, podobná ľadovým kvetom na sklených tabuliach u nás v treskúcom mraze, ale tu rozhodne nemrzne, čo by to tak mohlo byť? Možno je to vyzrážaná síra alebo niečo také.
Roman pomaly rozbieha auto. Kolesá prehrabnú v sypkom povrchu, už sa hýbeme. Sem tam musíme opatrne obchádzať veľké kamene spadnuté na ceste. Svahy nad aj pod nami vyzerajú sypké s husto vytŕčajúcimi tmavými skalami. Dúfam, že sa práve teraz nerozhodnú skotúľať dolu. Postupujeme pomaly ale bez vážnych problémov. Náhle sa pred nami otvára biele priestranstvo. Po ľavej strane mu dominuje pozostatok kovovej konštrukcie bývalej lanovky, ktorou sa zo sírovej bane pod vrcholom hory zvážala vyťažená hornina. Je to síce už len pozostatok hrdzavej veže a kus bielych múrov, ale pod bezchybne čistou sýtomodrou oblohou a obkolesené vysokými svahmi to celé vyzerá nadpozemsky krásne, skoro až romanticky. Užívame si to tu, len sa tak obzeráme, porobíme zopár fotiek a predýchavame nadmorskú výšku – 5300 metrov je už dosť cítiť. V kopci pred nami rozoznávame náznaky cesty, ideme sa pokúsiť dostať sa vyššie.
Pomaličky prekonávame meter za metrom. S napätím sledujeme nadmorskú výšku na GPS. Už teraz sme vyššie ako na predchádzajúcej sopke. Napriek tomu, že z tejto hory sa nevalí kúdoľ dymu, do interiéru auta nám preniká štipľavý sírový smrad. Je to tu ako na okraji pekla, aj keď vlastne reálne netušíme, ako to v pekle smrdí, ale asi presne takto. Snažím sa niečo natočiť na video, ale vplyvom riedkeho kyslíka už nedokážem ani súvisle vysloviť názov bieleho vrcholu nad nami. Aucanquilcha zatiaľ vyzerá veľmi ústretovo. Máme za sebou ďalších 200 výškových metrov. Vďaka dokonalej viditeľnosti dovidíme snáď až na okraj Salar de Uyuni v Bolívii. V zákrute pred nami je posadený veľký balvan. Zákruta je ostrá, Roman zatáča doľava no musí zastaviť. Opatrne kontroluje, či sa do medzery medzi balvanom na ľavom okraji cestičky a priľahlou skalnou stenou zmestíme. Vyzerá to schodne, ideme na to.
Trafiť sa medzi skalné prekážky nie je problém, ale rozbehnúť sa v sypkom podklade už také „ízy“ nie je. Po pár metroch stojíme a hrabeme. Roman nie je spokojný, je presvedčený, že by to šlo ešte o kúsok vyššie, ideme dať druhý pokus. Bolo by úplne najlepšie podhustiť pneumatiky, aby lepšie spolupracovali s podkladom, ale nemáme kompresor a vôbec netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádza najbližšia možnosť na dofúkanie gúm, takže to radšej nebudeme riešiť. Roman zrovnáva kolesá, jemne nohou hladká plyn a ideme na pokus číslo 2.
Auto prekĺzne popri skalách a pomaličky sa posúva vyššie. Neočakávame žiadne dynamické zmeny rýchlosti, hlavne že sa sunieme. Adrenalín robí svoje, s každým výškovým metrom Romana nadšene povzbudzujeme, vykrikujeme, skoro jačíme a Marian sľubuje porodiť terénnych ježkov, ak sa dostaneme až hentam hore. Po pár sekundách mu docvaklo, čo si želal a tuším je aj trošku rád, keď auto spomaľuje. Roman sa otáčaním volantu doprava a doľava snaží pomôcť kolesám k lepšej trakcii a možno aj trochu silou vôle dostáva auto ešte o kus ďalej. Pred nami už dávno nevidíme žiadne iné stopy, je to miesto, kde už roky autom nikto nebol a vo výške 5530 metrov sme aj my dosiahli miesto, ktoré nás už ďalej nepustí. Sypký podklad je príliš hlboký, so štandardným tlakom v pneumatikách sa to ďalej nepohne. Zvažujeme podhustenie, ale keď skontrolujeme cestičku za najbližšou zákrutou, konštatujeme, že ďalšie pokusy by boli zbytočné. Je tam skalný zával, autom by sme to neobišli. Dostatočnou výzvou bude aj samotný pokus o otočenie auta, pretože pozostatok cesty tu má šírku asi tak dva a pol metra a Roman tu musí otočiť päť metrové auto. Jediné šťastie je, že sypký svah je pomerne poddajný a zadné kolesá sa môžu vyhrabať hore a keď sa Romanovi podarí trafiť tak, aby ten veľký balvan mal pod autom a nerozrazil oň ani pneumatiku a ani podvozok, tak už máme skoro hotovo. Ešte párkrát hrabe kolesami dopredu a dozadu, po centimetroch auto otáča. Nechápem ako, ale nakoniec stojí pripravené na návrat. Sedíme na skale a užívame si neuveriteľné panorámy. Hnedé kužele sopiek pred nami sú poprelievané bielymi plochami soľných plání. Nikde nikto, ani žiadne zvieratko, nieto ešte človek. Akoby sme boli poslední traja ľudia na celom svete. Traja??? Do frasa, Robo!!! Ako dlho sme už preč, odkedy vystúpil z auta? Už to bude dobrých 45 minút. A vystúpil len tak, nemal ani vodu a ani šiltovku, asi by sme sa mali vrátiť. Marián navrhuje, aby sme ešte skúsili kus vyšliapnuť pešo, ale zamietame. Dostať sa peší na vrchol by technicky nebolo náročné, ale trvalo by nám to možno aj dve-tri hodiny a to Robovi nemôžeme spraviť. On už bude mať určite strach, kde sme. Keby som ja bola na jeho mieste, už by som asi chytala štvrtý hysterický záchvat. Kým ale zahájime ústup, dám ešte pokus o mlynské kolo v tejto výške. Prežila som, hoci prevedenie bolo hodné zrazenej epileptickej lamy. Opravný pokus ale nežiadam, poďme dole.
Celou cestou dolu sa rozhliadam, či náhodou niekde nestretneme Robina. Keby som bola na jeho mieste, išla by som smerom hore, aby som sa presvedčila, či nie sme niekde uviaznutí alebo niečo podobné. Lenže Robina sme nikde nestretli a dokonca nie je ani tam, kde z auta vystúpil. Nechali sme ho hentam pri tej veľkej skale, ja som si myslela, že tam bude schovaný v jej tieni, ale nie je tam. Vytriešťam oči, kam až dovidím, ale Robo nikde. Zostupujeme ešte nižšie, ale všade len skaly. Začína ma chytať panika. Do kelu, kde je? Kam mohol ísť? Mohlo ho tu niečo zožrať? V takejto výške už tuším ani kondory nelietajú. Sakra, kde môže byť? Ako ja vysvetlím Robovej mame, že sme ho stratili? Ty vole, ty vole, ty vole, kde môže byť? Ešte by mohol byť pod tými solárnymi panelmi o kus nižšie, možno tam zišiel, aby sa schoval v tieni. Lenže ani tam ho nevidím. Chytá ma nefalšovaný strach. To bude prúser jak sviňa. Kde ho budeme hľadať??? Našťastie práve v momente, keď môj hlas dosiahol úroveň vysokého Cé, Roman ukazuje dopredu so slovami „Tam je“. Skutočne pri solárnych paneloch zaregistrujem pohyb a keď sa mi v tom strese podarí zaostriť, naozaj vidím Robina, ako stojí s telefónom v ruke a s textilnou vreckovkou uviazanou na hlave na štyri uzlíky. To čo buchlo nebol kameň o olejovú vaňu ale ten povestný kameň z môjho srdca.
Robino sa ale evidentne teší o poznanie menej než my, mám pocit, že má v tvári výraz masového vraha. On nás asi zabije, veď sme ho tu nechali poctivú hodinku. „Aké nechali, on si tu vystúpil, on sa tak rozhodol“, bráni nás Roman, ale Robo by s ním asi nesúhlasil, takže aby sme sa vyhli masakru, hneď ako pri ňom zastavíme a otvoríme dvere, podávam Robinovi fľašu vody. Zabralo. Namiesto toho, aby nám nadával, leje do seba chladnú tekutinu. Výborná taktika, pretože teraz v ňom asi prevažuje vďačnosť za záchranu života nad potrebou vyšklbať nám vlasy za pokus o vraždu usušením. Je zadýchaný, akoby práve odbehol dvanásťminutovku na školskom bežeckom ovále. Do papierova vysušenú pokožku na čele mu postupne hydratujú kvapky potu, ktoré sa konečne majú z čoho vypotiť.
Robinoooo, ty si kam preboha išiel? Ja som sa tak bála. Utri si to čelo, nech ti tam môžem vlepiť pusu.
Prečo si išiel dole? Ja by som na tvojom mieste išla hore, to čo si sa nám chcel schovať? Až teraz nám Robino ukazuje, že on z auta vystúpil len v kúpeľňových penových šľapkách, v ktorých sa podľa neho hore jednoducho nedalo ísť.
A vôbec, takto to vyzeralo z jeho pohľadu:
„Asi im šibe. Hore pred nami je na ceste skalný zával, ale musia sa hrkať až tam k nemu. Veď tá hora je pekná aj odtiaľto. Veď už sme nad 5000, tak neviem, prečo sa tu hrajú na každý meter. Keď vidím ten terén, pripomína mi kopu rozbitých vyblednutých strešných škridiel. Radšej vystúpim, ja sa zabiť nenechám. Veď pri tom závale sa nedá nikde otočiť a cúvať na tejto úzkej strmej sypkej ceste bude riadne nebezpečné. Aj tak sa o chvíľu vrátia, aspoň sa trochu pretiahnem.
Fakt je ten terén ako zo sklených črepov. Ale prečo tam mávajú ? Nevidia, že som vystúpil len v šľapkách? Hádam si nemyslia, že sa mi chce šliapať za nimi hore. Tak nič, ja na vás počkám. Vonku je celkom príjemne... a aj tak sa o chvíľu vrátite. Sľubujete, že?
Lenže auto sa pomaly pohlo hore a o chvíľu zmizlo za skalnou stenou. Asi idú ešte kúsok ďalej. Sadnem si tu do tieňa veľkého balvanu a počkám. Ono sa to nezdá, ale ten vietor v 5300 metroch hoci svieti ostré slnko, nie je dvakrát príjemný. Je studený, to len slnko tvorí dojem, že je teplo. Cítite ho na tvári, ale chrbát je v tieni kompletne v chlade. Sadnem si za balvan, nech ma neofukuje.
Už prešlo hádam 15-20 minút. To ticho je úžasné. Počuť každé cinknutie, každý pohyb kameňa. Terén je fakt sypký. Dúfam, že sa s tým autom niekde nezj..... čo to bol za zvuk? Čo to bol za rachot? Znelo to ako vysypanie nákladiaku štrku. Oni určite zleteli dole svahom aj s autom.
Hluk odznie, ešte počujem ako sa štrk dosýpa niekde dolu a potom už len ticho. Ohlušivé ticho. Do riti, čo teraz? Mobil. Skúšam volať na mobil Romanovi, potom Janke, potom Mariánovi, ale dostávam iba nejakú španielsku hlášku o tom... ja neviem o čom. Telefón mi ukazuje, že som pripojený na Bolívijskú sieť, nie na Čílsku. Do riti, do riti, do riti. Vôbec netuším, ako ďaleko sa dostali, kým sa s nimi tá cesta odtrhla. Môžu to byť už celé kilometre a neviem, ako hlboko spadli. Keby mi tu nechali aspoň ten satelitný telefón.
Rozhodujem sa, či idem hore, alebo dole. V tých šlapkách sa fakt ide zle. Hore to nejde. Fúka stále viac. A už ma páli lebeňa. Ani čiapku som si nevzal. Ale mám textilnú vreckovku. Síce je celá dolepená, ale postačí. Tak si uväzujem uzlíky v rohoch a provizórna čiapka ala farář Otík sedí ako uliata. Tak, čo ďalej. Nepodliehať panike. Schválne som si hneď prvý deň odfotil plagát s emergency telefónnymi číslami na letisku. Idem skúsiť zavolať záchranárov.
Píp píp.... esta numero bla bla bla... zas len ten automat. Skúšam jedno číslo za druhým. Signál padol na nulu. Hľadám miesto, kde budú aspoň 2 paličky. Kamene ma tlačia do chodidiel pri každom kroku. Tieto sprosté kúpeľňové šľapky rozhodne nie sú vhodná obuv na turistiku a už vôbec nie na hlavnú úlohu v katastrofickom scenári príbehu založenom na skutočnej udalosti. Schádzam dole k tým solárnym panelom. Tá masa kovu by mohla fungovať ako „hromozvod“ pre signál. A fakt. Točím číslo Americkej ambasády. Tam mi aspoň budú rozumieť. Píp píp... esta numero bla bla bla... kurnik, ja musím asi zle vytáčať medzinárodnú predvoľbu. Veď som v Bolívii, nie v Čile. Už ma fakt trasie. Aj stres, aj chlad. Nie panika. Od toho som ešte ďaleko. Ale oni sú tiež stále ďaleko. A možno aj hlboko. Koľko to už je? Dobrých 50 minút. Zase spadol signál na nulu. Ešteže mám mobil naplno nabitý. Ale čo mi to bude platné, ak nikoho nezoženiem. O 3 hodiny je tma a mráz. Zamrznem tu ako Edmund Hillary. Panika už nie je až tak ďaleko.
Po 5 minútach opäť nachádzam signál. Ruky sa mi klepú. V ústach sucho ako na Sahare. Ten púštny riedky vzduch s nulovou vlhkosťou vás vysuší a potom mumifikuje. Usuší ma tu ako hrozienko. Musím myslieť na niečo iné. To nebol zvuk padajúceho auta. Určite nie. Som optimista, určite sa objavia každú chvíľu. Ďalších 5 minút a furt nič. Skúšam točiť ďalšie číslo. Zas žiadne spojenie. Čo teraz? ČO TERAZ??? Kam dovidím, všade len holé kopce, vysoko položená púšť, ale nikde ani náznak ľudskej existencie. Tá baňa, okolo ktorej sme prechádzali bola asi tri hodiny autom odtiaľto, to znamená, že pešo to je tak na deň, lenže bez vody a takto v podstate bosý to nedám. To tu fakt skončím na tomto kopci? Pomooooooc. Môžem si tu kričať koľko chcem, aj tak ma nikto nepočuje. Je to už takmer hodina, odkedy som vystúpil z auta. Smädný som ako keby som nepil týždeň. Pokožku už začínam mať ako papyrus, keď ju stlačím medzi prstami, ostane stlačená, som dehydrovaný. Asi aj hladný, ale hlavne dehydratovaný. Hladný. Hlavne hladný. Vládny špeciál. Prečo by ma nemohol prísť zachrániť vládny špeciál? Veď som slovenský občan v stave totálnej krízy, nech si ma prídu zachrániť. Ale na pilota nemám číslo, tak ako im dať vedieť, že tu čakám?
Nápad. Vytočím brácha doma (brat dvojička, ktorý by v americkom filme už dávno vycítil, že je jeho dvojča v prúsere a už dávno by zorganizoval Brucea Willicea alebo aspoň Silvestra Staloneho, aby ma z tejto kaše vytiahli). Signál mám, len neviem tú medzinárodnú predvoľbu. Je to ++ alebo 00? Skúšam proste uložené Rišove číslo. Píp ... Píp... a ono to začalo zvoniť. Huráááá. Už som mal dávno premyslené, čo mu poviem. Ale tak, aby sa nezložil on namiesto mňa. Riči, I’m in trouble. Ale žiadnu paniku. Zavoláš pekne na ministerstvo zahraničných vecí, číslo je na webe a povieš im..... ALE PRD. Čo je to na obzore ? Okrajom periférneho videnia registrujem nejaký pohyb vo svahu, tam, kadiaľ vedie cesta hore. Pozerám, pokúšam sa zaostriť. Fakt je tam pohyb. To vyzerá ako auto. To vyzerá ako naše auto a ešte aj bliká. Ja umrem. Teda vlastne ja neumrem. Aj by som si zakričal od radosti, ale nejde to. Len také krááá krááá... a vypľul som slinu ako stuhnutý chemoprén. Tak rýchlo ukončujem zvoniaci hovor Rišovi, nech to preboha nezdvihne.
Auto sa blíži. Moja radosť je nekonečná. Len neviem, či ich vybozkávam, alebo skopem do guličky. Okno vodiča je stiahnuté a počujem ako vraví.. „Neni on blbec, neni on blbec a ukazuje prstom na moju krásnu šnuptichlofku. Kde boli tak dlho, ja ich zaškrtím, veď oni sú živí, oni sa nezrútili s autom do doliny. Tak toto im poriadne osolím, to im len tak neprejde, za toto im poriadne vynadám. Na vysušenom jazyku formulujem sled najtvrdších slov, keď blonďatý anjel vyskakuje z auta a vtláča mi do úst fľašu. Chcel som jej povedať, ako rád vás vidím, ale nevyšiel zo mňa ani hlas. Mám neuveriteľne zmiešané pocity. Skoro som tu kvôli nim umrel, no na druhej strane ma teraz zachránili a tou vodou to, zdá sa, aj úplne vyžehlili. A všetci na mňa čosi bľabocú, ani ich nevnímam, chcem si len sadnúť do bezpečia našej štvorkolky a tíško sa schúliť do klubíčka.
Pípa mi smska. Rišo má odomňa zmeškaný hovor a teraz chytá paniku, čo sa deje, pretože sa mi nemôže dovolať. Musím mu napísať, aby si nerobil starosti. Kým dopijem fľašu vody a odpíšem domov, stav paniky, zúfalstva a zlosti ma už takmer prešiel. Zrazu mám v ruke flašu whisky a to ma konečne preberie. Mám pocit, že som im už úplne odpustil. Sú argumenty, ktoré neprebijem. Tomu vravím prvá pomoc. Furt sa ma čosi vypytujú a trepú niečo o topánkach a vode... ale nech si trepú. Mne je dobre.“
Prečo si išiel dole? Ja by som na tvojom mieste išla hore, to čo si sa nám chcel schovať? Až teraz nám Robino ukazuje, že on z auta vystúpil len v kúpeľňových penových šľapkách, v ktorých sa podľa neho hore jednoducho nedalo ísť.
A vôbec, takto to vyzeralo z jeho pohľadu:
„Asi im šibe. Hore pred nami je na ceste skalný zával, ale musia sa hrkať až tam k nemu. Veď tá hora je pekná aj odtiaľto. Veď už sme nad 5000, tak neviem, prečo sa tu hrajú na každý meter. Keď vidím ten terén, pripomína mi kopu rozbitých vyblednutých strešných škridiel. Radšej vystúpim, ja sa zabiť nenechám. Veď pri tom závale sa nedá nikde otočiť a cúvať na tejto úzkej strmej sypkej ceste bude riadne nebezpečné. Aj tak sa o chvíľu vrátia, aspoň sa trochu pretiahnem.
Fakt je ten terén ako zo sklených črepov. Ale prečo tam mávajú ? Nevidia, že som vystúpil len v šľapkách? Hádam si nemyslia, že sa mi chce šliapať za nimi hore. Tak nič, ja na vás počkám. Vonku je celkom príjemne... a aj tak sa o chvíľu vrátite. Sľubujete, že?
Lenže auto sa pomaly pohlo hore a o chvíľu zmizlo za skalnou stenou. Asi idú ešte kúsok ďalej. Sadnem si tu do tieňa veľkého balvanu a počkám. Ono sa to nezdá, ale ten vietor v 5300 metroch hoci svieti ostré slnko, nie je dvakrát príjemný. Je studený, to len slnko tvorí dojem, že je teplo. Cítite ho na tvári, ale chrbát je v tieni kompletne v chlade. Sadnem si za balvan, nech ma neofukuje.
Už prešlo hádam 15-20 minút. To ticho je úžasné. Počuť každé cinknutie, každý pohyb kameňa. Terén je fakt sypký. Dúfam, že sa s tým autom niekde nezj..... čo to bol za zvuk? Čo to bol za rachot? Znelo to ako vysypanie nákladiaku štrku. Oni určite zleteli dole svahom aj s autom.
Hluk odznie, ešte počujem ako sa štrk dosýpa niekde dolu a potom už len ticho. Ohlušivé ticho. Do riti, čo teraz? Mobil. Skúšam volať na mobil Romanovi, potom Janke, potom Mariánovi, ale dostávam iba nejakú španielsku hlášku o tom... ja neviem o čom. Telefón mi ukazuje, že som pripojený na Bolívijskú sieť, nie na Čílsku. Do riti, do riti, do riti. Vôbec netuším, ako ďaleko sa dostali, kým sa s nimi tá cesta odtrhla. Môžu to byť už celé kilometre a neviem, ako hlboko spadli. Keby mi tu nechali aspoň ten satelitný telefón.
Rozhodujem sa, či idem hore, alebo dole. V tých šlapkách sa fakt ide zle. Hore to nejde. Fúka stále viac. A už ma páli lebeňa. Ani čiapku som si nevzal. Ale mám textilnú vreckovku. Síce je celá dolepená, ale postačí. Tak si uväzujem uzlíky v rohoch a provizórna čiapka ala farář Otík sedí ako uliata. Tak, čo ďalej. Nepodliehať panike. Schválne som si hneď prvý deň odfotil plagát s emergency telefónnymi číslami na letisku. Idem skúsiť zavolať záchranárov.
Píp píp.... esta numero bla bla bla... zas len ten automat. Skúšam jedno číslo za druhým. Signál padol na nulu. Hľadám miesto, kde budú aspoň 2 paličky. Kamene ma tlačia do chodidiel pri každom kroku. Tieto sprosté kúpeľňové šľapky rozhodne nie sú vhodná obuv na turistiku a už vôbec nie na hlavnú úlohu v katastrofickom scenári príbehu založenom na skutočnej udalosti. Schádzam dole k tým solárnym panelom. Tá masa kovu by mohla fungovať ako „hromozvod“ pre signál. A fakt. Točím číslo Americkej ambasády. Tam mi aspoň budú rozumieť. Píp píp... esta numero bla bla bla... kurnik, ja musím asi zle vytáčať medzinárodnú predvoľbu. Veď som v Bolívii, nie v Čile. Už ma fakt trasie. Aj stres, aj chlad. Nie panika. Od toho som ešte ďaleko. Ale oni sú tiež stále ďaleko. A možno aj hlboko. Koľko to už je? Dobrých 50 minút. Zase spadol signál na nulu. Ešteže mám mobil naplno nabitý. Ale čo mi to bude platné, ak nikoho nezoženiem. O 3 hodiny je tma a mráz. Zamrznem tu ako Edmund Hillary. Panika už nie je až tak ďaleko.
Po 5 minútach opäť nachádzam signál. Ruky sa mi klepú. V ústach sucho ako na Sahare. Ten púštny riedky vzduch s nulovou vlhkosťou vás vysuší a potom mumifikuje. Usuší ma tu ako hrozienko. Musím myslieť na niečo iné. To nebol zvuk padajúceho auta. Určite nie. Som optimista, určite sa objavia každú chvíľu. Ďalších 5 minút a furt nič. Skúšam točiť ďalšie číslo. Zas žiadne spojenie. Čo teraz? ČO TERAZ??? Kam dovidím, všade len holé kopce, vysoko položená púšť, ale nikde ani náznak ľudskej existencie. Tá baňa, okolo ktorej sme prechádzali bola asi tri hodiny autom odtiaľto, to znamená, že pešo to je tak na deň, lenže bez vody a takto v podstate bosý to nedám. To tu fakt skončím na tomto kopci? Pomooooooc. Môžem si tu kričať koľko chcem, aj tak ma nikto nepočuje. Je to už takmer hodina, odkedy som vystúpil z auta. Smädný som ako keby som nepil týždeň. Pokožku už začínam mať ako papyrus, keď ju stlačím medzi prstami, ostane stlačená, som dehydrovaný. Asi aj hladný, ale hlavne dehydratovaný. Hladný. Hlavne hladný. Vládny špeciál. Prečo by ma nemohol prísť zachrániť vládny špeciál? Veď som slovenský občan v stave totálnej krízy, nech si ma prídu zachrániť. Ale na pilota nemám číslo, tak ako im dať vedieť, že tu čakám?
Nápad. Vytočím brácha doma (brat dvojička, ktorý by v americkom filme už dávno vycítil, že je jeho dvojča v prúsere a už dávno by zorganizoval Brucea Willicea alebo aspoň Silvestra Staloneho, aby ma z tejto kaše vytiahli). Signál mám, len neviem tú medzinárodnú predvoľbu. Je to ++ alebo 00? Skúšam proste uložené Rišove číslo. Píp ... Píp... a ono to začalo zvoniť. Huráááá. Už som mal dávno premyslené, čo mu poviem. Ale tak, aby sa nezložil on namiesto mňa. Riči, I’m in trouble. Ale žiadnu paniku. Zavoláš pekne na ministerstvo zahraničných vecí, číslo je na webe a povieš im..... ALE PRD. Čo je to na obzore ? Okrajom periférneho videnia registrujem nejaký pohyb vo svahu, tam, kadiaľ vedie cesta hore. Pozerám, pokúšam sa zaostriť. Fakt je tam pohyb. To vyzerá ako auto. To vyzerá ako naše auto a ešte aj bliká. Ja umrem. Teda vlastne ja neumrem. Aj by som si zakričal od radosti, ale nejde to. Len také krááá krááá... a vypľul som slinu ako stuhnutý chemoprén. Tak rýchlo ukončujem zvoniaci hovor Rišovi, nech to preboha nezdvihne.
Auto sa blíži. Moja radosť je nekonečná. Len neviem, či ich vybozkávam, alebo skopem do guličky. Okno vodiča je stiahnuté a počujem ako vraví.. „Neni on blbec, neni on blbec a ukazuje prstom na moju krásnu šnuptichlofku. Kde boli tak dlho, ja ich zaškrtím, veď oni sú živí, oni sa nezrútili s autom do doliny. Tak toto im poriadne osolím, to im len tak neprejde, za toto im poriadne vynadám. Na vysušenom jazyku formulujem sled najtvrdších slov, keď blonďatý anjel vyskakuje z auta a vtláča mi do úst fľašu. Chcel som jej povedať, ako rád vás vidím, ale nevyšiel zo mňa ani hlas. Mám neuveriteľne zmiešané pocity. Skoro som tu kvôli nim umrel, no na druhej strane ma teraz zachránili a tou vodou to, zdá sa, aj úplne vyžehlili. A všetci na mňa čosi bľabocú, ani ich nevnímam, chcem si len sadnúť do bezpečia našej štvorkolky a tíško sa schúliť do klubíčka.
Pípa mi smska. Rišo má odomňa zmeškaný hovor a teraz chytá paniku, čo sa deje, pretože sa mi nemôže dovolať. Musím mu napísať, aby si nerobil starosti. Kým dopijem fľašu vody a odpíšem domov, stav paniky, zúfalstva a zlosti ma už takmer prešiel. Zrazu mám v ruke flašu whisky a to ma konečne preberie. Mám pocit, že som im už úplne odpustil. Sú argumenty, ktoré neprebijem. Tomu vravím prvá pomoc. Furt sa ma čosi vypytujú a trepú niečo o topánkach a vode... ale nech si trepú. Mne je dobre.“
A tak už zasa v kompletnom obsadení zostupujeme zo stratovulkánu Aucanquilcha, na ktorom sme vystúpili s autom až do výšky 5530 metrov nad morom. Kolektívne sa tešíme, že sme všetci prežili a že sme sa navzájom nepozabíjali.
Zdolávame cestu smerujúcu na východ. Je rozbrázdená hlbokými rigolmi, Roman musí opatrne manévrovať. Prechádzame okolo pozostatkov budou v osade Amincha, kde kedysi končila lanovka zo sírových baní na vrchole sopky, ktorú máme za chrbtom. Dnes už sú to iba ruiny. Je takmer neuveriteľné, že lanovka prekonávala výškový rozdiel 2000 metrov a ešte neuveriteľnejšie je, že kým nebola postavená lanovka, tak ten náklad z bane zvážali úbohé llamy.
Dolu pod nami, taký malý tmavý fľak v hnedej púšti s bielymi fľakmi, je mestečko Ollague. Nad ním sa zdvíha stĺp dymu zo sopky s rovnakým menom ako mestečko. Vulkán Ollague je naším ďalším cieľom, ale asi až zajtra. Najskôr musíme vstrebať ten adrenalín, ktorý nám už prúdi v krvi a naviac by sme mali vstrebať aj niečo výživnejšie, pretože od rána sme nejedli.
Mestečko Ollague pôsobí opustene a ospalo, skoro až komatózne. Týchto pár ošumelých takmer sa rozpadajúcich domov by tu vo výške 3700 metrov možno ani neexistovalo, keby práve v tomto mieste z Bolívie do Chile neprechádzala železnica. Máme pocit, že je to jedno neveľké železničné prekladisko, ktoré má práve popoludňajšiu siestu, pretože ani okolo železnice nepozorujeme žiaden pohyb. Na konci jednej uličky je prekvapivo pekne vybudované námestíčko. Z kameňa postavená zvláštne tvarovaná budova vyzerá ako nejaké kultúrne stredisko. Ale pre koho? Vozíme sa po prašných uličkách, hľadáme nejakú možnosť ubytovania, nejaký hostal alebo aspoň symbol poschodovej postele, ale nikde nič. Len jeden aymarský postarší chlapík sa motká po hrboľatej prašnej ceste.
Porfavor, hostal? Asi sa mi mimoriadne zlepšila výslovnosť, lebo hneď pochopí, že hľadáme ubytovanie. Po španielsky niečo vysvetľuje a ukazuje, ale z výrazu mojej tváre rýchlo pochopí, že moja perfektná výslovnosť dvoch slov neznamená aj perfektnú španielčinu. Bude jednoduchšie, keď ho posadíme do auta a dovedie nás tam, kam nám to chcel vysvetliť.
Vraciame sa do stredu dediny. Chlapík búcha na obdraté dvere, ale nikto neotvára. Búcha a búcha, stále nič. Tak za týmito dverami asi neprespíme. Chlapík so šatkou na hlave sadá naspäť na predné sedadlo a naznačuje že ideme na iný koniec dediny. Vyzerá to ako hlavný ťah do Bolívie, výmole na ceste sú tu podstatne väčšie ako na vedľajších užších uličkách. Pri jednom bezfarebnom prízemnom domčeku stojíme. Nad dverami je ošumelá drevená ceduľka, je to možnosť ubytovania. Vstupujeme do tmavej miestnosti. Za ňou je úzka chodba vedúca do niečoho ako jedáleň s oknom ako výdajňa stravy z kuchyne. Aymarský chlapík ide do kuchyne a debatuje so starou ženou. Stará žena niečo odsúhlasí a berie kľúče z háčika. Vychádzame na ulicu. Stará žena nás vedie do vedľajšieho prízemného domčeka. Priamo za dverami je miestnosť s niekoľkými poschodovými posteľami. Sú na nich veci, táto miestnosť je očividne obsadená. V chodbičke sú dvere do ďalších dvoch miestností, v každej sú dve dvojposchodové postele. Matrace sú značne preležané, ale asi si tu moc nevyberieme. Volíme izbu naľavo. Nahádžeme si batohy k posteliam a načúvame volaniu prírody. To nás jednoznačne volá do jedálne vo vedľajšom domčeku – potrebujeme niečo zjesť. Stará aymarská žena v kuchyni sa nenechá prosiť, veď by sme ani nevedeli ako, rovno nám podáva taniere s hustou polievkou. Hliníkovými lyžičkami bagrujeme teplú žltú tekutinu do scvrknutých žalúdkov. Kokso, mušľová polievka, to kde tu zobrala slávky? Výborne ochutená, super osolená. Na pulte z kuchyne ležia taniere s druhým chodom. Nosím ich na stôl. Neverím vlastným očiam, na tanieri tróni niečo ako rezeň a nefalšovaný zemiakový šalát s majonézou a dokonca hráškom. Vianoce v marci??? Hltáme, až sa nám robia hrče za ušami. Ja hltám až do predposledného sústa. Na tanieri mi ostala posledná malá kôpka vianočného šalátu. Aby som si predĺžila tento gurmánsky zážitok, rozdelím si to posledné sústo pekne na dve kŕmne dávky. Ale v momente, keď si nožíkom rozdelím kôpku na dvoje, v tej ľavej vidím niečo čierne. Zapitvem trošku viac. Keď si uvedomím, že je to veľká mäsiarka, ktorú som takmer zjedla, mám čo robiť, aby som celú porciu nenaservírovala späť na tanier. Skladám príbor a mám čo robiť, aby som už prehltnuté jedlo udržala v žalúdku, ale nechcem kaziť chalanom gurmánsky zážitok, tak len zatínam sánky.
Platenie za večeru je zážitok sám o sebe. Stará pani mi niečo hovorí, asi je to nejaká číslovka, ale ja jej fakt nerozumiem. Snažím sa jej naznačiť, aby mi tú číslovku napísala, ale ona nevie poriadne ani chytiť ceruzku do ruky. Ukazujem pani bankovky, ktoré mi pripadajú, že by mohli zodpovedať hodnote jedla, ale ona sa tvári akosi nechápavo. Uvedomujeme si, že táto pani evidentne nevie písať ani čítať. Tak to bude asi dosť zložité. Našťastie sa v jedálni objaví mladý chalanisko, turistický sprievodca, ktorý hovorí po anglicky aj po španielsky, ochotne nám pretlmočí cenu, ktorú pani očakáva za náš obed. Ináč, na to, aká je to tu diera, sa nám 7 a pol eura za porciu zdá byť pomerne dosť veľa, ale čo už. Chalanisko zisťuje, kto sme, čo sme a čo tu robíme. Aj on s ľuďmi, ktorých sprevádza, smerujú na Aucanquilchu, ale len do baníckeho kempu. Večer by sme sa mohli stretnúť a pokecať. My plánujeme relaxovať.
Ináč, je ešte len trištvrte na päť. To sa fakt budeme už len povaľovať. Veď k tretej sopke na zozname je to len pár sto metrov, je to len hen za humnami. Že by sme išli skúsiť vyškriabať sa dnes ešte aj na vulkán Ollague? A prečo nie? Poďme na to.
Zdolávame cestu smerujúcu na východ. Je rozbrázdená hlbokými rigolmi, Roman musí opatrne manévrovať. Prechádzame okolo pozostatkov budou v osade Amincha, kde kedysi končila lanovka zo sírových baní na vrchole sopky, ktorú máme za chrbtom. Dnes už sú to iba ruiny. Je takmer neuveriteľné, že lanovka prekonávala výškový rozdiel 2000 metrov a ešte neuveriteľnejšie je, že kým nebola postavená lanovka, tak ten náklad z bane zvážali úbohé llamy.
Dolu pod nami, taký malý tmavý fľak v hnedej púšti s bielymi fľakmi, je mestečko Ollague. Nad ním sa zdvíha stĺp dymu zo sopky s rovnakým menom ako mestečko. Vulkán Ollague je naším ďalším cieľom, ale asi až zajtra. Najskôr musíme vstrebať ten adrenalín, ktorý nám už prúdi v krvi a naviac by sme mali vstrebať aj niečo výživnejšie, pretože od rána sme nejedli.
Mestečko Ollague pôsobí opustene a ospalo, skoro až komatózne. Týchto pár ošumelých takmer sa rozpadajúcich domov by tu vo výške 3700 metrov možno ani neexistovalo, keby práve v tomto mieste z Bolívie do Chile neprechádzala železnica. Máme pocit, že je to jedno neveľké železničné prekladisko, ktoré má práve popoludňajšiu siestu, pretože ani okolo železnice nepozorujeme žiaden pohyb. Na konci jednej uličky je prekvapivo pekne vybudované námestíčko. Z kameňa postavená zvláštne tvarovaná budova vyzerá ako nejaké kultúrne stredisko. Ale pre koho? Vozíme sa po prašných uličkách, hľadáme nejakú možnosť ubytovania, nejaký hostal alebo aspoň symbol poschodovej postele, ale nikde nič. Len jeden aymarský postarší chlapík sa motká po hrboľatej prašnej ceste.
Porfavor, hostal? Asi sa mi mimoriadne zlepšila výslovnosť, lebo hneď pochopí, že hľadáme ubytovanie. Po španielsky niečo vysvetľuje a ukazuje, ale z výrazu mojej tváre rýchlo pochopí, že moja perfektná výslovnosť dvoch slov neznamená aj perfektnú španielčinu. Bude jednoduchšie, keď ho posadíme do auta a dovedie nás tam, kam nám to chcel vysvetliť.
Vraciame sa do stredu dediny. Chlapík búcha na obdraté dvere, ale nikto neotvára. Búcha a búcha, stále nič. Tak za týmito dverami asi neprespíme. Chlapík so šatkou na hlave sadá naspäť na predné sedadlo a naznačuje že ideme na iný koniec dediny. Vyzerá to ako hlavný ťah do Bolívie, výmole na ceste sú tu podstatne väčšie ako na vedľajších užších uličkách. Pri jednom bezfarebnom prízemnom domčeku stojíme. Nad dverami je ošumelá drevená ceduľka, je to možnosť ubytovania. Vstupujeme do tmavej miestnosti. Za ňou je úzka chodba vedúca do niečoho ako jedáleň s oknom ako výdajňa stravy z kuchyne. Aymarský chlapík ide do kuchyne a debatuje so starou ženou. Stará žena niečo odsúhlasí a berie kľúče z háčika. Vychádzame na ulicu. Stará žena nás vedie do vedľajšieho prízemného domčeka. Priamo za dverami je miestnosť s niekoľkými poschodovými posteľami. Sú na nich veci, táto miestnosť je očividne obsadená. V chodbičke sú dvere do ďalších dvoch miestností, v každej sú dve dvojposchodové postele. Matrace sú značne preležané, ale asi si tu moc nevyberieme. Volíme izbu naľavo. Nahádžeme si batohy k posteliam a načúvame volaniu prírody. To nás jednoznačne volá do jedálne vo vedľajšom domčeku – potrebujeme niečo zjesť. Stará aymarská žena v kuchyni sa nenechá prosiť, veď by sme ani nevedeli ako, rovno nám podáva taniere s hustou polievkou. Hliníkovými lyžičkami bagrujeme teplú žltú tekutinu do scvrknutých žalúdkov. Kokso, mušľová polievka, to kde tu zobrala slávky? Výborne ochutená, super osolená. Na pulte z kuchyne ležia taniere s druhým chodom. Nosím ich na stôl. Neverím vlastným očiam, na tanieri tróni niečo ako rezeň a nefalšovaný zemiakový šalát s majonézou a dokonca hráškom. Vianoce v marci??? Hltáme, až sa nám robia hrče za ušami. Ja hltám až do predposledného sústa. Na tanieri mi ostala posledná malá kôpka vianočného šalátu. Aby som si predĺžila tento gurmánsky zážitok, rozdelím si to posledné sústo pekne na dve kŕmne dávky. Ale v momente, keď si nožíkom rozdelím kôpku na dvoje, v tej ľavej vidím niečo čierne. Zapitvem trošku viac. Keď si uvedomím, že je to veľká mäsiarka, ktorú som takmer zjedla, mám čo robiť, aby som celú porciu nenaservírovala späť na tanier. Skladám príbor a mám čo robiť, aby som už prehltnuté jedlo udržala v žalúdku, ale nechcem kaziť chalanom gurmánsky zážitok, tak len zatínam sánky.
Platenie za večeru je zážitok sám o sebe. Stará pani mi niečo hovorí, asi je to nejaká číslovka, ale ja jej fakt nerozumiem. Snažím sa jej naznačiť, aby mi tú číslovku napísala, ale ona nevie poriadne ani chytiť ceruzku do ruky. Ukazujem pani bankovky, ktoré mi pripadajú, že by mohli zodpovedať hodnote jedla, ale ona sa tvári akosi nechápavo. Uvedomujeme si, že táto pani evidentne nevie písať ani čítať. Tak to bude asi dosť zložité. Našťastie sa v jedálni objaví mladý chalanisko, turistický sprievodca, ktorý hovorí po anglicky aj po španielsky, ochotne nám pretlmočí cenu, ktorú pani očakáva za náš obed. Ináč, na to, aká je to tu diera, sa nám 7 a pol eura za porciu zdá byť pomerne dosť veľa, ale čo už. Chalanisko zisťuje, kto sme, čo sme a čo tu robíme. Aj on s ľuďmi, ktorých sprevádza, smerujú na Aucanquilchu, ale len do baníckeho kempu. Večer by sme sa mohli stretnúť a pokecať. My plánujeme relaxovať.
Ináč, je ešte len trištvrte na päť. To sa fakt budeme už len povaľovať. Veď k tretej sopke na zozname je to len pár sto metrov, je to len hen za humnami. Že by sme išli skúsiť vyškriabať sa dnes ešte aj na vulkán Ollague? A prečo nie? Poďme na to.
