Nové ráno – nová výzva. Opúšťame pohraničnú dedinku Ollague a po ceste 21 uháňame smer juh. Asfaltka sa hadí pomedzi dve veľké soľné pláne. Sú viac hnedočervené, než biele, asi sú pokryté prachom sfúknutým z okolitých vulkánov. V jazierku lesknúcom sa v rannom slnku postávajú plameniaky a na dlhých krkoch zvedavo za nami otáčajú malé hlavy s veľkým zobákom. Pri značke zákaz obiehania tesne pri ceste hrdzavie vrak škaredo nabúraného auta. Títo Čilania ale vedia, ako pre dopravné značky získať náležitú pozornosť. Aj keď neviem, koho by sme tu nemali obiehať, pretože ideme už dobrú hodinu a pol a ešte sme žiadne vozidlo nestretli.
Keď sa cesta začne stáčať na juhozápad, mali by sme mať presne pred sebou náš dnešný cieľ – sopku Cerro del Azufre. Aha, asi to je tamtá hora. V porovnaní s ostatnými sopkami, ktoré chceme dobyť, je táto úplne iná. Nie že by mala inú farbu alebo tvar, ale o tejto sopke takmer nič nevieme. Na vektorových mapách Roman nenašiel žiadne cestičky, ktorými by sa dalo dostať čo najbližšie k vrcholu. Skúmali sme googlemaps a podľa satelitných záberov by tam nejaké pozostatky cestičiek mali byť, budeme to musieť dôkladne preskúmať.
Hneď za policajným checkpointom opúšťame asfalt. Naľavo v sypkom podklade vidíme pozostatky koľají po kolesách, tadiaľto sa asi chodilo. Trsy hnedej trávy cestu usilovne prerastajú, miestami ju ani nevidieť. Keď sa ale pozrieme hore do svahu, vidíme rovnú líniu traverzovej cestičky, ktorá zatáča tam, kde my už z tohto miesta nevidíme. Zvyšky cesty pod našimi kolesami končia v hlbokom výmole od vody. Alebo možno je to trhlina po vulkanickej činnosti, každopádne tadiaľto sa ďalej nedá. Kúsok sa vraciame. Tam kde je to plytšie sa nám podarí dostať na druhú stranu, môžeme pokračovať smerom, kde by cesta mohla byť. Skutočne sa nám po priamom výjazde po stúpajúcom svahu podarí napojiť sa na pomerne dobre zachovanú mierne stúpajúcu trasu.
Predpokladáme, že sa bude cik cak krútiť po svahu a napojí sa na tú traverzu, ktorú sme videli tam vysoko hore. Naše nadšenie ale zmrazí roztrhnutá cesta hneď za zákrutou. Hlboká trhlina sa vlní od kraja štrkovej cesty po kraj, sem tam sú na zvyškoch cestičky ešte aj spadnuté veľké balvany, nevyzerá to dobre. Sme vo výške sotva 4660 metrov nad morom, hlboko pod očakávaný limit.
Chvíľu chodíme okolo a premýšľame, ako sa dostať vyššie, veď tá cesta tam hore očividne vedie, len ako sa na ňu napojiť. Cesta pred nami je však vážne zdevastovaná pôsobením prírodných síl a riskovať pokusy o zdolanie tých trhlín s týmto naším city carom by bolo asi zbytočné riziko. Keby sme tu mali nášho modrého jeepika, určite by sme sa ani nezastavili a išli by sme ďalej, ale na neupravené auto z požičovne je to príliš. Neradi, ale musíme sa otočiť. Ono aj samotné otáčanie je celkom slušný adrenalínový zážitok, pretože otočiť takmer päť metrov dlhé auto na dva a pol metra širokej cestičke je poriadna výzva. Roman sa ale nedá, chýbajúce metre šírky nadháňa na kamenistých šikmých svahoch nad cestou. Kolesami hrabe a cúva mohutný zadok Toyoty do sypkého kopca. Po kúskoch sa posúva tam a späť a zakaždým auto o kúsok pootočí, až sa mu podarí auto otočiť. Nie je mi celkom jasné, ako to dokázal bez obúchania podvozku, ja by som na takýto manéver potrebovala gumený kĺb ako autobus „harmonika“.
Vraciame sa na asfalt. Policajti na checkpointe sa asi čudujú, prečo sa vraciame, ale iba na nás lenivo zívnu a bez akejkoľvek kontroly nás nechávajú prejsť. Debatujeme o ďalšom postupe. Netušíme, či sa na sopku dá dostať z inej strany, ale v diaľke vidíme štrkovú cestičku pod úpätím hory, tak to ideme skúsiť. Jednoducho skúsime obísť tento vulkán a ak nejaká iná cesta existuje, tak ju nájdeme.
Cerro del Azufre - 5846 mnm (27.3.2016)
Na naše veľké prekvapenie pod opačným svahom Cerro del Azufre nachádzame kopu stavebných mechanizmov, potrubí, betónových pilierov a vlnitého plechu. Zdá sa, že sa tu stavia geotermálna elektráreň. V Čile sa vo veľkom rozsahu snažia využívať obnoviteľné zdroje energie, videli sme tu už veľa fotovoltaických aj veterných elektrární. Pravdepodobne aj vďaka tomu je nad touto krajinou taká čistá obloha, že sa tu nachádza veľké množstvo observatórií a to nie len amatérskych ale aj takých, ktoré sú na najvyššej technickej a vedeckej úrovni. Jedno z turisticky prístupných observatórií máme aj v pláne navštíviť, ale to až o týždeň, teraz sa poďme venovať výstupu na horu, ktorej názov v preklade znamená „kopec síry“.
Od stavby elektrárne je cesta poriadne vyjazdená od veľkých stavebných mechanizmov lemovaná neesteticky vyzerajúcimi stožiarmi s vedením vysokého napätia, ktoré sa vlnia až za horizont. Už pomaly strácame nádej, že by sme sa na Cerro del Azufre mohli dostať, keď Roman víťazoslávne zahlási, že presne tu je odbočka, ktorú hľadal. Googlová satelitná snímka naznačuje, že by tu mala byť cestička a aha, skutočne. Ostro odbočujeme. Vulkán je priamo pred nami. Príjemná cestička nás vedie do svahov.
Na veľkom priestranstve pokrytom sopečným pieskom tróni obrovský balvan. Cestička sa pri ňom stáča doprava a strmo stúpa. S nadšením sledujeme stúpajúcu nadmorskú výšku a nadšene výskame, keď sa prehupneme cez hranicu 5000 metrov. Cestička ale stále stúpa, prechádza cez akýsi malý kráter s plochým dnom a zasa stúpa. Pred nami sa otvára rozoklaná sírová hora. Hnedé svahy sú ako pocukrované, výrazne to tu smrdí sírou. Radšej si zatvoríme okná a pustíme si vnútorný obeh vzduchu. Naberáme na výške. Cestička sa kľukatí priamo do najintenzívnejších bielo žltých plôch, evidentne ideme priamo do bývalej sírovej bane. Robinovi sa to veľmi nepáči. Vysoká nadmorská výška v kombinácii s koncentrovanými sírovými výparmi ho trochu znervózňujú. Asi preto, že on jediný z nás bol kedysi v krúžku mladých chemikov a asi jediný si uvedomuje, že by nám tá koncentrácia síry vo vzduchu nemusela spraviť najlepšie. Ale keď nám káže, aby sme sa okamžite vrátili, lebo sa nám v pľúcach môže vyzrážať síra, veľmi mu to neveríme a ideme ďalej. Robino teda nespokojne sedí a snaží sa dýchať čo najplytšie.
Vysoko vo svahu vidíme traverzovú cestičku. Je to určite pokračovanie tej, ktorú sme videli na opačnej strane, tadiaľ by sme asi prišli, ak by sa nám na ňu podarilo dostať. Naša cestička vyjazdená v sypkom povrchu sa stáča rovnakým smerom, akoby sa chcela na traverzu napojiť, ale po pár cik cakoch končí strhnutá. Ďalej sa nedostaneme a ani to vlastne nie je treba. Sme vo výške 5221 metrov, limit sme si splnili. Naviac je odtiaľto nádherný výhľad na okolitú pustatinu. Roman má však pocit, že ak o kúsok nižšie odbočí na inú cestičku, dostaneme sa ešte vyššie v smere hlavnej bane. Má pravdu, ide to ďalej, kolesá sa v sypkom podklade celkom pohodlne otáčajú a posúvajú nás vyššie. Pár väčších kameňov treba z cesty odgúľať, ale vyzerá to veľmi nádejne. Vo výške 5310 metrov je ale cesta beznádejne zasypaná skalným závalom, vyššie to autom nepôjde. Pravdu povediac som aj rada, začína mi byť z toho sírového smradu dosť nevoľno. Roman si vyhliadne na otočenie trošku širšie miestečko. Je to tu sypké, tak keď dynamicky cúvaním zatočí zadkom do svahu, tak sa s trochou plynu predok driftom otočí požadovaným smerom. Nestihnem ani zaprotestovať a už pridáva plyn do cúvania. Prásk. Zadný nárazník sa stráca v štrkovom násype.
Ti šibe??? Čo blbneš???
Roman s vypleštenými očami radí D a ťahá dopredu. Na zadnom nárazníku si odnáša výdatnú vrstvu bledého štrku. Moja nevoľnosť sa stupňuje, tentokrát nie zo sírových výparov ale zo sumy, ktorú nám určite zaúčtuje požičovňa za poškodenie čierneho laku. Ani sa mi nechce nadávať, len si sadnem do auta a odovzdám sa žalúdočným ťažkostiam. Celú cestu dolu sa tvárim, že spím, je to lepšie ako čistiť Romanovi žalúdok za také zbytočné škody, veď sa len predvádzal, mohol sa otočiť opatrne a nič sa nemuselo stať. Darmo mi tvrdí, že na tom nárazníku nič nie je, ani len škrabanček. Tomu neverím, veď som na vlastné oči videla, ako si to otĺkol.
Na pieskovej planine s veľkým balvanom stojíme, síra tu už nesmrdí, mohli by sme si tu spraviť obedňajšiu prestávku. Kým chalani varia sáčkové polievky, ja sa nenápadne motám okolo zadnej časti auta. Neverím vlastným očiam, pretože ten nárazník fakt nie je ani škriabnutý. Ten môj chlap má niekedy vážne viac šťastia ako rozumu. Aj žalúdočné tlaky mi od radosti trochu povolili a po pár lyžičkách teplej polievky je mi už celkom dobre. Dokonca sa už aj začínam tešiť z toho, že sme zvládli ďalšiu sopku, už štvrtú.
Od stavby elektrárne je cesta poriadne vyjazdená od veľkých stavebných mechanizmov lemovaná neesteticky vyzerajúcimi stožiarmi s vedením vysokého napätia, ktoré sa vlnia až za horizont. Už pomaly strácame nádej, že by sme sa na Cerro del Azufre mohli dostať, keď Roman víťazoslávne zahlási, že presne tu je odbočka, ktorú hľadal. Googlová satelitná snímka naznačuje, že by tu mala byť cestička a aha, skutočne. Ostro odbočujeme. Vulkán je priamo pred nami. Príjemná cestička nás vedie do svahov.
Na veľkom priestranstve pokrytom sopečným pieskom tróni obrovský balvan. Cestička sa pri ňom stáča doprava a strmo stúpa. S nadšením sledujeme stúpajúcu nadmorskú výšku a nadšene výskame, keď sa prehupneme cez hranicu 5000 metrov. Cestička ale stále stúpa, prechádza cez akýsi malý kráter s plochým dnom a zasa stúpa. Pred nami sa otvára rozoklaná sírová hora. Hnedé svahy sú ako pocukrované, výrazne to tu smrdí sírou. Radšej si zatvoríme okná a pustíme si vnútorný obeh vzduchu. Naberáme na výške. Cestička sa kľukatí priamo do najintenzívnejších bielo žltých plôch, evidentne ideme priamo do bývalej sírovej bane. Robinovi sa to veľmi nepáči. Vysoká nadmorská výška v kombinácii s koncentrovanými sírovými výparmi ho trochu znervózňujú. Asi preto, že on jediný z nás bol kedysi v krúžku mladých chemikov a asi jediný si uvedomuje, že by nám tá koncentrácia síry vo vzduchu nemusela spraviť najlepšie. Ale keď nám káže, aby sme sa okamžite vrátili, lebo sa nám v pľúcach môže vyzrážať síra, veľmi mu to neveríme a ideme ďalej. Robino teda nespokojne sedí a snaží sa dýchať čo najplytšie.
Vysoko vo svahu vidíme traverzovú cestičku. Je to určite pokračovanie tej, ktorú sme videli na opačnej strane, tadiaľ by sme asi prišli, ak by sa nám na ňu podarilo dostať. Naša cestička vyjazdená v sypkom povrchu sa stáča rovnakým smerom, akoby sa chcela na traverzu napojiť, ale po pár cik cakoch končí strhnutá. Ďalej sa nedostaneme a ani to vlastne nie je treba. Sme vo výške 5221 metrov, limit sme si splnili. Naviac je odtiaľto nádherný výhľad na okolitú pustatinu. Roman má však pocit, že ak o kúsok nižšie odbočí na inú cestičku, dostaneme sa ešte vyššie v smere hlavnej bane. Má pravdu, ide to ďalej, kolesá sa v sypkom podklade celkom pohodlne otáčajú a posúvajú nás vyššie. Pár väčších kameňov treba z cesty odgúľať, ale vyzerá to veľmi nádejne. Vo výške 5310 metrov je ale cesta beznádejne zasypaná skalným závalom, vyššie to autom nepôjde. Pravdu povediac som aj rada, začína mi byť z toho sírového smradu dosť nevoľno. Roman si vyhliadne na otočenie trošku širšie miestečko. Je to tu sypké, tak keď dynamicky cúvaním zatočí zadkom do svahu, tak sa s trochou plynu predok driftom otočí požadovaným smerom. Nestihnem ani zaprotestovať a už pridáva plyn do cúvania. Prásk. Zadný nárazník sa stráca v štrkovom násype.
Ti šibe??? Čo blbneš???
Roman s vypleštenými očami radí D a ťahá dopredu. Na zadnom nárazníku si odnáša výdatnú vrstvu bledého štrku. Moja nevoľnosť sa stupňuje, tentokrát nie zo sírových výparov ale zo sumy, ktorú nám určite zaúčtuje požičovňa za poškodenie čierneho laku. Ani sa mi nechce nadávať, len si sadnem do auta a odovzdám sa žalúdočným ťažkostiam. Celú cestu dolu sa tvárim, že spím, je to lepšie ako čistiť Romanovi žalúdok za také zbytočné škody, veď sa len predvádzal, mohol sa otočiť opatrne a nič sa nemuselo stať. Darmo mi tvrdí, že na tom nárazníku nič nie je, ani len škrabanček. Tomu neverím, veď som na vlastné oči videla, ako si to otĺkol.
Na pieskovej planine s veľkým balvanom stojíme, síra tu už nesmrdí, mohli by sme si tu spraviť obedňajšiu prestávku. Kým chalani varia sáčkové polievky, ja sa nenápadne motám okolo zadnej časti auta. Neverím vlastným očiam, pretože ten nárazník fakt nie je ani škriabnutý. Ten môj chlap má niekedy vážne viac šťastia ako rozumu. Aj žalúdočné tlaky mi od radosti trochu povolili a po pár lyžičkách teplej polievky je mi už celkom dobre. Dokonca sa už aj začínam tešiť z toho, že sme zvládli ďalšiu sopku, už štvrtú.
Zostupujeme dolu na vyjazdenú cestu vedúcu od stavby geotermálnej elektrárne. Popri ceste pobehuje niekoľko vikuní. Smerujeme na juh, dnes by sme chceli nocovať v mestečku San Pedro de Atacama.
Napriek tomu, že sa približujeme k oblasti púšte Atacama, ktorá je vraj najsuchším miestom na svete, okolitá krajina začína byť porastená hustejšími trsmi trávy a je tu aj celkom dosť poriadne vysokých kaktusov. Sem tam sa pasie somárik, už tu chýba len Pedro s veľkým sombrérom. Pri ceste je značka Baňos de Turi, to znamená, že by sme sa mohli vykúpať v termálnom prameni, ide sa tam.
Na konci ošumelej rozpadajúcej sa dedinky sa skutočne nachádza niečo ako jazierko, ale voda je tu sotva do pol lýtok a ak má 25 stupňov tak je to veľa, kvôli tomu sa mi nechce vyťahovať plavky. Pár domácich si akurát balí piknikový košík pod opelichaným slameným prístreškom. Začudovane na nás hľadia, asi nechápu, odkiaľ sme sa tu zobrali. Toto miesto asi nenavštevuje veľa ľudí, veď prečo aj, naozaj tu nič nie je. Ideme ďalej teda aj my.
Neďaleko San Pedro de Atacama by mali byť známejšie termálne kúpele Termas de Puritama, skúsime sa radšej vykúpať tam. Tieto „baňos“ sa nachádzajú asi 30 kilometrov od San Pedra v našom smere, takže to nie je žiadna zachádzka. Osem termálnych jazierok pospájaných teplým potôčikom a drevenými chodníčkami sa nachádza na dne hlbokého kaňonu, do ktorého sa dá zostúpiť po pohodlnej vybetónovanej cestičke. Problém je, že práve zatvárajú a už nás nepustia ani nakuknúť. Aspoň z diaľky pozeráme na jedno z jazierok obrastené vysokou trávou s bielymi páperovými kláskami. Ak budeme chcieť teplú vodu, tak dnes už jedine v sprche.
San Pedro de Atacama je malé mestečko, ktoré sa zubami nechtami snaží zachovať si charakter pôvodného puebla, avšak s rastúcim množstvom turistov, ktorí sem mieria, je to čím ďalej tým ťažšie. Aspoň že stále pribúdajúce hotely a rezorty sa snažia rešpektovať pôvodnú architektúru domčekov z nepálenej tehly. Ulice v meste sú prašné, nikde ani stopy po asfalte. Na noc sme si rezervovali niečo ako podivné iglú, rovnako tvarovaná bunka s dvomi dvojposchodovými posteľami.
Večer je centrum mestečka plné ľudí motajúcich sa od obchodov s potravinami do kancelárií turistických operátorov predávajúcich rôzne výlety a miestne atrakcie. My hľadáme nejakú reštauráciu, chceme ochutnať niečo miestne. V centre sa ale nedá zaparkovať, musíme si nájsť nejakú bočnú uličku. Až keď zhasneme svetlá auta uvedomíme si, aká je tu tma. V uliciach nie je absolútne žiadne verejné osvetlenie, takže kto nemá baterku, je stratený. Roman berie čelovku a Robino štartuje baterku na mobile. Kráčame po prašnej ulici. Je strašne veterno, chladný vietor zdvíha kúdole prachu a facká nás nimi do tváre. Okamžite sme celí špinaví, kto má, naťahuje si kapucu na hlavu, aby si ochránil vlasy. Vlastne asi iba ja, chalanom by sa na ich vlasoch asi dredy nenarobili. Nemáme chuť nechať sa buchnátovať nárazovými prašnými mrakmi, vlezieme do prvej reštaurácie, ktorej svetlo svieti do ulice. Čítala som, že toto mestečko je dosť drahé, ale cenami v jedálnom lístku sme naozaj zaskočení. Za toto by sa nemuseli hanbiť ani lepšie reštaurácie u nás. Musím ale uznať, že aj to jedlo je delikátne, raz za čas nie je zlé dopriať si aj takýto zážitok. Aj cestou späť k autu nám vietor uštedrí niekoľko presných zásahov hrsťami prachu, ale už to neriešime, aj tak skončíme pod sprchou. Dnes nebudeme ponocovať, ráno veľmi skoro vstávame, pretože vyrážame na gejzírové pole El Tatio a tam treba byť pred svitaním, takže žiadne vykecávanie, spite, lebo ráno vás budím o pol piatej.
Napriek tomu, že sa približujeme k oblasti púšte Atacama, ktorá je vraj najsuchším miestom na svete, okolitá krajina začína byť porastená hustejšími trsmi trávy a je tu aj celkom dosť poriadne vysokých kaktusov. Sem tam sa pasie somárik, už tu chýba len Pedro s veľkým sombrérom. Pri ceste je značka Baňos de Turi, to znamená, že by sme sa mohli vykúpať v termálnom prameni, ide sa tam.
Na konci ošumelej rozpadajúcej sa dedinky sa skutočne nachádza niečo ako jazierko, ale voda je tu sotva do pol lýtok a ak má 25 stupňov tak je to veľa, kvôli tomu sa mi nechce vyťahovať plavky. Pár domácich si akurát balí piknikový košík pod opelichaným slameným prístreškom. Začudovane na nás hľadia, asi nechápu, odkiaľ sme sa tu zobrali. Toto miesto asi nenavštevuje veľa ľudí, veď prečo aj, naozaj tu nič nie je. Ideme ďalej teda aj my.
Neďaleko San Pedro de Atacama by mali byť známejšie termálne kúpele Termas de Puritama, skúsime sa radšej vykúpať tam. Tieto „baňos“ sa nachádzajú asi 30 kilometrov od San Pedra v našom smere, takže to nie je žiadna zachádzka. Osem termálnych jazierok pospájaných teplým potôčikom a drevenými chodníčkami sa nachádza na dne hlbokého kaňonu, do ktorého sa dá zostúpiť po pohodlnej vybetónovanej cestičke. Problém je, že práve zatvárajú a už nás nepustia ani nakuknúť. Aspoň z diaľky pozeráme na jedno z jazierok obrastené vysokou trávou s bielymi páperovými kláskami. Ak budeme chcieť teplú vodu, tak dnes už jedine v sprche.
San Pedro de Atacama je malé mestečko, ktoré sa zubami nechtami snaží zachovať si charakter pôvodného puebla, avšak s rastúcim množstvom turistov, ktorí sem mieria, je to čím ďalej tým ťažšie. Aspoň že stále pribúdajúce hotely a rezorty sa snažia rešpektovať pôvodnú architektúru domčekov z nepálenej tehly. Ulice v meste sú prašné, nikde ani stopy po asfalte. Na noc sme si rezervovali niečo ako podivné iglú, rovnako tvarovaná bunka s dvomi dvojposchodovými posteľami.
Večer je centrum mestečka plné ľudí motajúcich sa od obchodov s potravinami do kancelárií turistických operátorov predávajúcich rôzne výlety a miestne atrakcie. My hľadáme nejakú reštauráciu, chceme ochutnať niečo miestne. V centre sa ale nedá zaparkovať, musíme si nájsť nejakú bočnú uličku. Až keď zhasneme svetlá auta uvedomíme si, aká je tu tma. V uliciach nie je absolútne žiadne verejné osvetlenie, takže kto nemá baterku, je stratený. Roman berie čelovku a Robino štartuje baterku na mobile. Kráčame po prašnej ulici. Je strašne veterno, chladný vietor zdvíha kúdole prachu a facká nás nimi do tváre. Okamžite sme celí špinaví, kto má, naťahuje si kapucu na hlavu, aby si ochránil vlasy. Vlastne asi iba ja, chalanom by sa na ich vlasoch asi dredy nenarobili. Nemáme chuť nechať sa buchnátovať nárazovými prašnými mrakmi, vlezieme do prvej reštaurácie, ktorej svetlo svieti do ulice. Čítala som, že toto mestečko je dosť drahé, ale cenami v jedálnom lístku sme naozaj zaskočení. Za toto by sa nemuseli hanbiť ani lepšie reštaurácie u nás. Musím ale uznať, že aj to jedlo je delikátne, raz za čas nie je zlé dopriať si aj takýto zážitok. Aj cestou späť k autu nám vietor uštedrí niekoľko presných zásahov hrsťami prachu, ale už to neriešime, aj tak skončíme pod sprchou. Dnes nebudeme ponocovať, ráno veľmi skoro vstávame, pretože vyrážame na gejzírové pole El Tatio a tam treba byť pred svitaním, takže žiadne vykecávanie, spite, lebo ráno vás budím o pol piatej.
