V hotelovej garáži je taká tma, že aj auto sme si našli len vďaka čelovke, ktorú má Roman vždy po ruke. Kým vyrazíme na cestu, ešte si Toyotu polepíme nejakými nálepkami, aby nevyzeralo tak neosobne, keď už sa v nej povezieme my štyria osobne. S polepenými bočnými sklami vyzerá skoro ako naše vlastné, hneď sa nám v ňom lepšie sedí. Bolo by fajn mať tu nášho Jeepa, ale preprava cez oceán by bola zbytočne nákladná a keď človek vezme do úvahy možné poškodenie auta, nemá jednoducho zmysel pchať si vlastné auto do lodného kontajnera. Vždy tvrdíme, že ak sa nám na takejto ceste pokazí vlastné auto, máme problém. Ak sa ale pokazí auto z autopožičovne, majú problém oni.
Roman sa ešte chvíľku zoznamuje s ovládaním elektronických súčastí riadenia Toyoty. Po chvíľke čítania inštrukcií prepne ovládanie zo španielčiny do angličtiny, lebo angličtine vraj nerozumie menej ;) Nemudruj a vyrazme.
Na diaľnici z mesta je náš smer jasný – cedule ukazujú El Norte (Sever) a týmto smerom pôjdeme najbližších 2000 kilákov. Je síce pravda, že asi v polovici tejto vzdialenosti by sme mohli odbočiť k argentínskej hranici a zamieriť k Ojos del Salado a už na druhý deň by sme sa mohli pokúsiť dostať sa na najvyššiu sopku sveta, ale prakticky by to bol pokus o samovraždu. Je vysoko pravdepodobné, že na tejto sopke by sa nám mohlo podariť dostať do výšky veľmi blízko 6000 metrov a na to musíme byť najskôr poriadne aklimatizovaní, čo sa jednoducho za dva dni nedá. Máme už skúsenosť s pobytom vo výške cez 5000 metrov, vieme preto, že aklimatizácia je veľmi dôležitá. Ideme teda podľa plánu – smer najsevernejší bod krajiny, potom postupne na juh a kráľovnú sopiek si necháme na záver ako čerešničku na torte.
Keď už sme pri tej torte, ja by som si aj niečo sladké dala. Stačí si priať. Z krajnice cesty číslo 5 diaľničného typu na úrovni mesta La Ligua na nás máva v bielom plášti oblečená osoba. Biele stužky na veľkonočnom korbáči dôrazne plieskajú vo vetre a naznačujú, že ak okamžite nezastavíme, tak nás tým korbáčom vyplieska po zadnom nárazníku. Spomenula som si, že takto na seba upozorňujú pri tomto meste ženy predávajúce sladké pečivo, ktorým je sú preslávené – „dulces de la Ligua“ a tak sa nenecháme prosiť a zastavujeme. Staršia pani má v košíku asi 10 druhov koláčikov, berieme si plné papierové vrecko a hneď si aj napcháme plné ústa. S fúzami od práškového cukru pokračujeme ďalej smer El Norte Chico (Malý sever).
Cesta na sever
Panamerická diaľnica nás vedie po pobreží a sem tam nám ukazuje mäkko vyzerajúce biele plážičky, na ktorých by sa určite príjemne relaxovalo, keby obloha nevisela asi 10 metrov nad nami a svojim oceľovým odtieňom nám nedávala najavo, že kedykoľvek môže spustiť poriadny dážď. Ale keď spoza mrakov trošku vykukne slnko, rozhodneme sa, že si spravíme prestávku na pláži.
Pacifik má pomerne búrlivú náladu, vlny špliechajú, na hrebeňoch penia a posielajú na piesočný breh milióny slaných kvapiek, ktoré nám lepia vlasy a jemno hmlou pokrývajú slnečné okuliare. Vo vode stojí osamelý rybár a nahadzuje udicu proti vlnám. Spomeniem si na Hemingwaya a jeho knižku Starec a more, ktorú som kedysi dosť s nevôľou čítala ako súčasť povinného čítania. Teraz mi tento starec a more pripadajú omnoho bližší a omnoho pochopiteľnejší. Aj tá Hemingwayova whisky – dáme teda rýchlu poradu spolujazdcov (pre nezasvätených je to panák whisky z vlastných zásob) a chystáme sa odísť, keď sa na pláž prihrnie strieborný pickup a valí si to rovno do piesku. Nemôže to dopadnúť inak než zapadnutím. Zdá sa, že budeme mať zábavu. Chvíľku sme sa bavili ale Roman ich nenechal dlho trápiť. Nechápem, načo sa učíme angličtinu a španielčinu a iné jazyky, keď by úplne stačilo učiť sa jednu medzinárodnú posunkovú reč. Roman chlapom čosi poukazoval a hneď vedeli, čo majú skúsiť a na druhý pokus za nimi ostal len piesočný jazyk na priľahlej asfaltke.
Pacifik má pomerne búrlivú náladu, vlny špliechajú, na hrebeňoch penia a posielajú na piesočný breh milióny slaných kvapiek, ktoré nám lepia vlasy a jemno hmlou pokrývajú slnečné okuliare. Vo vode stojí osamelý rybár a nahadzuje udicu proti vlnám. Spomeniem si na Hemingwaya a jeho knižku Starec a more, ktorú som kedysi dosť s nevôľou čítala ako súčasť povinného čítania. Teraz mi tento starec a more pripadajú omnoho bližší a omnoho pochopiteľnejší. Aj tá Hemingwayova whisky – dáme teda rýchlu poradu spolujazdcov (pre nezasvätených je to panák whisky z vlastných zásob) a chystáme sa odísť, keď sa na pláž prihrnie strieborný pickup a valí si to rovno do piesku. Nemôže to dopadnúť inak než zapadnutím. Zdá sa, že budeme mať zábavu. Chvíľku sme sa bavili ale Roman ich nenechal dlho trápiť. Nechápem, načo sa učíme angličtinu a španielčinu a iné jazyky, keď by úplne stačilo učiť sa jednu medzinárodnú posunkovú reč. Roman chlapom čosi poukazoval a hneď vedeli, čo majú skúsiť a na druhý pokus za nimi ostal len piesočný jazyk na priľahlej asfaltke.
Pobrežná cesta v zásade neposkytuje žiadne výrazné oživenia a my začíname byť taká ospalí, ako pobrežné rybárske dedinky, ktorými podchvíľou prechádzame. V Meste La Serena odbočujeme do vnútrozemia, naším cieľom je údolie Elquí a v ňom mestečko Vicuna. Máme v pláne navštíviť jednu z najstarších a najväčších páleníc svetlej, veľmi aromatickej brandy, ktorá sa vyrába z hrozna dozrievajúceho pod tunajším páliacim slnkom. Pisco Čilania pokladajú za svoj národný nápoj, aj keď Peruánci s nimi rozhodne nesúhlasia a prehlasujú tento nápoj za svoj. Aby ich Čilania predbehli a dokázali, že pisco patrí k Čile, zašli dokonca tak ďaleko, že v údolí Elquí jednu dedinu premenovali na Pisco Elquí.
Údolie tiahnuce sa pozdĺž rieky Elquí je ako zelený drahokam uprostred hnedočervených kopcov. Všade, kam sa pozrieme rastú ovocné stromy a rozsiahle vinice. Zlaté strapce hrozna žiaria v podvečernom slnku ako žltý jantár. Pri vodnej nádrži Embalse Puclaro sa ideme poprechádzať po vysokej hrádzi. Miestni vinári z tohto vodého rezervoaru nie sú veľmi nadšení, pretože jeho vybudovanie podľa nich spôsobilo výraznú zmenu klímy v celom údolí. Medzi kopcami sa nad vodnou hladinou tvoria silné vetry, ktoré vraj ničia hrozno a preto si ho musia vinári chrániť nylonovými vetrolamami, ktoré v celom údolí tak trošku kazia výhľady. Ošľahaní vetrom síce sme, ale aj tak je pohľad na vodnú nádrž krásny. Ideme ďalej do mesta Vicuna, kde snáď stihneme poslednú sprevádzanú túru v najväčšej pálenici v celom údolí – Planta Capel. Asi sme sa príliš dlho kochali pohľadom na vodu, pretože do pálenice sme pred červenú hlavnú budovu dorazili o šiestej a posledná prehliadka začala o desať minút skôr. Nech sme sa snažili akokoľvek, do fabriky nás už nepustili a ani ochutnávku na záver prehliadky nám bez prehliadky nespravili. Aby sme neodišli úplne neuspokojení, aspoň sme si kúpili zo dva fľaškované pisco kokteily na večer a mierne rozčarovaní sme sa pobrali ďalej. No čo, tak ja sa pokúsim preplánovať to tak, aby sme sa tu stihli zastaviť na spiatočnej ceste. Uvidíme.
Vraciame sa späť na pobrežnú cestu. Na okraji Vicuna prechádzame okolo viníc. Zastav, je to tu také krásne, nech si to aspoň odfotím. Kým si ja fotím ťažké jantárovo zlaté strapce hrozna a sem tam vyďobnem do dlane tu a tam jednu bobuľku, aby som aj chalanom priniesla na ochutnanie do auta najsladšie hrozno na svete, chalani sa s tým nebabrú. Marián s Robom odšklbnú celý obrovský strapec a nechajú ho v aute kolovať. Chalani, ja som teda nemala toľko drzosti, ale vážne som nikdy nejedla hrozno sladšie od tohto.
Dnes už nedáme viac ako ďalších 200 kilometrov, prespíme v mestečku Vallenar v malom roztomilom hostali.
Údolie tiahnuce sa pozdĺž rieky Elquí je ako zelený drahokam uprostred hnedočervených kopcov. Všade, kam sa pozrieme rastú ovocné stromy a rozsiahle vinice. Zlaté strapce hrozna žiaria v podvečernom slnku ako žltý jantár. Pri vodnej nádrži Embalse Puclaro sa ideme poprechádzať po vysokej hrádzi. Miestni vinári z tohto vodého rezervoaru nie sú veľmi nadšení, pretože jeho vybudovanie podľa nich spôsobilo výraznú zmenu klímy v celom údolí. Medzi kopcami sa nad vodnou hladinou tvoria silné vetry, ktoré vraj ničia hrozno a preto si ho musia vinári chrániť nylonovými vetrolamami, ktoré v celom údolí tak trošku kazia výhľady. Ošľahaní vetrom síce sme, ale aj tak je pohľad na vodnú nádrž krásny. Ideme ďalej do mesta Vicuna, kde snáď stihneme poslednú sprevádzanú túru v najväčšej pálenici v celom údolí – Planta Capel. Asi sme sa príliš dlho kochali pohľadom na vodu, pretože do pálenice sme pred červenú hlavnú budovu dorazili o šiestej a posledná prehliadka začala o desať minút skôr. Nech sme sa snažili akokoľvek, do fabriky nás už nepustili a ani ochutnávku na záver prehliadky nám bez prehliadky nespravili. Aby sme neodišli úplne neuspokojení, aspoň sme si kúpili zo dva fľaškované pisco kokteily na večer a mierne rozčarovaní sme sa pobrali ďalej. No čo, tak ja sa pokúsim preplánovať to tak, aby sme sa tu stihli zastaviť na spiatočnej ceste. Uvidíme.
Vraciame sa späť na pobrežnú cestu. Na okraji Vicuna prechádzame okolo viníc. Zastav, je to tu také krásne, nech si to aspoň odfotím. Kým si ja fotím ťažké jantárovo zlaté strapce hrozna a sem tam vyďobnem do dlane tu a tam jednu bobuľku, aby som aj chalanom priniesla na ochutnanie do auta najsladšie hrozno na svete, chalani sa s tým nebabrú. Marián s Robom odšklbnú celý obrovský strapec a nechajú ho v aute kolovať. Chalani, ja som teda nemala toľko drzosti, ale vážne som nikdy nejedla hrozno sladšie od tohto.
Dnes už nedáme viac ako ďalších 200 kilometrov, prespíme v mestečku Vallenar v malom roztomilom hostali.
V pondelok ráno je našou prvou úlohou zohnať banku. Potrebujeme si zmeniť peniaze a dnes už konečne budú finančné ustanovizne otvorené. Zdá sa však, že nie sme jediní, kto potrebuje takto z rána riešiť finančné záležitosti, pretože pred bankou už stojí nepekná fronta ľudí. Asi mali v piatok výplatu a potrebujú si nechať preplatiť šeky. Po pol hodine postávania v miestnosti klimatizovanej asi na 16 stupňov a po dôkladnej kontrole každej jednej dolárovej a eurovej bankovky odchádzam s piatimi zagumičkovanými zväzkami čilských bankoviek. Mám pocit, že vyzerám skôr ako drogový díler, takto v gumičke mám vo vrecku 580 tisíc pesos. V Čile zjavne nie je žiaden problém stať sa milionárom.
Mesto sa plní ľuďmi a autami, poďme my radšej ďalej. S pomocou navigácie sa vymotáme z úzkych jednosmeriek a panamerickou diaľnicou sa necháme viezť ďalej na sever. V roku 2015 oblasť na sever od mesta Vallenar ovládol zvláštny fenomén – desierto florido (kvitnúca púšť). V tejto oblasti prší málokedy, ale ak sa to stane, táto nehostinná polopúšť zakvitne malými purpurovými, modrými a žltými kvietkami a celé to vyzerá ako nádherný koberec. Sme tu len o pol roka neskôr po tom, ako sa tento vzácny jav vyskytol, ale nech vytriešťam oči akokoľvek, žiadnu kvetinku nikde nevidím, všade len piesok a sem tam uschnutý krík. Evidentne tu od minuloročného septembra nepršalo, aj keď podľa farby oblohy by som čakala celodenný dážď.
Mesto Copiapo je východiskovým bodom pre výstupy na Ojos del Salado. Po jeden a pol dni presunu po diaľnici by sme uvítali nejaké rozptýlenie, ale týmto smerom určite nepôjdeme. Najvyššiu sopku na svete si skutočne musíme nechať až na koniec. Odbočujeme doľava k pobrežiu. Bahia Inglesa by mala byť najkrajšia pláž krajiny, spravíme si tu prestávku. Chystajte plavky, mohli by sme sa okúpať. Aj teplota nám utešene stúpla – bolo 14 stupňov a teraz je 15 ;) . Bahia Inglesa je naozaj nádherné miesto. Za slnečného dňa musí byť piesok žiarivo biely a tyrkysovo modrá voda určite kontrastuje s čiernymi skalnými útvarmi. Dnes tu nikto nie je, máme celú pláž aj všetky oblaky iba pre seba. Do plaviek sa nikomu nechce, len sa tak prechádzame po pláži, obzeráme loviace čajky a vyhýbame sa vyplaveným veľkým sépiám. V lete to tu musí byť plné ľudí. Ešte si spravíme čerstvé presíčko a ideme ďalej.
Mesto sa plní ľuďmi a autami, poďme my radšej ďalej. S pomocou navigácie sa vymotáme z úzkych jednosmeriek a panamerickou diaľnicou sa necháme viezť ďalej na sever. V roku 2015 oblasť na sever od mesta Vallenar ovládol zvláštny fenomén – desierto florido (kvitnúca púšť). V tejto oblasti prší málokedy, ale ak sa to stane, táto nehostinná polopúšť zakvitne malými purpurovými, modrými a žltými kvietkami a celé to vyzerá ako nádherný koberec. Sme tu len o pol roka neskôr po tom, ako sa tento vzácny jav vyskytol, ale nech vytriešťam oči akokoľvek, žiadnu kvetinku nikde nevidím, všade len piesok a sem tam uschnutý krík. Evidentne tu od minuloročného septembra nepršalo, aj keď podľa farby oblohy by som čakala celodenný dážď.
Mesto Copiapo je východiskovým bodom pre výstupy na Ojos del Salado. Po jeden a pol dni presunu po diaľnici by sme uvítali nejaké rozptýlenie, ale týmto smerom určite nepôjdeme. Najvyššiu sopku na svete si skutočne musíme nechať až na koniec. Odbočujeme doľava k pobrežiu. Bahia Inglesa by mala byť najkrajšia pláž krajiny, spravíme si tu prestávku. Chystajte plavky, mohli by sme sa okúpať. Aj teplota nám utešene stúpla – bolo 14 stupňov a teraz je 15 ;) . Bahia Inglesa je naozaj nádherné miesto. Za slnečného dňa musí byť piesok žiarivo biely a tyrkysovo modrá voda určite kontrastuje s čiernymi skalnými útvarmi. Dnes tu nikto nie je, máme celú pláž aj všetky oblaky iba pre seba. Do plaviek sa nikomu nechce, len sa tak prechádzame po pláži, obzeráme loviace čajky a vyhýbame sa vyplaveným veľkým sépiám. V lete to tu musí byť plné ľudí. Ešte si spravíme čerstvé presíčko a ideme ďalej.
Oni budú určite vyknedlení na nejakej skale pri brehu. Ale to musíme auto nechať tu na malej pieskovej odstavnej ploche a musíme sa pokúsiť dostať dolu strmým pieskovo-skalným svahom až dolu k vode. Crocsy rozhodne nie sú najlepšia obuv na horskú turistiku, ale takto v piesku je to asi tá najlepšia možnosť, lebo veď kadiaľ piesok vojde, tadiaľ aj môže odísť ;) Tulenie kvílenie počujeme výraznejšie, ale stále nič nevidíme. Naťahujem veľký objektív na foťáku a prehľadávam pobrežie. Aha, tam sú, za tou veľkou skalou. Aby sme ich poriadne videli, musíme tú veľkú skalu nejako obliezť. Na toto už crocsy nie sú vhodné ani trošku. Zprava to nepôjde, tam je skala strmá a na mnohých miestach pokrytá riadnou vrstvou trusu po pelikánoch lietajúcich všade naokolo a to by mohlo byť poriadne šmykľavé. Napriek tomu Marián vyrazí a mizne niekde za kameňmi. Ostatní to skúsime obísť zľava. Medzi pelikánmi lietajú aj čierne kondory moriakovité. Pod skalami kde tu ležia ohlodané zvyšky niečoho, čo už kondory zjavne našli. Snáď nenájdu aj nás. Tento druh ale nie je až taký veľký, asi by si nás na večeru nedal a ešte je len čas obeda, tak ideme ďalej. Na okraji čiernej skaly sa nám otvorí pohľad na celú tuleniu kolóniu. Nedostaneme sa k nim úplne blízko, pretože ležia na nízkej čiernej skale oddelenej od nás vodou, ale aj tak vidíme, ako sa na teplom kameni slastne vyhrievajú. Najväčší z nich leží na chrbte a máme pocit, že o nás vie a sem tam nám zamáva prednou plutvou a kvíkne naším smerom. Pozeráme, či medzi nimi neleží aj Marián, pretože vôbec netušíme, kam sa až dostal a či nespadol do vody a oceán ho nevyvrhol medzi objemných živočíchov na skalu. Celkom by zapadol ;)
Už by sme fakt potrebovali nejakú terénnu vložku, ten nekonečný asfalt nás dosť ubíja. Skúmame navigáciu a zdá sa, že ak pri meste Canaral odbočíme z hlavnej cesty číslo 5 a odbočíme na cestu C120, mali by sme si užiť terénny prejazd cez hory. Tak ideme na to.
Za Canaral teda zbiehame na cestu vedúcu pobrežnou soľnou pláňou. Asfalt nechávame za chrbtom a za nami sa zdvíha prach z príjemnej uvalcovanej štrkovky. Cesta je úplne prázdna, sme tu sami, spoločnosť nám robia len osamelé lamy, zvedavé líšky a podivný druh kaktusov, ktoré vyzerajú ako kopy obrích bobkov so žltými kvetmi. Je zvláštne, ako krásne môže vyzerať púštna krajina. Na brehu oceána je na pláži niekoľko slamených slnečníkov s lavičkami. Príjemné kempovacie a piknikové miestečko s výhľadom na Isla Pan de Azúcar, ktorý dáva meno celému národnému parku, v ktorom sa momentálne nachádzame. Ostrov naozaj vyzerá ako homoľa cukru, pretože to je význam jeho španielskeho pomenovania. Prechádzame okolo malej rybárskej dedinky učupenej pod pobrežnými skalami. Nikde ani noha. Na križovatke štrkových ciest chceme odbočiť doprava a napojiť sa na cestu C110, ktorá by nás pomedzi hory doviedla naspäť na hlavnú Panamerickú diaľnicu. Niečo ale nebude celkom v poriadku. Na ceste je oranžová tabuľa, ktorej síce nerozumieme, ale asi to nebudú dobré správy, lebo vedľa tabule je naukladaná kopa kamenia a prekotený oranžový cestársky kužeľ. Na ceduli je napísané PELIGRO ZANJA ABIERTA. Peligro je nebezpečenstvo a Abierto je otvorený. Niečo je tam nebezpečne otvorené, ale netušíme čo, tak to ideme skontrolovať.
Hneď za zákrutou je ale jasné, že sa ďaleko nedostaneme. Cesta končí strmým zrázom aj vpredu aj na ľavej strane. To, čo bola kedysi hlinená cesta ujazdená v ílovitom podloží, s najväčšou pravdepodobnosťou odhryzol silný prúd vody valiacej sa z hôr, zdvíhajúcich sa pred nami. Možno by sa to dalo po druhej strane vyhryzenej hlbokej ryhy. Vraciame sa kúsok a na križovatke ideme skúsiť cestičku vľavo. Vo vrstvách vyhryzená priekopa je teraz napravo od nás. Roman ide nebezpečne po kraji, až ma zdvíha zo sedadla. Lenže naľavo tmavá skala, tam sa uhnúť nedá. Hotovo, koniec cesty. Aj tu sme po pár sto metroch na hrane vodou vyhryzeného zrázu. Je to hlboké a strmé, to nedáme. Vraciame sa. Nebudeme zbytočne riskovať, sme ešte len na začiatku expedičky.
Vraciame sa na plážičku so slamenými slnečníkmi. Doľava to vyzerá na málo jazdenú cestu, ale je tam. Dáme ešte jeden pokus, nemôžeme to nechať nepreskúmané. Čo ak je to náhradná cesta za tú strhnutú? Asi tri kilometre to vyzerá veľmi sľubne. Hlinená cesta sa kľukatí správnym smerom do hôr zdvíhajúcich sa pred nami. Ale radosť je predčasná. V údolí pod nami je cesta nie len strhnutá, ale uprostred rokliny je ešte aj priečne osadený kus zvodidla, aby aj nám bolo jasné, že táto cesta nie je prejazdná ani keby sme sa veľmi snažili. No, keby sme to zobrali sprava a dali by sme to v trošku prudšom náklone, tak by sme to okolo toho zvodidla dali, ale kto vie, čo je tam ďalej, keď sa to tu takto snažia odhradiť. Zvažujeme, ale nakoniec sa rozhodneme, že bude rozumnejšie vrátiť sa na hlavnú cestu do mesta Canaral. Chceme sa čo najrýchlejšie presunúť na sever, tak sa tu nebudeme vybíjať na vodou strhnutej ceste. Offroadovo by to síce mohla byť sranda, ale naplánovali sme si výstupy na sopky a to je pre nás priorita.
Ešte raz sa pozdravíme s ostrovom v tvare cukrovej homole a vraciame sa k hlavnej ceste do mesta Canaral. Nakoniec to teda bola iba cesta tam a späť, ale rozhodne to stálo za odbočku.
Za Canaral teda zbiehame na cestu vedúcu pobrežnou soľnou pláňou. Asfalt nechávame za chrbtom a za nami sa zdvíha prach z príjemnej uvalcovanej štrkovky. Cesta je úplne prázdna, sme tu sami, spoločnosť nám robia len osamelé lamy, zvedavé líšky a podivný druh kaktusov, ktoré vyzerajú ako kopy obrích bobkov so žltými kvetmi. Je zvláštne, ako krásne môže vyzerať púštna krajina. Na brehu oceána je na pláži niekoľko slamených slnečníkov s lavičkami. Príjemné kempovacie a piknikové miestečko s výhľadom na Isla Pan de Azúcar, ktorý dáva meno celému národnému parku, v ktorom sa momentálne nachádzame. Ostrov naozaj vyzerá ako homoľa cukru, pretože to je význam jeho španielskeho pomenovania. Prechádzame okolo malej rybárskej dedinky učupenej pod pobrežnými skalami. Nikde ani noha. Na križovatke štrkových ciest chceme odbočiť doprava a napojiť sa na cestu C110, ktorá by nás pomedzi hory doviedla naspäť na hlavnú Panamerickú diaľnicu. Niečo ale nebude celkom v poriadku. Na ceste je oranžová tabuľa, ktorej síce nerozumieme, ale asi to nebudú dobré správy, lebo vedľa tabule je naukladaná kopa kamenia a prekotený oranžový cestársky kužeľ. Na ceduli je napísané PELIGRO ZANJA ABIERTA. Peligro je nebezpečenstvo a Abierto je otvorený. Niečo je tam nebezpečne otvorené, ale netušíme čo, tak to ideme skontrolovať.
Hneď za zákrutou je ale jasné, že sa ďaleko nedostaneme. Cesta končí strmým zrázom aj vpredu aj na ľavej strane. To, čo bola kedysi hlinená cesta ujazdená v ílovitom podloží, s najväčšou pravdepodobnosťou odhryzol silný prúd vody valiacej sa z hôr, zdvíhajúcich sa pred nami. Možno by sa to dalo po druhej strane vyhryzenej hlbokej ryhy. Vraciame sa kúsok a na križovatke ideme skúsiť cestičku vľavo. Vo vrstvách vyhryzená priekopa je teraz napravo od nás. Roman ide nebezpečne po kraji, až ma zdvíha zo sedadla. Lenže naľavo tmavá skala, tam sa uhnúť nedá. Hotovo, koniec cesty. Aj tu sme po pár sto metroch na hrane vodou vyhryzeného zrázu. Je to hlboké a strmé, to nedáme. Vraciame sa. Nebudeme zbytočne riskovať, sme ešte len na začiatku expedičky.
Vraciame sa na plážičku so slamenými slnečníkmi. Doľava to vyzerá na málo jazdenú cestu, ale je tam. Dáme ešte jeden pokus, nemôžeme to nechať nepreskúmané. Čo ak je to náhradná cesta za tú strhnutú? Asi tri kilometre to vyzerá veľmi sľubne. Hlinená cesta sa kľukatí správnym smerom do hôr zdvíhajúcich sa pred nami. Ale radosť je predčasná. V údolí pod nami je cesta nie len strhnutá, ale uprostred rokliny je ešte aj priečne osadený kus zvodidla, aby aj nám bolo jasné, že táto cesta nie je prejazdná ani keby sme sa veľmi snažili. No, keby sme to zobrali sprava a dali by sme to v trošku prudšom náklone, tak by sme to okolo toho zvodidla dali, ale kto vie, čo je tam ďalej, keď sa to tu takto snažia odhradiť. Zvažujeme, ale nakoniec sa rozhodneme, že bude rozumnejšie vrátiť sa na hlavnú cestu do mesta Canaral. Chceme sa čo najrýchlejšie presunúť na sever, tak sa tu nebudeme vybíjať na vodou strhnutej ceste. Offroadovo by to síce mohla byť sranda, ale naplánovali sme si výstupy na sopky a to je pre nás priorita.
Ešte raz sa pozdravíme s ostrovom v tvare cukrovej homole a vraciame sa k hlavnej ceste do mesta Canaral. Nakoniec to teda bola iba cesta tam a späť, ale rozhodne to stálo za odbočku.
Opäť smerujeme na sever. Na odbočke, kde sa naša offroadová cesta cez hory mala napájať na Panamerickú diaľnicu sú nahrnuté veľké kopy kamenia, takže naše rozhodnutie nebojovať s neprejazdnou cestou bolo asi správne.
V smere na sever je cesta neskutočne jednotvárna a z tupého zízania do blba nás vytrhnú iba sem tam pri ceste opustené obhorené vraky havarovaných áut. Tiež ich asi vražedne jednotvárna cesta otupila, zbavila pozornosti a priviedla do kómy. Pohľad na takéto memento človeka preberie lepšie ako dva redbully za sebou. Smerujeme k mestu Antofagasta. Krajina okolo nás každú chvíľu mení farbu, ale cesta je stále rovnaká. Už sme prešli asi 100 nekonečných rovín. Sme lepší ako Chuck Noris – ten do nekonečna narátal iba dvakrát ;) Aspoň že je kúsok od cesty zvláštna pieskovcová skulptúra Mano del Desierto (Ruka púšte) – obrovská ruka vynárajúca sa z púšte len tak uprostred ničoho. Výborné miesto na prestávku a zopár mimozemsky vyzerajúcich fotiek pod 11 metrov vysokou dlaňou. Slnko už je nízko, takmer sa dotýka špičiek prstov na obrovskej ruke a dlhé tiene nám pripomínajú, že by bolo načase niečo zjesť. Pri čerpacej stanici za jednou z mnohých priemyselných zón je reštaurácia. Žiaden luxus, ale majú tam teplé jedlo a to nám stačí. Taniere sú plné, vajíčková polievka, ryža sa sype cez okraje a na nej tróni veľký kus vareného mäsa a zeleninový šalát. Chutí to ako od babičky, normálne spomienka na detstvo. Keď sme pri tom, Robino má dnes narodeniny, takže v tejto kamionistickej reštike vlastne rozbiehame narodeninovú párty. Tak všetko najlepšieeee. Ešte zopár hltov z pisco kokteilov, ktoré sme nestihli vypiť včera a strácame vedomie. Na dnes toho bolo dosť. Zajtra by sme mali doraziť na sever, už sa nevieme dočkať.
V smere na sever je cesta neskutočne jednotvárna a z tupého zízania do blba nás vytrhnú iba sem tam pri ceste opustené obhorené vraky havarovaných áut. Tiež ich asi vražedne jednotvárna cesta otupila, zbavila pozornosti a priviedla do kómy. Pohľad na takéto memento človeka preberie lepšie ako dva redbully za sebou. Smerujeme k mestu Antofagasta. Krajina okolo nás každú chvíľu mení farbu, ale cesta je stále rovnaká. Už sme prešli asi 100 nekonečných rovín. Sme lepší ako Chuck Noris – ten do nekonečna narátal iba dvakrát ;) Aspoň že je kúsok od cesty zvláštna pieskovcová skulptúra Mano del Desierto (Ruka púšte) – obrovská ruka vynárajúca sa z púšte len tak uprostred ničoho. Výborné miesto na prestávku a zopár mimozemsky vyzerajúcich fotiek pod 11 metrov vysokou dlaňou. Slnko už je nízko, takmer sa dotýka špičiek prstov na obrovskej ruke a dlhé tiene nám pripomínajú, že by bolo načase niečo zjesť. Pri čerpacej stanici za jednou z mnohých priemyselných zón je reštaurácia. Žiaden luxus, ale majú tam teplé jedlo a to nám stačí. Taniere sú plné, vajíčková polievka, ryža sa sype cez okraje a na nej tróni veľký kus vareného mäsa a zeleninový šalát. Chutí to ako od babičky, normálne spomienka na detstvo. Keď sme pri tom, Robino má dnes narodeniny, takže v tejto kamionistickej reštike vlastne rozbiehame narodeninovú párty. Tak všetko najlepšieeee. Ešte zopár hltov z pisco kokteilov, ktoré sme nestihli vypiť včera a strácame vedomie. Na dnes toho bolo dosť. Zajtra by sme mali doraziť na sever, už sa nevieme dočkať.
