Prespali sme v meste Calama. Očividne banícke mesto, v ktorom je hlavným zdrojom obživy väčšiny obyvateľov práca v najväčšej povrchovej bani na meď na svete. Prechádzame okolo obrovských kopcov, ktoré sú tvorené horninou vyťaženou v bani a navezenou sem na obrovských žltých nákladiakoch. Tie takto skoro ráno stoja zoradené pod jedným z vrstvených kopcov a čakajú na začiatok pracovnej zmeny.
Calama bola oddávna dôležitou križovatkou ciest dávnych Inkov – jedna cesta schádzala z Ánd, druhá spájala oblasť Altiplana s pobrežím Tichého oceánu. Keď sa vybudovala železnica z Bolívijského mesta Oruro, ktorá cez Calamu vozila suroviny do prístavu v meste Antofagasta, bolo jasné, že z tohto mesta vyrastie viac ako len pôvodné „tambo“ (miesto pre odpočinok). Pre nás to túto noc bolo iba tambo, ale máme v pláne sa sem pri ceste na juh vrátiť, tak snáď nám to vydá.
Z výšky 2560 metrov sa spúšťame späť k Panamerickej diaľnici číslo 5 a opäť smerujeme na sever. Tento sever sa už ale volá El Norte Grande (Veľký sever). Oblasť Veľkého severu sa začína niekde okolo meste Antofagasta a tiahne sa až k severnej hranici krajiny. Je to v podstate oblasť, ktorej väčšinu tvorí najsuchšia púšť sveta Atacama. El Norte Grande zaberá takmer štvrtinu rozlohy pevninského Čile, ale žije tu sotva 5 percent obyvateľstva krajiny. Naviac, väčšina z týchto piatich percent obyvateľstva žije v niekoľkých mestách pozdĺž Panamerickej diaľnice na západnom pobreží. Oblasť tiahnuca sa smerom do vnútrozemia je takmer ľudoprázdna a to je presne to, kam smerujeme.
Cesta je na niektorých úsekoch rovná ako pravítko, stačilo by zamknúť volant do jednej polohy a dať si dvadsaťminútového šlofíka. Niektorí asi aj zasnívali, pretože ktorýsi z chalanov skonštatoval, že cesta sa zarezáva do kopcov ako tangáče do babského zadku. Chalani, veď sme z domu ešte len 5 dní...
Aj keď prechádzame púšťou, nie vždy bola krajina okolo nás taká opustená. Kde tu míňame pozostatky niekdajších „officinas“ – mestečiek, ktoré vznikli pri náleziskách prírodného liadku (nitrátov). Po tom, ako sa krajinou v 18. storočí prevalila vlna zlatej horúčky, a v 19. storočí strieborná horúčka, stal sa prírodný liadok ďalším artiklom, na ktorom zbohatlo zopár šťastných Britov a Nemcov. Nitrátové bane sa pomerne husto zahrýzali do severočilskej pampy a nechávali za sebou nepekné vydrancované veľké diery povrchových ťažísk. Drancovanie krajiny došlo až tak ďaleko, že keď si Čilská vláda koncom 19. storočia uvedomila, aká lukratívna je púšť na severe, vstúpili do vojny s Peru a Bolíviou, pretože im v tejto dobe väčšina oblasti Atacamy patrilo. Tento konflikt je známy ako Tichomorská vojna, ktorá trvala päť rokov a výsledkom bolo, že si Čile sporné územie anektovalo a od roku 1883 až do konca prvej svetovej vojny si na vývoze nitrátov slušne mastili vrecká. Lenže potom Nemci objavili výrobu syntetických nitrátov a väčšina nitrátových baní skrachovala. Mestá okolo nich prakticky zanikli a boli ponechané napospas času a vetru. Slávne časy väčšiny „officinas“ pripomínajú len polorozpadnuté múry budov postavených z nepálenej tehly. A kus za nimi kopce vyťaženej a vyextrahovanej horniny, ktoré ani po viac ako storočí nepripomínajú prirodzené útvary. Za jedným rozpadnutým zvyškom dediny je kúsok od cesty starý cintorín. V púšti sa asi ťažko zháňali kamene na označenie hrobu a vietor povrch zarovnal do roviny, hroby sú preto označené drevenými ohrádkami, ktoré vyzerajú ako detské postieľky. Vlastne mi nie je jasné, kde tu zohnali drevo. Drevené kríže, drevené srdcia, na niektorých zjavne kedysi boli aj obrázky v drevenom rámčeku. Kráčame pomedzi hroby. Po chrbte mi chodí mráz. Opustený cintorín pôsobí ešte smutnejšie ako cintorín, na ktorý z času na čas niekto prinesie kvety alebo sviečku. Opustený cintorín v ľudoprázdnej púšti pôsobí tak defintívne.
Cesta na sever - časť 2
Niekde za oázou Quillagua zrazu musíme zastaviť. Stoja tu všetky autá a šoféri chodia k unimobunkám o kus pred nami. Vyzerá to tu úplne ako na colnici, ale čo by tu preboha robila colnica, veď hranica Peru je odtiaľto ešte minimálne 500 kilometrov. Pokúšame sa zistiť, čo sa to tu deje. Naozaj sme na colnici. Prechádzame do severnej zóny Čile, ktorá je niečo ako bezcolnou zónou krajiny. Veľmi tomu nerozumieme, ale dali nám do ruky nejakú deklaráciu, že ju máme vyplniť. Ani tej deklarácii nerozumieme, je to všetko v španielčine a na to moje chabé základy tejto reči nestačia. S Romanom ideme do sivej unimobunky pokúsiť sa získať nejaký návod v reči, ktorej by sme aspoň trochu rozumeli. Po pár vetách telnatá pani na obdratej kancelárskej stoličke o tri čísla menšej ako jej juhoamerický zadok pochopí, že španielčina nie je naša silná stránka, tak si radšej vypýta doklady od auta a formulár nám vypíše. Na záver ešte napíše veľkú štvorku, akože v aute sme štyria a posiela nás na ďalšie stanovisko. Nemusíme čakať medzi nákladiakmi, takže finálna kontrola v podobe colníkovej hlavy strčenej do nášho auta a uderenia pečiatky na našu deklaráciu prebehne veľmi rýchlo a my môžeme uháňať ďalej.
Povrch cesty sa v horúcom slnku zrkadlí a vlní a vytvára malé fatamorgány. Pri ceste sedí policajná helikoptéra. Pri týchto vzdialenostiach je to pre policajtov asi jediný spôsob, ako môžu efektívne riešiť prípadné dopravné nehody a iné problémy. Snáď tento sup nad nami nebude musieť krúžiť. Spravme si radšej pauzu.
Odbočujeme z Panamerickej diaľnice doľava na Cerro Pintados. Na tomto červenom kopci sa nachádza najviac geoglyfov na jednom mieste v celej Južnej Amerike. Štrková cestička nás vede až k parkovisku pri ktorom je postavená nízka biela budova z časti zapustená do terénu. Čiastočne je to toaleta, čiastočne múzeum. Akoby odnikiaľ sa objavia miestne správkyne, aby nás skásli o pár drobných ako vstupné. Kresby na kopci je vidieť aj z parkoviska, ale ženy v uniformách nám ukazujú, že máme prejsť cez múzeum a máme sa ísť prejsť ďalej, pretože veľká časť kresieb sa nachádza na priľahlých kopcoch. A máme sa určite natrieť opaľovacím krémom, ktorý nájdeme v múzeu. Slnko je vraj veľmi prudké. Ale, čo tam po natieraní, veď nepôjdeme ďaleko, nebude nám to trvať dlhšie ako dvadsať minút.
Pekne upravený drevený chodníček nás vedie zvláštne polámaným terénom. Vyzerá to ako polámané lávové pole s výstupkami niečoho bieleho a to biele je slané. Asi je to liadok a radšej sa ani nebudem zamýšľať nad pôvodom tejto nerastnej suroviny. Slnko neuveriteľne pečie, našťastie je každých asi 500 metrov postavený malý drevený prístrešok s informáciami. Vďačne si užívame tieň. Celý okruh má asi dva kilometre, v tomto teple nám to trvá asi pol hodinu a už v polovici ľutujeme, že sme neposlúchli dobrú radu a nenatreli sme sa opaľovacím krémom. Späť pri aute sa cítime ako sušené hrozienka. Kto vie, na čo vlastne slúžili tie nadrozmerné kresby. Výskumy tvrdia, že niektoré mali význam pre poľnohospodárstvo, iné pre náboženské rituály, ale Roman má podozrenie, že to môže byť celé úplne inak. Tie kresby sú také nesúrodé, že to vyzerá, ako keby si proste vtedajšie decká len tak kreslili, tak ako my sme si kedysi kreslili kriedou na asfalt. Akurát vtedy nemali ani asfalt ani kriedy, tak si kreslili do svahov kopcov. A keďže v tejto oblasti takmer neprší, zachovali sa celé tisícročia. Možno by táto téza stála za preskúmanie.
Teraz ale výskum začínať nebudeme, ide sa ďalej na sever. Aj keď ešte jednu odbočku by sme si mohli spraviť. Takmer oproti odbočke na Cerro Pintados je cesta k dedinke Pica. Je to oáza uprostred saharsky vyzerajúcich piesočných dún, preslávená mimoriadne chutnými ovocnými džúsmi. V oáze sa pestujú pomaranče, mandarínky a iné citrusy, takže džúsy sú vyrábané zo zaručene čerstvého ovocia. Jugos naturales nás skutočne dostali. Taký úžasný džús sme ešte nikdy nepili. Tri deci hustého sladkého nápoja nás dokonale zasýtia.
Povrch cesty sa v horúcom slnku zrkadlí a vlní a vytvára malé fatamorgány. Pri ceste sedí policajná helikoptéra. Pri týchto vzdialenostiach je to pre policajtov asi jediný spôsob, ako môžu efektívne riešiť prípadné dopravné nehody a iné problémy. Snáď tento sup nad nami nebude musieť krúžiť. Spravme si radšej pauzu.
Odbočujeme z Panamerickej diaľnice doľava na Cerro Pintados. Na tomto červenom kopci sa nachádza najviac geoglyfov na jednom mieste v celej Južnej Amerike. Štrková cestička nás vede až k parkovisku pri ktorom je postavená nízka biela budova z časti zapustená do terénu. Čiastočne je to toaleta, čiastočne múzeum. Akoby odnikiaľ sa objavia miestne správkyne, aby nás skásli o pár drobných ako vstupné. Kresby na kopci je vidieť aj z parkoviska, ale ženy v uniformách nám ukazujú, že máme prejsť cez múzeum a máme sa ísť prejsť ďalej, pretože veľká časť kresieb sa nachádza na priľahlých kopcoch. A máme sa určite natrieť opaľovacím krémom, ktorý nájdeme v múzeu. Slnko je vraj veľmi prudké. Ale, čo tam po natieraní, veď nepôjdeme ďaleko, nebude nám to trvať dlhšie ako dvadsať minút.
Pekne upravený drevený chodníček nás vedie zvláštne polámaným terénom. Vyzerá to ako polámané lávové pole s výstupkami niečoho bieleho a to biele je slané. Asi je to liadok a radšej sa ani nebudem zamýšľať nad pôvodom tejto nerastnej suroviny. Slnko neuveriteľne pečie, našťastie je každých asi 500 metrov postavený malý drevený prístrešok s informáciami. Vďačne si užívame tieň. Celý okruh má asi dva kilometre, v tomto teple nám to trvá asi pol hodinu a už v polovici ľutujeme, že sme neposlúchli dobrú radu a nenatreli sme sa opaľovacím krémom. Späť pri aute sa cítime ako sušené hrozienka. Kto vie, na čo vlastne slúžili tie nadrozmerné kresby. Výskumy tvrdia, že niektoré mali význam pre poľnohospodárstvo, iné pre náboženské rituály, ale Roman má podozrenie, že to môže byť celé úplne inak. Tie kresby sú také nesúrodé, že to vyzerá, ako keby si proste vtedajšie decká len tak kreslili, tak ako my sme si kedysi kreslili kriedou na asfalt. Akurát vtedy nemali ani asfalt ani kriedy, tak si kreslili do svahov kopcov. A keďže v tejto oblasti takmer neprší, zachovali sa celé tisícročia. Možno by táto téza stála za preskúmanie.
Teraz ale výskum začínať nebudeme, ide sa ďalej na sever. Aj keď ešte jednu odbočku by sme si mohli spraviť. Takmer oproti odbočke na Cerro Pintados je cesta k dedinke Pica. Je to oáza uprostred saharsky vyzerajúcich piesočných dún, preslávená mimoriadne chutnými ovocnými džúsmi. V oáze sa pestujú pomaranče, mandarínky a iné citrusy, takže džúsy sú vyrábané zo zaručene čerstvého ovocia. Jugos naturales nás skutočne dostali. Taký úžasný džús sme ešte nikdy nepili. Tri deci hustého sladkého nápoja nás dokonale zasýtia.
Na križovatke, kde sa z Panamerickej diaľnice odbočuje do pobrežného mesta Iquique si spravíme zastávku. Iquique bolo kedysi len malou rybárskou dedinou, a neskôr sa tu ťažilo aj guano, ale po Tichomorskej vojne, kedy táto oblasť až po súčasné severné hranice pripadla Čile, stalo sa toto mesto neoficiálnym hlavným nitrátovým mestom krajiny. V tom období Iquique narástlo na najbohatšie mesto v Čile. V okolitej nitrátovej pampe vzniklo veľa „oficinas“, ktoré zásobovali liadkom celý svet. Aj tieto robotnícke mestá však upadli a spustli po objavení syntetických nitrátov na konci prvej svetovej vojny. Ťažba stratila význam, robotníci odišli a „oficinas“ ponechali ich osudu. Mesto Iquique sa výrazne preorientovalo na rybolov a spracovanie rýb, vďaka čomu prežilo až dodnes, ale nitrátové mestá už nikdy nikto nezresuscitoval. Dnes sú to skutočné mestá duchov, v ktorých sa kovové konštrukcie pôvodných spracovacích fabrík týčia k modrej oblohe, uvoľnené plechy sa húpu vo vetre a strašidelne vŕzgajú, takže človek má pocit, ako keby duch niektorého z robotníkov prebehol niekde poza chrbát a potom sa škodoradostne vysmieval škrípavým rehotom.
Prechádzame sa v jednej z opustených „oficinas“ – Santa Laura. Len asi dva kilometre bližšie k hlavnej ceste stojí „oficina“ Humberstone – je to pozostatok jedného z najväčších nitrátových miest, ale motá sa tam veľa ľudí, nechce sa nám zrážať sa tam s niekým, tak sme si vybrali podstatne menšie mestečko Santa Laura. Tu nie je nikto, iba správca sedí na vŕzgajúcej drevenej stoličke, postavenej na kamenných dlaždiciach pred starým domom a spoločnosť mu robia iba slabý vietor a zákerne pečúce púštne slnko. Veterný mlyn nad niekdajšou studňou za domom vrzúka vo vetre, sem tam zaškrieka nejaký čierny vták. Dal by sa tu nakrúcať psycho-western alebo horor. V dome je malé múzeum, ukážka toho, ako si tu ľudia kedysi nažívali, pracovné nástroje, detské hračky, nábytok rozostavený tak, akoby sa mali obyvatelia každú chvíľu vrátiť. V starej Singerke je ihlou pripichnutý veľký kus žltej látky, krajčír si asi len odskočil po vodu. Je také zvláštne prechádzať sa tu, človek má pocit, že by ho tu mohli pôvodní majitelia pristihnúť. Vonku si môžeme prejsť celý areál, nikto nás nesprevádza ani nekontroluje, môžeme vojsť do všetkých dverí a pozrieť si zvyšky priestorov, kde sa z vyťaženej horniny vymýval liadok. Za pieskovou dunou je dokonca opustené basketbalové ihrisko. Pod týmto horúcim slnkom by som si rozhodne nezahrala. Pozostatky hlavnej výrobnej haly vyzerajú ako obrovský polorozpadnutý železničný vagón s vysokým štíhlym komínom.
Je úžasné, že sa pred pečúcim slnkom môžeme ukryť v klimatizovanom aute. Komatózne rovná cesta nás vedie do posledného veľkého mesta na severe krajiny – Arica. Len 19 kilometrov severne od mesta je hranica s Peru, ale až tam nepôjdeme. Arica – nazývaná mesto večnej jari, vďaka príjemnej pobrežnej klíme – je pre nás dnes iba zastávka na nákup potravín, vody a hlavne benzínu. Na východ odtiaľto totiž nie je žiadna čerpacia stanica a ani pozdĺž východnej hranice čerpaciu stanicu nenájdeme. Musíme natankovať doplna nie len nádrž ale aj tri dvadsaťlitrové červené bandasky, ktoré sme si kúpili. A samozrejme ešte kus grilovaného pollo (kuraťa), lebo máme také tušenie, že dnes je to posledná šanca sa najesť.
Na dnešnú noc sme si zarezervovali izby v hotelíku v mestečku Putre v smere k Bolívijským hraniciam. Je to od Aricy iba zhruba 150 kilometrov, ale navigácia tvrdí, že nám to bude trvať tri a pol hodiny. To čo budeme cúvať? Pár desiatok kilometrov za Aricou ešte cesta ubieha celkom svižne, ale zrazu stojíme. V tme pred nami vidíme podivného červeného hada. To čo je??? Aha, zadné svetlá kolóny stojacich áut. Opravujú cestu v serpentínach v stúpaní niekde nad nami. Tak toto bude nadlho. Slimačím tempom sa posúvame vpred. Keďže opravovaný úsek cesty siaha až na vrchol kopca, vidíme v tme, ako sa skupina áut, ktorú práve semafór pustil, pomaly sunie hore kopcom, potom zasa vidíme, ako sa po dlhých minútach stratili za vrcholom a po chvíľke zasa skupina áut klesá tým istým úsekom a krúti sa serpentínami, až kým sa dostanú k nám dolu. Je to nekonečné čakanie, ale nakoniec sa aj my vyštveráme rozkopanými zákrutami a sme voľní. Pľúca nám však začína zväzovať stúpajúca nadmorská výška. Putre je malé mestečko ležiace vo výške 3500 metrov nad morom, tú výšku už cítime. Dýcha sa ťažšie a aj na fyzickú aktivitu si dávame trošku pozor. Žiadne prudké pohyby. Ešte šťastie, že naše izby sú v prízemnej budove, nemusíme sa teperiť po schodoch. Je už po polnoci, máme toho dosť. Panáka na dobrú noc a ide sa spať. Zajtra konečne začne zábava, už žiadne stovky kilometrov presunu, zajtra si začneme užívať. Teda vlastne dnes.
Prechádzame sa v jednej z opustených „oficinas“ – Santa Laura. Len asi dva kilometre bližšie k hlavnej ceste stojí „oficina“ Humberstone – je to pozostatok jedného z najväčších nitrátových miest, ale motá sa tam veľa ľudí, nechce sa nám zrážať sa tam s niekým, tak sme si vybrali podstatne menšie mestečko Santa Laura. Tu nie je nikto, iba správca sedí na vŕzgajúcej drevenej stoličke, postavenej na kamenných dlaždiciach pred starým domom a spoločnosť mu robia iba slabý vietor a zákerne pečúce púštne slnko. Veterný mlyn nad niekdajšou studňou za domom vrzúka vo vetre, sem tam zaškrieka nejaký čierny vták. Dal by sa tu nakrúcať psycho-western alebo horor. V dome je malé múzeum, ukážka toho, ako si tu ľudia kedysi nažívali, pracovné nástroje, detské hračky, nábytok rozostavený tak, akoby sa mali obyvatelia každú chvíľu vrátiť. V starej Singerke je ihlou pripichnutý veľký kus žltej látky, krajčír si asi len odskočil po vodu. Je také zvláštne prechádzať sa tu, človek má pocit, že by ho tu mohli pôvodní majitelia pristihnúť. Vonku si môžeme prejsť celý areál, nikto nás nesprevádza ani nekontroluje, môžeme vojsť do všetkých dverí a pozrieť si zvyšky priestorov, kde sa z vyťaženej horniny vymýval liadok. Za pieskovou dunou je dokonca opustené basketbalové ihrisko. Pod týmto horúcim slnkom by som si rozhodne nezahrala. Pozostatky hlavnej výrobnej haly vyzerajú ako obrovský polorozpadnutý železničný vagón s vysokým štíhlym komínom.
Je úžasné, že sa pred pečúcim slnkom môžeme ukryť v klimatizovanom aute. Komatózne rovná cesta nás vedie do posledného veľkého mesta na severe krajiny – Arica. Len 19 kilometrov severne od mesta je hranica s Peru, ale až tam nepôjdeme. Arica – nazývaná mesto večnej jari, vďaka príjemnej pobrežnej klíme – je pre nás dnes iba zastávka na nákup potravín, vody a hlavne benzínu. Na východ odtiaľto totiž nie je žiadna čerpacia stanica a ani pozdĺž východnej hranice čerpaciu stanicu nenájdeme. Musíme natankovať doplna nie len nádrž ale aj tri dvadsaťlitrové červené bandasky, ktoré sme si kúpili. A samozrejme ešte kus grilovaného pollo (kuraťa), lebo máme také tušenie, že dnes je to posledná šanca sa najesť.
Na dnešnú noc sme si zarezervovali izby v hotelíku v mestečku Putre v smere k Bolívijským hraniciam. Je to od Aricy iba zhruba 150 kilometrov, ale navigácia tvrdí, že nám to bude trvať tri a pol hodiny. To čo budeme cúvať? Pár desiatok kilometrov za Aricou ešte cesta ubieha celkom svižne, ale zrazu stojíme. V tme pred nami vidíme podivného červeného hada. To čo je??? Aha, zadné svetlá kolóny stojacich áut. Opravujú cestu v serpentínach v stúpaní niekde nad nami. Tak toto bude nadlho. Slimačím tempom sa posúvame vpred. Keďže opravovaný úsek cesty siaha až na vrchol kopca, vidíme v tme, ako sa skupina áut, ktorú práve semafór pustil, pomaly sunie hore kopcom, potom zasa vidíme, ako sa po dlhých minútach stratili za vrcholom a po chvíľke zasa skupina áut klesá tým istým úsekom a krúti sa serpentínami, až kým sa dostanú k nám dolu. Je to nekonečné čakanie, ale nakoniec sa aj my vyštveráme rozkopanými zákrutami a sme voľní. Pľúca nám však začína zväzovať stúpajúca nadmorská výška. Putre je malé mestečko ležiace vo výške 3500 metrov nad morom, tú výšku už cítime. Dýcha sa ťažšie a aj na fyzickú aktivitu si dávame trošku pozor. Žiadne prudké pohyby. Ešte šťastie, že naše izby sú v prízemnej budove, nemusíme sa teperiť po schodoch. Je už po polnoci, máme toho dosť. Panáka na dobrú noc a ide sa spať. Zajtra konečne začne zábava, už žiadne stovky kilometrov presunu, zajtra si začneme užívať. Teda vlastne dnes.
