Jazda po českej diaľnici D1 z Brna do Prahy je taký hrkotavý zážitok, že sa takmer začíname tešiť na prípadné turbulencie vo vzduchu. Pri nastupovaní do lietadla som si chcela odfotiť kokpit, tak som sa letušky slušne spýtala, či si môžem spraviť fotku. Mala som na mysli záber len tak cez otvorené dvere, ale keď sa letuška spýtala kapitána, ten ochotne vyskočil zo svojho sedadla a nechal ma vyskúšať si jeho miesto. Veľký srandista, ale zasa nie až tak veľký, aby ma tam nechal sedieť aj počas letu.
V Madride pristávame bohužiaľ úplne presne a to znamená, že nebudeme ukrátení ani o minútu zo sedemhodinového čakania na let do Santiaga. Netušila som, koľko polôh môže človek zaujať na nepohodlných plastových letiskových sedadlách. Na pohodlnejšie sedenie to vyzerá jedine v malej reštaurácii na ľavej strane letiskovej haly, tak si tam poďme dať niečo teplé, lebo už mi fakt škvŕka v žalúdku.
Mierne rozvarené cestoviny v tvare náhradných potrubí na ropovod Družba prežúvame čo najpomalšie, aby sme mohli na mäkkých stoličkách sedieť čo najdlhšie. Za tú cenu by nás tu mali nechať sedieť celé tri hodiny, ktoré nám ešte do odletu ostávajú. Nohy celý deň zaviazané v turistických topánkach, by si tiež zaslúžili trochu uvoľnenia. Asi bude rozumnejšie vyzuť sa a prevetrať ich nachvíľu v rozľahlej letiskovej hale s poriadnym vetraním, lebo keď sa vyzujeme v lietadle, tak to bude taký puch, že to uspí aj autopilota.
Cez oceán do Santiaga
Výhodou nočného letu je, že po teplom jedle a studenom nápoji krátko po vystúpaní do letovej hladiny si človek môže v nepohodlnom sedadle nájsť najpohodlnejšiu možnú polohu a po troch panákoch z vlastných zásob zaspí a zobudí sa až niekde nad Argentínou, vďaka čomu Atlantický oceán nevyzerá až taký široký. Krátko pred pristátím vypisujeme imigračné dokumenty. Píše sa tam, že ak človek priváža do krajiny rastliny alebo zvieratá schopné reprodukcie, musí vyplniť colnú deklaráciu. Chalani, ako ste na tom s reprodukciou? Mám vás colne deklarovať?
Nemáme tu žiadne konkrétne reprodukčné plány, zato sme plní očakávania, aké auto nám dajú v autopožičovni. Na naše prekvapenie presne také, aké sme si objednali – Toyotu 4runner, takmer nové, pomerne pohodlné 4x4 auto. Evidentne nemajú ani potuchu, čo máme v pláne, inak by sa ten týpek za prepážkou na nás tak milo neusmieval, ale my mu náladu kaziť nebudeme a pokiaľ nemajú v aute GPS sledovač, tak sa pri troche šťastia ani nikdy nedozvedia, kam sa tú čiernu nádheru pokúsime dostať. Ale veď uvidíme.
Dnešný deň strávime v hlavnom meste, obzrieme si aspoň historické centrum a necháme na seba dýchnuť trochu koloniálnej histórie z čias španielskeho dobyvačného ťaženia Juhoamerickým kontinentom. Santiago bolo založené v roku 1541 Pedrom de Valdiviom, ktorý sa v mene Španielskej koruny vydal na cestu z Peru až sem dolu na juh, aby zistil, čo všetko by vtedajšia európska veľmoc mohla naložiť na lode a použiť na upevnenie svojej pozície vo vtedajšom rebríčku najbohatších krajín. Pôvodnému indiánskemu obyvateľstvu sa rozhodne nežiadalo dostať sa do španielskeho područia a posielať svoje deti do nedeľnej kresťanskej školy, takže mesto bolo niekoľkokrát zničené nie len zemetraseniami, ale aj bojmi medzi Indiánmi a Španielskymi konkvistadormi. Je zjavné, ako to dopadlo, ale do dnešného dňa je hlavne v oblastiach na juh od hlavného mesta citeľné napätie medzi potomkami pôvodných Indiánov a potomkami Španielov, ktoré občas vyústia do lokálneho povstania alebo nejakej tej vraždy miestneho španielskeho podnikateľa alebo jeho zamestnancov a ak sa pritrafí, sem tam aj turistu.
Pod horúcim poludňajším slnkom Santiago vyzerá ako ospalé veľkomesto, ktorého päť miliónov obyvateľov si pravdepodobne užíva siestu, pretože v uliciach až tak veľa ľudí nie je. Úplnou náhodou sa mi podarilo na dnešnú noc zarezervovať ubytovanie takmer v najvychytenejšom centre mesta, v časti Huerfanos. Spomínam si na zvyšky španielčiny, ale v byte, ktorý je improvizovanou recepciou aj kanceláriou nás čaká Rus ako repa. V živote by som si nepomyslela, že v hlavnom meste Čile budeme konverzovať lámanou ruštinou. Kým nám pripraví byt, ideme sa von najesť, keďže výživová hodnota raňajok v lietadle úplne devalvovala už pred pár hodinami.
Zdá sa, že aj reštaurácie majú siestu, všetko vyzerá byť pozatvárané, len pred jedným fast foodom postávajú nejakí chlapi. Moc sa nám tá reštaurácia nepáči, aj sme už otočení na odchod, keď k nám pribehne čašník a ťahá nás k dverám vzadu v rohu a za nimi dolu po schodoch. Trochu neochotne zostupujeme do podzemných priestorov. Na naše prekvapenie sa ocitneme vo veľkom klimatizovanom priestore so stolmi a stoličkami a vôňou niečoho, čo určite zjeme. Keď mi na stole pristane moja porcia, musím si na foťáku na mobile zapnúť panoramatický režim, aby sa mi vošla do záberu. K tomu povinná cerveza (pivo) a ledva fučíme.
Nemáme tu žiadne konkrétne reprodukčné plány, zato sme plní očakávania, aké auto nám dajú v autopožičovni. Na naše prekvapenie presne také, aké sme si objednali – Toyotu 4runner, takmer nové, pomerne pohodlné 4x4 auto. Evidentne nemajú ani potuchu, čo máme v pláne, inak by sa ten týpek za prepážkou na nás tak milo neusmieval, ale my mu náladu kaziť nebudeme a pokiaľ nemajú v aute GPS sledovač, tak sa pri troche šťastia ani nikdy nedozvedia, kam sa tú čiernu nádheru pokúsime dostať. Ale veď uvidíme.
Dnešný deň strávime v hlavnom meste, obzrieme si aspoň historické centrum a necháme na seba dýchnuť trochu koloniálnej histórie z čias španielskeho dobyvačného ťaženia Juhoamerickým kontinentom. Santiago bolo založené v roku 1541 Pedrom de Valdiviom, ktorý sa v mene Španielskej koruny vydal na cestu z Peru až sem dolu na juh, aby zistil, čo všetko by vtedajšia európska veľmoc mohla naložiť na lode a použiť na upevnenie svojej pozície vo vtedajšom rebríčku najbohatších krajín. Pôvodnému indiánskemu obyvateľstvu sa rozhodne nežiadalo dostať sa do španielskeho područia a posielať svoje deti do nedeľnej kresťanskej školy, takže mesto bolo niekoľkokrát zničené nie len zemetraseniami, ale aj bojmi medzi Indiánmi a Španielskymi konkvistadormi. Je zjavné, ako to dopadlo, ale do dnešného dňa je hlavne v oblastiach na juh od hlavného mesta citeľné napätie medzi potomkami pôvodných Indiánov a potomkami Španielov, ktoré občas vyústia do lokálneho povstania alebo nejakej tej vraždy miestneho španielskeho podnikateľa alebo jeho zamestnancov a ak sa pritrafí, sem tam aj turistu.
Pod horúcim poludňajším slnkom Santiago vyzerá ako ospalé veľkomesto, ktorého päť miliónov obyvateľov si pravdepodobne užíva siestu, pretože v uliciach až tak veľa ľudí nie je. Úplnou náhodou sa mi podarilo na dnešnú noc zarezervovať ubytovanie takmer v najvychytenejšom centre mesta, v časti Huerfanos. Spomínam si na zvyšky španielčiny, ale v byte, ktorý je improvizovanou recepciou aj kanceláriou nás čaká Rus ako repa. V živote by som si nepomyslela, že v hlavnom meste Čile budeme konverzovať lámanou ruštinou. Kým nám pripraví byt, ideme sa von najesť, keďže výživová hodnota raňajok v lietadle úplne devalvovala už pred pár hodinami.
Zdá sa, že aj reštaurácie majú siestu, všetko vyzerá byť pozatvárané, len pred jedným fast foodom postávajú nejakí chlapi. Moc sa nám tá reštaurácia nepáči, aj sme už otočení na odchod, keď k nám pribehne čašník a ťahá nás k dverám vzadu v rohu a za nimi dolu po schodoch. Trochu neochotne zostupujeme do podzemných priestorov. Na naše prekvapenie sa ocitneme vo veľkom klimatizovanom priestore so stolmi a stoličkami a vôňou niečoho, čo určite zjeme. Keď mi na stole pristane moja porcia, musím si na foťáku na mobile zapnúť panoramatický režim, aby sa mi vošla do záberu. K tomu povinná cerveza (pivo) a ledva fučíme.
Poriadne najedení sa prechádzame ulicami Santiaga. Vôbec nemáme pocit, že sa prechádzame mestom, ktorého päť miliónová populácia predstavuje v podstate tretinu obyvateľstva celej krajiny. Pred palácom La Moneda sme sami, môžeme si užívať nerušený pohľad na niekdajšiu mincovňu a potom prezidentskú rezidenciu. V absolútnom bezvetrí sa v bráne paláca potí stráž v bielo-zelených uniformách. Máme chuť hodiť sa do vody vo fontáne pred palácom.
V absolútnom strede mesta sa nachádza príjemne vyzerajúce námestie, ktoré sa nemôže volať inak ako Plaza de Armas. To sme sa naučili už v Peru – aj tam sa v každom meste námestie volalo Plaza de Armas. V Santiagu je štvorcové námestie lemované pekne zrekonštruovanými budovami v koloniálnom štýle. V katedrále je príjemne chladno, chvíľu si posedíme v laviciach a len si tak užívame atmosféru tohto miesta. Palmy v príjemnom parku v strede námestia poskytujú tieň lavičkám a túlavým psom pod nimi. Budova Correo central a historického múzea kontrastujú so sklenenými budovami bánk v uliciach vybiehajúcich z námestia. Na návštevu trhu Mercado central je už dosť neskoro, najrušnejší je ráno a dopoludnia, takto okolo štvrtej tu už z tradičného rybieho trhu ostal len intenzívny pach a pár rybích hláv. Prebrázdime ešte pár centrálnych uličiek, a možno sme sa mohli mrknúť aj do štvrte, kde kedysi býval a tvoril Pablo Neruda, ale padá na nás taká únava, že sa nám o jeho poézii môže tak maximálne snívať.
Vraciame sa do hotela. Je to jedna z vyšších budov, takže zo strechy máme výhľad na celé mesto. Celková panoráma mesta nás nijako neuchvátila, je to celé také chaotické a dnes ani nie je vidieť hrebene vysokých Ánd, ktoré lemujú mesto v diaľke na západe. Viditeľnosť kvôli smogu nie je bohvie aká, nemá význam ani snažiť sa ísť naspäť do mesta a nájsť stanicu lanovky, ktorou sa dá vyviezť na vrchol kopca Cerro San Cristobal k dvadsať dva metrovej soche Virgen de la Inmaculada, aby sme si užili výhľad na mesto. Viac ako zo strechy hotela by sme aj tak nevideli. Sedemhodinový časový posun a to, že sme na nohách od včerajšieho rána nám stanovuje priority. Od únavy takmer nevidíme, takže jediný výhľad, ktorý si chceme pozrieť je ten na čerstvo rozostlanú posteľ. Ráno vyrážame na sever, tak si dobre oddýchnite. priority. Od únavy takmer nevidíme, takže jediný výhľad, ktorý si chceme pozrieť je ten na čerstvo rozostlanú posteľ. Ráno vyrážame na sever, tak si dobre oddýchnite.
V absolútnom strede mesta sa nachádza príjemne vyzerajúce námestie, ktoré sa nemôže volať inak ako Plaza de Armas. To sme sa naučili už v Peru – aj tam sa v každom meste námestie volalo Plaza de Armas. V Santiagu je štvorcové námestie lemované pekne zrekonštruovanými budovami v koloniálnom štýle. V katedrále je príjemne chladno, chvíľu si posedíme v laviciach a len si tak užívame atmosféru tohto miesta. Palmy v príjemnom parku v strede námestia poskytujú tieň lavičkám a túlavým psom pod nimi. Budova Correo central a historického múzea kontrastujú so sklenenými budovami bánk v uliciach vybiehajúcich z námestia. Na návštevu trhu Mercado central je už dosť neskoro, najrušnejší je ráno a dopoludnia, takto okolo štvrtej tu už z tradičného rybieho trhu ostal len intenzívny pach a pár rybích hláv. Prebrázdime ešte pár centrálnych uličiek, a možno sme sa mohli mrknúť aj do štvrte, kde kedysi býval a tvoril Pablo Neruda, ale padá na nás taká únava, že sa nám o jeho poézii môže tak maximálne snívať.
Vraciame sa do hotela. Je to jedna z vyšších budov, takže zo strechy máme výhľad na celé mesto. Celková panoráma mesta nás nijako neuchvátila, je to celé také chaotické a dnes ani nie je vidieť hrebene vysokých Ánd, ktoré lemujú mesto v diaľke na západe. Viditeľnosť kvôli smogu nie je bohvie aká, nemá význam ani snažiť sa ísť naspäť do mesta a nájsť stanicu lanovky, ktorou sa dá vyviezť na vrchol kopca Cerro San Cristobal k dvadsať dva metrovej soche Virgen de la Inmaculada, aby sme si užili výhľad na mesto. Viac ako zo strechy hotela by sme aj tak nevideli. Sedemhodinový časový posun a to, že sme na nohách od včerajšieho rána nám stanovuje priority. Od únavy takmer nevidíme, takže jediný výhľad, ktorý si chceme pozrieť je ten na čerstvo rozostlanú posteľ. Ráno vyrážame na sever, tak si dobre oddýchnite. priority. Od únavy takmer nevidíme, takže jediný výhľad, ktorý si chceme pozrieť je ten na čerstvo rozostlanú posteľ. Ráno vyrážame na sever, tak si dobre oddýchnite.
