El Tatio Gejzíry a baňa Chuquicamata

Zvoní budík. Je tma ako o polnoci, prečo to zvoní? Som trochu dezorientovaná, kým si uvedomím, kde sme. Musíme vstať zavčasu, pretože dnes chceme ísť na geotermálne pole s gejzírmi, El Tatio, ktoré sa nachádza asi 90 kilometrov severne od mesta. Cesta nám bude trvať približne hodinu a pol, možno dve, nevieme, aký terén nás čaká a chceme tam byť na svitaní. Všetci tour operátori tam chodia v takomto skorom čase, tak na tom asi niečo bude. Chystáme sa nastúpať do výšky 4320 metrov, takto skoro ráno tam bude určite strašná zima, naťahujeme teda na seba čo najviac vrstiev oblečenia, aby sme nepomrzli.

Keď o pol šiestej vybiehame na cestu B245, v hustej tme vidíme pred sebou kľukatú čiaru červených svetiel. Uvedomujeme si, že sú to zadné svetlá mikrobusov a autobusov, ktoré sa na cestu vydali ešte o trochu skôr než my. Ako naberáme nadmorskú výšku, výrazne klesá teplota. Keď sa asi po hodine a trištvrte blížime k rampe, pri ktorej platíme vstupné, teplomer v aute ukazuje -8 stupňov. Ešte že sme sa tak naobliekali.
Pomaly začína svitať. Za rampou prejdeme ešte niekoľko kilometrov k odstavnému parkovisku. V rednúcej tme vidíme postávať skupinky ľudí okolo stolíkov s termoskami a občerstvením, ktoré im priviezli ich sprievodcovia. Vystupujeme do pichľavého chladu. Aj by sme sa k nejakej termoske pridali, ale mám pocit, že každá skupinka si tú svoju stráži ako svätý grál. Nedivím sa, v tejto kose je to jediná záchrana. V šere rozoznávame stĺpy vodnej pary stúpajúce všade naokolo z tohto síce len tretieho najväčšieho ale vraj najvyššie položeného gejzírového poľa na svete. Malo by sa tu nachádzať asi 80 gejzírov a okolo 100 fumarolov.
Svetlo pomaly pribúda. Rozoznávame veľký stĺp vodnej pary, ktorý asi v päť minútových intervaloch stúpa zo zeme do výšky asi 5 metrov. V skutočnosti je to horúca voda, ktorá je vyprsknutá do mrazivého vzduchu, takže kvapky sa okamžite menia na bielu paru. Všade naokolo sú ďalšie väčšie alebo menšie bublavce a prskavce, ale po tom, ako sme videli gejzír na Islande, by sme ani jeden z nich nenazvali gejzírom. Veď to je len sotva do pár centimetrovej výšky vyšplechujúca horúca voda. Keď sa ale v kvapkách vody začnú odrážať prvé lúče vychádzajúceho slnka, odpustíme gejzírikom ich nedostatočnú veľkosť a užívame si pohľad na tento zvláštny úkaz. Fotiť už takmer nevládzeme, pretože som nám síce naordinovala poriadne oblečenie a čiapky, ale akosi som pozabudla na rukavice, takže máme úplne zmrznuté prsty a pri stláčaní spúšte na foťáku mám pocit, že mi odpadnú nechty. Z foťáku sa stáva Čierny Peter. Roman prehral, fotí. Slnko zalieva okolité kopce zlatými odtieňmi ostrého ranného svetla, o pol ôsmej je už celé gejzírové pole presvetlené. Až teraz je nám jasné, prečo je na toto miesto treba prísť na svitaní. Teplotný rozdiel medzi horúcou vodou a mrazivým vzduchom spôsobuje, že gejzíry vystrekujú vyššie a v kombinácii so svetlom vychádzajúceho slnka vytvárajú magickú, tajomnú panorámu v ktorej miznú alebo sa objavujú tmavé postavy ľudí. Celé to vyzerá ako zvláštne predstavenie na obrovskej scéne s pohyblivými kulisami a prehnaným množstvom suchého ľadu.

Aj keď slnko veľmi rýchlo prehrieva vzduch, ideme sa zohriať do auta. Mohli by sme sa ísť kúpať do termálneho jazierka niekde blízko vstupu na gejzírové pole, ale nejako sa nám nežiada. Máme na dnes totiž v pláne ešte niečo úplne iné. V meste Calama sa nachádza najväčšia povrchová baňa na meď na svete a mne sa podarilo vybaviť nám tam exkurziu. V teplom jazierku sme sa už kúpali, ale takú veľkú dieru do zeme sme ešte asi nevideli. Cez oázové dedinky zasadené v kamennej púšti sa dostávame až na cestu 21 a po nej až do centra mesta.

Calama je pomerne rýchlo rastúce mesto, ktoré sa vďaka železnici a následne otvoreniu medenej bane rozvinulo z ospalej usadlosti na sieť rušných širokých ulíc, starých aj nových budov, sídlisk a obchodných centier. Hľadáme sídlo spoločnosti CODELCO, ktorá od roku 1911 prevádzkuje baňu Chuquicamata. V parádne klimatizovanej miestnosti nás vyobliekajú do oranžových vestičiek, na hlavu nám narazia oranžové bezpečnostné prilby, posadia nás do luxusného klimatizovaného autobusu a ide sa na to. Roman v tom mundúre vyzerá tak zodpovedne a uveriteľne, že by ho tu určite do troch týždňov spravili generálnym riaditeľom. Vezú nás po širokej asfaltke asi 16 kilometrov severne od mesta. Nad vstupnou bránou do areálu bane sa rozťahuje farebný transparent oslavujúci 100. výročie Chuquicamata. Zastavujeme o pár uličiek ďalej na pomerne veľkom námestí. Sme uprostred niekdajšieho baníckeho mesta. Na jednej strane vidíme kedysi červenú budovu divadla, oproti je škola a nejaká veľká úradne vyzerajúca budova. V strede námestia je malý parčík s modrým altánkom. Za ním je asi kultúrny dom. Okolo námestia stoja biele budovy a za nimi radová zástavba prízemných ubytovacích barakov. Je tu všetko, iba život chýba. Z dôvodu potreby rozšíriť baňu museli obyvatelia tohto mestečka opustiť svoje domovy a boli presťahovaní do neďalekej Calamy. Posledný obyvateľ odišiel v roku 2007 a odvtedy sa násypy po bokoch bane nezadržateľne blížia k niekdajším obydliam. Nemocnica na okraji mesta je už dokonca takmer celá zasypaná hlušinou z ťažby.

Asi hodinku trávime v malom múzeu počúvaním výkladu o histórii mesta a bane, ale my už sme dosť nedočkaví, aby sme sa na tú dieru pozreli na vlastné oči. Pravdu povediac, skôr chceme byť zasa v klimatizovanom autobuse, lebo vo vydýchanej malej miestnosti o chvíľu začneme odpadávať ako muchy.
Dostávame sa do aktívnej zóny. Každú chvíľu míňame obrie žlté nákladiaky, na ktorých sa z bane vyváža vyťažená hornina. Nákladiaky sú také veľké, že len koleso je takmer tak vysoké ako celý náš autobus. Niet sa čo čudovať, že toto ozrutné vozidlo stojí 5 miliónov USD a jedno koleso okolo 40.000 USD. Pri dvadsaťštyrihodinovej prevádzke jedna sada pneumatík vydrží sotva rok. To by sme asi prezúvať nechceli.

Niekoľkokrát sme už pomedzi vysoké násypy zahliadli steny bane, ale keď nás vysadia na vyhliadkovej tribúne, chvíľku od prekvapenia lapáme po dychu. Obrovská diera sa tiahne v dĺžke 5 kilometrov a šírke takmer 3 kilometre. V jej stenách sú terasovito vyhlodané cesty a cestičky pre tie obrie nákladiaky, ktoré tu ale vyzerajú ako miniatúrne autíčka z kindervajca. Mám pocit, ako keby som sa pozerala do amfiteátra monštróznych rozmerov. Úplne na dne stojí mechanizmus, ktorý navŕtava do dna nálože trhaviny a odstreľuje skaly, ktoré potom iný mechanizmus drví a nakladá na korby nákladiakov. Tie sa škriabu hore po cestičkách ako malé húsenice a odvážajú nie veľmi bohatú rudu na ďalšie spracovanie. Prevádzkovateľ bane má v pláne preniesť ťažbu pod zem, povrchová ťažba ustúpi, možno raz budú aj tie nákladiaky rozpredávať ako ľahko použité, v teréne nejazdené. Ale toto by som Romanovi nedovolila kúpiť ani keby veľmi chcel. Jeden nákladiak zastaví kúsok od nás, šofér vystúpi z kabíny a z plošinky na aute nám máva. Je na tej mašine ako malý mravec. Kým sa naša sprievodkyňa začne pýtať na to, kto by si tu chcel struhnúť letnú brigádu, odváža nás autobus späť do mesta Calama. Bolo to zaujímavé, ale sme radi, že môžeme vypadnúť z mesta.

Po ceste 23 sa vraciame späť do San Pedro de Atacama. Kúsok pred mestom zbiehame z hlavnej cesty doprava na dobre vyjazdenú štrkovú cestu, ktorá by nás mala doviezť do Valle de la Luna. V doslovnom preklade to znamená mesačné údolie, ktoré by sme si radi pozreli pri západe slnka. Cestička nás vedie medzi dve skaly, ale čo tam robí tá rampa? Tento prístup do údolia je očividne zablokovaný, aby všetci museli ísť z druhej strany a museli si kúpiť vstupenky. No dobre, tak ideme aj my.
Pri pokladni sa na nás predavač lístkov netvári veľmi prívetivo. Je už pol siedmej, čo je dosť neskoro, pretože do ôsmej musíme opustiť údolie a už si rozhodne nestihneme pozrieť všetko. Nevadí, my sa chceme pozrieť aspoň na tú veľkú piesočnú dunu, nad ktorou by sa západ slnka mohol pozorovať najlepšie. Štrková cestička sa kľukatí pomedzi zvláštne útvary, ktoré vznikli v dôsledku erózie pôvodne dna veľkého jazera. Podľa mapky od predavača vstupeniek odhadujeme, že sme už takmer na správnom mieste. Musíme odstaviť auto a asi kilometer – dva prejsť peši po hlineno-pieskovom chodníku. Miestami treba vyskočiť na veľký balvan, potom zasa skočiť do piesku a nakoniec sa po úzkom chodníčku škriabeme do poriadne strmého kopca. Táto námaha sa rozhodne vyplatí, pretože priamo pred nami je veľká piesočná duna pokreslená jemnými vlnovkami od vetra. Sadajúce slnko zalieva piesok mäkkým večerným svetlom v ktorom piesok plynule mení farbu od žltej cez oranžovú až po takmer červenú. Je tu dosť ľudí, pretože z blízkeho mestečka takmer všetci tour operátori organizujú večerné výlety do tohto údolia. Všetci sú ale ticho, sledujú tú nádheru, v podstate nám vôbec nevadí, že tento moment takto hromadne zdieľame. Zvláštne zvetrané útvary všade naokolo vytvárajú čudný, surrealistický obraz, skutočne to vyzerá ako mesačná krajina. Niektoré miesta sú pokryté soľným poťahom, akoby boli jemne zasnežené. Sme už na okraji najväčšej soľnej pláne v Čile – Salar de Atacama - asi plochy soli zasahujú až sem. Vysoké ílové útvary vrhajú čoraz dlhšie tiene, až sa nad celým údolím začína rozťahovať závoj tmy. Teplota citeľne klesá, je čas vrátiť sa. Aj tak nás už láme únava, dnes sme mali dlhý deň. Je načase vrátiť sa ešte raz do toho podivného hlineného iglú, v ktorom strávime ešte jednu noc. Zajtra vyrážame ďalej na juh, tak nech sme čerství a plní nadšenia.

Predchádzajúca kapitola                     Ďalšia kapitola