Túto kapitolu zverejníme v sobotu podečer. Vydržte ;)

Zaspať sa podarilo a úplne najlepšie je, že ráno sú všetky hlavy v poriadku a nikoho nič nebolí. Opäť sa výdatne nalejeme kokovým čajíkom a vyrážame na naše prvé skutočné čilské dobrodružstvo. Výstup na sopku Guallatiri je pre nás prvá veľká výzva, ktorá nám naznačí, či sme si nenaplánovali príliš veľké bláznovstvo. Je to prvá sopka, na ktorej sa pokúsime vystúpiť do výšky nad 5000 metrov a to len tak na obyčajnom neupravenom aute z autopožičovne. Tak poďme na to.

Opúšťame Putre. Po hlavnej ceste 11 smerujeme na východ a pomaličky naberáme výšku. Asi po 25 kilometroch odbočujeme doprava na cestu A-211. Štrková cesta nás vedie prázdnou krajinou. Stále máme výhľad na nádhernú súmernú homoľu sopky Parinacota, ale my pozeráme pred seba na sopku s hrboľatým zasneženým vrcholom, ukončeným útvarom, ktorý vyzerá ako nadšená bradavka. Okolo bradavky sa vinú kúdoly dymu. Takže je pravda, že sopka Guallatiri je stále činná. Nie že by zrovna chrlila horúcu lávu, ale bielo-žltý dym stúpajúci z fumarolov okolo vrcholu naznačuje, že posledná erupcia v roku 1960 možno nebola úplne posledná. Cesta na tento stratovulkán je považovaná za jednu z najnebezpečnejších na svete práve kvôli tomu, že je to výstup na aktívnu sopku. Hore je určite strašný vietor, pretože aj takto z diaľky vidíme, že dym je strhávaný dozadu za vrchol, nestúpa príliš vysoko. Spomíname si, že túto sopku sme videli už pred dvomi rokmi, keď sme si kvasili v horúcej vode v prírodnom jazierku pod bolívijskou najvyššou horou Nevado Sajama a v diaľke sme videli dymiacu sopku. To bola určite presne táto.

Z pohodlnej štrkovky odbočujeme na štrkovku podstatne menej pohodlnú. Okolo nás pobehujú vikune a nanduovia, človek nikde žiadny. Cesta je čím ďalej horšia, prerastená trsmi odolnej trávy. Sme si istí, že po tejto ceste už veľmi dlho nikto nešiel a možno keby sme tu neprešli my, zmizla by časom úplne. Kedy tu vlastne Top Gear točil tú svoju šou? Bolo to v roku 2009, kto vie, či sem vôbec niekto odvtedy autom išiel. Cítime, že sme už poriadne vysoko, niekde okolo 4800 metrov, dýcha sa nám o poznanie horšie. Je čas vyskúšať koku. Už vieme, že lístky, ktoré vyzerajú ako bobkový list, sú v usušenom stave dosť ostré, takže pár lístkov si najskôr položíme na jazyk a necháme ich chvíľku namočené v slinách. Takto zvlhnuté a trošku zmäknuté lístky opatrne hryzkáme prednými zubami, jazykom ich pritláčame o podnebie a snažíme sa v ústach sformovať kompaktnú hrčku, ktorú premiešame so slinami, pritlačíme o podnebie a tekutinu vycucneme. Extrakt, ktorý prehĺtame je výrazne horký, ale naozaj funguje. Žujúc horkú zelenú zmes sa snažíme komunikovať so zadnými sedadlami, no našej huhlavej reči by rozumel asi iba zubár. Po chvíli je dýchanie omnoho menej namáhavé, cítime sa lepšie než zvyšok posádky na zadnom sedadle, lebo Robino a Majo koku odmietli. Aspoň nám viac ostane. Ináč, ako sa v takejto výške chová benzín v bandaskách? Netreba to skontrolovať? V kufri auta sa vydúvajú tri červené pampúchy. Bandasky sú nafúknuté na prasknutie, ešte že sme to skontrolovali. Roman ich opatrne otvára, aby sa dostali do pôvodného tvaru.

Sme na náhornej plošine. Guallatiri sa zdá byť už na dosah. Akékoľvek rastlinstvo zmizlo, všade naokolo je už len sypká pemzová púšť. Približujeme sa k svahom sopky. Na otvorenom priestranstve miznú aj posledné zvyšky vyjazdených koľají po ceste. Tak, a teraz sme skutočne na mieste, kde už asi roky nikto nebol. Po panensky nepojazdenom sypkom povrchu svištíme hore. No svištíme, proste ideme, lebo pred chvíľou sme prekročili hranicu 5000 metrov nad morom a ani autu sa už príliš rýchlo uháňať nechce. Mierne stúpanie prechádza do strmšieho svahu. Pred sebou vidíme skalný zával, ale kúsok do neho by sa mohlo dať, ideme skúsiť. Roman manévruje s autom v pieskovom povrchu a dostáva predný nárazník až na centimeter od okraja skalného zosuvu. GPS nám ukazuje nadmorskú výšku 5174 metrov nad morom. Paráda, limit sme si splnili. Vyskakujeme z auta a ideme sa vytešovať z výhľadov. S tým vyskakovaním opatrne, výška už je to poriadna a pri prudkých pohyboch cítime mierne závraty. Je zvláštne, že bandasky s benzínom sa so stúpajúcou výškou nafukujú ale moje pľúca reagujú absolútne opačne a ich objem sa zmenšuje. Dýchanie je namáhavejšie, ako keby sa človek musel doslova snažiť poriadne sa nadýchnuť a donútiť krvinky, aby zo vzduchu v pľúcach vyextrahovali čo najviac z toho mála kyslíka, ktorý tu poletuje. Ale zasa nie je to taká tragédia, ako sa to snažili vykresliť Top Gearaci počas ich pokusu dostať sa na tento vulkán. Kľudným tempom sa tu dá v pohode pohybovať a ani chalani zatiaľ nevyťahujú tabletky Viagry ako Jeremy Clarkson. To by ma ináč zaujímalo, ako by to účinkovalo na mňa. Asi by som nemala erekciu, to je jasné, ale či by mi to pomohlo s výškovou chorobou, to by stálo za experiment. Nemáme ale ani jedinú testovaciu tabletku, napriek tomu, že jeden z našich kamošov na Slovensku nám pár piluliek sľúbil. Samozrejme nič nám nedal, lakomec jeden a ja teraz nemôžem vykonať vážny vedecký pokus.

Pokúsim sa ale o niečo iné. Aby bolo jasné, že tá relácia v telke bola len divadielko, pokúsim sa spraviť vo výške 5174 metrov mlynské kolo. Trošku sa ponaťahujem a idem na to. Už v momente, keď sa dostávam do predklonu s rukami nad hlavou, prestávam mať prehľad o tom, čo je dolu a čo hore, ale pohyb sa už nedá zastaviť. Všetky zákony kinetiky sa zaslúžia o to, že dlane naozaj dopadnú do piesku a nohy vyletia do vzduchu. Našťastie som si zvolila smer dolu kopcom, vďaka čomu odstredivá sila zafungovuje lepšie a nohy sa dostanú pekným oblúčikom naspäť na zem. Takmer som si pri dopade vykopla predné zuby a možno som aj na zlomok sekundy prešla do inej dimenzie, ale po chvíľke sa čierno pred mojimi očami rozostúpi a ja môžem vyskakovať od radosti, že som spravila mlynské kolo v päťtisícke. Ani to radostné vyskakovanie nebol najlepší nápad, vracia sa závrat, musím si na chvíľku sadnúť.

Vo svahu naľavo Roman objavil cestičku. Je široká tak akurát na jedno auto, mierne stúpa až za ohyb kopca, kam nedovidíme. Netušíme, kam až vedie, ale odhadujeme, že by to mohlo byť aspoň o kúsok vyššie, než sa nachádzame teraz, ideme to teda preskúmať. 
Chvíľu máme pocit, že táto cesta povedie možno až na samý vrchol, nie sú tu síce žiadne stopy po autách ani nohách, ale je pekne hladká, nikde žiadne balvany ani nič iné, čo by nám bránilo v postupe. No v momente, keď už sa začíname tešiť, že tie informácie o skalnom závale asi neboli správne, zatočí cesta za zlom vo svahu a je to tu. Obrovská halda kamenia všade pred nami úplne zavalila cestu tak, že tadiaľto by sa aj peší trek hľadal veľmi ťažko. Ďalej to nepôjde.
Kontrolujeme GPS – 5229 metrov nad morom. Sme spokojní, veď sme kus nad limitom 5000 metrov, ktorý sme si stanovili a dokázali sme si, že aj my aj auto to dokáže bez závažných problémov zvládnuť. Chcelo by to niečo oslavné. V tejto výške nemáme veľmi odvahu dať si za panáka whisky, skúsime radšej kávu, aj keď vôbec netušíme, aký účinok má v tejto výške kofeín. Zbehneme o kúsok späť do miesta, kde sa otvára veľká plošina s nádherným výhľadom na vulkány Parinacota a Pomerappe a dáme si malú pauzičku. Bola by škoda neužiť si tieto výhľady. Ideme si skúsiť spraviť skutočné espreso z elektrického handpressa. Je to čiastočne aj taký fyzikálny pokus, pretože ani chalani z pressicko.sk, ktorí nám toto úžasné zariadenie darovali, nám nevedeli presne povedať, ako sa tento gadget bude správať v extrémnej nadmorskej výške. Na jednej strane je to zariadenie s uzatvoreným systémom, ktorý sa potrebuje natlakovať na 15 barov, ale na druhej strane sa v presovare musí nahriať voda na požadovanú teplotu a to by mohlo byť v tejto výške problém, pretože tu voda zovrie pri nižšej teplote a nevieme, ako na to handpresso zareaguje. Počas predchádzajúcich dní sme si užívali luxus skutočného espresa kdekoľvek sme si ho chceli uvariť, ideme to teda otestovať v piatich kilometroch.
Snažiť sa o prípravu kávy vo výške 5 kilometrov je zábavný zážitok. Roman sa pokúša namlieť kávu na ručnom mlynčeku. Človeku to už tak celkom nemyslí a tak sa od smiechu chytáme za bruchá, keď si najskôr nasype zrnká kávy do tej časti mlynčeka, kde sa zbiera namletá káva a potom, keď už zrnká dostane do správnej časti mlynčeka a začne mlieť, celý sa osype mletou kávou, pretože si zabudol nasadiť zásobník na namletú kávu. Nakoniec sa mu ale podarí namlieť dosť voňavej kávičky na tri porcie. Prvú kávičku sme vytlačili bez problémov a aj druhá spravila v malej šáločke krásnu kremu. Keď sme ale nechali natlakovať handpresso na tretiu kávičku, začalo to celé varovne pípať a kvíliť, až sme ho od strachu rýchlo vytiahli z elektrickej zásuvky. Ani po chvíli sa nám ho nepodarilo rozbehať do chodivého stavu, tak sme ho radšej netrápili, pretože toto zariadenie určite nebolo dimenzované pre takéto extrémne podmienky. Do 2500 metrov fungovalo bez problémov, to sme si overili, ale 5000 metrov je proste už dosť aj na bežnú techniku. Nás ale nič len tak nedostane, máme aj manuálnu alternatívu handpressa, stačí na plynovej bombe v ešuse nahriať vodu, cez pumpu podobnú tej bicyklovej handpresso natlakujeme, nalejeme vodu, natlačíme čerstvo zomletú kávu a už to tečie. Elektrické zariadenie necháme oddýchnuť a uvidíme, či sa v nižších polohách zasa rozchodí.

Posilnení dávkou čerstvého kofeínu zostupujeme zo sopky Guallatiri. Prijala nás zhovievavo a my sme jej za to vďační. Ukázala nám, že ak budeme mať šťastie, náš plán na 25 000 metrov nad morom VERTICAL by sa mohol dať splniť, ale na druhej strane nám ukázala, že príroda a čas sa na niekdajších cestách podpísali do takej miery, že si rozhodne nemôžeme byť istí, že to, čo sa nám podarilo tu, sa nám musí podariť aj na ostatných štyroch stratovulkánoch. Ostáva nám len dúfať a veriť.

Vraciame sa na cestu A-235 a smerujeme na juh. Guallatiri nás ešte dlho sprevádza po ľavej strane a máva nám stĺpom dymu stúpajúceho z jej zasneženej čiapky. Nachádzame sa na území národného parku Reserva Nacional Las Vicuñas. Vikune a lamy sa tu bez náhlenia presúvajú medzi takmer nepatrične zelenými fľakmi pastvín (bofedales) a žmurkajú na nás veľkými hnedými očkami. Biely aymarský kostolík zo sedemnásteho storočia v dedinke Guallatire žiari v ostrom slnku doďaleka. Aj by sme si ho pozreli podrobnejšie, ale je zamknutý a vyzerá opustene, rovnako ako stanica miestnych carabineros a všetky ostatné domčeky so strechami z vlnitých plechov.

Asi po dvoch hodinách nás cesta kľukatiaca sa pomedzi hnedé kopce vedie k niečomu výrazne bielemu. To bude soľná pláň Salar de Surire. Popoludňajšie slnko sa od bielych kryštálov ostro odráža, bez slnečných okuliarov je to takmer oslepujúce. Nechápem, ako sa tie lamy a vikune môžu po tej soli prechádzať len tak bez ochrany očí. A vôbec, že im tá soľ nerozožiera kopýtka. V malých jazierkach v slanej ploche postávajú na dlhých tenkých nohách plameniaky, vyzerajúce ako anorektické modelky. Pri štrkovej ceste leží dokonale ohlodaná biela kostra lamy. To nám pripomína, že by nebolo zlé niečo zjesť, ale len tak zľahka, pretože máme v pláne kúpanie, tak aby sme náhodou s plným bruchom neklesli ku dnu. Smerujeme totiž na južný okraj soľnej pláne k jazierkam Termas de Polloquere.
Za poslednú polhodinku si okolo cesty všímame taký zvláštny úkaz, čierne kruhovité fľaky v hnedej zemi. Čo by to tak asi mohlo byť? Predháňame sa vo vymýšľaní rôznych teórií, najpravdepodobnejšie vyzerá, že by tu zo zeme mohol asi vyšľahávať oheň, ktorý po sebe necháva takéto čierne kruhy. Aj sme sa už uzhodli, že takto to asi bude, keď kus od cestičky vidíme pri jednom z takýchto čiernych kruhov niekoľko lám a vikuní, ako nad ním bez hanby vypúšťajú bobky. Do kelu, ale nás dostali, veď tie čierne kruhy sú zjavne len zvetrané zvieracie toalety.

Odbočujeme viac na východ a po málo jazdenej cestičke smerujeme k termálnym jazierkam. Pod jedným z červenohnedých holých kopcov vidíme modré vodné plochy, niekoľko menších a jedna väčšia. V tej väčšej na vzdialenejšom okraji stojí plameniak s výrazne dočervena sfarbeným krkom a podpazušnými pierkami. Cestička končí. Sme trošku sklamaní, že tu nie sme sami, pretože v závetrí do U postaveného múrika z nepálenej tehly sedí skupinka turistov pri stole a ich sprievodca okolo nich behá a nalieva im do pohárov nejaký teplý nápoj. Všetci sú poobliekaní v bundách, čapice na hlave, vyzerajú, že je im dosť chladno. Že by tie termálne pramene neboli až tak termálne? Zastavujeme kúsok od ich dodávky a ideme vyskúšať vodu. Podľa reči súdime, že sú to asi Belgičania, alebo niečo také. So záujmom sledujú, ako si kľakáme na kolená a pcháme ruky do mliečne bielo-modrej vody. Teraz ešte viac nechápeme, prečo tu európski seniori len tak posedávajú, voda je príjemne teplá, my si do nej rozhodne vlezieme. Odhodlane sa pri aute prezliekame do plaviek. Seniori nás so záujmom sledujú. Naše biele telá oblizuje dotieravý chladný vietor. Už začínam rozumieť tomu, prečo tam tá skupinka sedí pekne v hrubých bundách. Dlho by som tu takto polonahá postávať nevydržala. Marián sa kúpať nechce, takže promenádu v plavkách na trase od auta k jazierku absolvujú len tri modelky. Seniori spočiatku vyzerajú ako studené čumáky, ale ako pred nimi cupitáme k vode, nadšene nás povzbudzujú potleskom a obdivnými pokrikmi. Len neviem, čo obdivujú viac – či našu odvahu odhaliť kožu v tomto studenom vetre alebo našu odvahu vystaviť sádelnaté telá verejnému hodnoteniu. Cítime sa ako modelky od Victoria’s Secret a keby nám nebola taká kosa, možno by sme sa ešte trošku popredvádzali ale chalanom už začínajú byť plavky veľké, takže šup do teplej vody.
Dno jazierka nie je hlboko, je prekvapivo mäkké, bahnisté, s každým pohybom vírime jemné čiastočky ktoré menia mliečne modrú vodu na podivne vyzerajúce kakao. Asi bude lepšie príliš sa nepohybovať, len si tak ľahneme alebo sadneme a užívame si fantasticky príjemne teplú vodu. Seniori si nás fotia, možno im do zbierky chýbali fotky hrochov a veľryby. Keďže ale vo vode nepredvádzame žiadne špeciálne kúsky, pomaly si pobalia šálky, poskladajú stôl a berú sa na odchod. Ich sprievodca nám ešte pripomenie, že ak nemáme v úmysle spať niekde v okolí salaru, mali by sme myslieť na to, že do najbližšieho mestečka sú to asi tri a pol hodiny cesty.
Z teplej vody sme príjemne vyhriati, už nám ani studený vietor nevadí. V absolútnom ľudoprázdne si vychutnávame neskorý obed. Na záver do nádrže vylejeme jednu dvadsaťlitrovku benzínu, lebo pri výjazde na Guallatiri si autíčko pekne cuclo a vyrážame ďalej.

Stále pokračujeme po vysoko položenej náhornej plošine Altiplano na juh. Prechádzame na územie národného parku Parque Nacional Volcán Isluga, ktorý je pomenovaný po sopke Isluga. V oblasti Altiplana majú Čilania prekvapivo veľa národných parkov, ale je to určite dobre. Niekto by mohol povedať, že veď tu vlastne nič nie je, tak načo národný park, ale aj ten kľud a pokoj a nedotknutá krajina rozhodne stoja za zachovanie. Svojím spôsobom je na počudovanie, že z území národných parkov vyňali v roku 1983 práve soľnú pláň Salar de Surire, ale peniaze majú zjavne prednosť aj v tejto krajine, pretože soľná pláň je bohatým zdrojom boraxu, ktorý sa tu hojne ťaží.
Nebolo by zle doraziť na noc do nejakej civilizácie. Stany nemáme a štyria sa v aute nevyspíme, potrebujeme si nájsť nejaký nocľah. Cesta A-385 nás privedie do prekvapivo rozľahlej dediny Isluga. Vyzerá taká usporiadaná, uprataná, dominuje jej krásny biely aymarský kostol za bielym plotom s bielymi oblúkmi, ale tak ako ostatné dedinky, ktorými sme po ceste prechádzali, aj táto vyzerá byť opustená. Na konci dediny na kraji cesty stojí stará aymarská žena zabalená v červenej károvanej deke. Pri nej stojí biela dodávka a šofér jej podáva jablko. Vyzerá to ako dodávka s Belgičanmi, s ktorými sme sa stretli pri termálnom jazierku. Žena si berie jablko a na zvráskavenej hnedej tvári sa zračí vďačnosť. Kto vie, či tu má ešte niekoho, alebo je tu ako posledný strážca, ktorý dozerá na to, aby sa dedina nepoddala zubu času príliš rýchlo? Do týchto dediniek sa život vracia len v časoch miestnych obzvlášť cirkevných sviatkov, ale to je iba pár dní v roku.
My smerujeme do mestečka Colchane, ktoré sa nachádza prakticky na hraniciach s Bolíviou na ceste 15. Keby po ceste nebehal túlavý pes, aj tu by to vyzeralo úplne bez života. Hlavná cesta vedie priamo k modrému plechovému prestrešeniu hraničného priechodu, my si ale chceme nájsť nocľah na Čilskej strane. Pomaly sa sunieme asfaltkou. Mesto je vlastne len zhluk zväčša nízkych domov po oboch stranách cesty. Hneď vedľa cesty takmer na konci mestečka stojí hotel Isluga. Vedela som to, jeho fotku som našla na googlemaps, ale vyzerá byť zatvorený. Okenice zavreté, dvere zamknuté. Super, musíme ísť pohľadať niečo iné. Vraciame sa späť do pomyselného centra mestečka. Po zaprášenom chodníku kráča zaprášený chlap. Pýtame sa na nejaký „hostal“. Vraj je tu ešte jeden, hneď v uličke vedľa carabineros. Malý hostal v úzkej uličke sme síce našli bez problémov, ale pri umastenom pultíku, ktorý asi slúžil ako recepcia, nikto nesedel. Keď sa asi po desiatom „haloooo“ objavil hipisácky vyzerajúci chlap, ani si nevypočul našu otázku a rovno nám oznámil, že majú plno. Mám podozrenie, že skôr majú asi málo marišky o ktorú sa nemienia deliť, pretože v átriu sedia štyria ďalší ľudia a vyzerajú mierne zhulene. Nepomáha ani zúfalý pohľad, nechcú nás tu. Tak kde budeme dnes spať? Už začíname mať pocit, že budeme musieť spáchať nejaký ľahký zločin, aby nás zatkli a mohli sme stráviť noc na policajnej stanici, ale ani tam asi nie sme vítaní. Pred hlavným vchodom totiž rastie vysoký kaktus, ktorý vyzerá ako dlaň zovretá v päsť s vystrčeným dlhým prostredníkom. Zrazu popred nás po hlavnej ceste prehrkoce dodávka s Belgičanmi. Oni tu určite niekde budú nocovať, poďme za nimi a možno sa nám podarí votrieť. Dodávka zastavuje pri hoteli Isluga. Vystupuje čílsky sprievodca. Musíme využiť šancu, a tak vyskakujeme z auta a ideme zisťovať. Vysvetľujme našu zľahka zúfalú situáciu. Holohlavý chlapík sa na nás nechápavo pozerá, že kde je problém, veď predsa stojíme pred hotelom. Vysvetľujeme, že hotel je zatvorený. Prekvapene na nás pozerá a pýta sa, či sme skúšal zabúchať na dvere. No neskúšali, majú zamknuté, tak nám ani nenapadlo, že na to, aby sme sa dostali do hotela, musíme búchať na dvere. Chlapík zabúcha a čuduj sa svete, o chvíľu staršia pani skutočne otvorí veľké drevené dvere a pustí nás do veľkej jedálne s recepčným pultom na konci. Chlapík je dokonca taký zlatý, že sa pani pýta, či má ešte nejaké voľné izby, lebo okrem svojej skupiny, pre ktorú má zjavne izby vopred zarezervované, priviedol ešte štyroch najdúchov. Pani chvíľu skúma nejakú veľkú písanku, potom omrkne regálik s kľúčmi od izieb a rozhodne sa, že sa jej pár pesos naviac zíde a tak nás teda vo svojom kráľovstve prijme. Ďakujeme aj jej a čilskému sprievodcovi. Volá sa Chajmé, ale my ho aj tak budeme volaľ Archaniel Gabriel. Gabriel je vraj jeho syn ;) Je to skutočný anjel, pretože nám ešte prezradí, že ak potrebujeme dotankovať, tak priamo na hranici v poslednej búde pred hraničnou kontrolou by to šlo. Lievik vystrihnutý z petfľaše, veľká žltá bandaska a už nám to veselý chlapík leje do nádrže. Snáď ten benzín príliš neriedi. Pre pocit bezpečia nám ešte schovajú auto na hotelovom parkovisku, čo znamená prejsť prašnou ulicou za roh k veľkej plechovej bráne, za ktorou je na hlinenej hrbolatej ploche kopa stavebného odpadu, niekoľko starých pneumatík, traktor a červený pickup. Myslím, že naša Toyota tu bude v dobrej spoločnosti, počkáme si, kým cvakne visací zámok na bránke a ideme sa spokojne navečerať. Riadna porcia mäska, ryže, domácich hranolčekov a zeleniny nám spôsobí také odkrvenie do žalúdka, že sme zrelí rovno na posteľ. Ešte sa poďakujeme Chajmému pár panákmi z našich whisky zásob a štveráme sa na druhé poschodie.

Prechádzajúca kapitola                         Ďalšia kapitola