Ako sme sa predsa len dostali do pálenice a nedostali do observatória

Po večernej oslave a niekoľkých pohárikoch pisco sauer sa ráno vôbec neponáhľame z postele. Tak akosi máme pocit, že vrchol tejto expedičky už máme za sebou a už to bude iba návrat do hlavného mesta. Ale chalani, ešte máme zopár vecí, ktoré by sme si mohli užiť. Tak napríklad, na dnes máme dohodnutú návštevu v Colowara observatóriu blízko mestečka Andacollo a pred tým by sa nám mohlo podariť dať druhý pokus na návštevu tej veľkej pálenice, ktorú sme nestihli pri ceste na sever.

Po výdatných raňajkách opúšťame Copiapó - mesto ktorým viedla najstaršia železnica v Južnej Amerike (postavená v roku 1850). Celosvetovo sa toto mesto preslávilo v roku 2010, keď sa v malej medenej bani Mina San Jose 5. augusta prepadol strop a uväznil 33 baníkov pod zemou v hĺbke 700 metrov. 17 dní si prevádzkovatelia bane mysleli, že všetci títo chlapi sú mŕtvi. Keď sa zistilo, že baníci sú živí, začal sa kolotoč pokusov o ich záchranu. Pamätám si útržky správ, ktoré prinášali informácie o postupe záchranných prác, až kým po 69 dňoch dostali z bane prvého z uväznených chlapov. Bola to neuveriteľná záchranná akcia v ktorej sa spojili špecialisti z celého sveta, aby zachránili baníkov, nad ktorými prevádzkovateľ vlastnej bane mávol rukou.

Nám na prednom skle prekvapivo mávajú stierače. Normálne prší. Prší v púšti. Atacama je púštna oblasť, ktorá patrí medzi najsuchšie miesta na svete, v niektorých jej oblastiach neprší celé desaťročia a my máme to šťastie, že nám tu dnes prší. Asi je to tým, že mesto Copiapó a rieka, ktorá ním preteká, označujú južnú hranicu púšte. Aj tak sa však stáva, že tá rieka veľmi často vysychá. My dnes ale určite nevyschneme, pretože okolo jednej hodiny popoludní sme v mestečku Vicuña a to znamená, že pohodlne stíhame exkurziu v najväčšej pálenici v údolí Elquí - CAPEL. Súčasťou exkurzie je aj ochutnávka, už sa tešíme, ako si zvlažíme jazyky v nejakých príjemných nápojoch.

Než sa však dostaneme k záverečnej ochutnávke v príjemnom malom firemnom bare, pozrieme si pôsobivé múzeum pisca, nachádzajúce sa v podzemí, hneď vedľa obrovských podzemných pivníc, v ktorých dozrieva pálenka pisco v asi šiestich tisícoch sudov. To by dalo riadnu robotu cucnúť si z každého.
Prechádzame do výroby. Máme šťastie, akurát prišiel nákladiak s korbou vrchovato naloženou hroznom. Niečo ako obrovské chápadlo s podivnou rúrkou na konci pichá do kopy hrozna na rôznych miestach. Sprievodkyňa nám vysvetľuje, že takto odoberajú vzorky šťavy, ktorá ide okamžite na rozbor cukornatosti, čím sa zabezpečuje, že sa do pálenice dostane len to najlepšie hrozno.
Vo fabrike sa prechádzame po vysokej lávke, z ktorej máme perfektný výhľad na obrovské tanky vo fermentačnej zóne. Do ostatných častí výroby nám dovolia nahliadnuť len cez efektne umiestnené okienka, veď je jasné, že nám tu hneď neprezradia celé výrobné tajomstvo.
CAPEL destileria vznikla v roku 1939 ako kooperatíva spájajúca viacerých pôvodných pestovateľov, avšak tradícia výroby pisca ako pálenky je v tejto časti krajiny omnoho dlhšia. Čilania sa o originalitu nápoja pisco doťahujú so susednými Peruáncami, pretože aj oni vyrábajú pálenku s rovnakým názvom, ale nech je to tak alebo onak, oba národy za svoje pisco určite vďačia Španielom, ktorí po objavení Amerického kontinentu v roku 1492 do tejto časti sveta priviezli vínnu révu. Už v roku 1549 bola na území mestečka Vicuña vysadená prvá vinica a v roku 1560 boli vyrobené prvé destiláty z kvaseného hrozna. To znamená, že Čilania si na tomto destiláte pochutnávajú už viac ako 450 rokov, pričom sa dá kúpiť v rôznych verziách, od 35% do 43% obsahu alkoholu. Pravdu povediac, nás viac ako čistý destilát oslovili miešané nápoje, ktoré sa dajú z pisca namiešať. Vo firemnom bare na konci prehliadky si teda necháme naliať hneď z niekoľkých druhov a ochutnávame a mľaskáme. Kúpime si pár fliaš so sebou, možno sa nám podarí nejakú priviesť ako suvenír, aj keď máme ešte pár dní cesty pred sebou, tak neviem neviem.

Vicuňu opúšťame po ceste D445. Nechce sa nám vracať späť na nudnú Panamerickú diaľnicu. Úzka asfaltka stúpa do kopcov. Na rovných plochách v údolíčkach pod nami vidíme zvláštne farebné plochy a pri nich ľudí, ktorí to niečo farebné opatrne prehrabávajú hrabličkami. To je prírodné sušenie hrozienok a fíg. Horúce slnko ich vysuší a už stačí len zabaliť a predávať.

Kopce popri kľukatej ceste sú porastené kaktusmi, zakvitnutými načerveno drobučkými červenými kvietkami. Napravo od cesty na vysokom kopci trónia kupole observatória Tololo. Čile má skutočne veľmi veľa observatórií, pretože má veľmi čisté ovzdušie a veľmi vysoký počet bezoblačných dní a hlavne nocí. No keď sa tak obzeráme po oblohe, toto popoludnie rozhodne nevyzerá bezoblačno. Slnko sa stráca za hustým bielym oparom meniacim sa na sivú oblačnosť. Do kelu, za celý čas, čo sme tu, sme nevideli takmer ani obláčik, a práve dnes, keď chceme ísť pozorovať hviezdy, tak sa musí zatiahnuť?

Kým dorazíme do mestečka Andacollo, oblaky riadne hustnú, je nám viac menej jasné, že z pozorovania hviezd nič nebude, ale aspoň sa teda pozrieme do observatória a omrkneme teleskop. V Observatóriu Collowara sa nevykonáva žiaden seriózny vedecký výskum, je to vyslovene iba turistické observatórium, ale aj tak sme sa tešili na jeho návštevu. Na pol deviatu sa podľa inštrukcií dostavíme na námestí do kancelárie, ktorá návštevy vo hvezdárni zabezpečuje. Pani sa čuduje, čo tam hľadáme, veď je husto zamračená obloha, dnes sa návštevy observatória rušia, veď by sme tam nič nevideli. Ešte chvíľku sa ju snažíme ukecať, že nám by stačilo nakuknúť, že ani nič moc vidieť nemusíme, ale iba krúti hlavou. Neostáva nám nič iné, iba zapadnúť do miestnej krčmy na malom námestíčku a po druhom pive prísť k záveru, že toto je pomsta vesmíru za to, že do dvoch observatórií sme sa votreli úplne nelegálne. Ale viete čo? Neľutujeme.

Predchádzajúca kapitola                      Ďalšia kapitola