Dnes je veľmi dôležitý deň. Musíme sa presunúť až do mesta Copiapó, necelých 600 kilometrov, pretože zajtra je deň D. Deň, keď sa pokúsime dostať sa na najvyššiu sopku sveta. Aby to však nebol iba presun, nájdeme si nejaké spestrenia.
Kým opustíme mesto, chceli by sme si ešte pozrieť skalný útvar La Portada, ktorý je symbolom mesta Antofagasta. Táto vlnami vytvarovaná skala do tvaru veľkej skalnej brány by sa mala nachádzať na severnom okraji mesta. Vyrážame na pobrežnú štvorprúdovku. Smerujeme na sever. Kancelárske budovy a hotely nechávame za sebou, sme už ďaleko za centrom. Cestu tu lemuje množstvo farebných stanov, vyzerá to ako štvrť malých cirkusových šapitó. Pred ošumelými stanmi posedávajú ošumelí chlapi, ošumelé ženy zaháňajú rozbláznené deti, sem tam prebehne vypelichaný pes. Evidentne prechádzame miestnym getom. Pár kilometrov za touto nepeknou vizitkou mesta nás navigácia smeruje k útesu. Konečne sme tu. Nepredpokladala som, že symbol mesta je tak ďaleko od mesta. A nepredpokladala som ani, že miesto, kde sa nachádza vyhliadka na tento prírodný skalný oblúk bude také opustené a zanedbané. To, čo bolo kedysi reštauráciou a kaviarňou je úplne spustnuté, nikde ani živej duše, iba čierne kondory moriakovité poletujú nad speneným oceánom a čakajú na korisť. Pravdu povediac som trošku rozčarovaná, pretože La Portada je síce zobrazovaná ako obrovský skalný oblúk, ale v celkovej perspektíve oceánu a pobrežných útesov vyzerá akosi nedostatočne. No jednoducho je menší, než som očakávala, ale aj tak je to pekné, naozaj vyzerá ako vstup do oceánu. Ak ten oceán bude aj naďalej taký rozbúrený a bude do skál La Portada udierať s takou silou ako teraz, je len otázkou času, kedy sa táto skalná brána zrúti.
Ako Thunderka hekla ďalšie observatórium
My sa rútime späť do mesta a ďalej na juh. Prechádzame okolo veľkého prístavu, odkiaľ práve vyplávala obrovská kontajnerová loď. Míňame kasárne s množstvom vojenskej techniky postavenej priamo pri plote tak, aby každý kus bolo dobre vidieť. Neviem, či to má byť prezentácia aktuálnej vojenskej pripravenosti alebo múzeum postarších bojových strojov.
Za mestom vybiehame na Panamerickú diaľnicu. Smerujem na juh, ale nezostaneme na tejto otupujúco rovnej ceste príliš dlho. Odbočujeme na cestu B-70, ktorá sa odkláňa mierne juhozápadným smerom. Púštna krajina všade okolo nás je rozorvaná špicatými kopcami. Pomedzi ne sa ako ponáhľajúci sa had plazí asfaltová cesta. Celé kilometre, kam až dovidíme, pred nami klesá šialene zákrutovitá vozovka. Ten cestár, ktorý toto asfaltoval asi jednoducho v pravidelných intervaloch rýchlo krútil volantom doprava, doľava a toto z toho vzniklo. Dosť sa bavíme, až sa nahlas smejeme. Príjemné rozptýlenie v inak jednotvárnom prostredí.
Asi po hodine a pol a 120 nudných kilometroch odbočujeme doprava. Cesta prudko stúpa v mnohých serpentínach. Mierime na Cerro Paranal, horu, na vrchole ktorej je veľké observatórium. Aj do tohto observatória sa dá dostať na bezplatnú exkurziu, ale konajú sa iba v sobotu a dnes je bohužiaľ streda, takže ani do tohto vedeckého pracoviska sa nedostaneme. To ale ani nie je náš plán. Cerro Paranal je totiž známe ako miesto, kde sa natáčal film Quantum of Solace zo série Jamesa Bonda. Bol to ten hotel v púšti, ktorý po súboji 007 s nejakým zloduchom celý explodoval a horel. Možno by sa nám podarilo pozrieť si aspoň ten hotel, aj keď dovnútra nás asi nevpustia, pretože to nie je hotel pre verejnosť, ale rezidencia pre vedcov, pracujúcich na prevádzke rádioteleskopu. Ale snáď aspoň zvonka si ho budeme môcť obzrieť.
Keď sa vyhupneme za poslednú serpentínu, prehradí nám cestu veľká zelená brána. Odstavíme auto vedľa cesty a ideme omrknúť situáciu. Na vrchole kopca v diaľke pred nami vidíme biele budovy, s konštrukciami, v ktorých sú evidentne ukryté antény teleskopu. Napravo dolu pod kopcom vidíme viacero budov, ale ten hotel z filmu nevidíme. Ak si dobre pamätám, tá budova bola veľmi zvláštna, nie vysoká a tak zvláštne zapustená do terénu, to znamená, že určite niekde len tak netrčí. Keď sa pozerám naľavo od brány, o kus ďalej je taký zvláštny akoby hlinený násyp, viem si predstaviť, že tam niekde by sa ten hotel mohol nachádzať. Problém ale je, že hneď vedľa brány je biela prízemná búdka, v ktorej sedí strážnik a tvári sa prísne. Rozhodne nemá v úmysle bránu bez povolenia otvoriť. Za strážnikovou pomyselnou pevnosťou je ešte jedna malá prízemná biela budova, stoja tam dvaja muži, ale nevyzerajú na strážnikov. Idem sa pozrieť, čo je tam ďalej. Nenápadne precupitám naľavo od strážnej búdky. Popri bielej budove sa dá prejsť. Na moje prekvapenie nikde nie je žiaden plot. Keď prejdem ešte kúštik doľava, vidím, že som mala pravdu, ten filmový hotel sa nachádza pod tým hlineným násypom, vlastne ani nie pod ním ale priamo v ňom. Štvorposchodová budova vo farbe terénu dokonale zapadá do prostredia, je v podstate priamo dolu predo mnou. Ak by som zbehla dolu po tomto sypkom svahu, dostanem sa priamo na cestu, po ktorej sa po pár krokoch dostanem priamo pred hotel.
Opatrne sa obzerám, či sa niekto pozerá. Keď ja nevidím nikoho, znamená to, že nikto nevidí mňa? Idem to skúsiť. V crocsoch sa púšťam dolu pohyblivým povrchom strmého svahu. Ešte raz sa obzriem. Periférnym videním vnímam Robina, ako beží od auta mojím smerom, ale strácam ho, pretože sypká hlina ma zvezie o kus nižšie, už nevidím, čo sa deje tam hore. Postupne získavam späť stratenú stabilitu. Je to celkom fajn, pretože v ruke stískam veľký foťák, bola by dosť škoda, keby som s ním treskla o zem.
Polobehom, polozjazdom sa dostávam na cestu. Rýchlo sa obzerám, či po mne niekto nebeží, ale nikto nikde, dokonca ani Roba nevidím tam, kde by sa už mal nachádzať. Veď bežal za mnou, už by som ho mala vidieť, ale nikde nie je. Idem teda ďalej sama. V pravo predo mnou je budova ESO hotela – to ESO znamená European Southern Observatory. Nikde nikto, asi sú všetci vedci v práci. Mám taký zvláštny pocit, že som niekde, kde by som fakt nemala byť, nemám odvahu ísť ďalej a obzrieť si to tu podrobnejšie. Spravím si pár fotiek a upaľujem späť. Cítim, že ma niekto vidí, že sa na mňa upierajú nejaké oči počas toho, ako sa škriabem hore sypkým kopcom k nízkej bielej budove a strážnej búdke. Zviera mi žalúdok, dúfam, že ma hore nečaká nejaká ozbrojená jednotka a keď sa dostanem na hranu kopca, budem sa pozerať do hlavní niekoľkých samopalov namierených proti mne.
Prikrčená k zemi opatrne vyleziem až k bielej budove na okraji. Asi by som mala prestať pozerať toľko Bondoviek, nikde žiadne samopaly. Nikto tu na mňa nečaká, dokonca ani ten Robo. Kam zmizol?
Akoby sa nič nedialo, prikvitnem až k autu. Chalani sa opierajú z druhej strany a čakajú na mňa. Neveria mi, že som sa dostala až dolu, Robino bežal za mnou a za ním sa pohol aj Majo, ale strážnik ich zbadal a vybehol po nich, takže sa museli vrátiť a uniformovaný chlapík z nich od toho momentu už nespustil oči. Mňa si zjavne nevšimol, takže kým sokolím okom sledoval dvoch potenciálnych narušiteľov, nevšimol si, že som sa mu do revíra dostala ja. Chalani sú zlatí, že ma nebonzli, ja im za odmenu ukážem fotky filmového hotela Perla de las Dunas.
Za mestom vybiehame na Panamerickú diaľnicu. Smerujem na juh, ale nezostaneme na tejto otupujúco rovnej ceste príliš dlho. Odbočujeme na cestu B-70, ktorá sa odkláňa mierne juhozápadným smerom. Púštna krajina všade okolo nás je rozorvaná špicatými kopcami. Pomedzi ne sa ako ponáhľajúci sa had plazí asfaltová cesta. Celé kilometre, kam až dovidíme, pred nami klesá šialene zákrutovitá vozovka. Ten cestár, ktorý toto asfaltoval asi jednoducho v pravidelných intervaloch rýchlo krútil volantom doprava, doľava a toto z toho vzniklo. Dosť sa bavíme, až sa nahlas smejeme. Príjemné rozptýlenie v inak jednotvárnom prostredí.
Asi po hodine a pol a 120 nudných kilometroch odbočujeme doprava. Cesta prudko stúpa v mnohých serpentínach. Mierime na Cerro Paranal, horu, na vrchole ktorej je veľké observatórium. Aj do tohto observatória sa dá dostať na bezplatnú exkurziu, ale konajú sa iba v sobotu a dnes je bohužiaľ streda, takže ani do tohto vedeckého pracoviska sa nedostaneme. To ale ani nie je náš plán. Cerro Paranal je totiž známe ako miesto, kde sa natáčal film Quantum of Solace zo série Jamesa Bonda. Bol to ten hotel v púšti, ktorý po súboji 007 s nejakým zloduchom celý explodoval a horel. Možno by sa nám podarilo pozrieť si aspoň ten hotel, aj keď dovnútra nás asi nevpustia, pretože to nie je hotel pre verejnosť, ale rezidencia pre vedcov, pracujúcich na prevádzke rádioteleskopu. Ale snáď aspoň zvonka si ho budeme môcť obzrieť.
Keď sa vyhupneme za poslednú serpentínu, prehradí nám cestu veľká zelená brána. Odstavíme auto vedľa cesty a ideme omrknúť situáciu. Na vrchole kopca v diaľke pred nami vidíme biele budovy, s konštrukciami, v ktorých sú evidentne ukryté antény teleskopu. Napravo dolu pod kopcom vidíme viacero budov, ale ten hotel z filmu nevidíme. Ak si dobre pamätám, tá budova bola veľmi zvláštna, nie vysoká a tak zvláštne zapustená do terénu, to znamená, že určite niekde len tak netrčí. Keď sa pozerám naľavo od brány, o kus ďalej je taký zvláštny akoby hlinený násyp, viem si predstaviť, že tam niekde by sa ten hotel mohol nachádzať. Problém ale je, že hneď vedľa brány je biela prízemná búdka, v ktorej sedí strážnik a tvári sa prísne. Rozhodne nemá v úmysle bránu bez povolenia otvoriť. Za strážnikovou pomyselnou pevnosťou je ešte jedna malá prízemná biela budova, stoja tam dvaja muži, ale nevyzerajú na strážnikov. Idem sa pozrieť, čo je tam ďalej. Nenápadne precupitám naľavo od strážnej búdky. Popri bielej budove sa dá prejsť. Na moje prekvapenie nikde nie je žiaden plot. Keď prejdem ešte kúštik doľava, vidím, že som mala pravdu, ten filmový hotel sa nachádza pod tým hlineným násypom, vlastne ani nie pod ním ale priamo v ňom. Štvorposchodová budova vo farbe terénu dokonale zapadá do prostredia, je v podstate priamo dolu predo mnou. Ak by som zbehla dolu po tomto sypkom svahu, dostanem sa priamo na cestu, po ktorej sa po pár krokoch dostanem priamo pred hotel.
Opatrne sa obzerám, či sa niekto pozerá. Keď ja nevidím nikoho, znamená to, že nikto nevidí mňa? Idem to skúsiť. V crocsoch sa púšťam dolu pohyblivým povrchom strmého svahu. Ešte raz sa obzriem. Periférnym videním vnímam Robina, ako beží od auta mojím smerom, ale strácam ho, pretože sypká hlina ma zvezie o kus nižšie, už nevidím, čo sa deje tam hore. Postupne získavam späť stratenú stabilitu. Je to celkom fajn, pretože v ruke stískam veľký foťák, bola by dosť škoda, keby som s ním treskla o zem.
Polobehom, polozjazdom sa dostávam na cestu. Rýchlo sa obzerám, či po mne niekto nebeží, ale nikto nikde, dokonca ani Roba nevidím tam, kde by sa už mal nachádzať. Veď bežal za mnou, už by som ho mala vidieť, ale nikde nie je. Idem teda ďalej sama. V pravo predo mnou je budova ESO hotela – to ESO znamená European Southern Observatory. Nikde nikto, asi sú všetci vedci v práci. Mám taký zvláštny pocit, že som niekde, kde by som fakt nemala byť, nemám odvahu ísť ďalej a obzrieť si to tu podrobnejšie. Spravím si pár fotiek a upaľujem späť. Cítim, že ma niekto vidí, že sa na mňa upierajú nejaké oči počas toho, ako sa škriabem hore sypkým kopcom k nízkej bielej budove a strážnej búdke. Zviera mi žalúdok, dúfam, že ma hore nečaká nejaká ozbrojená jednotka a keď sa dostanem na hranu kopca, budem sa pozerať do hlavní niekoľkých samopalov namierených proti mne.
Prikrčená k zemi opatrne vyleziem až k bielej budove na okraji. Asi by som mala prestať pozerať toľko Bondoviek, nikde žiadne samopaly. Nikto tu na mňa nečaká, dokonca ani ten Robo. Kam zmizol?
Akoby sa nič nedialo, prikvitnem až k autu. Chalani sa opierajú z druhej strany a čakajú na mňa. Neveria mi, že som sa dostala až dolu, Robino bežal za mnou a za ním sa pohol aj Majo, ale strážnik ich zbadal a vybehol po nich, takže sa museli vrátiť a uniformovaný chlapík z nich od toho momentu už nespustil oči. Mňa si zjavne nevšimol, takže kým sokolím okom sledoval dvoch potenciálnych narušiteľov, nevšimol si, že som sa mu do revíra dostala ja. Chalani sú zlatí, že ma nebonzli, ja im za odmenu ukážem fotky filmového hotela Perla de las Dunas.
Z Cerro Paranal zbiehame späť na asfaltku smerujúcu k pobrežiu. Z letargie jednotvárnej cesty nás sem tam vytrhne neodprataný vrak havarovaného kamiónu, alebo červeného pickupu. Mikrospánky sú tu asi častým dôvodom nehôd. Popri pobrežných horách sa plazí nízka oblačnosť. Na skalách trčiacich z oceánu sa vyhrievajú veľké kolónie vtáctva a poctivo makajú na vytváraní ložísk guana. Oceán je rozbúrený, vlnami bičuje pobrežie. Na kúpanie to rozhodne nie je, ale aspoň si v malom mestečku Taltal v malej rybárskej reštaurácii vychutnáme tradičnú polievku a kus ryby. Moc sa nám nechce naspäť do auta, pretože vieme, že sa budeme kus na juh až po mesto Copiapó vracať po Panamerickej diaľnici, po ktorej sme sa presúvali aj pri ceste hore na sever a vieme teda, že pri prejazde prázdnou púštnou krajinou si veľa zábavy neužijeme.
Chudák Roman, takmer okamžite sme všetci traja pasažieri zaspali a nechali sme ho napospas nudnému presunu. Baví sa aspoň fotením nezvyčajných juhoamerických kamiónov, ktoré nás míňajú v protismere. Pre trochu zmeny z Panamerickej diaľnice č.5 odbočujeme na okraji pobrežného národného parku Pan de Azucar (navštívili sme ho pri našej ceste na sever) do vnútrozemia smerom do mestečka Diego de Almagro, pomenovaného po španielskom konkvistadorovi, ktorý je oficiálne považovaný za prvého európskeho objaviteľa Čile. Z hľadiska krajiny to ale žiadna zmena nie je – všade naokolo púšť, nízke kopce a zasa púšť, nemilosrdná Atacama, z ktorej rozsiahle plochy zaberajú fotovoltaické polia. Je až neuveriteľné, že raz za niekoľko rokov sa stane, že v tejto púšti zaprší a celá zakvitne.
Kde tu míňame malé skupinky stromov, drobné oázy, ktoré vyzerajú ako preludy. Poslednú miernu zákrutu sme minuli asi pred pätnástimi kilometrami a odvtedy ideme cestou rovnou, akoby ju robili podľa pravítka. Keď už takmer upadám do hypnotického spánku, preberie ma pohľad na niečo farebné. Ružové. Purpurové. Zastav!!! Roman nechápe, čo sa deje, ale radšej skočí na brzdu. Musím to ísť na vlastné oči skontrolovať. To farebné, čo som videla, sú skutočne kvety vyrastajúce z púšte. Už ich nie je veľa, je tu pár trsov odolných rastliniek bojujúcich o prežitie v suchej zemi, ale stále sú tu a v tomto prostredí vyzerajú neuveriteľne krásne, aj keď sú to iba malé purpurové kvietky na zvláštnych dlhých zelených stonkách obrastených malinkými lístkami. Veľmi by som chcela vidieť zakvitnutú celú túto pláň, ale stačí mi aj takáto malá ukážka.
Vchádzame do mestečka Inca de Oro. Na malinkom kopčeku je malé observatórium. Vyzerá absolútne opustené, ale čo sa čudujeme, nie sme ohlásení. Dáme si tu aspoň prestávku na kávičku z vlastných zásob a trochu sa ponaťahujeme.
Chudák Roman, takmer okamžite sme všetci traja pasažieri zaspali a nechali sme ho napospas nudnému presunu. Baví sa aspoň fotením nezvyčajných juhoamerických kamiónov, ktoré nás míňajú v protismere. Pre trochu zmeny z Panamerickej diaľnice č.5 odbočujeme na okraji pobrežného národného parku Pan de Azucar (navštívili sme ho pri našej ceste na sever) do vnútrozemia smerom do mestečka Diego de Almagro, pomenovaného po španielskom konkvistadorovi, ktorý je oficiálne považovaný za prvého európskeho objaviteľa Čile. Z hľadiska krajiny to ale žiadna zmena nie je – všade naokolo púšť, nízke kopce a zasa púšť, nemilosrdná Atacama, z ktorej rozsiahle plochy zaberajú fotovoltaické polia. Je až neuveriteľné, že raz za niekoľko rokov sa stane, že v tejto púšti zaprší a celá zakvitne.
Kde tu míňame malé skupinky stromov, drobné oázy, ktoré vyzerajú ako preludy. Poslednú miernu zákrutu sme minuli asi pred pätnástimi kilometrami a odvtedy ideme cestou rovnou, akoby ju robili podľa pravítka. Keď už takmer upadám do hypnotického spánku, preberie ma pohľad na niečo farebné. Ružové. Purpurové. Zastav!!! Roman nechápe, čo sa deje, ale radšej skočí na brzdu. Musím to ísť na vlastné oči skontrolovať. To farebné, čo som videla, sú skutočne kvety vyrastajúce z púšte. Už ich nie je veľa, je tu pár trsov odolných rastliniek bojujúcich o prežitie v suchej zemi, ale stále sú tu a v tomto prostredí vyzerajú neuveriteľne krásne, aj keď sú to iba malé purpurové kvietky na zvláštnych dlhých zelených stonkách obrastených malinkými lístkami. Veľmi by som chcela vidieť zakvitnutú celú túto pláň, ale stačí mi aj takáto malá ukážka.
Vchádzame do mestečka Inca de Oro. Na malinkom kopčeku je malé observatórium. Vyzerá absolútne opustené, ale čo sa čudujeme, nie sme ohlásení. Dáme si tu aspoň prestávku na kávičku z vlastných zásob a trochu sa ponaťahujeme.
Po ďalších dvoch hodinách sme konečne v Copiapó. Našli sme si útulnú izbu v malom hotelíku blízko historického centra mesta. Po celodennom presune sa vďačne ideme peši poprechádzať na námestie. Napriek tomu, že Copiapó má takmer 160 tisíc obyvateľov, jeho hlavné námestie je rozkošne malé. Pred bielym kostolom práve reční miestny starosta, Marián, asi ťa kolega čakal a takto ťa víta. Po skončení príhovoru a potleskoch ale balí krám a neprišlo žiadne pozvanie na kávu alebo iný drink, budeme si musieť pohľadať nejaký podnik sami. Ľudia sa lenivo rozišli po svojom. Niektorí v skupinkách debatujú, na okraji chodníka pri ceste na vysokej stoličke sedí pánko v obleku a zhrbený starší muž mu leští topánky. Pár žien sedí na lavičke v parku a pozorujú okolie asi tak ako staršie ženy u nás, aby mali potom pred domom o čom rozprávať. V tráve spinká psík, vôbec mu nevadí, že sa okolo neho ponáhľa skupinka ľudí. Vietor jemne fúka. Je príjemný podvečer.
Prechádzame uličkami a hľadáme nejakú reštauráciu, kam by sme zapadli. Oproti nám kráča trojica dievčat. V momente, keď nás míňa, zvodne zdvihne pohľad, zaklipká dlhými mihalnicami a zašveholí „Haaaaaaj“ smerom k Romanovi. Do kelu, to tu fakt tým babám nevadí, že ho držím za ruku? Keby som ho tu nechala behať na voľno, tak by ho tu do dvadsiatich minút nejaká klofla. Asi mu skrátim vodítko ;)
Z jednej brány sa vinie neodolateľná vôňa, Robina by ani krátke vodítko nezadržalo, už sedí za stolom. Netušíme, čo sme si objednali, snáď to nebude miestna obdoba držkovej. Za chvíľu nám na stole pristane veľká strieborná misa. Odhodlane bojujeme s veľkou porciou grilovaného mäsa rôznych tvarov a rôznych farieb, jeden kus je dokonca zapletený do vrkoča, asi niečo plnené v čreve, do toho sa mi moc nechce. O to viac sa nám chce do tradičného miešaného nápoja pisco sauer. Musíme sa ale krotiť, žiadne veľké pitie, musíme ísť spať. Ráno vstávame veľmi zavčasu. Zajtra je ten najdôležitejší deň tejto expedície. Zajtra sa pokúsime dostať sa čo najvyššie na najvyššej sopke sveta, Ojos del Salado. Cesta nám podľa všetkého bude trvať veľmi dlho, čítala som, že k Argentínskym hraniciam je to 6 hodín a Ojos del Salado je hraničná sopka, riadny kus od hlavnej cesty, takže budeme musieť vyraziť veľmi zavčasu. Sme vzrušení od očakávania, ale dva poháriky sladkokyslého, ľahko alkoholického nápoja, pôsobia lepšie ako rohypnol. Nastavte si budíky, nech nezaspíme.
Prechádzame uličkami a hľadáme nejakú reštauráciu, kam by sme zapadli. Oproti nám kráča trojica dievčat. V momente, keď nás míňa, zvodne zdvihne pohľad, zaklipká dlhými mihalnicami a zašveholí „Haaaaaaj“ smerom k Romanovi. Do kelu, to tu fakt tým babám nevadí, že ho držím za ruku? Keby som ho tu nechala behať na voľno, tak by ho tu do dvadsiatich minút nejaká klofla. Asi mu skrátim vodítko ;)
Z jednej brány sa vinie neodolateľná vôňa, Robina by ani krátke vodítko nezadržalo, už sedí za stolom. Netušíme, čo sme si objednali, snáď to nebude miestna obdoba držkovej. Za chvíľu nám na stole pristane veľká strieborná misa. Odhodlane bojujeme s veľkou porciou grilovaného mäsa rôznych tvarov a rôznych farieb, jeden kus je dokonca zapletený do vrkoča, asi niečo plnené v čreve, do toho sa mi moc nechce. O to viac sa nám chce do tradičného miešaného nápoja pisco sauer. Musíme sa ale krotiť, žiadne veľké pitie, musíme ísť spať. Ráno vstávame veľmi zavčasu. Zajtra je ten najdôležitejší deň tejto expedície. Zajtra sa pokúsime dostať sa čo najvyššie na najvyššej sopke sveta, Ojos del Salado. Cesta nám podľa všetkého bude trvať veľmi dlho, čítala som, že k Argentínskym hraniciam je to 6 hodín a Ojos del Salado je hraničná sopka, riadny kus od hlavnej cesty, takže budeme musieť vyraziť veľmi zavčasu. Sme vzrušení od očakávania, ale dva poháriky sladkokyslého, ľahko alkoholického nápoja, pôsobia lepšie ako rohypnol. Nastavte si budíky, nech nezaspíme.
