Ojos del Salado 6893 mnm

Vyrážame zavčasu. Za tmy opúšťame spiace mesto Copiapó, ktoré v minulosti vyrástlo hlavne vďaka baniam na zlato, striebro a dnes jeho ekonomiku držia v obrátkach bohaté zásoby medi. Smerujeme na východ k argentínskym hraniciam. Nie ďaleko za mestom končí asfalt, hrkáme sa po štrkovej ceste č. 31 smer severovýchod. Cesta je intenzívne rozširovaná a pripravovaná na asfaltovanie, určite si to zaslúži, veď je to v tejto oblasti hlavný ťah na Argentínu. Pomerne rýchlo naberáme výšku. Nad kopce pred nami sa nesmelo vyhupne slnko. Uvedomujeme si, aká je krajina okolo nás farebná, aj keď sú to len holé kopce bez rastlinstva. Aj púšť dokáže byť nádherná, ak tú krásu človek chce vidieť.

Robino a Majo na zadnom sedadle podriemkavajú, Roman upiera oči na cestu, aby sa vyhol zákerným výmoľom a ja premýšľam nad tým, čo sa práve chystáme urobiť.
Taká haluz, ako pokúsiť sa vyliezť na najvyššiu aktívnu sopku sveta môže napadnúť hocikomu. Dostať sa tam nejakým špeciálnym vozidlom, to už napadlo pár jednotlivcov, ale driapať sa tam na obyčajnom aute z autopožičovne bez akýchkoľvek úprav, to môže asi napadnúť iba nám. Jasné, že autom sa až na vrchol hory nedostaneme, ale skúsime sa dostať čo najvyššie.

Táto hora je miestom, kde sa odohralo už niekoľko pokusov o dosiahnutie najvyššej výšky na svete, kam sa až dá dostať na motorovom vozidle, ale vždy to boli výrazne poupravované stroje, s upravenými motormi, podvozkami a inými technickými časťami a podpornými tímami. My si teraz ale sedíme v obyčajnom aute so 4x4 pohonom, ktoré nie je nijako špeciálne upravované, ešte aj pneumatiky má obyčajné cestné a ani posádka nemá žiaden špeciálny tréning, okrem Romana, ktorý je skúseným offroadovým jazdcom, šoférom a navigátorom. Nie je s nami žiaden podporný tím, sme iba sami, jediná posádka odkázaná sama na seba a v prípade núdze odkázaná na fungovanie satelitného telefónu, ktorý sme doteraz vôbec nevyskúšali, pretože vždy, keď si spomenieme, že by sme z neho mohli brnknúť niekomu na Slovensko, je tu už večer, čo znamená, že tak zhruba 4 hodiny nad ránom u nás. To by nás asi nikto nepochválil. Sme sami a pod zadkom nemáme žiaden technologický skvost, ale máme veľké ambície a to je niekedy viac ako dokonalá technika.

Vďaka účelne zostavenému itineráru sme absolvovali dobrú aklimatizáciu. Takmer dva týždne sme sa pohybovali vo výškach nad 4000 metrov s výstupmi nad 5000 metrov, takže výšková choroba by nás už nemala až tak veľmi potrápiť, aj keď stále musíme byť opatrní. Plánujeme ísť tak vysoko, ako sme ešte nikdy neboli. Na Ojos del Salado sa chceme dostať čo najvyššie, a to by mohlo byť vysoko nad hranicu piatich kilometrov. Ak sa pýtate, či je takáto výška veľa alebo málo, tak štandardné dopravné lietadlá lietajú vo výške okolo 8 – 11 kilometrov, prípadne bejzkemp na Mount Evereste je vo výške 5335 metrov nad morom. My by sme sa chceli dostať aspoň do 5750 metrov, pretože v tejto výške je na Ojos del Salado druhá aklimatizačná chatka Refugio Tejos a po tú by sa malo dať na upravenom terénnom aute dostať. My ale netušíme, pokiaľ to s týmto obyčajným autom dáme, nechajme sa prekvapiť.

Asi o pol deviatej sa blížime k nízkym budovám s rampou. Hraničná kontrola, ale je to čudné, veď hranica je odtiaľto ešte asi 60 kilometrov. Colníkom sa asi nechce sedieť v extrémnych nadmorských výškach. Rampa je hore, ale nikde nikto, kto by nás chcel skontrolovať. Obchádzame budovu, ale zdá sa, že ešte nezačala pracovná doba. Na sklenených dverách visí ceduľka s informáciou, že ak na colnici nikto nie je, treba zazvoniť červeným tlačítkom a čakať. Tak zvoníme a čakáme, ale nikde žiaden pohyb. Štandardná pracovná doba je od deviatej do šiestej, budeme musieť počkať. V podstate my nechceme prekročiť hranice, ale netuším, či nemusíme dostať nejakú pečiatku alebo niečo také. Pred odbočením z hlavnej cesty k Ojos del Salado by sa mala nachádzať policajná kontrola, tak asi radšej počkáme, aby nás náhodou nevrátili. Dosť, že sme si nevybavovali žiadne formálne povolenia pre výstup. Internet je plný protichodných informácií. Niektoré hovoria, že na Ojos del Salado je nevyhnutné vybaviť si povolenie pre výstup a platí sa za to okolo 190 dolárov, iné zdroje hovoria, že je to bezplatné, ďalšie tvrdia, že od roku 2016 už toto povolenie netreba mať, tak sme sa na to vykašľali a v Copiapó sme si v žiadnej turistickej agentúre pre istotu situáciu ani nepreverili. Čo ak to povolenie náhodou treba a akurát by nám pokazili náladu? Tie povolenia sa totiž vybavujú na nejakom ministerstve v hlavnom meste a celé to trvá deň - dva, kým ho doručia, a na to rozhodne nemáme čas. Proste to skúsime a uvidíme. Aj tak mám pocit, že ak nás niekto bude chcieť zastaviť, hodíme ho do kufra a pôjde s nami, povolenie nepovolenie. Chalani, aj keby sa tu colník pýtal, kam máme namierené, povedzte, že k Laguna Verde, nie že poviete pravdu. Laguna Verde je ešte tesne pred Argentínskymi hranicami a na tú žiadne povolenia netreba.

Čas do otvorenia hranice využijeme na raňajky, ktoré sme pred odchodom z Copiapó nestihli. Kus chlebíka a konzervu zapíjame čerstvo pripraveným espressom. Jeho aróma asi zobudila službukonajúceho policajta, s úsmevom prikvitne k autu a čuduje sa, prečo tu čakáme. Ak nemáme v úmysle prekročiť hranice, nemusíme čakať na žiadne pečiatky. Zisťuje odkiaľ sme a aké krajiny sme už navštívili. Keď spomenieme Montenegro, našu obľúbenú Čiernu Horu, colníkovi sa rozžiaria oči a vysvetľuje nám, že jeho pradedo pochádza z Motenegra. Tomu by človek fakt neveril. Naširoko sa usmieva a máva nám na rozlúčku.

Tesne lížeme najjužnejšie položenú soľnú pláň Čile – Salar de Maricunga. Smerujeme na východ. Napravo pred nami sa k oblohe zdvíhajú tri vrcholy hory Nevado Tres Cruces, podľa ktorej je pomenovaný celý národný park na juh od nás. Niekde v diaľke presne za týmto masívom sa nachádza Ojos del Salado, náš dnešný cieľ.
Krajina okolo nás je pustá, ale takým príjemným spôsobom. Z majestátnych kopcov vyžaruje pokoj, hoci kedysi strašne dávno určite chrlili riadne potoky lávy. Cesta sa vlní pomedzi vysoké sopečné hory, nad nami perfektne modrá obloha bez mrakov.

Asi 15 kilometrov pred hranicami odbočujeme na neoznačenú nespevnenú cestu vyjazdenú v sypkom povrchu. Prechádzame okolo chatky, refugio Claudio Lucero vo výške 4540 mnm. Nikto tu nie je, víta nás len biely pomník obetiam katastrofického zosuvu pôdy a cunami, ktoré postihli Čile v roku 2010. V podstate sme po ceste z mesta Copiapó okrem niekoľkých skupín cestárskych robotníkov pred pár hodinami a jedného colníka nestretli nikoho a to sme prešli už asi 270 kilometrov. Nezastavujeme sa, ideme ďalej. Stále sa rozhliadam, či niekde neuvidím tú policajnú kontrolu, ktorá by sa tu mala nachádzať, ale nikde ani živej duše. Možno je to tým, že sme tu už dosť po sezóne. Horskí vodcovia sem so skupinkami tých, ktorí sa chcú pokúsiť o výstup na Ojos del Salado, chodia od novembra do konca februára alebo maximálne polovice marca, potom je už v týchto končinách oficiálne začiatok zimy, takže sem nikto nechodí.

Trošku mi to spôsobuje šteklenie v žalúdku, pretože cesta pred nami sa mení na hlbokú sypkú šotolinu. Vyjazdené koľaje nás vedú medzi kopce a vnárajú sa do niečoho ako pozostatok koryta tečúcej vody, asi po topiacom sa snehu. Sypká plocha je rozbrázdená hlbokými starými stopami po niekoľkých autách. Koľaje sú hlboké a kladú výrazný odpor kolesám. Roman pritlačí nohu na plyne a snaží sa udržať auto v pohybe. Pohyblivý materiál sa premieľa pod pneumatikami. Máme pocit, ako keby auto v hlbokom pemzovom piesku plávalo. Hlavne si musíme udržať dynamiku pohybu, pretože ak sa tu zaboríme a zastavíme, už sa nepohneme a to bude znamenať, že tu strávime asi tak pol roka, kým v rámci letnej sezóny zasa prídu nejakí climberi, ktorí budú mať v pláne na okolité hory vyliezť. V tomto čase, po skončení sezóny, by nás tu asi nikto len tak nezachránil, keďže mobilné telefóny dávno stratili signál. Na druhej strane, máme síce satelitný telefón, ale vôbec netušíme, komu by sme mali v prípade problému zavolať a k stanovisku colnej kontroly je to asi 70 kilometrov. Budeme teda veriť Romanovi a jeho offroadovým schopnostiam a tomu, že nás odtiaľto dostane. Chvíľu si hryziem nechty, ale Roman vie, čo robí a obratne nás vymanévruje na pevnejší podklad.

Cesta sa prehupne cez horizont. Takmer prestaneme dýchať, nie však z nadmorskej výšky, ale z výhľadu, ktorý sa nám otvára. Pred nami je rozľahlá pláň nad ktorou trónia dve vysoké hory, evidentne sopky. Je to šokujúca nádhera, a tak len stojíme a dívame sa a nasávame tú zvláštnu energiu, ktorá touto pustatinou vibruje. Najskôr sa domnievame, že Ojos del Salado je sopka naľavo od nás, ale po korekcii smeru cez GPS je na 100% jasné, že Ojos je napravo od nás. Tá hora naľavo je 6488 metrov vysoká sopka El Muerto. K nášmu cieľu to vyzerá byť už iba kúsok, možno by sme tam prešli aj peši, ale sme tak veľmi blízko 5000 metrovej nadmorskej výšky, takže žiadne prudké pohyby a len tak piánko sa snažíme udržať rytmus a intenzitu dýchania. O to isté sa snaží aj auto. Pre peších trekerov je chodník priamo hore pomedzi veľké balvany. My to obchádzame veľkou zákrutou , ale netrvá dlho a vidíme pred sebou aklimatizačnú refuge chatku Atacama vo výške 5100 metrov. Dáme si krátku pauzu.

Aklimatizačná chata je v podstate jeden lodný kontajner s najnutnejším vybavením pre jednu osobu, teda posteľ je tu iba pre jednu osobu, stolíky sú tu dva, dve drevené kreslá, a aj regále s prázdnymi policami sú dva. Pred zlým počasím by sa tu ukrylo aj viac ľudí, ale pokiaľ to počasie umožňuje, spí sa v tomto kempe v stanoch. My tu rozhodne spať nebudeme, ale ja sa na chatku aspoň podpíšem, nech je tu na veky vekov dôkaz, že sme tu boli.

Ideme ďalej. Teda radi by sme, ale pozostatky po stopách pneumatík na pravej strane strmého svahu nás vedú do veľmi sypkého a hlbokého podkladu. Roman chvíľu bojuje, snaží sa auto tlačiť aj silou vôle, ale motor v tejto výške už nemá takmer žiadny výkon. Stojíme. Kolesá sú hlboko zaborené v podklade a akékoľvek ďalšie snahy o pretáčanie kolies znamenajú, že sa zakopávame. Nemá to zmysel. Sme síce vo výške takmer 5200 metrov, ale radosť nemáme. Dúfali sme, že na tejto sopke sa dostaneme podstatne vyššie. Nemôžeme a nechceme to vzdať, druhý pokus však tiež dopadá rovnako.

Roman cúva zo svahu až po útulňový kontajner. Zvažujeme ďalšie možnosti. Pred nami priamo kolmo do svahu sú nejaké pozostatky stôp po aute, možno by sme to mohli skúsiť aj tadiaľto. Podklad je sypký, nemáme sa kde veľmi rozbehnúť, ale Roman sa snaží dostať z motora všetko. Motor hučí so zaradenou redukciou, my hučíme od napätia. Zdá sa, že to funguje. Po centimetroch sa škriabeme hore, Roman tlačí plyn až do podlahy, ja tlačím ruky do palubovky predo mnou až kým sa neprehupneme cez hranu do pozostatkov cesty, ktorá nás predtým zastavila v hlbokom sypkom podklade. Táto časť ale vyzerá byť pevnejšia, takže môžeme pokračovať ďalej. Výskame od radosti a pomaličky sa sunieme vyššie. Auto už ide iba na redukcii a aj to veľmi neochotne, naviac inteligentná automatická prevodovka nechce dovoliť manuálne nanútenie jednotky pre zvýšenie výkonu, ale tvrdohlavo si na hranici otáčok hučí na dvojke takmer bez dynamiky.

Sme privysoko na bežný benzínový motor. Cestička sa skrúca doprava, no po pár metroch zasa končíme v hlbokom sypkom podklade. Vystupujeme a ideme na peší prieskum. O navijakovaní nemôže byť reč, jednak sa tu nie je o čo chytiť a náš továrenský model auta naviják ani nemá. Ak si cúvneme, tak v kamennom poli naľavo by sa to mohlo dať obísť. Roman to ide skúsiť.
Auto sa povážlivo nakláňa pravým bokom zo svahu, cestička je strašne šikmá, začínam sa báť, že by sa Roman mohol s autom proste zošmyknúť, alebo prevrátiť a zgúľať do doliny pod nami. Kým si ja robím nervy s náklonom, Roman jednou rukou drží volant a v druhej má mobil a natáča tento prejazd. Ty si snáď úplný magor!!! Hlavne nezastavuj, choď stále dopredu, kým sa to dá, ja to tam došliapem pešo!!!

Veľká chyba. Roman síce s autom zdolal šikmú plochu, napojil sa na pozostatky cesty a podarilo sa mu dostať až na ďalšiu rovnú plošinku, je to ale okolo 300 metrov do kopca, čo znamená, že som si pravdepodobne podpísala rozsudok smrti. Sme tak vysoko, že akákoľvek fyzická aktivita ma asi zabije. Kráčam hore. Dobieham Mariana, ktorý neviem z akého dôvodu vystúpil z auta, veď doteraz pri akejkoľvek nebezpečnej situácii ostal sedieť za Romanom. Teraz ostal sedieť Robino. Nečudujem sa, po zážitku zo sopky Aucanquilcha, kedy ostal hodinu opustený a myslel si, že sme sa zrútili do doliny, už asi nikdy z auta nevystúpi.
Pomaly, krok za krokom kráčame, snažíme sa dýchať. Každých pár metrov si musíme spraviť prestávku, aby sme sa dodýchali. Chýba nám kyslík, zato nechýbajú úžasné výhľady do údolia. Ak tu dostanem infarkt, aspoň umriem v nádhernom prostredí. Ale nevzdávame to, šliapeme ďalej. Roman na mňa zhora niečo kričí, mám chuť po ňom niečo hodiť. On sa tam vyviezol, ale my to musíme vyšliapať. Má šťastie, že sa bojím zohnúť po nejaký kameň, lebo by sa mi určite fatálne zakrútila hlava a pokus o hod by mal istotne za následok odtrhnutie aorty.
Chvalabohu sa neodtrhlo nič, môžeme pokračovať. Konečne sa môžem zasa zložiť do sedadla v aute. Bolo to len pár sto metrov, ale v tejto výške mám pocit, akoby som odbehla aspoň tri kilometre. Našťastie máme ešte lístky koky, žujem ako o život. Dýchanie sa upokojuje. Koka je nepríjemne horká, ale účinok je pomerne rýchly. Po metroch sa posúvame ďalej až po poslednú refuge chatku Tejos. Sú to dva červené kontajnery uložené do tvaru L. Vo výške 5750 metrov nad morom je to posledná aklimatizačná stanica, odkiaľ sa vyráža na asi 8 hodinový peší výstup na vrchol Ojos del Salado. Stojíme a predýchavame.
Nemienime tu ostať a riešiť aklimatizáciu, sme nedočkaví, adrenalín máme napumpovaný až po uši, chceme ísť ďalej. Žily na spánkoch mi pulzujú v rytme búšiaceho srdca.

Roman núti auto do ďalšieho výstupu. Toyota sa hýbe už iba na redukcii na jednotke, motor pridusene hučí, ale hýbeme sa. Teda hýbe sa auto, my sa hýbeme čo najmenej. V sypkom teréne už nie je vidieť žiadne stopy, sú tu pozostatky koľají po nejakom aute, asi po posledných pokusoch o vykonanie výškových rekordov, ale dosť dávno tu už s kolesami nikto nebol. Spoločnosť nám robia už len ľadoví mužíčkovia – pozostatky po topiacom sa ľadovci. V tomto momente už prekonávame aj tie najodvážnejšie plány, ktoré sme si stanovili. Obchádzame veľké balvany, hľadáme si cestičku pomedzi kamene a s napätím sledujeme narastajúcu nadmorskú výšku. Prechádzame okolo ceduľky 5900 metrov. Sme nadšení. O kúsok ďalej ale cestička končí. Ďalej už ide iba chodníček pre peší výstup po ľavej strane úžľabiny vo svahu.
Na pravej strane sa črtá niečo, čo by sa mohlo považovať za priestor, kde by sa dalo manévrovať s autom, ale tam sa nedostaneme, pretože nám v postupe bránia veľké kamene ležiace presne v tomto smere. Asi vplyvom riedkeho vzduchu je Roman presvedčený, že to dva metre široké auto pomedzi tie balvany, vzdialené od seba asi meter osemdesiat, dostane. Už sa aj chystá, ale môj realizmus nepustí ani pri nedostatočnom dýchaní.
- Roman, tam nepôjdeš!
- Ale pôjdem, ja to tam dostanem!
- Nie nepôjdeš!
- Ale...
- Nie, nepôjdeš!!!
- No dobre, nepôjdem!
- No nepôjdeš!!!
- Ale veď dobre!!!
- No nepôjdeš tam!!!
Jasný dôkaz toho, ako nedostatok kyslíka bráni ženskému mozgu pochopiť, že chlap s ňou súhlasí. Nakoniec teda musíme celú akciu na tomto mieste ukončiť. Ďalej to nepôjde. Medzi tie balvany sa nezmestíme a nikto z nás nemá ani pomyslenie na to, že by sme sa pokúšali tie balvany pohnúť a ak by sa nám to aj podarilo, asi by sme sa dostali vyššie už iba o pár metrov. Sme vo výške 5933 metrov. Je to viac, než sme dúfali v najodvážnejších predstavách a aj tak je vysoko pravdepodobné, že sme vytvorili neoficiálny svetový rekord v nadmorskej výške dosiahnutej na bežnom neupravenom 4x4 aute z autopožičovne ;) Je pravda, že oficiálny svetový rekord vo výške dosiahnutej autom, ktorý bol vykonaný práve na Ojos del Salado v roku 2007, je 6688 metrov, ale bolo to na tak upravenom aute a s takou tímovou podporou, že tam tú Suzuki možno aj vyniesli ;)

Ale späť k nám. Roman síce súhlasil, že pomedzi tie balvany ďalej nepôjde, čo však neznamená, že je s takýmto rozhodnutím spokojný. Hádže na mňa naštvané pohľady, tak sa radšej snažím jeho pohľadom vyhnúť, lebo ak hodí ešte jeden, tak po ňom šmarím rozvodové papiere. Je mi jasné, že by tie rozvodové papiere za tie nevhodne umiestnené kamene obratom ruky podpísal, tak som aj celkom rada, že žiadne rozvodové papiere nám do šuflíka v aute v požičovne nedali.

Pozerám hore na vrchol kopca nad nami. Je to ešte riadny kus, to by som určite len tak ľahko nedala, ale keď už sme takto vysoko, bola by veľká škoda nedostať sa nad 6000 metrov, aj keď po vlastných. S najväčšou pravdepodobnosťou sa už nikdy v živote takto vysoko nedostaneme, musím sa o to aspoň pokúsiť. Kto ide so mnou?
Marian je hneď na nohách, tiež si chce spraviť výškový rekord. Keďže je ale Roman ešte stále urazený, že som mu nedovolila oškrieť auto a ja som urazená, že so mnou súhlasil (lebo veď nejde o to, čo povedal, ale ako to povedal), kašle na moju výzvu a urazene pozerá do svahu za nepriechodnými balvanmi. Tak si trucuj, ja idem.

S Mariánom pomaly kráčame uzučkým chodníčkom. Podklad je sypký, výstup je veľmi náročný. Každých pár krokov musíme zastaviť a predýchavať. Strašne fúka vietor. Som rada, že som si pod mikinu hodila aj termoprádlo a na vrch ešte teplejšiu vestu s kapucňou, ale aj tak ma ten vetrisko mrazí. Nemám rukavice, tie by sa mi fakt zišli. S rukami vo vreckách sa kráča dosť zle. A k tomu to dýchanie, mám pocit, že sa mi dostáva tak málo kyslíka, že fungujem len po nosné dierky, síce ešte dýcham, ale už nejako nedokážem jasne myslieť. Pohľad upieram na telefón s GPS meraním. Ešte kúsok, ešte kúsok vyššie. Zelené číselká na čiernej ploche pomaly stúpajú. Pred očami sa mi vytvárajú čierne kruhy so zelenými hviezdičkami. Musím sa pozrieť na niečo iné, vyčistiť si pohľad. Som pri veľkých kameňoch, dalo by sa na ne sadnúť. Oddýchnem si, počkám na Mariána.
Ako si tak sedím, vidím pohyb v priľahlom svahu. Je to čudné, lebo takto vysoko už žiadne zvieratká nebehajú. Pokúšam sa zaostriť. Vážne sa tam niečo hýbe. Zbehnem pohľadom dolu k autu, prepátravam priľahlú plochu. Roman tam nie je. To čo sa hýbe vo svahu je on. Zjavne sa rozhodol, že to tiež skúsi na tých 6000 metrov, ale po druhej strane úžľabiny. A teraz kľačí na kolenách a máva tam pred sebou rukami. Marián práve dorazil ku mne a zisťuje, čo je dôvodom môjho zdesenia. Do kelu, veď ten môj chlap tam asi padol na kolená, lebo už nevládze, on určite nemôže dýchať a máva tam rukami o pomoc. V tom momente som zabudla na všetko naštvanie a som takmer pripravená rozbehnúť sa po traverze krížom cez úžľabinu, aby som ho zachránila. Nedá sa to ale tak rýchlo, v tejto výške sa skutočne nedajú robiť žiadne prudké pohyby. Postavím sa na rovné nohy a pokúšam sa ustabilizovať útvary, ktoré sa mi kreslia pred očami do sústredných kružníc so stredom v mieste výskytu môjho muža.
Zaostrujem, aby som si dokázala vybrať trasu, kadiaľ sa k nemu dostanem. Keď sa pozriem ešte o čosi lepšie, uvedomím si, že Roman tam asi tak akútne neumiera. To ako máva rukami znamená, že on si tam kreslí.
Akože čo si kreslí? pýta sa Marián.
No čo, stavím sa, že on si tam kreslí Jeep. Roman má totiž takú úchylku, že na významných miestach na zem alebo do pamätných kníh kreslí siluetu Jeepu. Mňa z neho švihne. Som si istá, že mám pravdu.
Po ďalšej vizuálnej kontrole je jasné, že Roman je v poriadku, poďme ďalej. Mrznem, fakt je mi strašná zima, už takmer neudržím v ruke mobil s GPS. Číselká sa ustabilizovali na hodnote 6027 metrov. Je mi trošku ľúto, že tu Roman nie je so mnou, že sme šesťtisícovku dosiahli formou samostatných výstupov každý po inej strane svahu, ale aspoň nám je rovnako zle ;) . Asi sto výškových metrov sme zdolávali zhruba hodinu, no nakoniec je to tam. V stave miernych halucinácií sme nadšení a spokojne si mávame. V hlave mi praská, každý krok je namáhavý, ale aj tak je to skvelé. 6027 metrov nad morom je pre nás neuveriteľný výkon. Videnie sa mi rozostruje a aj dýchanie už skutočne spôsobuje problém. Srdce bije ako o závod, asi by sme mali rýchlo klesnúť do bezpečnej výšky, tu to dlho nevydržíme.

Zostup k autu je podstatne rýchlejší. Robino sedí v aute a celý čas nás sleduje. Dáme zopár dokumentačných fotiek, dávku kokových lístkov do úst a čo najrýchlejšie klesáme.
Kontrolná otázka na Romana
– Ty čo si tam kreslil?
– No predsa Jeep, odpovie Roman.

S klesajúcou nadmorskou výškou sa nám vracia kyslík do mozgových buniek. Zmocňuje sa nás nadšenie. Ani sa nám veriť nechce, čo sme práve urobili a kam sme sa dostali. Neviem, či niekedy vymyslíme ešte niečo uletenejšie, ale toto bude zážitok na celý život. Pohľadom sa lúčime s horou Ojos del Salado. Mám také tušenie, že sa dnes nevidíme naposledy...

Cesta dolu ide podstatne ľahšie a rýchlejšie než výstup. Pri prvej chatke kúsok od hlavnej cesty stojíme. Chatka je zamknutá. Jej sklenené dvere sú polepené rôznymi expedičnými nálepkami, sem rozhodne musíme pridať aj jednu našu. Takže ak tam náhodu pôjdete a uvidíte nálepku Jeeping.sk, spravte nám fotečku.

Nabiehame na hlavnú cestu, ale ešte sa nechceme vrátiť späť do mesta. Odbočujeme doprava smerom k Argentíne. Asi po pätnástich kilometroch sa cesta prudko láme dolu a náhle nás oslepí slnko prudko sa odrážajúce od neuveriteľne tyrkysovo sfarbenej vodnej hladiny. Lagúna Verde vyzerá ako z iného sveta. Takúto farbu vody som asi ešte nikdy nevidela. Hladina je zvlnená od prudkého vetra. Na nenápadnej odbočke zbiehame z cesty. Ideme si lagúnu obzrieť zblízka. Pri západnom okraji stojí drevená chatka. Niekde by sa tu mal nachádzať teplý prameň, mohli by sme si v ňom chvíľu povegetiť. Chatka pôsobí brutálne zanedbane, celé je to tu také zatuchnuté, čudne to tu smrdí. Normálne mám pocit, že keď otvorím dvere do jednej z tmavých miestností, tak tam nájdeme vysušenú múmiu nejakého strateného turistu. V poslednej miestnosti nás prekvapí voda namiesto podlahy. Toto je asi ten teplý prameň, kde sa má dať kúpať. Kľaknem si a skúsim teplotu vody. Nič moc, je len sotva vlažná a to prostredie, no proste tu by ma nikto nedonútil vliezť a to nie som žiadna citlivka. Prchám na svetlo a čerstvý vzduch. Okolo chaty sú na viacerých miestach postavené kamenné steny, ktoré slúžia ako závetrie pre tých, ktorí tu chcú ostať na noc v stane. Za jednou takouto kamennou zástenou je malé jazierko. Je v ňom pekná číra voda, a ani nie je studená, ale ešte stále to nie je taká teplota, kvôli ktorej by sme chceli vystavovať naše biele telá drzému ľadovému vetru, ktorý sa nám snaží dostať pod kožu. Trochu odvážnejšie sa vetru a všetkej soli poletujúcej vo vzduchu vystavila jedna zablúdená krava, ktorej vysušená múmia sa opiera o veľký pórovitý kameň kúsok od chatky. Papyrusová koža sa jej na hlave scvrkla tak, že jej vystúpili veľké biele zuby a vytvorili šialene podivný úškľabok. Na zadnej časti tela prasknutá koža odhalila kosti, ktoré vplyvom okolitých podmienok dosiahli neuveriteľne biely odtieň. Asi by niečo, čo tu lieta vo vzduchu, mali pridávať do zubných pást ;)

Dalo by sa tu sedieť až do západu slnka, musí to byť úžasné, ale začína na nás výrazne doliehať únava. Sú štyri hodiny popoludní, najvyšší čas na návrat do Copiapó. Na hraničnej kontrole nás zasa víta Čilský colník s čiernohorskými koreňmi. Kiež by mal radšej čiernohorský rezeň medzi dvomi chlebíkmi, už nám celkom vyhladlo. Šibalsky na nás pozerá a zisťuje, ako sme si užili deň. Hrdo mu referujeme, kde sme boli a čo sme tam robili, veď teraz nás už snáď nezabásne za to, že sme nemali žiadne povolenia. Uniformovaný kamoš pokýve hlavou a skonštatuje, že už je mu jasné, prečo vyzeráme tak vláčne, zamáva nám na rozlúčku a nechá nás vyraziť do nižších nadmorských výšok. V ľahkom tranze sa dostávame späť do mesta. Padá tma a my padáme únavou. Ale musíme ísť trochu pooslavovať a hlavne niečo teplé zjesť. Nad druhým pohárikom pisco sauer sa Roman zamyslí: Uvedomujete si, že dnes ráno sme vyrazili z Copiapó, ktoré je vo výške 390 metrov nad morom, cez deň sme sa dostali do výšky nad 6000 metrov a navečer sme zasa klesli na 390 metrov nad morom? Tak to sme si spravili riadnu húsenkovú dráhu, ale prežili sme to bez ujmy na zdraví, dokonca ani migréna sa mi neprihlásila. Tak na zdravie a na šialené nápady.

Predchádzajúca kapitola                          Ďalšia kapitola