Tento andezitový stratovulkán si sedí presne na hranici medzi Čile a Bolíviou a len si tam tak vyfukuje stĺp dymu, ktorý vietor strháva do rôznych smerov. Úzka ulička na konci dediny Ollague nás vypľuje do otvoreného priestoru. Nikde nič, len štrková cestička a vedľa nej ceduľa upozorňujúca na nebezpečenstvo, pretože vstupujeme do oblasti aktívneho vulkánu. No ale ste nás vystrašili ;) Ďaleko viac ma desia hlboké a široké výmole v hlinenej ceste v stúpajúcom svahu. Vyzerá to, akoby sa tadiaľto prehnala prudká voda, ktorá so sebou zobrala aj kus cesty, len neviem, kde by sa tu tá voda asi vzala.
Roman opatrne manévruje ponad hlbokú priekopu, aby udržal obe kolesá na pozostatkoch vyjazdených koľají. Centimeter vedľa a zhučí nám to do rigolu, kde v lepšom prípade obdrieme celý bok auta a v horšom prípade sa z neho bez pomoci nevyhrabeme. Radšej zavriem oči, na toto sa nedá pozerať. Roman asi pozeral, lebo výmole sú za nami a pred nami sa otvára pozostatok baníckej dedinky. Aj tu sa vo svahu krčia už len ruiny múrov z nepálených tehiel. Kopy bledučko žltej horniny, vyťaženej v bani pod vrcholom sopky, sú tu len tak vysypané na kopách. Už sa nedočkali odvezenia na spracovanie, ležia tu zabudnuté a len si tak smrdia sírou.
Cesta sa vlní smerom hore. Na niektorých miestach máme vážne čo robiť, aby sme dokázali sledovať jej smer, pretože sa nám stráca vo zvyškoch trsov odolnej trávy, ktoré sa ju snažia pohltiť. S narastajúcou výškou však trsov trávy výrazne ubúda až sa nakoniec cesta vyplazí na holý svah. Už nie je problém cestu nájsť, ale prejsť ňou. Musíme vystúpiť z auta a odvaliť z cesty veľký balvan, aby sme sa dokázali prepchať medzi ním a veľkou skalou na pravej strane.
Ollague 5868 mnm (26.3.2016)
Pomaly postupujeme. Užívame si nádherné výhľady. Je neuveriteľné, aká nádherná môže byť aj absolútne opustená krajina. Máme dokonalý výhľad na sopku Aucanquilcha a hrebeň jej vrcholov. Tam niekde hore sme boli len pred pár hodinami. Ale venujme sa tomu, čo máme pred sebou. Serpentíny sa zahrýzajú do strmého svahu a my pokračujeme stále vyššie. Cesta je strašne hrkotavá a my kolektívne nadávame na ten nápad, vydať sa hore s plnými bruchami. Mali sme sa najesť až večer, takto máme okrem dýchania ešte starosti s udržaním obsahu žalúdka tam, kde má byť.
Výrazne to tu smrdí. Chalani priznajte sa, kto má blato na ihrisku? Všetci sa ale tvária, že im v trenkách nič nepribudlo, bude to teda len síra vonku. Zdolávame sponkovité serpentíny, prudké zákruty nás otáčajú doprava a doľava a my dosť rýchlo stúpame. Zrazu musíme zastaviť, pretože uprostred cesty sa rozvaľuje veľká skala. Vyzerá ako nadrozmerná čokoládová tortička, ale túto asi len tak neohryzieme. Vystupujeme z auta. Ideme preskúmať situáciu. Pozostatky cesty vidíme naľavo od skaly. Napravo je kopa zosypaných veľkých kameňov, tadiaľ to nepôjde. Lenže naľavo nie je pre naše auto dosť priestoru. Teda vlastne priestoru je tam koľko len chceme, ale nie je tam dosť cesty, všetok ten priestor je nad strmým sypkým svahom, z ktorého by sme zhučali ako delová guľa. To nedáme. Ultimátna hláška, po ktorej neexistuje, aby sa offroaďák nepokúsil o dokázanie opaku. A že Roman je offroaďák telom aj dušou, to sa rozhodol dokázať pokusom o nemožné. Rozhodol sa, že sa za tú skalu dostane. Ja neviem, ale si si istý? Mne sa to zdá byť príliš úzke. Jasné, kto sa bojí, môže si vystúpiť. Tak ja si teda vystúpim, lebo niekto to predsa musí fotiť a točiť. Chvíľu asi len tak pre záznam a potom možno aj pre poisťovňu. Robino tiež opúšťa auto, ujde sa mu úloha navigátora. Marián sa tvári, že stopercentne dôveruje Romanovmu šoférskemu majstrovstvu, ale ja mám aj tentokrát podozrenie, že sa mu proste len nechce vystupovať.
Stojím pred autom, som pripravená točiť. Roman pomaly rozhýbe Toyotu a ide sa trafiť medzi skalu napravo a sypký okraj cesty naľavo. Niekto sa tu už asi pokúšal prejsť, pretože na úplnom okraji cesty sú nanosené ploché kamene, ktoré majú zjavne okraj cesty spevniť. Mne ale príliš pevné nepripadajú, drž sa radšej viac napravo. Lenže napravo je skala a od bočných dverí ju delia len asi štyri centimetre. Neviem, či mám pozerať do mobilu a strážiť kvalitu záberu, alebo mám sledovať reálnu situáciu, aby som sa uistila, že ma zrak neklame. Na ľavej strane sa zo strmého kopca pod tlakom pneumatík spúšťajú drobné kamienky, kolesá lížu hranu cesty tesne nad strmým zrázom. Mám pocit, že sa to celé o chvíľu pod váhou auta odtrhne a zhučí dolu.
Toč doprava!!! Lenže tam je zasa tá blbá skala a čudujem sa, že ešte neškrípe o bočné plechy. Stoj!!! Stoj a už sa ani nepohni!!! Cúvaj, toto sa nedá prejsť, cúvaj!!! No ani cúvať sa už nedá, pokus o návrat vyzerá ešte nebezpečnejšie, než pokračovanie vpred.
Roman sa vykláňa z okna: „Veď tu mám miesto, tu je to dobré“.
„Ja ti poviem, kedy je to dobré! Roman, choď radšej viac doprava, radšej obdri tie dvere, ale ak sa posunieš ešte o centimeter doľava, tak sa tá cesta odtrhne a to už fakt budem točiť len pre poisťovňu. Na mňa sa pozeraj, ja ti ukážem, kam máš ísť!!!“ Panika mnou lomcuje a ja lomcujem Robinom, ktorý sa snaží Romana ukazovaním smeru znavigovať tak, aby sa za skalu dostal bez ujmy na hodnotách. Auto sa hýbe dopredu. Nedokážem ani skríknuť, od strachu mám hrdlo stiahnuté, ale aj tak stále držím mobil a točím. Robino sa mi motá presne v zábere. No a čo, že Romanovi ukazuje smer, drapnem ho za krk a odsotím ho doľava. Uhni. Sorry, ale toto je fakt stres.
Je to neuveriteľné, ale auto je skutočne za skalou, môžeme pokračovať hore. Mám ale veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane sa teším, že sme túto prekážku zdolali, ale na druhej strane nás čaká cesta dolu, ktorá vedie presne okolo tej istej prekážky. Pocit nadšenia trošku vyprchá keď asi o 200 metrov ďalej za zákrutou cesta končí v neprekonateľnom skalnom závale. V ohybe cesty sa dá aspoň pohodlne otočiť. GPS sa nám ustálilo na výške 5166 metrov nad morom, ale tlak sa mi moc neustálil. Dosť ma desí, že sa budeme musieť vrátiť tadiaľ, kadiaľ sme prišli.
Klesáme späť k skale v tvare čokoládovej tortičky rozplácnutej v strede cesty. Zvažujeme ďalší postup. Nedalo by sa to skúsiť predsa len z druhej strany? Asi je pravda, že niekedy záleží na uhle pohľadu, lebo keď tu tak teraz stojíme v opačnom smere, napravo máme hranu cesty a strmý zráz, pred nami skala a naľavo je kopa veľkých kameňov, zrazu sa nám tie veľké kamene nezdajú až tak strašne nezdolateľné. Skúsime to. Lepšie otĺcť podvozok, než sa gúľať zo strmého svahu až dolu do dediny. Asi by sme sa dogúľali až do Bolívie a na to nemáme crossborder povolenia, skúsme sa teda radšej udržať na ceste.
Roman opatrne zdoláva jeden veľký kameň za druhým. Po centimetroch púšťa auto ďalej. Toyota sa za každým balvanom nebezpečne zhupne dopredu, až predný nárazník takmer naráža do kameňov pod ním. Hryziem si nechty, ale po niekoľkých nebezpečných zhupnutiach je auto naspäť na štrkovej ceste. Pre zvýšenie dramatickosti situácie sa mi podarilo na okraji cesty, odkiaľ som celú situáciu točila, potknúť tak, že som skoro vyskúšala basejump bez toho fešáckeho oblečku s lietajúcimi blanami. Našťastie sme to ustáli aj ja aj Toyota, ja som za nemehlo, Roman za hrdinu a takto podelení sa sunieme dolu kopcom.
Výrazne to tu smrdí. Chalani priznajte sa, kto má blato na ihrisku? Všetci sa ale tvária, že im v trenkách nič nepribudlo, bude to teda len síra vonku. Zdolávame sponkovité serpentíny, prudké zákruty nás otáčajú doprava a doľava a my dosť rýchlo stúpame. Zrazu musíme zastaviť, pretože uprostred cesty sa rozvaľuje veľká skala. Vyzerá ako nadrozmerná čokoládová tortička, ale túto asi len tak neohryzieme. Vystupujeme z auta. Ideme preskúmať situáciu. Pozostatky cesty vidíme naľavo od skaly. Napravo je kopa zosypaných veľkých kameňov, tadiaľ to nepôjde. Lenže naľavo nie je pre naše auto dosť priestoru. Teda vlastne priestoru je tam koľko len chceme, ale nie je tam dosť cesty, všetok ten priestor je nad strmým sypkým svahom, z ktorého by sme zhučali ako delová guľa. To nedáme. Ultimátna hláška, po ktorej neexistuje, aby sa offroaďák nepokúsil o dokázanie opaku. A že Roman je offroaďák telom aj dušou, to sa rozhodol dokázať pokusom o nemožné. Rozhodol sa, že sa za tú skalu dostane. Ja neviem, ale si si istý? Mne sa to zdá byť príliš úzke. Jasné, kto sa bojí, môže si vystúpiť. Tak ja si teda vystúpim, lebo niekto to predsa musí fotiť a točiť. Chvíľu asi len tak pre záznam a potom možno aj pre poisťovňu. Robino tiež opúšťa auto, ujde sa mu úloha navigátora. Marián sa tvári, že stopercentne dôveruje Romanovmu šoférskemu majstrovstvu, ale ja mám aj tentokrát podozrenie, že sa mu proste len nechce vystupovať.
Stojím pred autom, som pripravená točiť. Roman pomaly rozhýbe Toyotu a ide sa trafiť medzi skalu napravo a sypký okraj cesty naľavo. Niekto sa tu už asi pokúšal prejsť, pretože na úplnom okraji cesty sú nanosené ploché kamene, ktoré majú zjavne okraj cesty spevniť. Mne ale príliš pevné nepripadajú, drž sa radšej viac napravo. Lenže napravo je skala a od bočných dverí ju delia len asi štyri centimetre. Neviem, či mám pozerať do mobilu a strážiť kvalitu záberu, alebo mám sledovať reálnu situáciu, aby som sa uistila, že ma zrak neklame. Na ľavej strane sa zo strmého kopca pod tlakom pneumatík spúšťajú drobné kamienky, kolesá lížu hranu cesty tesne nad strmým zrázom. Mám pocit, že sa to celé o chvíľu pod váhou auta odtrhne a zhučí dolu.
Toč doprava!!! Lenže tam je zasa tá blbá skala a čudujem sa, že ešte neškrípe o bočné plechy. Stoj!!! Stoj a už sa ani nepohni!!! Cúvaj, toto sa nedá prejsť, cúvaj!!! No ani cúvať sa už nedá, pokus o návrat vyzerá ešte nebezpečnejšie, než pokračovanie vpred.
Roman sa vykláňa z okna: „Veď tu mám miesto, tu je to dobré“.
„Ja ti poviem, kedy je to dobré! Roman, choď radšej viac doprava, radšej obdri tie dvere, ale ak sa posunieš ešte o centimeter doľava, tak sa tá cesta odtrhne a to už fakt budem točiť len pre poisťovňu. Na mňa sa pozeraj, ja ti ukážem, kam máš ísť!!!“ Panika mnou lomcuje a ja lomcujem Robinom, ktorý sa snaží Romana ukazovaním smeru znavigovať tak, aby sa za skalu dostal bez ujmy na hodnotách. Auto sa hýbe dopredu. Nedokážem ani skríknuť, od strachu mám hrdlo stiahnuté, ale aj tak stále držím mobil a točím. Robino sa mi motá presne v zábere. No a čo, že Romanovi ukazuje smer, drapnem ho za krk a odsotím ho doľava. Uhni. Sorry, ale toto je fakt stres.
Je to neuveriteľné, ale auto je skutočne za skalou, môžeme pokračovať hore. Mám ale veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane sa teším, že sme túto prekážku zdolali, ale na druhej strane nás čaká cesta dolu, ktorá vedie presne okolo tej istej prekážky. Pocit nadšenia trošku vyprchá keď asi o 200 metrov ďalej za zákrutou cesta končí v neprekonateľnom skalnom závale. V ohybe cesty sa dá aspoň pohodlne otočiť. GPS sa nám ustálilo na výške 5166 metrov nad morom, ale tlak sa mi moc neustálil. Dosť ma desí, že sa budeme musieť vrátiť tadiaľ, kadiaľ sme prišli.
Klesáme späť k skale v tvare čokoládovej tortičky rozplácnutej v strede cesty. Zvažujeme ďalší postup. Nedalo by sa to skúsiť predsa len z druhej strany? Asi je pravda, že niekedy záleží na uhle pohľadu, lebo keď tu tak teraz stojíme v opačnom smere, napravo máme hranu cesty a strmý zráz, pred nami skala a naľavo je kopa veľkých kameňov, zrazu sa nám tie veľké kamene nezdajú až tak strašne nezdolateľné. Skúsime to. Lepšie otĺcť podvozok, než sa gúľať zo strmého svahu až dolu do dediny. Asi by sme sa dogúľali až do Bolívie a na to nemáme crossborder povolenia, skúsme sa teda radšej udržať na ceste.
Roman opatrne zdoláva jeden veľký kameň za druhým. Po centimetroch púšťa auto ďalej. Toyota sa za každým balvanom nebezpečne zhupne dopredu, až predný nárazník takmer naráža do kameňov pod ním. Hryziem si nechty, ale po niekoľkých nebezpečných zhupnutiach je auto naspäť na štrkovej ceste. Pre zvýšenie dramatickosti situácie sa mi podarilo na okraji cesty, odkiaľ som celú situáciu točila, potknúť tak, že som skoro vyskúšala basejump bez toho fešáckeho oblečku s lietajúcimi blanami. Našťastie sme to ustáli aj ja aj Toyota, ja som za nemehlo, Roman za hrdinu a takto podelení sa sunieme dolu kopcom.
Horlivo diskutujeme o všetkom, čo sa nám mohlo stať a ja nechápem, ako sme okolo tej skaly mohli liezť, aj keď teraz presne vieme, aká somarina to bola a aká placka by z nás ostala, keby sa tá cesta vedľa skaly odtrhla. Teda, mali sme viac šťastia ako rozumu. Na úpätí našej tretej úspešne zdolanej sopky stretávame červený pick-up. Je to ten horský sprievodca so svojimi štyrmi turistami. Vezie ich do pozostatkov baníckej dediny, aby odtiaľ pešo vystúpili čo najvyššie. Referujeme im o tom, kam sme sa až dostali autom. Sprievodcovi to nejde do hlavy, veď tá skala sa nedá obísť a ešte pod týmto miestom sú na ceste skaly, tak vysoko sme sa nemohli dostať. Ukazujeme mu teda zábery v mobile, aby videl, že sa len tak nevyťahujeme. Vlastne, my sa tak trochu vyťahujeme, ale nech vidí, že nie len tak bezdôvodne. Chalan s otvorenými ústami sleduje video a nakoniec si plesne dlaňou po čele a so smiechom zhodnotí „You are crazy!“ (vy ste blázni)! Asi sme ;)
Takíto rozbláznení schádzame do dediny, až k poschodovým posteliam, na ktorých by sme mali stráviť dnešnú noc. Lenže odtok v sprchovacom kúte začal neznesiteľne zapáchať. Nie sme fajnoví, ale meníme izbu. Našťastie hneď oproti je úplne rovnaká izba, ale smrdí to tam podstatne menej. Neuveriteľne preležané matrace nás obalia ako lavór, bude to asi riadne nepohodlné spanie, ale sme takí unavení, že je nám to jedno. Dnes sme vystúpili dvakrát nad 5000 metrov, sme takí nadšení, že keby tu bola otvorená aspoň nejaká krčma, išli by sme to zapiť pollitrom miestnej cervezy. Ale nič ako krčma tu nie je, tak dáme zo dva panáky z vlastných zásob a dobrú noc.
Takíto rozbláznení schádzame do dediny, až k poschodovým posteliam, na ktorých by sme mali stráviť dnešnú noc. Lenže odtok v sprchovacom kúte začal neznesiteľne zapáchať. Nie sme fajnoví, ale meníme izbu. Našťastie hneď oproti je úplne rovnaká izba, ale smrdí to tam podstatne menej. Neuveriteľne preležané matrace nás obalia ako lavór, bude to asi riadne nepohodlné spanie, ale sme takí unavení, že je nám to jedno. Dnes sme vystúpili dvakrát nad 5000 metrov, sme takí nadšení, že keby tu bola otvorená aspoň nejaká krčma, išli by sme to zapiť pollitrom miestnej cervezy. Ale nič ako krčma tu nie je, tak dáme zo dva panáky z vlastných zásob a dobrú noc.
