Ráno je pred hotelom husto. Fronta nákladiakov sa ťahá od hraníc až ďaleko za mesto Colchane. Hranice sa tu totiž na noc zatvárajú a medzi 19:00 večer a 8:00 ráno sa jednoducho nedá prejsť. My vyrážame opačným smerom a po pár kilometroch z hlavnej cesty odbočujeme na juh na cestu A-357. Cesta je prekvapivo dobrá, doširoka vyhryzená, uvalcovaná, celkom si po nej uháňame. Biele zákruty sa vlnia pomedzi kopce. Predpokladám, že táto mohutne budovaná komunikácia je asi súčasťou projektu La Ruta Altiplánica, podstatou ktorého malo byť vybudovanie poriadnej cesty vedúcej cez územie Altiplana, od čilského mestečka San Pedro de Atacama až po peruánske mesto Cusco, v celkovej dĺžke okolo 1500 kilometrov. Na projekte sa mali účastniť Peru, Bolívia a Čile. Zdá sa, že tento projekt, ktorého myšlienka sa zrodila v roku 1998 asi nezapadol prachom, aj keď vietor z cesty toho prachu víri viac ako dosť. Keď sme pred dvomi rokmi brázdili oblasť Altiplana v Bolívii, videli sme, ako budujú rozsiahle časti severo-južnej diaľnice od hlavného mesta La Paz a smerujú k mestečku Uyuni na okraji najväčšej soľnej pláne na svete Salar de Uyuni. Táto soľná pláň je veľmi blízko bolívijsko-čilskej hranice, takže je vysoko pravdepodobné, že aj to bola vlastne súčasť tohto cezhraničného projektu.
Cítime, že nás cesta vedie vysoko, kontrolujeme GPS. To snáď ani nie je možné, len tak bez nejakého veľkého úsilia sme dosiahli výšku 5102 metrov. V podstate sme teda spravili ďalšiu päťtisícovku, aj keď toto sa snáď ani nepočíta. Spravíme si snímok displeja GPS, aby sme mali aj túto výšku zdokumentovanú pre prípad, že by sa nám niektorý z plánovaných výstupov nepodaril, ale takýto spôsob prekročenia limitu nás asi ani neteší.
V diaľke naľavo na nás dohliada takmer 6000 metrov vysoká sopka Alto Toroni, tú ale nebudeme pokúšať. Prekvapivo vybiehame na asfalt. Ak by sme po tejto ceste pokračovali ďalej na západ, dostali by sme sa k teplému jazierku Termas de Lirima pri dedinke Lirima a ďalej na západ by nás doviedla až na Panamerickú diaľnicu 5 do mesta Huara. My ale pokračujeme na juh, zbiehame z asfaltu zasa na uhladenú štrkovú cestu A-685.
Asi po jeden a pol hodine sa pred nami otvára údolie s ďalšou soľnou pláňou. Je to Laguna de Huasco. Veľká časť bielej plochy je pokrytá vodou v ktorej sa odráža belasá obloha. Okraje sú orámované tmavými horami. Na vzdialenom konci jazierka je veľký kŕdeľ plameniakov. Cesta sa v niekoľkých serpentínach prediera vo svahu hore. Stojíme na okraji slanej krusty a opatrne našľapujeme smerom k plameniakom. Okolo chodia lamy a vikune. Robino konštatuje, že už sme mali vikune na trávičke, na štrku, na sopke, na soli, ale asi úplne najviac by sa mu páčili na cesnaku ;) Aký romantik. Ináč, faktická otázka – ak sa tu tie vikune prechádzajú po soli a ešte ju aj oblizujú, je treba potom vikunie mäso ešte pred prípravou vôbec soliť?
Presun k sopke Cerro Aucanquilcha
Sú dve hodiny popoludní a my zvažujeme, ako budeme postupovať ďalej. Dnešný deň je v podstate presunom k nášmu ďalšiemu cieľu – vulkánu Cerro Aucanquilcha. Od Laguny de Huasco sú to ešte asi štyri hodiny cesty a keďže teraz sú skoro dve, pod sopku by sme sa dostali tak okolo šiestej. To by bolo príliš neskoro na to, aby sme sa pustili do dobýjania jej svahov a určite by nás tam zastihla tma a ani by sme nemali kde prespať. Bude lepšie, ak si kopec číslo 2 necháme na zajtra. Zamierime preto do mestečka Pica, ktoré je teraz asi 65 kilometrov od nás západným smerom a pôjdeme pohľadať termálny prameň, ktorý by sa tu mal nachádzať.
Krajina sa mení. Hnedé kopce sa postupne strácajú v rozsiahlych piesočných dunách. Zrazu sa cítime ako uprostred Sahary. Kvalita cesty sa výrazne zhoršila až nám drkocú zuby. Rolety pod kolesami sú také hlboké, že snáď v popoludňajšom slnku vrhajú tiene. Nedá sa na tom ani zatočiť do zákruty, tak poďme pomalšie. Roman ale zhodnotí, že on aj tak chce ísť rovno, tak je to pohoda. Pod serpentínami sa v nekonečnom piesku nesmelo zelená oáza. Mestečko Pica, už sme tu pred pár dňami boli aby sme sa občerstvili ovocnými džúsmi „jugos naturales“, ale to sme sem odbočili z Panamerickej diaľnice. Teraz prichádzame z opačnej strany, vďaka čomu sa na mestečko pozeráme zhora a máme ho celé ako na dlani. Najskôr si pohľadáme nejaký hotelík. Máme šťastie, ten hneď pri hlavnej ceste má aj bazén a parkovisko pod ovocnými stromami, ktorých zrelé plody síce nepoznám, ale chutia sladko, tak hneď zopár kúskov zdegustujem.
Sme veľmi zvedaví na miestne termálne pramene, čítala som, že 40 stupňová voda vyteká priamo do skalného prírodného bazéna. Prístupová cesta do Cocha Resbaladero, ako sa toto miesto volá, je lemovaná množstvom stánkov s občerstvením, korálkami, tričkami, magnetkami a miliónom iných zbytočností. Máme trošku podozrenie, že to bude asi riadna komercia. Dokonca sa pri vstupe kupujú vstupenky, niečo okolo 5 euro. Kráčame okolo prezliekarní, pokračujeme ale po betónovom chodníčku lemovanom bledomodrým zábradlím. Chceme sa najskôr pozrieť na ten skalný bazén, spraviť si pár fotiek a kúpať sa pôjdeme až potom. Lenže to, čo vidíme z mostíka nad skalným jazierkom, nás absolútne paralyzuje. Pod nami je skalný bazén dlhý asi 15 a široký tak 5 metrov, ale v kalnej bledomodrej vode a obzvlášť v miestach tienených stromami je toľko ľudí, že ma myšlienka na kúpanie skôr desí než láka. Teda neviem ako sú na tom ostatní, ale mňa takéto kúpanie rozhodne nepriťahuje. Keď tam vlezieme ešte aj my štyria, to už tam budeme len postávať ako napichané špáradlá. Jednohlasne súhlasíme s útekom k hotelovému bazénu. Ináč škoda, že sme sem za to vstupné neposlali najskôr len jedného z nás, aby obzrel situáciu. Takto sme si všetci zaplatili vstupné a nestrávili sme tu ani 10 minút.
Hotelový bazén je síce poriadne chladivý, ale takmer prázdny. Pod pomyselným kotlom prikladá asi 13 ročná cica, ktorá na Romana robí také oči, že sa vážne domnievam, že keby ju v bazéne jej frajer nedržal okolo pása, tak by sa zavesila Romanovi rovno okolo krku. Vôbec jej neprekáža, že je Roman cudzinec a už vôbec to, že k nemu očividne patrím. Ty kokso, ja jej snáď pôjdem oholiť hlavu. Našťastie si ju ten jej frajer vytiahol z bazéna, aj keď chalani sa už začali tešiť na babské zápasy v bikinách. Roman v sebe zozbiera všetku drzosť a poznamená: „To som zvedavý, či sa táto cica dostane aj do tvojej storky z tejto cesty.“ Tak miláčik, nech sa páči, máš ju tu, ale dnes večer spíš sám ;)
Bude lepšie, keď si v hotelovom bare dáme pár pohárikov Pisco Sauer, aby mi mierne stúpajúca hladina alkoholu zastabilizovala tlak. Ináč, dnes to vyzerá na pomerne včasný ústup do postele, keď tak počítam, tak nás snáď čaká aj 9 hodín spánku. To ani nikomu nepovedzte, že na expedičke s Thunderovcami ste spali 9 hodín, to vám nikto neuverí ;) .
Krajina sa mení. Hnedé kopce sa postupne strácajú v rozsiahlych piesočných dunách. Zrazu sa cítime ako uprostred Sahary. Kvalita cesty sa výrazne zhoršila až nám drkocú zuby. Rolety pod kolesami sú také hlboké, že snáď v popoludňajšom slnku vrhajú tiene. Nedá sa na tom ani zatočiť do zákruty, tak poďme pomalšie. Roman ale zhodnotí, že on aj tak chce ísť rovno, tak je to pohoda. Pod serpentínami sa v nekonečnom piesku nesmelo zelená oáza. Mestečko Pica, už sme tu pred pár dňami boli aby sme sa občerstvili ovocnými džúsmi „jugos naturales“, ale to sme sem odbočili z Panamerickej diaľnice. Teraz prichádzame z opačnej strany, vďaka čomu sa na mestečko pozeráme zhora a máme ho celé ako na dlani. Najskôr si pohľadáme nejaký hotelík. Máme šťastie, ten hneď pri hlavnej ceste má aj bazén a parkovisko pod ovocnými stromami, ktorých zrelé plody síce nepoznám, ale chutia sladko, tak hneď zopár kúskov zdegustujem.
Sme veľmi zvedaví na miestne termálne pramene, čítala som, že 40 stupňová voda vyteká priamo do skalného prírodného bazéna. Prístupová cesta do Cocha Resbaladero, ako sa toto miesto volá, je lemovaná množstvom stánkov s občerstvením, korálkami, tričkami, magnetkami a miliónom iných zbytočností. Máme trošku podozrenie, že to bude asi riadna komercia. Dokonca sa pri vstupe kupujú vstupenky, niečo okolo 5 euro. Kráčame okolo prezliekarní, pokračujeme ale po betónovom chodníčku lemovanom bledomodrým zábradlím. Chceme sa najskôr pozrieť na ten skalný bazén, spraviť si pár fotiek a kúpať sa pôjdeme až potom. Lenže to, čo vidíme z mostíka nad skalným jazierkom, nás absolútne paralyzuje. Pod nami je skalný bazén dlhý asi 15 a široký tak 5 metrov, ale v kalnej bledomodrej vode a obzvlášť v miestach tienených stromami je toľko ľudí, že ma myšlienka na kúpanie skôr desí než láka. Teda neviem ako sú na tom ostatní, ale mňa takéto kúpanie rozhodne nepriťahuje. Keď tam vlezieme ešte aj my štyria, to už tam budeme len postávať ako napichané špáradlá. Jednohlasne súhlasíme s útekom k hotelovému bazénu. Ináč škoda, že sme sem za to vstupné neposlali najskôr len jedného z nás, aby obzrel situáciu. Takto sme si všetci zaplatili vstupné a nestrávili sme tu ani 10 minút.
Hotelový bazén je síce poriadne chladivý, ale takmer prázdny. Pod pomyselným kotlom prikladá asi 13 ročná cica, ktorá na Romana robí také oči, že sa vážne domnievam, že keby ju v bazéne jej frajer nedržal okolo pása, tak by sa zavesila Romanovi rovno okolo krku. Vôbec jej neprekáža, že je Roman cudzinec a už vôbec to, že k nemu očividne patrím. Ty kokso, ja jej snáď pôjdem oholiť hlavu. Našťastie si ju ten jej frajer vytiahol z bazéna, aj keď chalani sa už začali tešiť na babské zápasy v bikinách. Roman v sebe zozbiera všetku drzosť a poznamená: „To som zvedavý, či sa táto cica dostane aj do tvojej storky z tejto cesty.“ Tak miláčik, nech sa páči, máš ju tu, ale dnes večer spíš sám ;)
Bude lepšie, keď si v hotelovom bare dáme pár pohárikov Pisco Sauer, aby mi mierne stúpajúca hladina alkoholu zastabilizovala tlak. Ináč, dnes to vyzerá na pomerne včasný ústup do postele, keď tak počítam, tak nás snáď čaká aj 9 hodín spánku. To ani nikomu nepovedzte, že na expedičke s Thunderovcami ste spali 9 hodín, to vám nikto neuverí ;) .
