Ráno je nám trošku smutno. Z auta odlupujeme expedičné polepy, aby sme si to nenechávali na poslednú chvíľu. Zrazu je to iba obyčajná spuchnutá Toyota z autopožičovne. Z jasnej modrej oblohy sa na nás škodoradostne vyškiera slnko, opäť je jeden z tých mnohých jasných dní, po ktorých príde jasná noc vhodná na pozorovanie hviezd. My si nad mestom obzrieme observatórium južného kríža aspoň zvonka a ideme ďalej.
Pokračujeme späť do hlavného mesta, ale nechce sa nám veľmi na asfalt. Skúmam mapu. Mám pocit, že vidím cestu cez hory, poďme ju skúsiť.
Vystúpame za mesto. Keď sa prehupneme za horizont, vidíme, ako sa celé desiatky kilometrov pred nami zákruty nespevnenej cesty zahrýzajú do slnkom spálených svahov, porastených iba nízkymi krovinami a trsmi trávy. Tak toto je skutočne úžasný panoramatický horský prejazdík takto na záver. Užívame si ľudoprázdnosť krajiny, keď sa zrazu ozve navigácia Waze a zahlási, že pred nami sa vyskytla dopravná zápcha. Od smiechu nám tečú slzy z očí, Waze je teda poriadny vtipálek. Možno si so zápchou pomýlil tie biele mraky, ktoré ako inverzia ležia v údolí v diaľke pred nami. Tam už je oceán. Klesáme k hlavnej ceste a aj sme vďační za trochu rovného asfaltu. Pre zmenu si dáme trochu pobrežných výhľadov.
V meste Zapallar si dáme pauzu. Krajina tu vyzerá úplne inak. Nádherná zátoka s bledou plážou v tvare podkovy je chránená vysokými kopcami, porastenými množstvom neuveriteľne voňavých ihličnatých stromov. Niet divu, že tu vyrástlo obľúbené letovisko bohatých Santiagčanov. Nad cestou sú také obrovské vily s celými presklenými stenami, poskytujúcimi panoramatický výhľad na celú zátoku, aké sme ešte nevideli. Na skale vyčnievajúcej z oceánu dolu pod vyhliadkou sedí veľká vtáčia kolónia. Znie to, ako keby sa vtáky horúčkovito hádali.
Späť do Santiaga
Zo Zapallaru je to už iba kúsok do mesta Valparaiso. Na našich cestách sa väčšinou veľkým mestám vyhýbame, ale tak akosi nám tá cesta dolu na juh išla celkom fajn a do večera máme ešte kopu času, tak prečo to tu trochu nepreskúmať. Mesto za svoj rozvoj vďačí hlavne prístavu, ktorý hral významnú rolu v obchode medzi Južnou Amerikou a Španielskom a ostatnou Európou nie len ako miesto pre doplnenie zásob, ale aj ako obrovské prekladisko a logistické centrum. Obdobie najväčšej slávy má tento prístav už ale asi za sebou. Kedysi sa tu zastavovali lode, ktoré sa z alebo do Európy plavili cez Magellanov prieliv. V roku 1914 bol však otvorený Panamský prieplav a to bola pre prístav vo Valparaíso veľká rana. V súčasnosti bola k rozľahlej oblasti prístavu pristavaná kopa sklenených hotelov a kancelárskych budov, ktoré takmer úplne zatienili typické drevené farebné domy, postavené vo svahoch všade naokolo.
Celkovo je Valparaíso spleťou úzkych strmých uličiek rozťahaných po strmých kopcoch. Niektoré uličky sú také strmé, že sa po nich nedá dostať hore autom a pešo je to také namáhavé, že tu bolo vybudovaných 15 pre toto mesto tak typických výťahov „ascensores“. Jedným z nich by sme sa chceli odviezť. Keď ten výťah ascensor Artilleria vidím, trošku zapochybujem, či to táto vŕzgajúca kovová búdka ťahaná oceľovými lanami skutočne zvládne. Evidentne je toto zariadenie v pôvodnom stave ešte z konca 19. storočia a asi ani neprešlo nejakou závažnou údržbou. Aspoň že hrdzavejúce steny výťahu zvonka natreli hrubou vrstvou červenej a žltej farby.
Celkovo na nás mesto nespravilo žiaden valný dojem, nechce sa nám tu tráviť veľa času. Moderne vystavané centrum, ktoré je okrem iného aj sídlom kongresu, sa snaží tvoriť dojem moderného veľkomesta, ale ďalej od centra to vyzerá, akoby sa mesto zabudlo niekde na začiatku 20. storočia, kedy bolo po veľkom zemetrasení v roku 1906 obnovené, ale vtedy obnovené priečelia domov by už rozhodne potrebovali prešmirgľovať. Po úzkych uličkách, zasprejovaných nie veľmi umeleckými graffiti a na mnohých miestach zdobených dotrhanými taškami s odpadkami a postávajúcimi divnými indivíduami, by som sa po tme istotne nechcela prechádzať.
Na noc sa vraciame do Santiaga. Je to čudné, ale akosi nám oproti plánu ostal celý jeden deň. Odlietame až v pondelok ráno, zajtra je nedeľa, aspoň si môžeme spraviť ešte výlet do hôr na juh od mesta. Ale o tom až zajtra.
Celkovo je Valparaíso spleťou úzkych strmých uličiek rozťahaných po strmých kopcoch. Niektoré uličky sú také strmé, že sa po nich nedá dostať hore autom a pešo je to také namáhavé, že tu bolo vybudovaných 15 pre toto mesto tak typických výťahov „ascensores“. Jedným z nich by sme sa chceli odviezť. Keď ten výťah ascensor Artilleria vidím, trošku zapochybujem, či to táto vŕzgajúca kovová búdka ťahaná oceľovými lanami skutočne zvládne. Evidentne je toto zariadenie v pôvodnom stave ešte z konca 19. storočia a asi ani neprešlo nejakou závažnou údržbou. Aspoň že hrdzavejúce steny výťahu zvonka natreli hrubou vrstvou červenej a žltej farby.
Celkovo na nás mesto nespravilo žiaden valný dojem, nechce sa nám tu tráviť veľa času. Moderne vystavané centrum, ktoré je okrem iného aj sídlom kongresu, sa snaží tvoriť dojem moderného veľkomesta, ale ďalej od centra to vyzerá, akoby sa mesto zabudlo niekde na začiatku 20. storočia, kedy bolo po veľkom zemetrasení v roku 1906 obnovené, ale vtedy obnovené priečelia domov by už rozhodne potrebovali prešmirgľovať. Po úzkych uličkách, zasprejovaných nie veľmi umeleckými graffiti a na mnohých miestach zdobených dotrhanými taškami s odpadkami a postávajúcimi divnými indivíduami, by som sa po tme istotne nechcela prechádzať.
Na noc sa vraciame do Santiaga. Je to čudné, ale akosi nám oproti plánu ostal celý jeden deň. Odlietame až v pondelok ráno, zajtra je nedeľa, aspoň si môžeme spraviť ešte výlet do hôr na juh od mesta. Ale o tom až zajtra.
Termas Valle de Colina
Keď sme plánovali túto cestu, museli sme sa rozhodnúť, ktorú časť krajiny chceme vidieť – či tú na sever od Santiaga alebo tú od Santiaga na juh. Tým, čo sme videli na severe sme nadšení, ale aj tak je nám trošku ľúto, že nemáme ešte aspoň dva týždne, aby sme sa dostali viac na juh. Máme voľný už iba jeden deň a ten rozhodne nemienime stráviť v meste.
Asi 110 kilometrov od Santiaga smerom na juhovýchod sa medzi stúpajúcimi kopcami Ánd nachádza údolie Valle de Colina a tam by sa mali nachádzať neobyčajne vyzerajúce termálne kúpele. Bol by to výborný záver našej cesty, keby sme mohli trošku vykvasiť v teplej vode. Okrem maratónu, ktorý štartoval takmer priamo pod oknami nášho ubytovania sa aj v dedinkách, ktorými prechádzame, konajú nejaké špeciálne oslavy. Všade sú farebné stužky a veľa koní s jazdcami, ktorí majú namiesto svetrov prehodené farebné dekoidné pončá a na hlavách farebné šatky. Na konskom chrbte sa tvária veľmi hrdo a obrovskými ostrohami presviedčajú koníky, aby sa pohli o trochu rýchlejšie.
Končí asfalt. Cesta Camino Volcán je hrboľatá, deravá, kľukatí sa popri rieke Rio Volcán. Okolo nás sa dvíhajú holé kopce predhoria Ánd. Napriek tomu, že tu nie je takmer žiadna vegetácia, kopce sú pokreslené odtieňmi hnedej, sivej, pieskovej a bielej. Prechádzame cez drevený mostík ponad riečku. Brodíme niekoľko veľkých kaluží. Už by sme nemali byť ďaleko. Nad nami sa zbierajú ťažké sivé mraky, dúfam, že nezačne pršať. Zrazu sa pred nami otvorí malé údolie s rovnou hlinenou plochou na parkovanie. Pri rampe platíme vstupné. V ľavom svahu registrujeme pohyb ľudí. Takto zospodu to až tak dobre nevynikne, ale keď sa dostaneme na odstavnú plochu nad príjazdovou cestou, vidíme niekoľko prírodných bazénikov, vytvarovaných priamo v úpätí hory.
Prvotné nadšenie schladí chladný vietor, ktorý sa do nás oprie hneď ako vystúpime z auta. Uf, no neviem, či sa mi bude v takejto kose chcieť vyzliekať do plaviek. Poďme to najskôr opáčiť.
Rukou skúšam teplotu mliečne sivomodrej vody - vlažná, teplejšia, teplá. V najvrchnejšom jazierku je voda priam horúca, tu nám istotne chladno nebude.
Naše biele telíčka ponoríme priamo do najhorúcejšieho jazierka. Cez čiernu hadicu do neho priamo z prameňa vyvierajúceho z útrob sopky San Jose vyteká silne mineralizovaná voda, v teplote až okolo 55 stupňov. Na niektorých miestach je voda až neznesiteľne horúca, musíme sa posunúť o kúsok ďalej. Aj tak sme ale po chvíli krásne červení ako ovarení ráčikovia, ale aspoň tu medzi domorodcami nesvietime ako biele led diódy. Okrem nás je tu medzi snedými domorodcami len jeden jediný biely nemecký chalanisko, ale ten zjavne patrí ku skupine tmavších čilských dievčat. Jedna z nich si tichučko pospevuje. Je vážne dobrá, tak ju povzbudzujem, nech spieva hlasnejšie. Nenechá sa dlho prosiť a oprie sa do toho. Postupne sa k nej pridávajú aj ďalší ľudia, niektorí po hrudník v horúcej vode, niektorí chladiaci sa sediac na okraji jazierka, a aj my si potichu pohmkávame s nimi.
V prestávke domáci zisťujú kto sme a odkiaľ sme a čo sa nám v ich krajine páčilo. Asi im pripadáme ako riadni exoti a keďže sú asi tiež zvedaví, čo sme my za kultúru, vyzývajú nás, aby sme im niečo zaspievali. Až teraz si uvedomujeme, že my nemáme nacvičenú žiadnu slovenskú národnú a ani modernú pieseň. Horúčkovito rozmýšľame, čo by sme tak asi dali, na svadbe s ľudovou hudbou už dávno žiaden z nás nebol. Hurá, Neďaleko od Trenčína poznáme všetci štyria, skúsme. Vieme, že asi strašne zavíjame, ale Čilská partia nás odmení nadšeným potleskom. Veď oni vlastne netušia, ako to má znieť, tak im to možno pripadalo cool.
Teraz je zasa rad na nich. Niekde som čítala, že čilska národná hymna je poriadne dlhá a miestami až nepatrične veselá. Ja by som ju chcela počuť. Čilania sa nenechajú dlho prosiť a začnú spievať, miestami až tak oduševnene, že si tlieskajú dlaňami a udierajú päsťami do vzduchu. Všetko, čo som o ich hymne počula, je pravda – je aj dlhá aj veselá. My ale začíname byť trošku v pomykove, pretože máme obavu, že keď skončia, budú chcieť počuť hymnu našej krajiny. Chalani, a poznáte vy aj druhú slohu? Lebo ja teda nie. Nikto si na slová druhej slohy slovenskej hymny nevie spomenúť, tak to budeme musieť zahrať. No čo, tak im povieme, že tá naša hymna má iba jednu slohu. Proste, oni majú dlhú krajinu, tak majú dlhú hymnu, my máme maličkú krajinu, tak máme hymnu veľmi krátku. Asi sme našich kúpacích spoločníkov prvou piesňou až tak neohúrili, pretože o slovenskú hymnu nás našťastie nikto nepožiadal.
Sme uvarení ako slíže v polievke, teraz by to chcelo trochu snehu z tej hory v diaľke nad nami. Oceľovo sivé oblaky a hnedé kopce všade naokolo dotvárajú dramatickú atmosféru v tomto neveľkom údolí. Presúvame sa do nižších bazénikov, kam sa prelieva voda z toho najvrchnejšieho, čím sa v podstate chladí a čím nižšie ideme, tým vlažnejšia je voda. Na okraji tretej kaskády stojí riadne tlstý mladý muž. Je o poznanie tmavší, než všetci ostatní, to čo je? Chalanisko je ponatieraný tmavým bahnom, ktoré vyteká spolu s horúcou vodou a usadzuje sa na dne jazierok. Celkovo by mal mať kúpeľ nielen relaxačný, ale aj ozdravný účinok. Veľmi priaznivo by mal pôsobiť na kožné choroby, uľavovať reumatické bolesti, očisťovať telo od toxínov a zlepšovať stavy stresu a depresie. Je fakt, že z vody vyliezame nádherne vláčni a usmiati. Do reality nás rýchlo vráti poriadne studená sprcha v priľahlom domčeku s prezliekárňami. Prečo nemôžu trošku tej teplej vody pustiť aj do sprchy?
Sme strašne hladní, nechce sa nám však vyťahovať zásoby pri aute. Ťažké mračná sú už tak nízko, že sa v nich strácajú vrcholky okolitých kopcov, strapatí nás silný vietor a tuším už aj sem tam kvapne. Najeme sa v niektorej dedine po ceste.
San Jose de Maipo je prvá väčšia dedina na ceste z hôr. Stojíme pri prvej reštaurácii, ďalej to už nevydržíme. Jednoznačne chceme pravé empanadas. Krčma je plná, aj terasa praská vo švíkoch, môžeme si byť teda istí dvomi vecami – po prvé, asi tu varia dosť dobre (pokiaľ to nie je jediná krčma v okruhu 50 kilometrov) a po druhé, že budeme asi dosť dlho čakať. O omyle v bode 1 nás presvedčili pri vedľajšom stole, keď do kuchyne vrátili polosurové mäso (asi ešte nepočuli o medium rare). No a v bode 2 sme sa nemýlili, našťastie sme si objednali jugos naturales (prírodný čerstvý džús), ktoré nás aspoň na chvíľu zasýtili.
Keď nám na stole pristálo niečo, čo vyzeralo ako korytnačie panciere na tanieroch, s trochou nedôvery do toho picháme vidličkami. Kus cesta je v našom prípade naplnený dokonale pripravenou mäsovo zeleninovou zmesou, takže do kuchyne vrátime len vylízané taniere. Tak toto bol dokonalý záver dňa, tunajšie jedlo nám asi bude aj chýbať.
Asi 110 kilometrov od Santiaga smerom na juhovýchod sa medzi stúpajúcimi kopcami Ánd nachádza údolie Valle de Colina a tam by sa mali nachádzať neobyčajne vyzerajúce termálne kúpele. Bol by to výborný záver našej cesty, keby sme mohli trošku vykvasiť v teplej vode. Okrem maratónu, ktorý štartoval takmer priamo pod oknami nášho ubytovania sa aj v dedinkách, ktorými prechádzame, konajú nejaké špeciálne oslavy. Všade sú farebné stužky a veľa koní s jazdcami, ktorí majú namiesto svetrov prehodené farebné dekoidné pončá a na hlavách farebné šatky. Na konskom chrbte sa tvária veľmi hrdo a obrovskými ostrohami presviedčajú koníky, aby sa pohli o trochu rýchlejšie.
Končí asfalt. Cesta Camino Volcán je hrboľatá, deravá, kľukatí sa popri rieke Rio Volcán. Okolo nás sa dvíhajú holé kopce predhoria Ánd. Napriek tomu, že tu nie je takmer žiadna vegetácia, kopce sú pokreslené odtieňmi hnedej, sivej, pieskovej a bielej. Prechádzame cez drevený mostík ponad riečku. Brodíme niekoľko veľkých kaluží. Už by sme nemali byť ďaleko. Nad nami sa zbierajú ťažké sivé mraky, dúfam, že nezačne pršať. Zrazu sa pred nami otvorí malé údolie s rovnou hlinenou plochou na parkovanie. Pri rampe platíme vstupné. V ľavom svahu registrujeme pohyb ľudí. Takto zospodu to až tak dobre nevynikne, ale keď sa dostaneme na odstavnú plochu nad príjazdovou cestou, vidíme niekoľko prírodných bazénikov, vytvarovaných priamo v úpätí hory.
Prvotné nadšenie schladí chladný vietor, ktorý sa do nás oprie hneď ako vystúpime z auta. Uf, no neviem, či sa mi bude v takejto kose chcieť vyzliekať do plaviek. Poďme to najskôr opáčiť.
Rukou skúšam teplotu mliečne sivomodrej vody - vlažná, teplejšia, teplá. V najvrchnejšom jazierku je voda priam horúca, tu nám istotne chladno nebude.
Naše biele telíčka ponoríme priamo do najhorúcejšieho jazierka. Cez čiernu hadicu do neho priamo z prameňa vyvierajúceho z útrob sopky San Jose vyteká silne mineralizovaná voda, v teplote až okolo 55 stupňov. Na niektorých miestach je voda až neznesiteľne horúca, musíme sa posunúť o kúsok ďalej. Aj tak sme ale po chvíli krásne červení ako ovarení ráčikovia, ale aspoň tu medzi domorodcami nesvietime ako biele led diódy. Okrem nás je tu medzi snedými domorodcami len jeden jediný biely nemecký chalanisko, ale ten zjavne patrí ku skupine tmavších čilských dievčat. Jedna z nich si tichučko pospevuje. Je vážne dobrá, tak ju povzbudzujem, nech spieva hlasnejšie. Nenechá sa dlho prosiť a oprie sa do toho. Postupne sa k nej pridávajú aj ďalší ľudia, niektorí po hrudník v horúcej vode, niektorí chladiaci sa sediac na okraji jazierka, a aj my si potichu pohmkávame s nimi.
V prestávke domáci zisťujú kto sme a odkiaľ sme a čo sa nám v ich krajine páčilo. Asi im pripadáme ako riadni exoti a keďže sú asi tiež zvedaví, čo sme my za kultúru, vyzývajú nás, aby sme im niečo zaspievali. Až teraz si uvedomujeme, že my nemáme nacvičenú žiadnu slovenskú národnú a ani modernú pieseň. Horúčkovito rozmýšľame, čo by sme tak asi dali, na svadbe s ľudovou hudbou už dávno žiaden z nás nebol. Hurá, Neďaleko od Trenčína poznáme všetci štyria, skúsme. Vieme, že asi strašne zavíjame, ale Čilská partia nás odmení nadšeným potleskom. Veď oni vlastne netušia, ako to má znieť, tak im to možno pripadalo cool.
Teraz je zasa rad na nich. Niekde som čítala, že čilska národná hymna je poriadne dlhá a miestami až nepatrične veselá. Ja by som ju chcela počuť. Čilania sa nenechajú dlho prosiť a začnú spievať, miestami až tak oduševnene, že si tlieskajú dlaňami a udierajú päsťami do vzduchu. Všetko, čo som o ich hymne počula, je pravda – je aj dlhá aj veselá. My ale začíname byť trošku v pomykove, pretože máme obavu, že keď skončia, budú chcieť počuť hymnu našej krajiny. Chalani, a poznáte vy aj druhú slohu? Lebo ja teda nie. Nikto si na slová druhej slohy slovenskej hymny nevie spomenúť, tak to budeme musieť zahrať. No čo, tak im povieme, že tá naša hymna má iba jednu slohu. Proste, oni majú dlhú krajinu, tak majú dlhú hymnu, my máme maličkú krajinu, tak máme hymnu veľmi krátku. Asi sme našich kúpacích spoločníkov prvou piesňou až tak neohúrili, pretože o slovenskú hymnu nás našťastie nikto nepožiadal.
Sme uvarení ako slíže v polievke, teraz by to chcelo trochu snehu z tej hory v diaľke nad nami. Oceľovo sivé oblaky a hnedé kopce všade naokolo dotvárajú dramatickú atmosféru v tomto neveľkom údolí. Presúvame sa do nižších bazénikov, kam sa prelieva voda z toho najvrchnejšieho, čím sa v podstate chladí a čím nižšie ideme, tým vlažnejšia je voda. Na okraji tretej kaskády stojí riadne tlstý mladý muž. Je o poznanie tmavší, než všetci ostatní, to čo je? Chalanisko je ponatieraný tmavým bahnom, ktoré vyteká spolu s horúcou vodou a usadzuje sa na dne jazierok. Celkovo by mal mať kúpeľ nielen relaxačný, ale aj ozdravný účinok. Veľmi priaznivo by mal pôsobiť na kožné choroby, uľavovať reumatické bolesti, očisťovať telo od toxínov a zlepšovať stavy stresu a depresie. Je fakt, že z vody vyliezame nádherne vláčni a usmiati. Do reality nás rýchlo vráti poriadne studená sprcha v priľahlom domčeku s prezliekárňami. Prečo nemôžu trošku tej teplej vody pustiť aj do sprchy?
Sme strašne hladní, nechce sa nám však vyťahovať zásoby pri aute. Ťažké mračná sú už tak nízko, že sa v nich strácajú vrcholky okolitých kopcov, strapatí nás silný vietor a tuším už aj sem tam kvapne. Najeme sa v niektorej dedine po ceste.
San Jose de Maipo je prvá väčšia dedina na ceste z hôr. Stojíme pri prvej reštaurácii, ďalej to už nevydržíme. Jednoznačne chceme pravé empanadas. Krčma je plná, aj terasa praská vo švíkoch, môžeme si byť teda istí dvomi vecami – po prvé, asi tu varia dosť dobre (pokiaľ to nie je jediná krčma v okruhu 50 kilometrov) a po druhé, že budeme asi dosť dlho čakať. O omyle v bode 1 nás presvedčili pri vedľajšom stole, keď do kuchyne vrátili polosurové mäso (asi ešte nepočuli o medium rare). No a v bode 2 sme sa nemýlili, našťastie sme si objednali jugos naturales (prírodný čerstvý džús), ktoré nás aspoň na chvíľu zasýtili.
Keď nám na stole pristálo niečo, čo vyzeralo ako korytnačie panciere na tanieroch, s trochou nedôvery do toho picháme vidličkami. Kus cesta je v našom prípade naplnený dokonale pripravenou mäsovo zeleninovou zmesou, takže do kuchyne vrátime len vylízané taniere. Tak toto bol dokonalý záver dňa, tunajšie jedlo nám asi bude aj chýbať.
Ráno 4.4.2016 odlietame. Cestou na letisko sa vnoríme do pondelkovej zápchy veľkomesta. Posúvame sa tak pomaly, že mám pocit, akoby nás Santiago nechcelo pustiť. Veľmi radi by sme ostali, ale tentokrát nám vypršal čas. Z Južnej Ameriky sme spoznali Peru, Bolíviu a teraz Čile a to, čo sme videli a zažili sa nám dostalo pod kožu. Som si takmer istá, že na tomto kontinente nie sme naposledy.
Tak čo keby sme si nabudúce napríklad dali pár lekcií Argentínskeho tanga? ;)
Predchádzajúca kapitola
Tak čo keby sme si nabudúce napríklad dali pár lekcií Argentínskeho tanga? ;)
Predchádzajúca kapitola
