Ráno v mestečku Putre to nijak nesilíme, užívame si raňajky a k nim čaj z lístkov koky. Zatiaľ nepociťujeme žiaden problém spôsobený nadmorskou výškou, ale prečo by sme si trošku nepomohli. Malý pánko v bielej kuchárskej uniforme so šatkou na hlave nám ochotne prinesie vrecko s kokovými lístkami, aby sme mali čo žuť. Keď už je taký ochotný, pýtame sa, či tu v mestečku pozná niekoho, u koho by sme mohli dotankovať benzín. Nie je tu síce žiadna oficiálna čerpačka, ale určite sa tu nachádza nejaký priekupník, ktorý má vzadu na dvore svojho malého domčeka buchnutý sud alebo dva s benzínom a potichu si ho predáva za asi jedenapol násobok bežnej ceny. Takíto priekupníci ale majú na svojom biznise omnoho lepšiu ryžu, pretože oni ten benzín pašujú zo susednej Bolívie, kde stojí polovicu ceny, za ktorú sa bežne predáva na čerpačkách v Čile. Pánko v bielom na nás žmurkne a jasné, že nás za niekým zavedie. Vezie sa s nami do jednej uličky dláždenej kamennými kockami. Pred domom s veľkou drevenou bránou zastavujeme, pánko vyskočí, poobzerá sa a mizne vo dvore. O chvíľu vybehne s desaťlitrovou bandaskou a zelenou hadičkou. Hadička do bandasky, trošku ústami cucne, hadička do nádrže a už to tečie. Ináč, všimli ste si, že ten človiečik vyzerá ako dvojča pána Miagiho z filmu Karate Kid? ;)
Najsevernejší sever – začiatok aklimatizácie na konci sveta
S nádržou plnou až po hrdlo môžeme vyraziť. Naším dnešným cieľom je Tripartito – absolútne najsevernejší bod krajiny. Hraničia tu tri krajiny – Čile, Peru a Bolívia, bolo by fajn dostať sa až k hraničnému obelisku. Druhým dôvodom potulovania sa v tejto oblasti je aklimatizácia. Celá táto oblasť sa nachádza vo výške nad 4000 metrov nad morom a keďže od zajtra sa chceme pokúšať dobýjať päťtisícovky, bude to dobrá predpríprava.
Opäť smerujeme na sever, ale tentokrát veľmi rýchlo odbočujeme z asfaltky na vedľajšiu štrkovú cestu A-23. Napravo od nás sa vo výške belie snehová čiapka vulkánu Taapacá. Sme tu úplne sami, len kde tu prebehne vikuňa s mláďaťom po boku. My nebeháme, GPSko ukazuje nadmorskú výšku takmer 4900 metrov nad morom, radšej len pokojne sedíme v aute a rozhliadame sa. Stáda lám a alpák prebiehajú pred nami. Cestička A-125 nás vedie do malých dediniek s pár domčekmi z nepálenej tehly. Sem tam recupitá medzi domami malé dieťa, sem tam sa mihne jeden-dvaja nanduovia – juhoamerická verzia pštrosa. Na krídlach podvihnutých pri tele s dlhými nohami im vietor strapatí jemné sivé pierka. Niektoré zbesilo utekajú, iné nás majú úplne na saláme. Z cestičky A-127 odbočuje nečíslovaná štrkovka do hôr pred nami. Nevieme, ako sa volajú, ale pre nás sú to farebné hory. Skutočne hrajú všetkými farbami – najteplejšími odtieňmi okrovej, oranžovej a takmer červenej. Sopečné vyvreliny vytvorili v týchto horách úchvatný prírodný melír, nádherne kontrastujúci s balvanmi obrastenými výrazne zeleným hladkým machom. K tomu pastelovo modrá obloha bez jediného mráčika a máme pocit, že sme v rozprávke. Aj by sme sa tu poprechádzali, ale nadmorská výška nás presviedča, že stačí len tak si posedieť na balvane a nasávať tú nádheru.
Opäť smerujeme na sever, ale tentokrát veľmi rýchlo odbočujeme z asfaltky na vedľajšiu štrkovú cestu A-23. Napravo od nás sa vo výške belie snehová čiapka vulkánu Taapacá. Sme tu úplne sami, len kde tu prebehne vikuňa s mláďaťom po boku. My nebeháme, GPSko ukazuje nadmorskú výšku takmer 4900 metrov nad morom, radšej len pokojne sedíme v aute a rozhliadame sa. Stáda lám a alpák prebiehajú pred nami. Cestička A-125 nás vedie do malých dediniek s pár domčekmi z nepálenej tehly. Sem tam recupitá medzi domami malé dieťa, sem tam sa mihne jeden-dvaja nanduovia – juhoamerická verzia pštrosa. Na krídlach podvihnutých pri tele s dlhými nohami im vietor strapatí jemné sivé pierka. Niektoré zbesilo utekajú, iné nás majú úplne na saláme. Z cestičky A-127 odbočuje nečíslovaná štrkovka do hôr pred nami. Nevieme, ako sa volajú, ale pre nás sú to farebné hory. Skutočne hrajú všetkými farbami – najteplejšími odtieňmi okrovej, oranžovej a takmer červenej. Sopečné vyvreliny vytvorili v týchto horách úchvatný prírodný melír, nádherne kontrastujúci s balvanmi obrastenými výrazne zeleným hladkým machom. K tomu pastelovo modrá obloha bez jediného mráčika a máme pocit, že sme v rozprávke. Aj by sme sa tu poprechádzali, ale nadmorská výška nás presviedča, že stačí len tak si posedieť na balvane a nasávať tú nádheru.
V dedinke pod farebnými horami sa niečo deje. Všetky lamy sú zahnané do ohrady a medzi nimi sa pohybuje niekoľko aymarských mužov so striekačkami s nasadenými ihlami. Domnievame sa, že svoje stádo práve očkujú, idem si to pofotiť. Muži sa ale tvária dosť rozladene a ani malé čierne šteniatka sa z našej prítomnosti veľmi netešia. Jedno na mňa žmúri jedným tmavým a jedným modrým očkom. Že by tu mal nejaký turista so sebou huskyho, ktorý zviedol miestnu fenku? Nebudeme teda zavadzať, ideme ďalej.
V ďalšej dedinke si obzeráme pôvodný aymarský kostolík vápnom obielený do najžiarivejšieho odtieňa bielej. Dá sa vojsť aj dovnútra, kde sa pod slamenou strechou nachádza malá miestnosť so skromnou výzdobou. Prispejeme pár drobných na zachovanie jedného z mála pôvodných kostolov v tejto oblasti a zostupujeme k asfaltke A-93. Už len pár kilometrov a sme na stanovisku hraničnej kontroly. Lenže navigácia ukazuje, že Tripartito je ešte asi o 10 kilometrov ďalej, to čo má toto znamenať? Budeme sa nejako musieť dostať cez hranicu. Za normálnych okolností by to nebol žiaden problém, ale my máme pod zadkami auto z autopožičovne a crossborder nie je povolený. Po slovensky to znamená, že bez špeciálneho písomného povolenia od autopožičovne to bude asi problém. Ideme to aspoň skúsiť.
Uniformovaní muži sediaci v bielej unimobunke ospalo zívajú a po kontrole dokladov od auta jednoznačne krútia hlavou, že nie, cez hranicu nás bez písomného povolenia nepustia. Snažíme sa im vysvetliť, že technicky vzaté by sme toto povolenie potrebovali v prípade, ak by sme chceli ísť do inej krajiny, ale my vlastne do inej krajiny ísť nechceme, my sa chceme pohybovať iba v medzihraničnom pásme. Policajti rozhodne krútia hlavou, že nie, my o to dôraznejšie škemráme, že áno. Policajti netušia, že máme veľmi dobre odsledované, ako sa robia bíglie oči a bíglim očiam sa odolať nedá. Asi po pol hodine policajti pochopia, že sa nás len tak nezbavia, a ak nechcú, aby sme im tam zakempovali, bude lepšie, ak nás na to Tripartito pustia.
Tešíme sa náramne, ale predčasne. Policajt musí vypísať nejaké tlačivá. Berie nám doklady a mizne v unimobunke. Trvá mu to ale nejako dlho, ideme ho nenápadne skontrolovať. Neveríme vlastným očiam a len s ťažkosťami zadržiavame smiech – policajt totiž to špeciálne tlačivo musel najskôr nakresliť pekne pravítkom a perom na prázdny list papiera formátu A4, potom do kolóniek, ktoré si pomenoval podľa jediného tlačeného vzoru, pekne vypísal podľa našich dokladov všetky potrebné údaje. Toto tlačivo však potreboval štyrikrát a keďže nemal kopírku, celé sa to opakovalo až kým nemal rukou nakreslené a vypísané rovnaké tlačivo v štyroch kópiách. Netrvá mu to dlhšie ako trištvrte hodinku, ktorú trávime pod pečúcim slnkom. Nakoniec nám policajt dáva do ruky tlačivá, ale už iba tri – jednu kópiu si nechal on, jednu máme za rampou odovzdať colníkom v bielej budove, a ďalšie dve tlačivá odovzdáme pri návrate opäť colníkom a jemu. Pripadá nám to trošku zbytočné, ale ako si želá. Kým za nami ostane iba kúdoľ zvíreného prachu, stihne nám ešte dôrazným tónom povedať, že určite nesmieme prekročiť bolívijskú hraniu, pretože ak nás chytí bolívijský policajt, zabaví nám auto a máme prúser. No dobre, veď do Bolívie nemáme v pláne pokračovať.
Hraničnú kontrolu nechávame za sebou a uháňame ešte kúsok na sever. Na konci cieľovej rovinky stojí biely trojhranný obelisk označujúci hraničný trojbod. Auto nechávame na odstavnej ploche kúsok od obelisku, aby bolo jednoznačne ešte na území Čile. Na troch vlajkových stožiaroch vlajú iba dve vlajky, ten čílsky je prázdny. Čilskú vlajku asi odniesol vietor, ktorý nám aj teraz strapatí hlavy. Na každej strane obelisku je namaľovaná vlajka a názov krajiny, ku ktorej je otočená, tak sa hráme hru „hádaj, v ktorej krajine sa schovávam“. Zrazu ale na bolívijskej strane vidíme nejaký pohyb. Trochu tŕpneme, lebo na motorke k nám uháňa bolívijský policajt. Opatrne sa uisťujeme, že auto stojí naozaj na čilskom území, snáď mu teda nehrozí policajná konfiškácia. Bolívijský policajt evidentne aymarského pôvodu je už pri nás a naširoko sa usmieva. Nemá v úmysle robiť nám problémy a o naše auto nemá žiaden záujem. Skôr ho asi teší, že sa tu niekto objavil a on má možnosť trošku pokecať. Veľmi si nerozumieme, zato sa s chalanmi radostne potľapkávajú po ramenách. Roman mu chváli motorku a policajt ho zato odmení úsmevom plným zlatých zubov. Fotíme sa s ním, potom on fotí nás, my jeho a nakoniec mu mávame a vraciame sa naspäť na hraničnú kontrolu. Je mi trošku ľúto, že nám neostala ani jedna kópia ručne nakresleného tlačiva, ale buďme radi, že nás cez hranice vôbec pustili.
Uniformovaní muži sediaci v bielej unimobunke ospalo zívajú a po kontrole dokladov od auta jednoznačne krútia hlavou, že nie, cez hranicu nás bez písomného povolenia nepustia. Snažíme sa im vysvetliť, že technicky vzaté by sme toto povolenie potrebovali v prípade, ak by sme chceli ísť do inej krajiny, ale my vlastne do inej krajiny ísť nechceme, my sa chceme pohybovať iba v medzihraničnom pásme. Policajti rozhodne krútia hlavou, že nie, my o to dôraznejšie škemráme, že áno. Policajti netušia, že máme veľmi dobre odsledované, ako sa robia bíglie oči a bíglim očiam sa odolať nedá. Asi po pol hodine policajti pochopia, že sa nás len tak nezbavia, a ak nechcú, aby sme im tam zakempovali, bude lepšie, ak nás na to Tripartito pustia.
Tešíme sa náramne, ale predčasne. Policajt musí vypísať nejaké tlačivá. Berie nám doklady a mizne v unimobunke. Trvá mu to ale nejako dlho, ideme ho nenápadne skontrolovať. Neveríme vlastným očiam a len s ťažkosťami zadržiavame smiech – policajt totiž to špeciálne tlačivo musel najskôr nakresliť pekne pravítkom a perom na prázdny list papiera formátu A4, potom do kolóniek, ktoré si pomenoval podľa jediného tlačeného vzoru, pekne vypísal podľa našich dokladov všetky potrebné údaje. Toto tlačivo však potreboval štyrikrát a keďže nemal kopírku, celé sa to opakovalo až kým nemal rukou nakreslené a vypísané rovnaké tlačivo v štyroch kópiách. Netrvá mu to dlhšie ako trištvrte hodinku, ktorú trávime pod pečúcim slnkom. Nakoniec nám policajt dáva do ruky tlačivá, ale už iba tri – jednu kópiu si nechal on, jednu máme za rampou odovzdať colníkom v bielej budove, a ďalšie dve tlačivá odovzdáme pri návrate opäť colníkom a jemu. Pripadá nám to trošku zbytočné, ale ako si želá. Kým za nami ostane iba kúdoľ zvíreného prachu, stihne nám ešte dôrazným tónom povedať, že určite nesmieme prekročiť bolívijskú hraniu, pretože ak nás chytí bolívijský policajt, zabaví nám auto a máme prúser. No dobre, veď do Bolívie nemáme v pláne pokračovať.
Hraničnú kontrolu nechávame za sebou a uháňame ešte kúsok na sever. Na konci cieľovej rovinky stojí biely trojhranný obelisk označujúci hraničný trojbod. Auto nechávame na odstavnej ploche kúsok od obelisku, aby bolo jednoznačne ešte na území Čile. Na troch vlajkových stožiaroch vlajú iba dve vlajky, ten čílsky je prázdny. Čilskú vlajku asi odniesol vietor, ktorý nám aj teraz strapatí hlavy. Na každej strane obelisku je namaľovaná vlajka a názov krajiny, ku ktorej je otočená, tak sa hráme hru „hádaj, v ktorej krajine sa schovávam“. Zrazu ale na bolívijskej strane vidíme nejaký pohyb. Trochu tŕpneme, lebo na motorke k nám uháňa bolívijský policajt. Opatrne sa uisťujeme, že auto stojí naozaj na čilskom území, snáď mu teda nehrozí policajná konfiškácia. Bolívijský policajt evidentne aymarského pôvodu je už pri nás a naširoko sa usmieva. Nemá v úmysle robiť nám problémy a o naše auto nemá žiaden záujem. Skôr ho asi teší, že sa tu niekto objavil a on má možnosť trošku pokecať. Veľmi si nerozumieme, zato sa s chalanmi radostne potľapkávajú po ramenách. Roman mu chváli motorku a policajt ho zato odmení úsmevom plným zlatých zubov. Fotíme sa s ním, potom on fotí nás, my jeho a nakoniec mu mávame a vraciame sa naspäť na hraničnú kontrolu. Je mi trošku ľúto, že nám neostala ani jedna kópia ručne nakresleného tlačiva, ale buďme radi, že nás cez hranice vôbec pustili.
Po asfaltke A-93 sa vraciame k hlavnej ceste. Na ľavej strane sa pred nami k oblohe zdvíhajú nádherne súmerné hraničné sopky Pomerape a Parinacota so snehom pokrytými vrcholcami. Na vulkán Parinacota by sa malo dať aj vystúpiť, ale človek by mal mať dobrú výstroj a hlavne mačky a to my nemáme, takže sa o to ani nebudeme pokúšať. Niežeby to bol hlavný dôvod, ale ako výhovorka je to dobré.
Odbočujeme na cestu 11, smer Bolívia. Chceme sa ešte pozrieť k jazeru Chungará. Trošku sa čudujem, že vo výške 4600 metrov nad morom a pri vode tak studenej, že by som si v nej nechcela umývať ani nohy, sa bujne rozrastajú toxicky žiarivo zelené riasy. Plameniakom o kus ďalej evidentne neprekážajú. Nad jazerom tróni 6348 metrov vysoká Parinacota, z jej zasnežených svahov fučí chladný vietor. Je tu absolútny pokoj, začíname však mať pocit, že by sme sa už mali pohnúť späť k Putre. Dnes sa celý deň pohybujeme v nadmorskej výške cez 4000 metrov nad morom a začíname to dosť cítiť. Ešte sa na okraji národného parku Parque Nacional Lauca, v ktorom sme sa väčšinu dňa pohybovali, zastavíme pri chate Conafu (turistická organizácia spravujúca turistické chaty v Čile) pri Las Cuevas, aby sme sa pokúsili nájsť zvieratká vizcachas. Je to niečo medzi zajacom a činčilou, v podstate je to zajac s nádherným huňatým chvostom. Po chodníčku obchádzame trávnatú lúčku lemovanú balvanmi, zahrievanými popoludňajším slnkom. Na nich sa v bezpečnej vzdialenosti od chodníka vyhrievajú malí huňatí plyšáci, ale na pohladkanie sú príliš plachí, musí stačiť fotka.
Blížime sa k Putre. Nadmorská výška je podstatne príjemnejšia, veď sme klesli o kilometer, už sa nám dýcha lepšie. Ak by sme nešli priamo do mesta, ale pôjdeme ešte kúsok po hlavnej ceste a odbočíme doľava, mali by tam niekde byť termálne kúpele termas de Jurasi, poďme ich pohľadať, mohlo by to byť príjemné zakončenie dňa.
Cestička prudko stúpa k odstavnému parkovisku. Pôvodne boli pod kopcom len hlinené bazéniky napúšťané z termálneho prameňa, teraz je však pod svahom malá tehlová budovka s plechovou strechou a v nej dva sedacie bazéniky tetrisového tvaru, napustené horúcou vodou. Slastne vzdycháme, keď sa vnárame do asi štyridsať stupňovej vody a neskutočne si užívame, ako sa každý jeden sval v našich telách uvoľňuje. Dvaja v jednom bazéniku, dvaja v druhom bazéniku, je to skoro ako súkromná bazénová párty, chýba už len fľaša šampanského a štyri poháriky. Keď sme dostatočne uvarení, ideme sa schladiť do väčšieho vonkajšieho bazéna. Klesajúce slnko sa od vody odráža tak ostro, že nedokážem vo vode držať oči otvorené. Ležím na vode so zavretými viečkami a veľmi nerada si uvedomujem, že mi mozog začína zvierať tesná obruč strašnej bolesti hlavy. Migréna ako vyšitá. Ani Roman sa netvári dvakrát spokojne, tiež ho chytajú bolesti hlavy a to až také, že večer sedí v reštaurácii úplne bez nálady a bez slova a dokonca odmieta jedlo. Tu už musí byť skutočne vážny problém. S vyvinutím mierneho nátlaku do neho dostanem dva migralginy a aj ja jeden zapíjam hustým ovocným „jugo“ (džúsom). Našťastie tabletky zabrali, sme schopní aspoň trošku sa najesť odplaziť sa do postele v rovnakej izbe ako včera. Termálny kúpeľ po tak intenzívnom aklimatizačnom dni bol pekne sprostý nápad, ale čo už. Snáď sa tá posteľ podo mnou prestane húpať a podarí sa mi zaspať.
Odbočujeme na cestu 11, smer Bolívia. Chceme sa ešte pozrieť k jazeru Chungará. Trošku sa čudujem, že vo výške 4600 metrov nad morom a pri vode tak studenej, že by som si v nej nechcela umývať ani nohy, sa bujne rozrastajú toxicky žiarivo zelené riasy. Plameniakom o kus ďalej evidentne neprekážajú. Nad jazerom tróni 6348 metrov vysoká Parinacota, z jej zasnežených svahov fučí chladný vietor. Je tu absolútny pokoj, začíname však mať pocit, že by sme sa už mali pohnúť späť k Putre. Dnes sa celý deň pohybujeme v nadmorskej výške cez 4000 metrov nad morom a začíname to dosť cítiť. Ešte sa na okraji národného parku Parque Nacional Lauca, v ktorom sme sa väčšinu dňa pohybovali, zastavíme pri chate Conafu (turistická organizácia spravujúca turistické chaty v Čile) pri Las Cuevas, aby sme sa pokúsili nájsť zvieratká vizcachas. Je to niečo medzi zajacom a činčilou, v podstate je to zajac s nádherným huňatým chvostom. Po chodníčku obchádzame trávnatú lúčku lemovanú balvanmi, zahrievanými popoludňajším slnkom. Na nich sa v bezpečnej vzdialenosti od chodníka vyhrievajú malí huňatí plyšáci, ale na pohladkanie sú príliš plachí, musí stačiť fotka.
Blížime sa k Putre. Nadmorská výška je podstatne príjemnejšia, veď sme klesli o kilometer, už sa nám dýcha lepšie. Ak by sme nešli priamo do mesta, ale pôjdeme ešte kúsok po hlavnej ceste a odbočíme doľava, mali by tam niekde byť termálne kúpele termas de Jurasi, poďme ich pohľadať, mohlo by to byť príjemné zakončenie dňa.
Cestička prudko stúpa k odstavnému parkovisku. Pôvodne boli pod kopcom len hlinené bazéniky napúšťané z termálneho prameňa, teraz je však pod svahom malá tehlová budovka s plechovou strechou a v nej dva sedacie bazéniky tetrisového tvaru, napustené horúcou vodou. Slastne vzdycháme, keď sa vnárame do asi štyridsať stupňovej vody a neskutočne si užívame, ako sa každý jeden sval v našich telách uvoľňuje. Dvaja v jednom bazéniku, dvaja v druhom bazéniku, je to skoro ako súkromná bazénová párty, chýba už len fľaša šampanského a štyri poháriky. Keď sme dostatočne uvarení, ideme sa schladiť do väčšieho vonkajšieho bazéna. Klesajúce slnko sa od vody odráža tak ostro, že nedokážem vo vode držať oči otvorené. Ležím na vode so zavretými viečkami a veľmi nerada si uvedomujem, že mi mozog začína zvierať tesná obruč strašnej bolesti hlavy. Migréna ako vyšitá. Ani Roman sa netvári dvakrát spokojne, tiež ho chytajú bolesti hlavy a to až také, že večer sedí v reštaurácii úplne bez nálady a bez slova a dokonca odmieta jedlo. Tu už musí byť skutočne vážny problém. S vyvinutím mierneho nátlaku do neho dostanem dva migralginy a aj ja jeden zapíjam hustým ovocným „jugo“ (džúsom). Našťastie tabletky zabrali, sme schopní aspoň trošku sa najesť odplaziť sa do postele v rovnakej izbe ako včera. Termálny kúpeľ po tak intenzívnom aklimatizačnom dni bol pekne sprostý nápad, ale čo už. Snáď sa tá posteľ podo mnou prestane húpať a podarí sa mi zaspať.
