Väčšina ľudí, ktorým sa podarí navštíviť Peru si na západnom pobreží pri meste Pisco ide pozrieť národný park Paracas, aby obdivovali vtáčie kolónie a sem tam aj tulene. My sme si vtáčie kolónie pozreli priamo v mestečku Pisco na romantickom rozpadnutom móle a ušetrený čas sme išli stráviť pokúšaním šťasteny do piesočnej duny Huacachina. Väčšina zdrojov o tomto mieste, obzvlášť o nádhernej oáze s jazierkom píše ako o perle púšte. My sme tu ale okrem romantiky ochutnali aj adrenalínovú jazdu na bugynách, ktorú väčšina sprievodcov rozhodne neodporúča z dôvodu extrémneho bezpečnostného rizika. Nuž, my sme to teda skúsili ;)
Piesočná bugyna je stroj s motorom neznámeho objemu, výkonu a pôvodu, a nad pôvodom rámu pozváraného z trubiek sa radšej vôbec nebudeme zamýšľať. Sedadlá sú tvrdé, plastové a to, že si povinne musíme pozapínať trojbodové uťahovacie pásy s uchytením nad ramenami a medzi nohami hovorí o tom, že máme pred sebou asi riadne drncavú trasu. Okrem poplatku vodičovi pri vjazde na dunu platíme ešte drobný poplatok správcovi duny (asi po nociach chodí hrabať piesok) a ide sa na to. Šofér stlačí plynový pedál až na podlahu a bugyna za výdatného vrešťania motora vyrazí hore piesočným svahom. Neviem, či viac vreští motor alebo ja, ale keď si uvedomím, že všade okolo husto prskajú zrnká piesku a okrem pílingu pleti už mám aj jazyk ako šmirgeľ, radšej ústa zavriem a pištím len tak do seba. Všade naokolo, kam len oko dovidí, sa rozprestierajú piesočné duny zaliate popoludňajším slnkom. Náš šofér letí ako s vetrom o závod, na môj vkus nevkusne rýchlo, pretože predsa nemôže vedieť, či za horizontom, na ktorý sme vyleteli, nepôjde niekto v protismere. Čo ak sa s niekým zrazíme? Alebo čo ak tam niekto stojí? Alebo čo ak je tam taký zráz, že sa za horizontom jednoducho prevrátime? Snažím sa na šoféra cez rev motora zarevať, že „despacio“, ale on sa pomaly jazdiť nechystá ani náhodou, len sa spokojne usmeje a ďalej núti motor k výkonu na pokraji možností. Žalúdok mám stiahnutý a krvi by sa mi nedorezal, dokonca už ani nefotím, len sa snažím udržať telesné tekutiny tam, kde by mali ostať, pokiaľ si človek nechce uhnať hanbu. Keď asi po 15 minútach zastavíme na niečom ako centrálne púštne parkovisko, kde stojí aj kopa iných bugín, šofér nám oznámi, že tu si dáme pauzu aby sme mohli fotiť. No, môj pekný, teba si ja odfotím ako prvého, aby som vedela, že s tebou ja už do motorového vozidla nesadnem. Roman sa na mne dobre zabáva, pretože si práve všimol, že bezpečnostný pás som si síce pred štartom zapla, ale nezatiahla som si ho, takže v prípade kolízie by som sa na ňom mohla tak maximálne obesiť ale na mieste by ma určite neudržal. No čo, som blondína...
Chcete vedieť, ako to celé dopadlo? V našom cetopise je všetko popísané do detailov ;) Objednať si ju môžete tu >>
Chcete vedieť, ako to celé dopadlo? V našom cetopise je všetko popísané do detailov ;) Objednať si ju môžete tu >>
