Vnorili sme sa do dopravnej situácie mesta o ktorom som vo viacerých zdrojoch čítala, že kto má aspoň trochu rozumu, tak sa v Lime nebude o šoférovanie ani pokúšať. Tak to teda skúsime. Teda skúsi to hlavne Roman, pretože on je oficiálny šofér pre Peruánsku časť tripu. Okrem strach naháňajúcich historiek o doprave máme ešte jeden problém, ktorý by možno mnohých od šoférovania v hlavnom meste Peru odradil a síce fakt, že nemáme pre Peru a teda ani pre Limu žiadnu aktívnu navigáciu. Jediné, čo sa Romanovi podarilo zohnať sú vektorové mapy a tie spojené so satelitmi nám síce poskytnú šípku na mape naznačujúcu našu polohu a posúvajúcu sa naším smerom, ale rozhodne neposkytuje žiadne plánovanie trasy z miesta A do miesta B s prejazdovým bodom cez miesto C a už vôbec nemôžete čakať, že vám povie, že o tri-i-i-i-isto metrov zahnite doľava. Vektorová mapa je vlastne ako prostriedok na rozvíjanie navigačnej kreativity, pretože okrem toho, že si musíte nájsť miesto, kam sa chcete dostať, musíte si ešte aj vymyslieť trasu, kadiaľ sa tam chcete dostať a celú dobu držať jedno oko na ceste a druhé na mape, aby ste sa uistili, že ste stále na správnej trase a že ste pred 500 metrami nezabudli odbočiť. K tomu historky o juhoamerickom štýle šoférovania a neviem ako ostatní, ale mne sa už začínajú ježiť chlpy na chrbte a to sme ešte stále na parkovisku na letisku.
Veľká sivá mrežová brána nás vypustí do reálnej šesťprúdovky a je to tu. Doprava sa hneď začína zahusťovať, aj keď zatiaľ sa zdá, že je to celkom v pohode. Autá sa nalepené jedno na druhom pomaly posúvajú vpred. Zvláštne je, že hore pred nami je na semafóre červená a napriek tomu si z toho šoféri veľa nerobia, stále sa sunú cez križovatku dopredu. To akože čo? Ale potom sme si všimli fešnú policajtku navlečenú v tmavej uniforme s krikľavo zelenou vestičkou, píšťalkou medzi zubami a paličkou v ruke, ako horlivo gestikuluje v zmysle „ja som tu šéf tejto križovatky, mňa budete poslúchať“. A ak niekto nachvíľu zaváha a predsa len by sa chcel riadiť semafórom, dostane okamžite spŕšku ostrých tónov z píšťalky v zmysle „na mňa sa pozeraj a rob, čo ti kážem“. Takže lekcia číslo 1 – každá väčšia križovatka má svoju policajtku, ktorá si dopravu riadi úplne bez ohľadu na to, aká farebná hudba hrá na semafóre nad ňou. A keďže sa na tie policajtky pozerá lepšie ako na tri neosobné svetielka, nie je žiaden problém začať sa riadiť pokynmi manažérok križovatiek.
O kus ďalej sa tri pruhy v našom smere zužujú do dvoch a tu nám trošku začne lepiť, pretože autá sa na seba tlačia tak tesne, že sa obávame, aby sme hneď neprišli k nejakému škrabancu. Keď už si človek myslí, že sa autá budú takmer dotýkať spätnými zrkadielkami, keďže žiaden z vodičov nie je ochotný ustúpiť a prijať fakt, že práve jeho pruh končí a teda tri autá vedľa seba stoja v šírke dvoch jazdných pruhov, zistíte, že sa do medzery medzi autami zmestil ešte aj motorkár. A pomedzi toto všetko pobehuje kolportér ponúkajúci dennú tlač. Keď už sa cesta zúžila tak, že sa skutočne autá musia zaradiť po dvoch vedľa seba, uvedomíme si, že smerovky sú tu vo všeobecnosti ignorované, ako keby sa na autách zapínali len pri sviatočných príležitostiach ako žiarovky na vianočnom stromčeku. Takže keď Roman vyhodí smerovku, že sa chce zaradiť do vedľajšieho pruhu, nikto sa netrhá, aby nás tam pustil. Ako to teda robia? Stačí chvíľka pozorovania, aby sme zistili, že úlohu smeroviek tu nahrádzajú ruky vystrkované z okienka. Ak chcete odbočiť doľava, vodič vystrčí z okna ľavú ruku a dôrazne ňou naznačuje, že sa chystá zmeniť smer. Tu vám auto jazdiace za vami urobí asi polmetrovú medzeru, do ktorej sa napcháte aj so svojim päť metrovým mikrobusom. Ak chcete odbočovať doprava, úlohu smerovky preberá spolujazdec vedľa šoféra. Výhodou spolujazdca je, že sa nemusí venovať dopravnej situácii pred a za autom, takže môže s vodičom auta, pred ktoré sa chce zaradiť nadviazať očný kontakt a odovzdať mu tak aj pohľadom informáciu, že my sa sem zaradíme a bude pre teba lepšie, ak nás pustíš. Ďakujem. Očný kontakt má pri šoférovaní v Lime celkovo mimoriadny význam, pretože na križovatkách, ktoré nemajú svoju policajnú manažérku je potrebné rozhliadnuť sa a nadviazať očný kontakt s vodičom auta, ktoré by vám potenciálne mohlo krížiť cestu. Kto do svojho pohľadu dostane viac asertivity, ten má prednosť, bez ohľadu na to, či ide sprava alebo zľava.
