Zjeme všetko, čo nezje nás ;)

...S miernymi obavami nechávame auto zaparkované cez ulicu na opustenej benzínovej pumpe a ideme obzrieť krčmu zblízka. Tesne pred tým, než prekročíme prah dverí, vybehne zvnútra celkom slušne vypasená mačka. Vo vnútri ponurej krčmovej miestnosti obeduje niekoľko skupiniek miestnych, ktorí si nás skúmavo prezerajú. Rozhodne to nie je žiadna michelinovská reštaurácia, farba z ošarpaných stien takmer opadáva, latková podlaha by si možno pamätala aj obdobie konkvisty, rozhegané drevené stoličky vŕzgajú pri každom pohybe, stoly sú zatrúsené zvyškami ryže od predchádzajúcich stravníkov. Postávame tesne za dverami a zvažujeme, či ostať alebo nie, ale hlad je hlad a my nemáme chuť stráviť ďalšiu hodinu hľadaním inej nekuracej reštaurácie, takže ostaneme. Spoza pultu k nám priskočil starší muž a hneď nám spája dva stoly a prikladá stoličky, aby sme si mohli sadnúť všetci šiesti spolu. Sedíme akoby na čestnom mieste uprostred krčmy, miestni si vkladajú ryžu do úst rukami a čakajú, čo sa bude diať. Aj my čakáme. Z kuchyne sa prihúpe korpulentná pani so širokými peruánskymi sukňami previazanými zásterou a máme pocit, že sa snaží zistiť, čo chceme jesť. My sa na oplátku snažíme zistiť, čo majú v ponuke. Po pár pokusoch usúdime, že bude jednoduchšie spojiť základy španielčiny so znakovou rečou a tak len ukážeme na taniere chlapov pri vedľajšom stole a objednávame si seis almuerzos (šesť obedov). Korpulentná pani spokojne prikývne a kolísavým krokom sa odoberie za pult. O chvíľku sa už kyvká naspäť s hlbokým tanierom polievky v každej ruke. V maľovaných tanieroch je hliníková lyžička ponorená v žltom vývare, v ktorom pláva niekoľko hrubých rozvarených cestovín pripomínajúcich lazaňové plátky, uprostred taniera z vývaru vykukuje veľká hruda záhadnej chrupavky, na ktorej sú na rôsolovitej šľache prichytené zvyšky mäsa neznámeho pôvodu a esteticky to celé dotvárajú kúsky mrkvičky a zelerovej vňate. Nevyzerá to príliš vábne, ale hlad je najlepší kuchár a keď ochutnáme prvé sústo, s úľavou konštatujeme, že ani kuchár, ktorý varil túto polievku nie je úplne najhorší. A hlavne je tá polievka teplá. Po polievke nasleduje ryža, šošovicový prívarok a kus mäsa s cibuľkou v kyslom prelive. Porcia je taká veľká, že šošovica takmer preteká cez okraje taniera a už chápeme, prečo boli pri našom príchode stoly zatrúsené ryžou, ktorá popadala z tanierov. Na tejto ryži by som dokázala prežiť aj rok, Peruánci ju vedia pripraviť mimoriadne chutne a šošovicový prívarok pripomína ten náš. Ale mäso, minimálne ten kúsok na mojom tanieri, je absolútne nepožívateľné. Nie že by mi nechutilo, ale nožíkom sa mi ho nepodarilo odrezať a skúšam to aj odkusnúť zubami, ale za túto konzistenciu by sa nemusel hanbiť ani výrobca gumených podošiev. No nič, pojmem to teda ako vegetariánsky obed. Do dverí krčmy zvedavo nakúka strapatý psík z ulice a ja by som mu to mäsko aj hodila, ale nechcem uraziť krčmárku, tak ho nechám tróniť uprostred prázdneho taniera. V rámci obedového menu sme na stôl dostali aj plastový džbánik s namiešanou limonádou. Najskôr zvažujeme, či sa s prihliadnutím na hygienu vody napiť tejto červenej tekutiny, alebo si objednáme radšej fľaškovanú vodu, ktorú si sami otvoríme, ale nakoniec konštatujeme, že po tom, čo sme tu práve zjedli sa môžeme pokojne aj napiť.