Maroko deň 10 - 24.4.2018

Ranný budík reže do mozgu ako žiletka. Nie je ešte ani pol štvrtej a my už musíme vyliezť z postele. Náš let odlieta 6:20 a ak máme byť na check ine dve hodiny pred odletom a na letisko to trvá takmer tri štvrte hodinu, tak skutočne nie je pomoci a musíme vyraziť pred štvrtou, aby sme ešte stihli vrátiť autá a prípadne ich ešte niekde olízať tými vlhčenými utierkami, ak to ten vetchý starec nestihol. Ale on to predsa len stihol. Nie že by autá pred hotelom žiarili čistotou, ale už nie sú také špinavé, ako sme ich tam večer odstavili. Vyzerajú presne tak, ako keď sa niekto snaží umývať auto mokrou handrou a jedným vedrom vody a to celé po tme, ale musí to stačiť.

Ulice Casablancy sú takto zavčasu ráno absolútne prázdne, len sem tam nám cestu skríži zásobovacia dodávka. Na letisko dorazíme presne podľa plánu, je niečo pred trištvrte na päť a zatiaľ tu nie je žiaden veľký frmol. Autopožičovňu otvárajú až o pol siedmej, odstavíme autá na ich parkovacích miestach a jednoducho podľa dohody vhodíme kľúče do schránky na dverách ich kancelárie. Pomaličky si tlačíme vozík s batožinou letiskom k check inu a je nám tak trošku smutno. Vedeli by sme tu vydržať ešte pár dní, ale na druhej strane aj sa celkom tešíme domov. Na pultíkoch pri odbavovacích prepáškach ľudia niečo vypisujú. Sú to podobné papieriky aké sme vypisovali pri príchode do Maroka, pri príchode to boli imigračné formuláre, a teraz je to asi nejaký papier aby nám dovolili odísť. Tak teda na záver ešte trochu administratívy. Okolo pultíkov sa obšmieta chlapík a veľmi ochotne cestujúcim tu požičia pero, tam poradí, čo treba do kolónky vypísať a potom si bez hanby za svoje „služby“ pýta bakšiš. No tak na to zabudni, ja si to pero kľudne vytiahnem aj zo spodku mojej tašky. Chvíľu škaredo zazerá, ale pochopí, že na nás nezarobí a ide sa podlizovať inde.

S vypísanými lístočkami sa ideme zaradiť do fronty pred pasovou kontrolou. Pred letiskom to vyzeralo ako keby na letisku ešte poriadne nikto nebol, ale to asi preto, že už všetci stoja v niekoľkých zástupoch tu. Pomaly sa posúvame a čas akosi letí. Strašne radi by sme si pred odletom dali ešte nejaké dobré presso, ale tu sa to tak vlečie, že budeme radi, ak si stihneme aspoň odskočiť. Chlap kontrolujúci pasy v našej fronte si užíva majestát svojej pozície a možnosti, ktoré mu jeho stolička prináša a pracuje najpomalšie ako sa dá. Odkontrolovanie jedného lístka a jedného pasu jednému cestujúcemu mu trvá snáď desať minút. Keď vidí, že už sme fakt nervózni, začne sa s človekom stojacim v rade pred nami pri okienku vykecávať ako s najlepším kamarátom, ktorého nevidel už sto rokov. Na tabuli s rozpisom letov už dávno svieti, že cestujúci do Paríža majú isť k svojmu gejtu a o pätnásť minút začne boarding. Prskáme ako balíček prskaviek omylom zapálený dva týždne pred Vianocami a začínam mať obavu, že minimálne Roman exploduje ako rímska svieca a na konci sa mu z uší vysypú konfety, pretože jeho peristaltika sa zjavne dohýbala až k bodu, kedy nie je cesty späť. Úradník značne si vedomý svojej pozície sa konečne sa rozhúpe k tomu, aby toho pred nami poslal preč a nám láskavo pokynul, aby sme po jednom pristupovali. V zaťatej sánke mi pomaly začne zase prúdiť krv a spolu s Romanom pristupujeme k okienku. Bez náhlenia oficier otvorí môj pas, pomaly vytiahne vyplnený formulár a obzerá ho z jednej aj z druhej strany ako keby takých nevidel dnes ráno už aspoň sto alebo ako keby práve ten môj mal byť niečím iný. Je presne taký istý ako ostatné, tak si ho začne pomaly čítať. Údaje vypísané vo formulári po jednotlivých znakoch porovnáva s údajmi uvedenými v mojom pase a aby sa uistil, že náhodou nedôjde k nejakému omylu, každé jedno písmenko vypísané mojou rukou obtiahol svojím perom a niektoré aj dvakrát. Romanovi pomaly vystupujú na čelo kropaje studeného potu a mne je jasné, že začína mať naponáhlo. Zatínam päste aby som oficierovi nevydrapila pas aj pečiatku z ruky a okrem odtlačky do pasu by som mu jednu pleštila razítkom aj medzi oči. Oficier sa poškrabká pod čapicou, nalistuje si v pase stránku, ktorá sa mu najviac páči, druhou rukou stred pasu niekoľkokrát pošúcha aby si zabezpečil, že sa mu pas v najnevhodnejšej chvíli nezatvorí, do druhej ruky chytí veľkú kovovú mechanickú pečiatku a pomalým ťahom uderí dátumovku na ružový papier. Spokojne si svoje dielo skontroluje a keď sa uistí, že razítkom naozaj otlačil každý pixel farby, pomaly pas zatvorí a s úsmevom mi ho podá. Asi po slovensky nevie, lebo slovám, ktoré som vytisla pomedzi zuby istotne nerozumel, pretože ak by rozumel, do dnes by som sedela v nejakej fešáckej marockej base za urážku orgánu, orgán jeden.

Ešte musíme prejsť bezpečnostnou kontrolou, ktorá už prebieha viac menej plynule, ale už máme naozaj naponáhlo, pretože boarding asi začne každú chvíľu. Ponáhľame sa k správnemu gejtu a mali by sme aj chvíľu čas na medzipristátie na toaletách, ale ako Romanovi naschvál zrovna sú zavreté kvôli údržbe. Nuž, môj zlatý, asi ti neostane nič iné, ako použiť po prvýkrát v živote toaletu v lietadle. Roman ale dobré zvyky nemení, takže sa asi radšej oddal nejakým špeciálnym jogínskym cvičeniam, ale svoje črievka udržal na uzde až na letisko v Paríži. Tu máme po pristáti toľko času, že v príletovej hale terminálu, na ktorom sme pristáli ešte ani nemajú vypísané, z ktorého terminálu by malo letieť naše lietadlo do Viedne. Tak si kľudne poseď, aj tak sa odtiaľto nevieme nikam pohnúť.

Lety na timetablových obrazovkách postupne pribúdajú až kým sa doriadkujú k informácii, že náš let odlieta o 16:50 z terminálu K. My sme teraz tuším na terminály L, takže ideme sa presunúť k autobusu, ktorý nás cez letisko CDG prevezie k správnemu terminálu, keďže peší presun neprichádza do úvahy. Necháme sa skontrolovať bezpečnostnou kontrolou a ideme si sadnúť dolu do plastových sedačkiek v sklenenej kukani a čakáme, kým po nás príde kyvadlový autobus. V batohu som našla ešte pol balíčka cukríkov, ktoré sme pôvodne chceli rozdať marockým deťom, ale budú dobré aj pre nás. Keď konečne autobus pristane za veľkými sklenenými dverami, spolu s ostatnými cestujúcimi sa usadíme do modrých tapacírovaných sedačiek a necháme sa viesť okolo poodstavovaných lietadiel a servisných mechanizmov k prestupnému terminálu. Po niekoľkých zastávkach na iných termináloch konečne autobus zastaví pri našom eLku a my lenivo vystupujeme. Pri vstupe do sklených dverí terminálu si zriadenec pýta pasy a tu zrazu začne byť Roman nejaký nervózny. Nevie nájsť pas. Kde si ho mal? To mi nehovor, že v zadnom vrecku nohavíc. To si si ho nemohol dať aspoň do foťákovej tašky? A nevypadol ti z vrecka v autobuse? Našťastie autobusár postrehol, že sa niečo hľadá, a tak zatiaľ čaká a neodišiel, takže môžeme skočiť do autobusu a začať hľadať. Lenže nech hľadáme akokoľvek podrobne, pas nikde nevidíme. Kde si ho mal naposledy? Roman spomína, že keď sme na tom predchádzajúcom terminály išli čakať na tento autobus, prechádzali sme bezpečnostnou kontrolou a tam ten pas ešte určite mal. Ak nie je v zadnom vrecku nohavíc ani v autobuse, musí byť spadnutý tam niekde na tých plastových sedačkách, kde sme čakali.

Chalani, máme kopu času, vy choďte normálne k nášmu gejtu alebo tam niekde, a ja s Romanom sa vrátime na predchádzajúci terminál a ideme hľadať pas. V tej panike si ani nevieme spomenúť, aký terminál to vlastne bol, ešte že v autobuse je nákres linky aj so zastávkami a my si pamätáme, že kým sme prišli k tomuto terminálu, stáli sme dvakrát. Či? Tento autobus chodí stále dokolečka, ostáva nám len dúfať, že si to dobre pamätáme. Keď sa dostaneme k terminálu K, chvatne vystúpime, autobus za so syčaním zatvorí dvere a už ho niet. Šofér zjavne nechcel byť nijako viac zatiahnutý do riešenia našich problémov. Nech si ide, veď tu za týmito dverami sa náš problém vyrieši. Černoška pri sklenených dverách nás vpustí do sklenenej kukane a tu zrazu nemý údiv. Toto nie je tá sklenená miestnosť, ktorú hľadáme. Zmätene pozeráme na seba a okolo seba a jednoznačne sme na nesprávnom mieste. Terminál je to síce správny, ale miestnosť nesprávna. Tam vzadu sú eskalátory, poďme sa pozrieť, či nie sme nejak o poschodie nižšie, aj keď to je asi blbosť, lebo my sme nastupovali do autobusu na prízemí, teraz sme na prízemí, tak to nemohlo byť o poschodie vyššie. Uvažujme, kde sa mohla stať chyba. Pri sklenených dverách sedí chlapík v uniforme letiskového zriadenca, poďme mu skúsiť vysvetliť, čo sa stalo, možno nám poradí. Chlapík nás chvíľu so záujmom počúva a potom nám situáciu objasní. My sme teraz v tej časti terminálu, kam prichádzaj cestujúci, ktorí z tohto terminálu budú odlietať. To, kde sa asi stratil Romanov pas je tá časť terminálu, na ktorú cestujúci prilietavajú a nechávajú sa transportovať na iné terminály, takže je to v podstate cez stenu, ale vonkajšou časťou nás rozhodne nepustia, takže musíme sa tam skúsiť dostať tam hore po tých eskalátoroch a tam aby sme sa spýtali nejakého sekuriťáka.

Do kelu, veď je to len možno desať metrov, keby nás pustili vonku po tom chodníku, ale zriadenec sa s nami o takejto možnosti odmieta baviť a trvá na tom, že máme ísť hore po eskalátoroch. Nikdy v živote neboli eskalátory také pomalé, tak ich berieme behom. Hore vo veľkej odletovej hale sa snažíme nejako zorientovať, ale asi bude najlepšie ísť k bezpečnostnej kontrole a skúsiť sa spýtať. Jedna bezpečáčka práve nemá nikoho vo svojej fronte, dobehneme teda k nej a vysvetľujeme, že sa potrebujeme dostať do príletovej časti tohto terminálu, pretože tam môj manžel stratil pas. Nechápavo na nás pozerá, ale výraz našich tvárí asi odráža značný level nervozity u mňa hraničiacej s panikou, takže pochopí, že situácia je naliehavá. Vedie nás k chlapovi, ktorý podľa množstva zariadení zavesených na jeho veste vyzerá ako šéf ochranky a že mu to máme vysvetliť. Ok, tak ešte raz, môj manžel stratil pas v odletovej časti tohto terminálu a potrebujeme sa dostať tam, odkiaľ odchádzajú autobusy na iní terminály. Bezpečák sa poškriabe na hlave a p chvíli odtiahne pásku pri detektore kovov, nechá nás prejsť a ukazuje, že máme ísť tam tým koridorom a na konci sú napravo schody tými dolu a tam sa máme spýtať.

Rýchlo kráčame smerom, ktorý nám naznačil a dole schodmi už takmer bežíme. Nikde nikto, chodby sú tu úplne prázdne, nie je sa koho spýtať, tak kadiaľ? Skúsime to doprava ale na konci chodby je páska odhradzujúca priestor, kam vraj neautorizovaný personál nesmie. Skúsime to teda na druhú stranu a na naše potešenie sa po chvíľke ocitáme v priestore, do ktorého sme sa dostali, keď sme vystúpili z lietadla a čakali sme tam, kým na obrazovkách nabehne informácia o našom lete do Viedne. Takže teraz musíme zbehnúť dole po schodoch, nájdeme tú bezpečnostnú kontrolu a tam sa dostaneme do tej sklenenej kukane, kde sme čakali na autobus. Keď zbehneme k bezpečnostnej kontrole, okrem staffu tam nie je nikto a pracovníci v uniformách len tak znudene postávajú opretí o detektor kovov a pás, po ktorom sa za iných okolností odvaľujú plastové prepravky s vecami prechádzajúcimi roentgenovou kontrolou. Keď nás zbadajú, ako keby ich strunky vstrelili na rovné nohy, hneď sú pripravení na kontrolu ďalšej várky cestujúcich, ale keď sa nám lepšie prizrú spoznajú, že my sme tu už dnes raz boli a to nie tak dávno. Jedna zamestnankyňa sa nás nechápavým pohľadom pýta, že čo mi tu a tak jej najskôr žartom odpovedáme, že nám sa tá kontrola tak páčila, že sme si ju prišli zopakovať, ale potom jej hneď vysvetlím, že Romanovi z vrecka vypadol pas a s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo na sedačkách tu hneď v miestnosti za rohom, takže sa tam potrebujeme dostať. Lenže mladá dáma sa v zmysle pravidiel a pracovných postupov zdráha pustiť Romana ďalej, pretože cez osobnú kontrolu nesmi prejsť bez pasu, takže to sa nedá.

Moja zlatá, my sme prešli bez Romanovho pasu celý tento terminál a nikto si od nás ani od jedného pas nepýtal, tak nerob fóry teraz na konci. Alebo vieš čo? Tak pusti tam za roh iba mňa, Roman tu počká a keď ten pas nájdem, potom pustíš aj jeho. Takéto riešenie sa mladej dáme nezdá byť proti bezpečnostným pravidlám, ale žiadne náhlenie, pekne najskôr treba prejsť bezpečnostnou kontrolou, takže topánky dolu, všetko kovové zo seba, opasok von z nohavíc, pas a ostatné veci do prepravky, šup cez detektor kovov, opasok naspäť do nohavíc, topánky na nohy, ale so šnúrkami sa fakt už nebudem babrať, len rýchlo zdrapím batôžtek s vecami a pasom a rýchlo bežím do čakárne za rohom. Na prvý pohľad romanov pas nikde nevidím, až mi tak hrdlo zovrie, ale idem to preskúmať z blízka. Sedeli sme takmer presne oproti tamtým skleneným dverám. Keď pristúpim k červenej trojsedačke a nakloním sa celkom blízko nad ňu, vidím, že v ohybe sedadla tam, kde sa sedačka spája s operadlom, presne tam je v zapadnutý Pas podobnej farby ako materiál, z ktorej je sedačka vyrobená. Víťazoslávne mávam pasom a ani mladá dáma, ktorá ma pred chvíľou kontrolovala tomu neverí. Kameň, ktorý nám obom odpadol od srdca nechávame v čakárni a najbližším kyvadlovým autobusom sa presúvame na terminál K za zvyškom našej expedície.

Chalani sú takí napätí, že bez nás ani nevkročili do reštaurácie, len tak sedia na lavičkách v hale, hryzú si nechty a čakajú na nás. Kamaráti, všetko je ok, tak poďte, dáme si niečo na papanie dobrú kávu. Ideme sa ešte na chvíľu potúlať do duty free obchodov, ale aj tak nám ešte ostáva viac ako dosť času na nudné čakanie. Nečakane sa halou začne ozývať tiché ťukanie do klávesov klavíra, ktorý stojí kúsok od nás. Z ťukania sa po pár chvíľach stáva melódia, ktorej autora sa vzhľadom k môjmu hudobnému nevzdelaniu neodvážim tipovať, ale je to veľmi príjemne a ten kto to hrá, hrá veľmi pekne. Obzeráme sa a očami hľadáme klaviristu a na naše prekvapenie na otočnej stoličke pri klavíri sedí malý, asi osemročný chlapec, pravdepodobne Japonec a prsty mu behajú po klaviatúre rýchlejšie, než stíhame sledovať. Je skutočne famózny a keď dokončí skladbu, celá letisková hala prepukne v potlesk. Chlapec povzbudený prejavmi uznania zahrá ešte niekoľko skladieb, ale asi už musí ísť, pretože klavír ostal opustený.

Keď človek čaká pri ceste za dobrodružstvom, čakanie nie je také otravné ako keď čaká cesto domov, vtedy sa čas ťahá ako žuvačka. Ale nabudúce by sme si mohli zobrať to pexeso, aspoň by bola sranda a čas by nám ubehol rýchlejšie.
Po desiatich dňoch na cestách tisíckach kilometrov sa na letisku vo Viedni cítime skoro ako keby sme boli už doma. Baby, škoda, že je to už za nami, bol to skvelý trip.