Ráno nás v hotelovej jedálni víta vôňa čerstvo pečeného chlebíka a hravá fenka vlčiaka. Chvíľku sa tvári, že by nás od radosti aj zjedla, my sa netvárime a pažravo zjeme všetko, čo nám dajú na stôl. Fenka ostala radšej pod stolom Včerajšie mraky zmizli a ukazuje sa nám pekný deň, škoda by bolo povaľovať sa tu. Sadáme do áut, hotelu zamávame slovenskými vlajkami zastoknutými na oknách a smerujeme na východ, smer vnútrozemie. Z Pointe Imessouane (v podstate na pobreží na polceste medzi mestami Esauira a Agadir) sa pokúsime dostať do mesta Taroudannt, ale tak nejako cez hory, lebo kto už by chodil po hlavných cestách.
Maroko Deň 4 - 18.4.2018
Po pár kilometroch teda odbočíme z hlavného ťahu N1 a smerujeme k priehrade princa Moulaya Abdellaha. Blížime sa k priehradnému múru a tak trošku pochybujeme, či sa tadiaľto dostaneme ďalej, pretože cesta očividne vedie po hrebeni múra a nevieme, či sa tadiaľ môže. Zastavíme si na kraji, aby sme sa trošku porozhliadali, keď tu okolo nás prehrká staré autíčko a švihá si to po cestičke na priehradnom múre. No tak sa to asi môže. Ešte si tu pofotíme priehradu a pôjdeme za ním. Keď vytiahneme foťáky a začneme si cvakať padajúcu vodu z prepadu, zrazu sa kus pred nami v strážnej búdke začne besnieť tmavá postava a píska na nás na píšťaľke ako hyperaktívny rozhodca na hokejovom zápase. Hmmm, tak to asi znamená, že sa mu nepáči, že to tu fotíme. Asi je to zakázané, tak ho nebudeme provokovať, sadáme do auta a hýbeme sa smerom k nemu, keď už ho teda máme v našom smere. No čo, v krajnom prípade nám povie, aby sme vymazali to, čo sme nafotili.
Pri strážnej búdke sa na nás z maskáčového úboru širokým úsmevom víta roztomilý čierny vojak a netvári sa nijako hrôzostrašne, len proste „barrage no foto“. No tak tú priehradu fotiť nebudeme ale čo tak foto s tým vojakom? Ale zdá sa, že fotenie vojaka je rovnako neprípustné ako fotenie priehrady, lebo mladý muž sa bráni zubami nechtami. Tak nám aspoň ukáž, či je tuto táto cesta prejazdná. Vojak chvíľu pozerá do mapy a očividne absolvoval základy topografie, pretože nevyzerá nijako stratený a presne nám ukazuje kadiaľ máme ísť. A tak ideme ale ešte sa tu o kúsok ďalej pristavíme pri skupinke detí, ktoré tu postávajú a roztomilo nám kývajú. Pre takéto prípady mám v batôžku balíček cukríkov, nejaké im dáme. Pristavíme sa a otváram okno. Deti najskôr len tak na špičkách nazerajú do auta ale keď vidia, že otváram batoh a šuštím cukríkmi, v momente sú na otvorenom okne navešané a jeden z nich je v zlomku sekundy do pol pása v aute a drzo sa mi pchá do batoha a šmátra mi tam a namiesto toho, aby počkal, kým mu niečo dám, tak sa sápe po celom balíku cukríkov a čomkoľvek inom, čo sa mu dá chytiť do ruky. Do kelu, čo s ním teraz? Normálne ho neviem z kabíny vytlačiť a ak mu nechcem rovno streliť zaucho, tak na neho aspoň začnem kričať, čo mladý drzý pochopí a aspoň na chvíľu povytiahne ruky plné cukríkov z batohu, čo využijem na to, aby som ho za ramená vytlačila z okna a odsotila z auta preč. Roman cez vysielačkou varuje druhú posádku aby zavreli okno a radšej ho ani neotvárali. To čo bolo? Normálne som v šoku. Na toto si budeme musieť dať pozor a nie kvôli cukríkom, ale takto mi mohol zobrať kľudne aj peňaženku alebo doklady.
Z asfatky zbiehame na štrkovú cestu, ktorá nás dovedie do nádherného údolia s potôčikom v ktorom sa kúpe skupinka detí a s palmami popri ceste. Roztomilé, úplne iné ako oblasť pobrežia. Keď sa pred nami zase otvorí cesta s výhľadom na okolité kopce, v diaľke vidíme niečo, čo by mohlo vyzerať ako vodopád, ale je to akési čudné. To nie je voda, to vyzerá skôr ako dlhý kus igelitu sfúknutý z kopca. Či? Asi to bude vodopád, ale tá voda padá tak lenivo, že to fakt vyzerá ako igelit. Možno aj bublinkový. O kus ďalej na križovatke je to už úplne jasné, pretože šípka na plechovej tabuľke ukazuje, že tam doľava je waterfall, tak ho poďme pozrieť.
Z asfatky zbiehame na štrkovú cestu, ktorá nás dovedie do nádherného údolia s potôčikom v ktorom sa kúpe skupinka detí a s palmami popri ceste. Roztomilé, úplne iné ako oblasť pobrežia. Keď sa pred nami zase otvorí cesta s výhľadom na okolité kopce, v diaľke vidíme niečo, čo by mohlo vyzerať ako vodopád, ale je to akési čudné. To nie je voda, to vyzerá skôr ako dlhý kus igelitu sfúknutý z kopca. Či? Asi to bude vodopád, ale tá voda padá tak lenivo, že to fakt vyzerá ako igelit. Možno aj bublinkový. O kus ďalej na križovatke je to už úplne jasné, pretože šípka na plechovej tabuľke ukazuje, že tam doľava je waterfall, tak ho poďme pozrieť.
Kúsok od parkoviska si nás odchytí mladý muž, ktorý nás za pár dirhamov odvedie najkratšou cestičkou hore kopcom až k vodopádu. Z výšky niekoľko desiatok metrov padá chladná voda v tenkých retiazkach dole a vytvára väčší a menší bazénik. S vyhrnutými nohavicami v tom menšom skúšam, či je voda ozaj taká studená, ako vyzerá, zatiaľ čo na skale nad tým väčším sa mladý muž chystá skočiť si šípku, ale šteluje sa k tomu tak dlho, že keď sa nakoniec odhodlá, tak ho takmer nestihnem odfotiť, pretože ma už oko bolí od toľkého žmúrenia do hľadáčika.
Kúsok od nás sa snaží nejakými pokrikmi a gestikuláciou upútať pozornosť všetkých prítomných starší pánko v červenom tričku a pásikatých bermudách, tak sa ideme pozrieť, čo to tam stvára. Aha, takže ten vodopád nepadá len tu pred nami, ale má ešte ďalšiu kaskádu, ktorú sme pôvodne nevideli a tiež padá niekoľko desiatok metrov hlboko do ďalšieho bazénika. Z pantomímy, ktorú tu pánko predvádza je zjavné, že sa chystá skočiť tuto zhora tam dolu ale len tak zadarmo to nebude a ak sa chceme pozerať, tak ho musíme nejakými peniažkami prispieť. No tak tu máš pár mincí a jump. Lenže pánko len tak za našich pár mincí skákať nemieni a trpezlivo vykrikuje a gestikuluje a obieha všetkých naokolo stojacich a inkasuje, koľko je kto ochotný dať. Keď už zvažujeme, že sa na toto divadlo vykašleme pánko naznačí, že už nastal ten moment s veľkým M, rozbehne sa a už aj letí dolu až kým sa pod ním voda rozprskne a už je tam. A keďže dole tiež stojí skupinka ľudí sledujúcich tento výkon, milý pánko hneď ako vylezie z vody obehne všetkých tam stojacich a skásne ešte aj ich. Tomu sa hovorí podnikanie.
Viac kultúry tu asi neuvidíme, nuž poďme ďalej. Niekde okolo dedinky Argana križujeme hlavný ťah A7, ktorý by nás vedel veľmi rýchlo doviesť do Marrakecha, ale to nie je náš dnešný cieľ, dnes chceme hory. Vbiehame na štrkovú cestičku, ktorá sa postupne mení na takmer červenú hlinenú cestu a vedie nás smerom ku kopcom, ktoré sa pred nami strácajú v ťažkých búrkových mračnách. Chlapci, tak tam niekde v tých mračnách ja Jebel Tichka, ktorý je pri výške 3205 m najvyšším vrcholom tejto časti Atlasu. Tie mraky vyzerajú dosť desivo, dúfam, že nás nejaká prietrž mračien nezmetie do doliny.
Farba krajiny prechádza z tehlovo červenej do farby mliečnej čokolády a je veľmi zaujímavé sledovať, že osady domčekov tvoriace malé horské dedinky menia farbu tak, ako sa mení farba kopcov okolo. Niet sa čomu diviť, veď domčeky sú uplácané z hliny danej lokality, žiadne tehly dovezené z Baumaxu. Domčeky v horských dedinkách sú stavané zvláštnym spôsobom, tak do štvorca, pričom vonkajšie steny majú iba niekoľko maličkých okienok a vnútorná časť je otvorená akoby do štvorcového dvora. Myslím, že je to preto, že život tunajších ľudí je zameraný na vlastnú rodinu, a nie na pozeranie sa iným do okien.
Farba krajiny prechádza z tehlovo červenej do farby mliečnej čokolády a je veľmi zaujímavé sledovať, že osady domčekov tvoriace malé horské dedinky menia farbu tak, ako sa mení farba kopcov okolo. Niet sa čomu diviť, veď domčeky sú uplácané z hliny danej lokality, žiadne tehly dovezené z Baumaxu. Domčeky v horských dedinkách sú stavané zvláštnym spôsobom, tak do štvorca, pričom vonkajšie steny majú iba niekoľko maličkých okienok a vnútorná časť je otvorená akoby do štvorcového dvora. Myslím, že je to preto, že život tunajších ľudí je zameraný na vlastnú rodinu, a nie na pozeranie sa iným do okien.
Úzke cestičky nás vedú kopcami ďalej a vyššie, ale čím ďalej tým viac sa zužujú a ich kvalita sa zhoršuje. Dostávame sa do miesta, kde nám satelitné mapy ukazujú niekoľko tenkých cestičiek a papierová mapa neukazuje už vôbec nič, pretože vzhľadom na neexistujúce značenie ciest a dedín v reálnom časopriestore človek vôbec netuší, kde sa v papierovej mape nachádza. Niekoľko úzkych cestičiek je aj reálne pred nami a v tomto momente vôbec netušíme, ktorou by sme sa mali vydať. Každá z nich sa nejakým spôsobom skrúca do dediny pod nami a my sa potrebujeme dostať na cestu, ktorú vidíme vo svahu pred nami, tak to proste vezmime tuto doľava, mám pocit, že tá cesta sa k tomu svahu určite zatočí. Lenže cesta sa za najbližšou zákrutou výrazne zužuje a vetvy stromov sa skláňajú tak nízko, že nad cestou vytvárajú strapatý tunel.
Chvíľku stojíme a dohadujeme ďalší postup cez vysielačky, keď zrazu akoby odnikiaľ sa zrazu popri nás nazbiera skupinka malých chlapcov a vyškierajú sa a snažia sa nám niečo vysvetľovať a vôbec im nevadí, že im nerozumieme ani slovíčko. Vešajú sa nám na auto aj spredu aj zozadu, bolo by asi dobré sa niekam pohnúť. S našim autom sme už pomerne ďaleko medzi stromami, tak my pôjdeme kúsok dopredu, snáď tam nájdeme miesto na otočenie. Druhá posádka je ešte má manévrovací priestor aj kúsok za sebou, takže oni sa otočia tu a počkajú.
Chvíľku stojíme a dohadujeme ďalší postup cez vysielačky, keď zrazu akoby odnikiaľ sa zrazu popri nás nazbiera skupinka malých chlapcov a vyškierajú sa a snažia sa nám niečo vysvetľovať a vôbec im nevadí, že im nerozumieme ani slovíčko. Vešajú sa nám na auto aj spredu aj zozadu, bolo by asi dobré sa niekam pohnúť. S našim autom sme už pomerne ďaleko medzi stromami, tak my pôjdeme kúsok dopredu, snáď tam nájdeme miesto na otočenie. Druhá posádka je ešte má manévrovací priestor aj kúsok za sebou, takže oni sa otočia tu a počkajú.
Hýbeme sa ďalej, čvachtneme do kaluže a zužujúcou sa cestičkou sa hýbeme vpred. O pár krokov ďalej pri ceste stoja dvaja dospievajúci mládenci, možno by sme sa mohli skúsiť nejakým spôsobom z nich vytiahnuť informáciu, či cesta pred nami pokračuje alebo nie, lenže ako sa s nimi tak asi dohodneme v tejto diere deravej? Na naše prekvapenie mladíci okrem obligátnych základov francúzštiny dokážu komunikovať aj lámanou angličtinou a uisťujú nás, že cesta pred nami rozhodne nikam nepokračuje len medzi domy, ale že ak pôjdeme ešte kúsok dopredu, tak je tam trocha miesta na to, aby sme sa tam otočili.
Ok, tak ideme kúsok dopredu tam, kam nám chalani ukazujú. Je tam síce cesta a aj akoby odbočka doprava do kopčeka ale keď s bližšie prizrieme, tak to do kopčeka vlastne znamená, že vylezieme jednému prízemnému hlinenému domčeku na strechu. No, v krajnom prípade skončíme niekomu v obývačke. Opatrne cúvame na vyvýšenú plochu ale len tak na krajíček, pretože fakt kolesami nabiehame na nejaké drevené guľatiny pokryté hrubou vrstvou stuhnutej hliny. Neviem, čím to majú podopreté zvnútra a či tam náhodou nemajú aj nejaké maskované oceľové nosníky, ale nič neprasklo, nič sa nepreborilo a jediné, čo spadlo, bol kameň z nášho kolektívneho srdca.
Ako sa vraciame po úzkej cestičke pomedzi odstávajúce vetvičky, všimnem si, že jeden z chlapcov má v ústach cukrík, ktorý som mu dala, ale cumle ho aj s papierom, v ktorom je cukrík zabalený. Uvedomujem si, že týmto deťom asi nikto bežne cukríky nekupuje a nerozdáva a asi sa tu turisti až tak často nevyskytujú, a toto asi päť ročné dieťa vôbec netuší, že ten cukrík bolo treba rozbaliť, aby chutil lepšie. Je mi z toho trošku smutno. Čo je to za detstvo bez cukríkov? Z pocitov ľútosti ma ale detiská veľmi rýchlo vytrhnú, keď vidíme, ako sa vešajú na auto druhej posádky a aj napriek tomu, že už je v pohybe, tak sa držia stierača na zadných dverách a natriasajú sa na zadnom nárazníku. Na našom aute visia ďalší traja zavesení za rezervu na zadných dverách a užívajú si jazdu na hrboľatej ceste. Zopár z nich sme na hrboľatom povrchu z auta striasli, ale kým prejdeme zákrutou na náprotivný svah, oni preskáču kamenistý svah dole a svah hore ako kamzíky a skokom zase visia na zadnom okne a vyškierajú sa. Chalani, toto už prestáva sranda, veď ak náhodou niektorý z nich spadne a ublíži si, tak z toho môžeme mať u dedinčanov slušný problém, veď nás utlčú palicami. Braňo ako šofér druhého auta to vyriešil šalamúnsky. Keď už mal pocit, že mu chlapci odtrhnú zadný stierač, jednoducho trošku pridal, prudko pribrzdil, chlapci sa naklepli o zadné sklo, pričom sa od prekvapenia pustili stierača a už ležia v prachu cesty.
Naša posádka nemá na takéto radikálne riešenie odhodlanie, a tak Roman len postupne pridáva až po takú rýchlosť, kedy sa už ani chlapci na našom nárazníku neudržia a odpadnú ako prezreté hrušky. A teraz hlavne nezastaviť, aby nám zase nenaskákali na autá. Chalani sa síce snažia dobehnúť nás, ale ani výkon Usaina Bolta im nepomôže aby nás dobehli. Ešte že majú také krátke nožičky, lebo teda prepletajú nimi neskutočne rýchlo. Na križovatke skúsime druhú cestu a tá nás už vedie smerom, ktorý sa ukazuje ako správny. Keď prichádzame do ďalšej dedinky, popri ceste postáva skupinka dievčatiek a sú veľmi rozkošné, bola by to pekná fotka. Lenže keď zdvihnem foťák k oku, jedno z dievčatiek sa okamžite krčí k zemi a do ruky schmatne kameň. V momente mám foťák v lone a len dúfam, že dievčatko si tu tiež rozmyslí. Chalani, to ste videli? Veď ja sa tu budem snáď báť fotiť. Radšej sa nezdržujeme a ideme ďalej popri hlinenom domčeku s tetou nakúkajúcou sa na ulicu z rebríka, ktorý má opretý o strechu a vyliezla naň z vnútornej štvorcovej terasy uprostred domu. Tak okienka do ulice majú síce malinké, ale veľkú zvedavosť vedia uspokojiť po svojom. Okrem tety kukajúcej z rebríka našu pozornosť upútal aj solárny panel umiestnený na hlinenej streche. To čo tam majú akú techniku vo vnútri? Možno by nás prekvapil osemdesiat palcový flat televízor alebo aspoň mikrovlnka.
Ok, tak ideme kúsok dopredu tam, kam nám chalani ukazujú. Je tam síce cesta a aj akoby odbočka doprava do kopčeka ale keď s bližšie prizrieme, tak to do kopčeka vlastne znamená, že vylezieme jednému prízemnému hlinenému domčeku na strechu. No, v krajnom prípade skončíme niekomu v obývačke. Opatrne cúvame na vyvýšenú plochu ale len tak na krajíček, pretože fakt kolesami nabiehame na nejaké drevené guľatiny pokryté hrubou vrstvou stuhnutej hliny. Neviem, čím to majú podopreté zvnútra a či tam náhodou nemajú aj nejaké maskované oceľové nosníky, ale nič neprasklo, nič sa nepreborilo a jediné, čo spadlo, bol kameň z nášho kolektívneho srdca.
Ako sa vraciame po úzkej cestičke pomedzi odstávajúce vetvičky, všimnem si, že jeden z chlapcov má v ústach cukrík, ktorý som mu dala, ale cumle ho aj s papierom, v ktorom je cukrík zabalený. Uvedomujem si, že týmto deťom asi nikto bežne cukríky nekupuje a nerozdáva a asi sa tu turisti až tak často nevyskytujú, a toto asi päť ročné dieťa vôbec netuší, že ten cukrík bolo treba rozbaliť, aby chutil lepšie. Je mi z toho trošku smutno. Čo je to za detstvo bez cukríkov? Z pocitov ľútosti ma ale detiská veľmi rýchlo vytrhnú, keď vidíme, ako sa vešajú na auto druhej posádky a aj napriek tomu, že už je v pohybe, tak sa držia stierača na zadných dverách a natriasajú sa na zadnom nárazníku. Na našom aute visia ďalší traja zavesení za rezervu na zadných dverách a užívajú si jazdu na hrboľatej ceste. Zopár z nich sme na hrboľatom povrchu z auta striasli, ale kým prejdeme zákrutou na náprotivný svah, oni preskáču kamenistý svah dole a svah hore ako kamzíky a skokom zase visia na zadnom okne a vyškierajú sa. Chalani, toto už prestáva sranda, veď ak náhodou niektorý z nich spadne a ublíži si, tak z toho môžeme mať u dedinčanov slušný problém, veď nás utlčú palicami. Braňo ako šofér druhého auta to vyriešil šalamúnsky. Keď už mal pocit, že mu chlapci odtrhnú zadný stierač, jednoducho trošku pridal, prudko pribrzdil, chlapci sa naklepli o zadné sklo, pričom sa od prekvapenia pustili stierača a už ležia v prachu cesty.
Naša posádka nemá na takéto radikálne riešenie odhodlanie, a tak Roman len postupne pridáva až po takú rýchlosť, kedy sa už ani chlapci na našom nárazníku neudržia a odpadnú ako prezreté hrušky. A teraz hlavne nezastaviť, aby nám zase nenaskákali na autá. Chalani sa síce snažia dobehnúť nás, ale ani výkon Usaina Bolta im nepomôže aby nás dobehli. Ešte že majú také krátke nožičky, lebo teda prepletajú nimi neskutočne rýchlo. Na križovatke skúsime druhú cestu a tá nás už vedie smerom, ktorý sa ukazuje ako správny. Keď prichádzame do ďalšej dedinky, popri ceste postáva skupinka dievčatiek a sú veľmi rozkošné, bola by to pekná fotka. Lenže keď zdvihnem foťák k oku, jedno z dievčatiek sa okamžite krčí k zemi a do ruky schmatne kameň. V momente mám foťák v lone a len dúfam, že dievčatko si tu tiež rozmyslí. Chalani, to ste videli? Veď ja sa tu budem snáď báť fotiť. Radšej sa nezdržujeme a ideme ďalej popri hlinenom domčeku s tetou nakúkajúcou sa na ulicu z rebríka, ktorý má opretý o strechu a vyliezla naň z vnútornej štvorcovej terasy uprostred domu. Tak okienka do ulice majú síce malinké, ale veľkú zvedavosť vedia uspokojiť po svojom. Okrem tety kukajúcej z rebríka našu pozornosť upútal aj solárny panel umiestnený na hlinenej streche. To čo tam majú akú techniku vo vnútri? Možno by nás prekvapil osemdesiat palcový flat televízor alebo aspoň mikrovlnka.
Z dedinky vedie vo svahu kopca pred nami jediná cestička so sypko vyzerajúcim povrchom a ešte aj jemne klopená v smere svahu. No ja neviem, ale trošku sa bojím, keď pozerám cez bočné sklo môjho spolujazdcovského okna. Roman, pls, mohol by si ísť trošku viac na tvoju stranu? Lebo ja mám pocit, že tu mi už koleso ide skoro po kraji a možno až vo vzduchu. Roman sa netvári príliš ochotne, pretože na jeho strane už líže ostré kamene na kraji svahu, ktorý sa strmo zdvíha na jeho strane auta a vraj neboj sa, ono to len tak vyzerá, to keby som sa vraj pozrela z otvoreného okna, tak by som videla, že to až také strašne zlé nie je, že to tak len vyzerá. Otváram teda okno a kúsok sa vykloním...Ale nevyzerá. A možno je realita ešte aj trochu horšia, než som si pôvodne myslela. Veď to koleso ide skutočne úplne po vonkajšom okraji cesty!!! To sa mi snáď ani neoplatí pripútavať. Roman na mňa zdesene pozerá Čo???? Ty nie si ani pripútaná???? No a načo? Veď tu keby sme sa zrútili dole, tak by mi ten pás aj tak nepomohol... No tak ale dobre, ja sa teda pripútam. Skutočne by ma zaujímalo, kto a na základe akých parametrov vyhlásil, že najnebezpečnejšia cesta na svete je Yungas Death Road v Bolívii. Tak ten človek ešte asi nebol na tejto ceste v Maroku. Tuším to budeme niekedy musieť preveriť...
Opatrne sa po uzučkej sypkej cestičke kľukatíme niekoľko kilometrov a tíško sa modlíme, aby sa v protismere neobjavil nejaký iný dopravný prostriedok, pretože tu by sa nemali kde obísť ani s chodcom, bicyklom alebo oslíkom, nie to ešte s iným autom. Chvalabohu až po ďalšiu dedinku sa na cestičke nikto nevyskytol, možno preto, že všetci chlapci z dedinky hrajú futbal na hlinenom ihrisku a ženy sa asi venujú nejakým domácim prácam v hlinených domčekoch, ktoré sú v tejto dedinke stavané tak zvláštne kaskádovito jeden na druhom, až to vyzerá ako lastovičie hniezdo. Tu asi musia mať ľudia veľmi dobré susedské vzťahy, pretože tu žijú v takej tesnej blízkosti.
Konečne sa dostávame k dedinke, ktorej meno vidieť aj na mape, Tasguint, a kus za ňou sa napájame na cestu P1727 a asfaltom si to mierime k mestu Taroudannt, ktoré bolo kedysi metropolou Saadskej dynastie, ale dnes už je to skôr pokľudné mesto, aj keď sa jedná o významné obchodné centrum. Na dnes bolo horských cestičiek viac ako dosť. Blíži sa večer, bolo by dobré pohľadať si ubytovanie na dnešnú noc. Od severu sa blížime k mestu, ktoré je obohnané starými oranžovými hradbami a na kružáku sa snažíme prečítať zo smeroviek, kam by sme mali ísť, aby sme našli nejaký hotel. Po tretej otočke ale usúdime, že bude lepšie niekde zastaviť a trochu sa poobzerať. Ako tak chvíľu skúmame navigáciu a okolité ceduľky, pristaví sa pri nás mladý muž na mopede s otázkou, či niečo hľadáme. Jasné, že hľadáme, môj zlatý, hotel nejaký by sa nám zišiel. Viac mu nebolo treba a už nás aj ťahá za sebou a my sa ťaháme cez bránu v hradbách a po úzkych uličkách za ním. Za treťou odbočkou som už úplne stratená, ale Roman je v kľude, lebo ak by bolo treba, vie sa podľa navigácie vrátiť tam, odkiaľ sme odišli. Mladík na mopede zjavne vie, kam nás vedie, lebo ani na jednej križovatke nezaváha a o chvíľu brzdí v slepej uličke a naznačuje, že tu pri múre máme zaparkovať a ten hotel, ktorý nám ide ukázať je presne tu. Ja teda neviem, ale nikde nevidím nič, čo by vyzeralo ako hotel, obe strany nie veľmi čistej ulice lemujú steny domov s malými oknami a jediným náznakom nejakého ubytovacieho zariadenia je malá tmavá ceduľka s nápisom Riad Taroudant.
S nedôverou vstupujeme do dverí s farebnou sklenenou výplňou do malej tmavej vstupnej haly s veľkým dreveným stolom, spoza ktorého sa na nás usmieva štíhla dáma neurčitého veku a milo nás víta vo svojom hotelíku. Ešte stále netušíme, kde by sa tu mohli nachádzať nejaké izby, pretože z tejto neformálne vyzerajúcej recepcie nevedú žiadne dvere do izieb ani žiadne schody, tak čo tu budeme spať na tom diváne hneď pri dverách? Pani majiteľka vidí naše pochybnosti a tak nás volá, aby sme ju nasledovali, že nám ukáže naše izby. Chodbou za recepciou nás vedie dozadu a zrazu sa ocitneme v krásnom priestore skutočného riádu. Riád je do štvorca stavaná stavba, kde sa izby nachádzajú po obvode a uprostred je otvorený priestor, dokonca v tomto hotely tento centrálny priestor ani nie je prekrytý strechou, dá sa povedať, že je to poschodová verzia toho, ako boli v horách stavané domy v horských dedinkách – do štvorca s otvorenou centrálnou terasou. Toto ale rozhodne nie je hlinená stavba. Naše izby sa nachádzajú na prízemí, kde uprostred je namiesto terasy obdĺžnikový bazén a okolo je naaranžované sedenie. Úžasné, tak toto by sme tu skutočne nečakali. Musíme priznať, že do dverí tohto riádu by sme sami istotne nevošli a sme spokojní, že sme tomu mladíkovi na mopede dali pár peňazí za to, že nás sem doviedol. Po uvítacom štamprlíku z vlastných zásob sa začínajú ozývať naše žalúdky. Chcelo by to niečo teplé, možno nejaký kúsok mäkkého mäska z tajinu. Majiteľa hotelíka nám na malom plániku vysvetľuje, do ktorej reštaurácie máme ísť, je to reštaurácia jej priateľov Francúzov, ona je tiež Francúzska, zjavne sa tu expatrioti vzájomne podporujú.
S nedôverou vstupujeme do dverí s farebnou sklenenou výplňou do malej tmavej vstupnej haly s veľkým dreveným stolom, spoza ktorého sa na nás usmieva štíhla dáma neurčitého veku a milo nás víta vo svojom hotelíku. Ešte stále netušíme, kde by sa tu mohli nachádzať nejaké izby, pretože z tejto neformálne vyzerajúcej recepcie nevedú žiadne dvere do izieb ani žiadne schody, tak čo tu budeme spať na tom diváne hneď pri dverách? Pani majiteľka vidí naše pochybnosti a tak nás volá, aby sme ju nasledovali, že nám ukáže naše izby. Chodbou za recepciou nás vedie dozadu a zrazu sa ocitneme v krásnom priestore skutočného riádu. Riád je do štvorca stavaná stavba, kde sa izby nachádzajú po obvode a uprostred je otvorený priestor, dokonca v tomto hotely tento centrálny priestor ani nie je prekrytý strechou, dá sa povedať, že je to poschodová verzia toho, ako boli v horách stavané domy v horských dedinkách – do štvorca s otvorenou centrálnou terasou. Toto ale rozhodne nie je hlinená stavba. Naše izby sa nachádzajú na prízemí, kde uprostred je namiesto terasy obdĺžnikový bazén a okolo je naaranžované sedenie. Úžasné, tak toto by sme tu skutočne nečakali. Musíme priznať, že do dverí tohto riádu by sme sami istotne nevošli a sme spokojní, že sme tomu mladíkovi na mopede dali pár peňazí za to, že nás sem doviedol. Po uvítacom štamprlíku z vlastných zásob sa začínajú ozývať naše žalúdky. Chcelo by to niečo teplé, možno nejaký kúsok mäkkého mäska z tajinu. Majiteľa hotelíka nám na malom plániku vysvetľuje, do ktorej reštaurácie máme ísť, je to reštaurácia jej priateľov Francúzov, ona je tiež Francúzska, zjavne sa tu expatrioti vzájomne podporujú.
Vonku je už tma, ale ulice sú pekne osvetlené, vďaka čomu mesto pôsobí veľmi príjemne a pokojne a ožíva večerným životom. U holiča sa holí, v pouličnom grile sa griluje, pouličný predajca ovocia tlačí vozík plný pomarančov, v mäsiarstve bez skleneného výkladu, len tak na hákoch zavesených priamo do ulice visia celé kusy mäsa, veľké stehná či rebrá a čakajú na kupcov. No nechcem vedieť, čo by s týmto narobili naši hygienici. Snažíme sa orientovať v plániku, ktorý sme dostali, ale očividne sme sa v uličkách stratili a asi sme zašli príliš ďaleko, tak sa otočme a skúsme sa vrátiť na to malé námestíčko. Po pár krokoch sa za nami ako na zavolanie objaví opäť ten mladý muž, ktorý nás doviedol do hotela a keď mu vysvetlíme, že hľadáme reštauráciu, ktorú nám odporučila majiteľka riádu, ochotne nás odvedie až po reštauráciu. Zlatý. V reštaurácii je plno, ale nájdu nám jeden stôl a my sa spokojne usadíme v rohu a pokúšame sa lúštiť jedálny lístok. Chalani si dávajú mäsko na špajhličke ale ja som ešte nikdy nejedla kuskus, tak to asi ochutnám. Mäsko na tanieroch pred chalanmi vyzerá výborne a aj tak vonia, ale to, čo priniesli mne vyzerá ako kôpka krupičnej kaše, ešte je to aj posypané práškovým cukrom, ale priniesli mi k tomu v miske opraženú cibuľku. Opatrne ochutnám. To čo vyzerá ako krupičná kaša je sypké a je to sladké, nie veľmi ale aj tak, sladké, to som nečakala. Ok, nie je to zlé, už mi aj slinky vyhŕkli, skúsim vidličkou zahrabnúť viac dovnútra, lebo mám pocit, že tam je schované niečo tuhšie. Na moje prekvapenie to tuhšie je kuracie mäso, ktoré tiež chutí nasladlo. Hmmmm, tak neviem, či mi to takto chutí, sladké mäso, sladké niečo sypké na tom, ochutnám teda ešte tú opraženú cibuľu v oleji a moje prekvapenie je kompletné, pretože aj tá je sladká. Pripadám si ako v polčase rozprávky soľ nad zlato, keď namiesto soli prikázal kráľ kuchárom používať cukor. Chalani sa bavia na výraze mojej tváre a jeden po druhom postupne ochutnávajú, ale len tak opatrne, na špičku vidličky. No aby ste sa neotrávili, zbabelci, ražniči by vedel zjesť hocikto ale skúste toto. Statočne sa s tou sladko mäsovou vecou pasujem ale vzhľadom na to, že som hladná, tak je mi v podstate jedno, že sú tie chute podľa mňa úplne pomýlené. Pre tentokrát ok, ale kuskus si už asi neobjednám. Únava nás zatláča do stoličiek a my si uvedomujeme, že ak sa nezdvihneme a neodkráčame do hotela, ostaneme tu do rána s hlavami na stole. Z nohy na nohu sa vlečieme k riádu a snažíme sa vyhnúť zrážke s manévrujúcimi autami a motorkami, ktoré tu aj takto večer jazdia ako besné. Dnes už zvládneme len panáka na dobrú noc a dobrú noc
