Maroko deň 5 - 19.4.-2013
Raňajky sa v Riáde Taroudant podávajú na streche, to bude iná romantika, krásne výhľady na mesto, už sa tešíme. Lenže terasa na streche je obohnaná múrom vysokým tak do pol hlavy, ale pred nami tie krásne výhľady neschováte. No keď sa postavíme na schodík pri múriku, jediné čo vidíme sú strechy domov nalepené jedna na druhej a na každej je veľký satelitný tanier. No, žiadna romantika takto navôkol, ale aj tak sú raňajky na streche zaliatej slniečkom romantické. Usmiate ženy plnia náš stôl nakrájanými francúzskymi bagetkami, mištičkami s olivami, maslom, syrom, rôznymi druhmi džemov a arganovým maslom, ktoré chutí tak trochu ako nutela. Na koniec káva s mliekom a o zábavu na najbližšiu polhodinku máme postarané.
Dnes by sme sa mali pokúsiť priblížiť sa cez hory k najvyššiemu vrcholu Atlasu, Jebel Toubkalu, ktorý je pri svojej výše 4167 m najvyšším vrchom celej severnej Afriky. Nepôjdeme ale tadiaľ, kadiaľ chodia všetci, čiže od severu v smere od Marakéša cez Asni do Imlil, my pôjdeme v smere z juhu a uvidíme, pokiaľ sa až dostaneme. Zo severu sa dá autom dostať len po dedinku Imlil, odkiaľ sa k Toubkalu dá ísť už len po svojich a keďže je to túra na viac dní, nemali sme ambíciu túto horu pokoriť. Preto skúsime, ako ďaleko sa dokážeme dostať z juhu.
Tak poďte. Keďže netušíme, kam nás až cesty pustia, ako dlho nám to bude trvať a či tam niekde po ceste bude nejaká krčma, ideme si ešte do miestneho pekárstva kúpiť čerstvý chlebík, keby náhodou udrel hlad v nejakej opustenej oblasti. A ak by tam niekde náhodou nejaká krčma bola, tak budeme potrebovať aj peniaze, ale dirhamy nám už takmer všetky došli, takže sa musíme zastaviť v nejakej banke a už aj mierime po hlavnej ceste N10 smer východ k mestečko Aoulouz, tam sa odkláňame od hlavného ťahu a smerujeme k vodnej nádrži Barrage Moughtar Soussi.
Tak poďte. Keďže netušíme, kam nás až cesty pustia, ako dlho nám to bude trvať a či tam niekde po ceste bude nejaká krčma, ideme si ešte do miestneho pekárstva kúpiť čerstvý chlebík, keby náhodou udrel hlad v nejakej opustenej oblasti. A ak by tam niekde náhodou nejaká krčma bola, tak budeme potrebovať aj peniaze, ale dirhamy nám už takmer všetky došli, takže sa musíme zastaviť v nejakej banke a už aj mierime po hlavnej ceste N10 smer východ k mestečko Aoulouz, tam sa odkláňame od hlavného ťahu a smerujeme k vodnej nádrži Barrage Moughtar Soussi.
Okolo tejto priehrady by sme sa mali prebiť k dedine Askaoun a od tiaľ už len priamo na sever. Lenže popri vodnej nádrži nevidíme žiadne smerovníky (ako keby sme na takýchto cestách doteraz v Maroku nejaké smerovníky videli) a za nádržou je jediná odbočka naším smerom, ktorá nás vedie popri niekoľkých domoch do niečoho, čo vyzerá ako vyschnuté široké štrkové riečisko. Skúšame ísť cez nízky betónový mostík doľava ale tu cesta nikam nevedie, musíme sa otočiť. Skúmame satelitné mapy a obrázok naznačuje, že my by sme tieto biele štrky mali prejsť priamo na druhú stranu a tam niekde by mala cesta pokračovať. Lenže svah na druhej strane vyzerá byť pomerne strmý a nevidíme tam žiaden náznak cesty ani oslieho tracku, tak neviem.
Skúsme teda ísť rovno pozdĺž dediny, vlezieme do riečiska a tam sa rozhliadneme kadiaľ ďalej. Na ľavo od cesty v poli s obilím pracujú ženy a ručne zbierajú úrodu. Podľa mňa je to obilie ešte dosť zelené, u nás sa žatva začína, až keď sú klasy zlatožlté, ale tak asi vedia, čo robia. Ale keď sa tak zamyslím, že je polovica apríla a oni tu už riešia žatvu, hmmm, to tu asi majú žatvu aj dva-tri krát do roka, či? Vchádzame do štrkového riečiska.
Skúsme teda ísť rovno pozdĺž dediny, vlezieme do riečiska a tam sa rozhliadneme kadiaľ ďalej. Na ľavo od cesty v poli s obilím pracujú ženy a ručne zbierajú úrodu. Podľa mňa je to obilie ešte dosť zelené, u nás sa žatva začína, až keď sú klasy zlatožlté, ale tak asi vedia, čo robia. Ale keď sa tak zamyslím, že je polovica apríla a oni tu už riešia žatvu, hmmm, to tu asi majú žatvu aj dva-tri krát do roka, či? Vchádzame do štrkového riečiska.
a ľavo od nás chlapi do nákladiaku nahadzujú štrk, poďme sa ich spýtať, či tu niekde pokračuje cesta. Chlapi nám naznačujú, že by tu cesta vraj aj niekde mohla byť, ale ukazujú tam niekde ďaleko pred nás. Aby sme sa tam dostali, musíme sa prebrodiť cez vodu, ktorá tečie v strede riečiska. Posúvame sa niekoľko sto metrov v smere, ktorým nám ukazovali a keď sokolím okom skúmame svah na druhom brehu, zdá sa, že by tam skutočne nejaká cestička mohla byť. Robino síce nesúhlasí, podľa neho je to maximálne tak oslí chodníček, ale ak to nevyskúšame, tak to nezistíme. Voda nevyzerá príliš hlboká, no pre istotu si vyhrniem nohavice nad kolená a idem spraviť prieskum. Voda je tak akurát po kolená a nie je ani veľmi studená, ale to, že som sa neprepadla do vody až po pás a že nepištím od zimy neznamená, že ma pri tom prieskume nemá nikto fotiť! No tak počkajte, idem ešte raz, nech môžete spraviť nejaké „momentky“.
To, čo pri pohľade zboku vyzeralo ako chodníček sa ukazuje byť presne tá cesta, ktorú hľadáme a vedie nás presne na východ. Za niekoľkými zákrutami prechádzame malou osadou kde pri ceste stojí starší pán s dvomi malými dievčatkami. A keď už si myslím, že chúďatá malinké, čo tu tak asi robia a aká budúcnosť ich tu tak asi čaká, jedno z nich vytiahne spoza chrbta tablet a začne doňho ťukať. Od prekvapenia som ju aj zabudla odfotiť. To ste videli? Tak čakala by som tu hoci čo ale dievčatko s tabletom istotne nie.
Lúky na kopcoch všade okolo nás sú zasypané záplavou kvietkov nechtíka. Kde tu míňame horskú dedinku, kde tu zastavíme a užívame si nádherný pocit pokoja. Pri dedinke Askaoun sa hlinená cesta zrazu končí a pod kolesami máme nefalšovaný asfalt. No, nebolo to síce v pláne, ale ta aspoň trošku zrýchlime presun. Odbočíme doľava, a smerujeme medzi domy, prejdeme hlinenou bránou a tu zrazu koniec asfaltu a zase sme na hlinenej ceste. Tak teda žiadne zmeny, aj ďalej pokračujeme po hlinenej ceste, ktorá sa kľukatí na sever.
V horských dedinkách máme možnosť vidieť bežný deň ľudí, ktorí tu žijú. Na okraji jednej dediny sa koná trh s dobytkom. Priamo na korbe nákladiaku si chlapi obzerajú teliatka, jedno už aj podávajú novému majiteľovi, a ostatní sa stále dohadujú. Keď prichádzame do ďalšej dediny, svah nad potokom pred nami je akoby zasypaný kusmi niečoho farebného. Najskôr si myslíme, že sú to odpadky, ktoré tam domáci nahádzali, ale keď sa pozrieme bližšie vidíme, že sú to kusy šatstva, koberce a deky, zjavne mali v dedine veľké pranie a teraz na slniečku sušia. Pod dedinou vo rozľahlom údolí sa môžeme pozrieť na toľko odtieňov zelenej, koľko sme ešte nevideli. Každý obrobiteľný kúsok zeme je využitý a keď vezmeme do úvahy, že títo ľudia tu nebehajú s traktormi a motorovými kosačkami, ale že to tu všetko obrábajú ručne, pekne po starom, tak sa tu určite za celý rok nenudia. Títo horskí ľudia musia byť neuveriteľne pracovití.
V horských dedinkách máme možnosť vidieť bežný deň ľudí, ktorí tu žijú. Na okraji jednej dediny sa koná trh s dobytkom. Priamo na korbe nákladiaku si chlapi obzerajú teliatka, jedno už aj podávajú novému majiteľovi, a ostatní sa stále dohadujú. Keď prichádzame do ďalšej dediny, svah nad potokom pred nami je akoby zasypaný kusmi niečoho farebného. Najskôr si myslíme, že sú to odpadky, ktoré tam domáci nahádzali, ale keď sa pozrieme bližšie vidíme, že sú to kusy šatstva, koberce a deky, zjavne mali v dedine veľké pranie a teraz na slniečku sušia. Pod dedinou vo rozľahlom údolí sa môžeme pozrieť na toľko odtieňov zelenej, koľko sme ešte nevideli. Každý obrobiteľný kúsok zeme je využitý a keď vezmeme do úvahy, že títo ľudia tu nebehajú s traktormi a motorovými kosačkami, ale že to tu všetko obrábajú ručne, pekne po starom, tak sa tu určite za celý rok nenudia. Títo horskí ľudia musia byť neuveriteľne pracovití.
Počasie sa výrazne zhoršuje, nad hlavami nám visia ťažké búrkové mraky a je len otázkou času, kedy sa ma nás spustí dážď. V nadmorskej výške nad dvetisíc dvesto metrov aj teplota klesá na celkom neafrické hodnoty a keď sa vyškriabeme na akúsi náhornú plošinu pri výške 2383 metrov nám teplota klesá až na 8 stupňov a aj ten dážď, ktorý sa práve spustil padá v akýchsi hustejších kvapkách, ktoré na čelnom skle skôr vyzerajú ako rozpleštené riedke krúpy než ako kvapky vody. Chvíľami je dážď taký hustý, že radšej zastavíme a počkáme, kým to prejde. Stojíme na ypsilonovej križovatke a rozhodujeme sa, kadiaľ ďalej. Ak chceme ísť v smere k Jebel Toubkalu, mali by sme odbočiť doľava, pretože aj mapa tak ukazuje a ešte aj keď sa pozrieme tým smerom, vidíme v diaľke pred sebou hrebene vysokých skalných štítov a ten najvyšší z nich je podľa tvaru istotne Toubkal.
Dáme sa teda doľava, ale máme trochu pochybnosti, pretože cesta je evidentne nejazdená, stráca a miestami sa stráca v tráve. Po chvíli začíname mať obavu, že tudy cesta nevede, pretože pred nami je strhnutá do hlbokej strže. Na druhej strane to síce vyzerá, že by mohla pokračovať, ale dostať sa tam by bolo asi dosť náročné, nemáme ani jeden naviják, ak by sme sa potrebovali potiahnuť a hlavne to, že tadiaľto nevedú žiadne stopy, že by bola táto cesta v poslednom období jazdená naznačuje, že toto by nemusel byť posledný problém v tejto trase. Možno keby sme veľmi chceli, tak sa teraz na druhú stranu strhnutej cesty dostaneme, ale netušíme, čo by nás mohlo čakať ďalej, kde podľa profilu terénu bude cesta prudko klesať a ak by sme narazili na neprekonateľnú prekážku, mohol by byť problém sa vrátiť.
Dáme sa teda doľava, ale máme trochu pochybnosti, pretože cesta je evidentne nejazdená, stráca a miestami sa stráca v tráve. Po chvíli začíname mať obavu, že tudy cesta nevede, pretože pred nami je strhnutá do hlbokej strže. Na druhej strane to síce vyzerá, že by mohla pokračovať, ale dostať sa tam by bolo asi dosť náročné, nemáme ani jeden naviják, ak by sme sa potrebovali potiahnuť a hlavne to, že tadiaľto nevedú žiadne stopy, že by bola táto cesta v poslednom období jazdená naznačuje, že toto by nemusel byť posledný problém v tejto trase. Možno keby sme veľmi chceli, tak sa teraz na druhú stranu strhnutej cesty dostaneme, ale netušíme, čo by nás mohlo čakať ďalej, kde podľa profilu terénu bude cesta prudko klesať a ak by sme narazili na neprekonateľnú prekážku, mohol by byť problém sa vrátiť.
Zdravý rozum víťazí nad návalom adrenalínu, otáčame sa a na križovatke sa dáme vyjazdenejšou cestou. Na opustených pláňach nám robia spoločnosť len malé čriedy koní a veľké stáda oviec, ktoré majú potrebu hromadne prebiehať z jednej strany cesty na druhú práve vo chvíli, keď sa k nim blížime. Koľko oviec môže byť v takomto stáde? Roman to vie úplne presne – mrte :) . A tak trpezlivo čakáme a sledujeme stádový efekt v praxi. O chvíľu už zase uháňame po hlinenej ceste a tešíme sa z toho, ako nám to pekne ubieha, keď tu zrazu aj cez zatvorené okná počujeme zlovestné syčanie.
Roman prudko brzdí a vysielačkou druhej posádke hlásime podozrenie na defekt. No už len to nám tu chýbalo. Vonku je kosa, fúka nepríjemný vietor a ešte aj ten dážď, ktorému sme ušli, sa k nám zozadu približuje. Nuž tak nekecajme a ideme meniť koleso. Teda idete, lebo ja to viem tak maximálne teoreticky opísať, ale v živote nikdy som prakticky defekt nemenila. Majitelia Jeepu a Mercedesu sa pustili do výmeny rezervy na Mitsubishi Pajero ale po tom, ako spoločne vylúštili záhadu toho, ako uvoľniť rezervu zo zadných dverí, tak už všetko ide ako po masle. Teda vlastne po rume, lebo na zohriatie sme si hneď rýchlo všetci naliali. A keďže ja teda rozhodne ruku k tomuto dielu nepriložím, chopím sa aspoň úlohy provianťáka a obchádzam pracujúcich spolucestujúcich a dávam im odhryznúť z chlebíka, ktorý sme si kúpili ráno. Aký vie byť aj suchý chlebík chutný, keď je ponúknutý v pravý čas.
Roman prudko brzdí a vysielačkou druhej posádke hlásime podozrenie na defekt. No už len to nám tu chýbalo. Vonku je kosa, fúka nepríjemný vietor a ešte aj ten dážď, ktorému sme ušli, sa k nám zozadu približuje. Nuž tak nekecajme a ideme meniť koleso. Teda idete, lebo ja to viem tak maximálne teoreticky opísať, ale v živote nikdy som prakticky defekt nemenila. Majitelia Jeepu a Mercedesu sa pustili do výmeny rezervy na Mitsubishi Pajero ale po tom, ako spoločne vylúštili záhadu toho, ako uvoľniť rezervu zo zadných dverí, tak už všetko ide ako po masle. Teda vlastne po rume, lebo na zohriatie sme si hneď rýchlo všetci naliali. A keďže ja teda rozhodne ruku k tomuto dielu nepriložím, chopím sa aspoň úlohy provianťáka a obchádzam pracujúcich spolucestujúcich a dávam im odhryznúť z chlebíka, ktorý sme si kúpili ráno. Aký vie byť aj suchý chlebík chutný, keď je ponúknutý v pravý čas.
Do tímu ferrari by nás asi nezobrali, ale po pätnástich minútach je koleso vymenené, ruky umyté a frčíme ďalej. Krajina mení farbu na červeno bordovú. Blížime sa ku križovatke, kde doprava smeruje pekná asfaltka smer dedinka Sour a ďalej sa pripája na cestu N9 smer Marakéš. My ale odbočujeme doprava, ideme predsa k snehom poprášenému Jebel Toubkalu. Červená hlinená cesta nás vedie cez červenú hlinenú dedinu akoby prilepenú na červenej skale, len zdobený bledší minaret svieti nad červenými domami. Kvalita hlinenej cesty sa postupne zhoršuje, zužuje, dúfame, že nedostaneme ďalší defekt.
Papierová mapa mi už nepíše žiadne rozoznateľné osídlia, ale mali by sme smerovať k jazeru Lac d’Ifni. Podľa satelitných máp prechádzame dedinou Commune Toubkal a z nej severným smerom cez osadu Imlil až do osady Ihilene. Podľa satelitnej mapy sme už skutočne neďaleko od toho jazera, ktoré je už len kúsok od samotného Jebel Toubkalu. Táto moja papierová mapa naznačuje, že by mala existovať nejaké cesta, ktorá by spájala severné a južné údolie, ale pravdu povediac tej mape ani trošku neveríme. Už teraz cesta vyzerá skôr ako chodník a nie sme si istí, či sa bude dať ísť ďalej. Stojíme na ceste pred skupinkou domčekov a rozmýšľame ako budeme ďalej pokračovať. Je už po štvrtej, čo znamená, že je už dosť hodín na to, aby sme sa pokúšali o nejaké cestičky na ktorých by sme uviazli. Keby sa tu dalo niekde prespať, možno by to malo zmysel skúšať, ale kde by sme to tak asi mohli hlavu skloniť?
Papierová mapa mi už nepíše žiadne rozoznateľné osídlia, ale mali by sme smerovať k jazeru Lac d’Ifni. Podľa satelitných máp prechádzame dedinou Commune Toubkal a z nej severným smerom cez osadu Imlil až do osady Ihilene. Podľa satelitnej mapy sme už skutočne neďaleko od toho jazera, ktoré je už len kúsok od samotného Jebel Toubkalu. Táto moja papierová mapa naznačuje, že by mala existovať nejaké cesta, ktorá by spájala severné a južné údolie, ale pravdu povediac tej mape ani trošku neveríme. Už teraz cesta vyzerá skôr ako chodník a nie sme si istí, či sa bude dať ísť ďalej. Stojíme na ceste pred skupinkou domčekov a rozmýšľame ako budeme ďalej pokračovať. Je už po štvrtej, čo znamená, že je už dosť hodín na to, aby sme sa pokúšali o nejaké cestičky na ktorých by sme uviazli. Keby sa tu dalo niekde prespať, možno by to malo zmysel skúšať, ale kde by sme to tak asi mohli hlavu skloniť?
Ako na zavolanie spomedzi domčekov vyliezajú deti a jeden starší chlapec v tričku, ktoré vyzerá ako dres nejakého futbalového mužstva. Francúzsko anglicky sa pokúšame zistiť, či sa dá dostať autom ešte vyššie, ale chlapec tvrdí, že ak, tak len ešte o pár kilometrov ďalej k jazeru, ale odtiaľ sa už autom v žiadnom prípade nedá ísť. Ale k jazeru je to autom ešte tak na hodinu, pretože cesta je ťažká a strmá. Keby sa tu dalo niekde ubytovať. Chlapec reaguje na otázku Hotel? a naznačuje nám, aby sme ho nasledovali. Ja a Braňo s odvahou vstupujeme do bočných dverí domu, ktorého priečelie je otočené k miestu, kde stoja naše autá. Hneď vo dverách nás omráči výrazný zápach slepačieho trusu kombinovaného so smradom roky nevyčistenej latríny ale v tme takmer nič nevidíme, tak ideme za jediným svetlým bodom, ktorým sú dvere otvorené do nejakej izby. V pomerne veľkej miestnosti sú okolo stien postavané lavice zakryté dekami a kožušinami, s tvrdými vankúšmi namiesto operadiel, na zemi sú porozkladané zaprášené koberce a okná zdobí vzor z desaťročia usadzovaného prachu.
Chlapec naznačuje, že tu by sme mohli prespať a že toaleta a umývadlo sú na chodbe. Teraz, keď už si naše oči privykli na nedostatok svetla, vedie nás naspäť do chodby, ktorou sme pred chvíľou prišli, aby nám ukázal to wecko a kúpelku. Kupelkou je jedno hlboké hrdzavé umývadlo, aké si pamätám z filmov z minulého storočia a toaletou rozdelenou na pánsku a dámsku je presne to, čo sme cítili pri vstupe, keď sme to ešte neboli schopní zrakom rozoznať – pri slepačom kuríne za drevenými dverami zarazené dve dosky s dierou uprostred ako latrína. Oči nás štípu a snažíme sa nedýchať, ale začína nás premáhať záchvat bezmocného smiechu, radšej teda vybehneme von a dusíme sa čerstvým vzduchom. Ostatní členovia posádky nechápu naše mentálne rozpoloženie, ale to sa nedá vysvetliť, to si choďte pozrieť. Robo s Mariánom idú na dodatočný prieskum, Romana ani nehne, pretože podľa výrazu mojej tváre tuší, že nemá význam ani odopínať bezpečnostný pás. Kolektívne sa zhodneme, že teda na luxus ani na veľké pohodlie si nepotrpíme, ale toto proste nie.
Chlapec naznačuje, že tu by sme mohli prespať a že toaleta a umývadlo sú na chodbe. Teraz, keď už si naše oči privykli na nedostatok svetla, vedie nás naspäť do chodby, ktorou sme pred chvíľou prišli, aby nám ukázal to wecko a kúpelku. Kupelkou je jedno hlboké hrdzavé umývadlo, aké si pamätám z filmov z minulého storočia a toaletou rozdelenou na pánsku a dámsku je presne to, čo sme cítili pri vstupe, keď sme to ešte neboli schopní zrakom rozoznať – pri slepačom kuríne za drevenými dverami zarazené dve dosky s dierou uprostred ako latrína. Oči nás štípu a snažíme sa nedýchať, ale začína nás premáhať záchvat bezmocného smiechu, radšej teda vybehneme von a dusíme sa čerstvým vzduchom. Ostatní členovia posádky nechápu naše mentálne rozpoloženie, ale to sa nedá vysvetliť, to si choďte pozrieť. Robo s Mariánom idú na dodatočný prieskum, Romana ani nehne, pretože podľa výrazu mojej tváre tuší, že nemá význam ani odopínať bezpečnostný pás. Kolektívne sa zhodneme, že teda na luxus ani na veľké pohodlie si nepotrpíme, ale toto proste nie.
No nič, asi sa tu otočíme, nemá význam isť ďalej, pretože ďalej ako k tomu jazeru by sme sa nedostali a za zhruba dve hodiny bude tma, čo znamená, že ak pôjdeme hore a zase dole, tak za tie dve hodiny skončíme presne tu, kde sme teraz a to nechceme. Bude lepšie, ak sa skúsime priblížiť k nejakej civilizovanejšej oblasti a skúsime si nájsť niečo na spanie a na jedenie. Bude ideálne, ak sa nám podarí doraziť až k ceste N9, ktorou budeme ďalej smerovať na Marakéš. Tam dnes istotne nedorazíme, ale aspoň budeme v trase podľa itinerára. Otáčame autá a zberáme sa na odchod, keď tu na plechových dvierkach pri pasúcom sa oslíkovi vidíme nápis Mlékárna. Bratia Česi tu zjavne boli už pred nami, aj keď nikde tu nevidíme žiadnu konzervu.
Jebel Toubkal sme nedobili a trošku nás mrzí, že nedáme ani to jazero, ale opäť sa ozýva zdravý rozum a pomaly už aj prázdny žalúdok. Vraciame sa k hlavnej ceste a v prvej osídlenej oblasti budeme hľadať ubytovanie. Na hlavnom ťahu N9 v mestečku Ihrem n’Ougdal je čulý ruch a hneď pri ceste vidíme ceduľku nejakého hotela. Lenže tešíme sa zavčasu, brána je zavretá. Keď sa vraciame k autu, pribehne k nám človiečik, ktorý nám lámanou angličtinou vysvetľuje, že vie o ubytovaní, je to ešte kúsok ďalej za dedinou ale že on nás tam odvedie. Sadá k nám do auta a ideme. Je to o kúsok ďalej, než sme predpokladali a už sa aj začíname obávať, či sme ho správne pochopili a či sa on s nami nechce viezť až do Marakéša, keď tu zrazu za jednou zákrutou naznačuje, že tu treba zbehnúť z cesty tu hneď dolu k tejto budove, čo vyzerá ako krčma, ale dvere sú zatvorené a nevyzerá to, že by to vo vnútri žilo.
Jebel Toubkal sme nedobili a trošku nás mrzí, že nedáme ani to jazero, ale opäť sa ozýva zdravý rozum a pomaly už aj prázdny žalúdok. Vraciame sa k hlavnej ceste a v prvej osídlenej oblasti budeme hľadať ubytovanie. Na hlavnom ťahu N9 v mestečku Ihrem n’Ougdal je čulý ruch a hneď pri ceste vidíme ceduľku nejakého hotela. Lenže tešíme sa zavčasu, brána je zavretá. Keď sa vraciame k autu, pribehne k nám človiečik, ktorý nám lámanou angličtinou vysvetľuje, že vie o ubytovaní, je to ešte kúsok ďalej za dedinou ale že on nás tam odvedie. Sadá k nám do auta a ideme. Je to o kúsok ďalej, než sme predpokladali a už sa aj začíname obávať, či sme ho správne pochopili a či sa on s nami nechce viezť až do Marakéša, keď tu zrazu za jednou zákrutou naznačuje, že tu treba zbehnúť z cesty tu hneď dolu k tejto budove, čo vyzerá ako krčma, ale dvere sú zatvorené a nevyzerá to, že by to vo vnútri žilo.
Chlapík odbehne do vedľajšieho domu a vracia sa s kľúčmi. Za veľkou kovovou bránou je skutočne niečo ako krčma, najskôr niečo ako spoločenská miestnosť so stolíkmi, stoličkami a televízorom, vedľa veľká kuchyňa a oproti nej dvere do miestnosti, v ktorej sú po kraji nastavané lavice s dekami a tvrdými vankúšmi namiesto operadiel. No, postele to nie sú, ale vyzerá to tu byť čisté a keď tie vankúše poskladáme dole, tak sú tie lavice dosť široké na to, aby sme sa na nich dokázali vyspať. Záchod splachovací a umývadlo porcelánové, ja by som to ďalej neriešila. Medzičasom padla tma, pred nami je horský prechod, síce asfaltový ale netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádza ďalšia možnosť ubytovania, tak to proste berieme. Jediným problémom je, že v tejto putike nám nič na jedenie nespravia, takže sa musíme vrátiť tam, kde sme vyzdvihli nášho dočasného sprievodcu. Pýtam si od neho kľúč od krčmy, aby sme si mohli zamknúť svoje veci, kým budeme preč. Človiečik sa ale tvári, že nie je treba, lebo aha, práve prišiel tuto tento starý pán, ktorý tu ostane zapne si telku a bude nám veci strážiť. No ja neviem, ale toto sa mi veľmi nepáči, veď my tu nechávame komplet celú batožinu a naozaj netušíme, či sa na toho starého uja dá spoľahnúť. Ja by som fakt asi radšej ten kľúčik a starký tu ostávať nemusí. Chvíľu sa s naším ubytovateľom dohadujeme a keď vidí, že bez kľúča sa odtiaľto nepohneme a on by musel ísť naspäť peši, mávne rukou, starému pánovi dáva nejaké inštrukcie vo svojom jazyku, ten vstáva, odchádza, ja mám v ruke kľúč, ktorým vstupnú bránu do krčmy zamknem a spokojne odchádzame v ústrety novým gurmánskym zážitkom.
Predpokladali sme, že úloha nášho sprievodcu skončila ale on sa nás nechystá opustiť. Vedie nás do krčmy vedľa cesty, rovno ide dovnútra a donesie nám jedálne lístky. Podľa obrázkov si vyberáme nejaké mäsko na paličke, nealkoholické pivo a hlavne čaj. Marocké jedlo je skutočne chutné, aj keď okrem toho sladkého kuskusu to naše chuťové poháriky nič až tak závažne neprekvapilo. Jedlo, ktoré nám dnes večer priniesli bolo štandardne chutné, ale úsmev na tvári nám vyvolal na plátky pokrájaný pomaranč posypaný mletou škoricou, servírovaný ako príloha ku grilovanému mäsu. Také jednoduché a také úžasné. Náš sprievodca potichu sedí pri našom stole a sleduje, či je všetko v poriadku a či sme spokojní. Je nám jasné, že za jeho pomoc a čas strávený s nami očakáva, že dostane zaplatené, ale už sme si na tento rituál zvykli. Dnes to bol super deň, ešte aj tá defektová akcia mala svoje čaro. Pamätá si niekto, kde je tá krčma, v ktorej máme spať?
Keď odbočíme z cesty a parkujeme pri železnej bráne vidíme, že je dokorán otvorená, vo vnútri sa svieti a pri televízore tam sedí ten starý pánko, ktorý nám mal pôvodne strážiť našu batožinu. No tak super, že mi pri odchode na večeru dali tie kľúče, zjavne sa s nami len nechceli doťahovať ale aj tak si spravili po svojom. Roztomilé. Ani po našom príchode sa pánko nechystá na odchod a my začíname mať pocit, že tu chce asi celú noc dohliadať na náš kľudný spánok, alebo na nás, aby sme neodišli bez zaplatenia. Škoda, že mám len taký tenký spacák, lebo tá lavica je dosť tvrdá, ale Marián chrápe tak hlasno, že aj tak nemôžem zaspať, tak je vlastne úplne jedno, čo ma drží v bdelom stave. Z diaľky je počuť nejakú národnú hudbu a smiech, je to lepšie ako uspávanka. Dobrú noc.
Predpokladali sme, že úloha nášho sprievodcu skončila ale on sa nás nechystá opustiť. Vedie nás do krčmy vedľa cesty, rovno ide dovnútra a donesie nám jedálne lístky. Podľa obrázkov si vyberáme nejaké mäsko na paličke, nealkoholické pivo a hlavne čaj. Marocké jedlo je skutočne chutné, aj keď okrem toho sladkého kuskusu to naše chuťové poháriky nič až tak závažne neprekvapilo. Jedlo, ktoré nám dnes večer priniesli bolo štandardne chutné, ale úsmev na tvári nám vyvolal na plátky pokrájaný pomaranč posypaný mletou škoricou, servírovaný ako príloha ku grilovanému mäsu. Také jednoduché a také úžasné. Náš sprievodca potichu sedí pri našom stole a sleduje, či je všetko v poriadku a či sme spokojní. Je nám jasné, že za jeho pomoc a čas strávený s nami očakáva, že dostane zaplatené, ale už sme si na tento rituál zvykli. Dnes to bol super deň, ešte aj tá defektová akcia mala svoje čaro. Pamätá si niekto, kde je tá krčma, v ktorej máme spať?
Keď odbočíme z cesty a parkujeme pri železnej bráne vidíme, že je dokorán otvorená, vo vnútri sa svieti a pri televízore tam sedí ten starý pánko, ktorý nám mal pôvodne strážiť našu batožinu. No tak super, že mi pri odchode na večeru dali tie kľúče, zjavne sa s nami len nechceli doťahovať ale aj tak si spravili po svojom. Roztomilé. Ani po našom príchode sa pánko nechystá na odchod a my začíname mať pocit, že tu chce asi celú noc dohliadať na náš kľudný spánok, alebo na nás, aby sme neodišli bez zaplatenia. Škoda, že mám len taký tenký spacák, lebo tá lavica je dosť tvrdá, ale Marián chrápe tak hlasno, že aj tak nemôžem zaspať, tak je vlastne úplne jedno, čo ma drží v bdelom stave. Z diaľky je počuť nejakú národnú hudbu a smiech, je to lepšie ako uspávanka. Dobrú noc.
