Deň 1 - Ulanbátar

Je streda ráno, 20. júla 2016 a my klesáme na sivú runway s romantickým výhľadom na dymiace komíny mega elektrárne mongolského hlavného mesta a dúfame, že Laďáci dorazia tak, ako bolo dohodnuté. Ak všetko klapne, máme do ich príjazdu dva dni, ktoré rozhodne nechceme stráviť zabetónovaní v betónovej džungli veľkomesta, v ktorom žije polovica populácie trojmiliónovej krajiny. Z požičovne berieme Kiu Rio a ideme hľadať hostel, ktorý sme si bookli na dve noci. 

Z Ulanbataru máme po štvrťhodinke veľmi zmiešané pocity. Všetci tu vyzerajú ako keby ich trápil akútny PMS (pre slobodných mužov bez partnerky – PredMenštruačnýSyndróm) – nervózni a vystresovaní vodiči na seba trúbia pri každej príležitosti, dokonca aj za také drobnosti, ako je zastavenie na križovatke na červenú. Celý svet si myslí, že najhoršie je jazdenie v juhoamerických veľkomestách, ale to asi iba kvôli tomu, že ešte neboli v Ulanbátare. Tu má človek obavu zastaviť aj na parkovisku aby nebol vytrúbený za zdržovanie. V pomaly sa sunúcej kolóne sa dostávame do miestneho downtownu. V rámci pokusu o vytvorenie centrálneho skajlajnu sa nad starými betónovými budovami z postkomunistickej éry týči niekoľko sklenených výškových budov, zjavne miestne biznis centrá. Navigácia ukazuje, že naše ubytko by malo byť tu niekde neďaleko a keď tak Roman za jazdy jedným okom študuje navigáciu a druhým okom sa snaží vyhnúť asi tak tretej smrteľnej nehode, zisťujeme, že ubytko máme len o dve ulice od hlavného Džingisovho námestia, na ktorom práve prebieha nejaká vojensko-policajná slávnosť. Postavy s brigadierkami ruského typu (do čapice im na vystuženie asi tiež dávajú nepredané LP platne – pre mladšie ročníky, to sú tie okrúhle placaté veci s dierkou v strede, ktoré majú vaší starí rodičia uložené vedľa toho divného zariadenia, ktoré sa volá gramofón) v úhľadných obdĺžnikových formáciách za zvuku uši drásajúcej sprievodnej hudby pochodujú po námestí až do vládneho paláca. Keďže nemáme v úmysle zapísať Thundera do miestnych silových zložiek, ideme sa radšej vnoriť do zadných uličiek, aby sme si niekde medzi domami našli guesthouse, kde dnes budeme spať. Pred vstupnou bránou prehodíme pár slov so skupinkou Izraelčanov, ktorí ale nemajú rezerváciu, takže odchádzajú s dlhým nosom. My si nosy pri stúpaní schodiskom radšej zapcháme, pretože táto bytovka má odhadom tak 70 rokov a zhruba toľko sa v tejto chodbe nevetralo. Je fakt, že pred touto cestou sme nerobili absolútne žiadne plánovanie, keďže fakt netušíme, či Vasiľ vôbec dorazí do Ulanbátaru, ale ubytko na prvé dve noci sme si rezervovali dostatočne vopred. To je vlastne jediné, čo máme na túto cestu naplánované. Všetko ostatné sa uvidí až podľa toho, koľko toho z Vasiľa chalani dovezú.

 

Sme dosť vyflusnutí, pretože počas nočného letu z Moskvy sme sa veľmi nevyspali. Vzhľadom na naše telesné rozmery priemerne vyrastenej žirafy je veľmi ťažké nájsť polohu, v ktorej by sa dalo zaspať tak, aby sa človek nezobudil dolámaný ako zlamovacie dvere, ale bola by škoda zapadnúť hneď teraz do rozheganých poschodových postelí, keď je ešte sotva niečo po druhej popoludní. Do zotmenia máme dosť času, aby sme sa dostali na miesto, ktoré sa volá Genghis Khan Statue Complex (Džingis Chánov sochový komplex), kde sa nachádza najväčšia socha jazdca na koni na svete. Tým jazdcom je samozrejme Džingis Chán, ktorého po páde komunizmu môžu Mongoli opäť oslavovať ako svojho najväčšieho hrdinu. Napriek tomu, že nám sa môže Džingis javiť ako obávaný a mimoriadne brutálny bojovník, ktorý si podrobil polovicu vtedy známeho sveta a kvôli ktorému v územiach, ktoré si za svojej vlády podrobil, zomrelo asi tak 40 miliónov ľudí, je pre Mongolov obdivovaným symbolom ich kultúry. Jeho podobizeň teda nájdete na všetkom, čo pokladajú za TOP, či už je to letisko, univerzita, hotel, vodka, pivo alebo akýkoľvek iný produkt.

My ale v prvom rade potrebujeme pohľadať nejaké produkty, ktorými zaženieme hlad a smäd, a ešte potrebujeme internetovú kartu do mobilu, aby sme dali svetu vedieť, že žijeme a Laďákom, že na nich čakáme. Priority nepustia, ide sa hľadať nejaká telekomácka predajňa. Pri hľadaní jedného parkovacieho miesta v širšom centre Ulanbátaru sa dá nabehať aj desať kilometrov, pretože medzi dvomi hlavnými štvorprúdovkami sú ulice zjednosmernené tak, že keď sme sa chceli vrátiť k miestu, kde sme videli predajňu mobilného operátora (aj keď voľné parkovacie miesto sme tam nevideli), uvedomili sme si, že si takmer robíme obhliadku mesta. Jedno parkovacie miestečko sme predsa len našli a rovno aj s bonusom – sú tu malé potraviny, takže sa nám prehadzujú priority a ideme riešiť hlad, keďže posledné jedlo bol dnes malý raňajkový sendvič v lietadle a zhruba v rovnakom čase sme vypili posledné dve deci vody. A máme pocit, že z hladu a smädu už máme halucinácie, pretože zo spodnej poličky regálu v predajni na nás kukajú nefalšované slovenské Horalky. Predavač nechápe, prečo si konkrétne tento keksík fotíme a jačíme nad ním ako postrelené pelikány. Samozrejme si hneď po jednej kupujeme. Pri kase sa predavačovi snažíme vysvetliť, že „Dis is from our kaaantry. Slovakia“ (Toto je z našej krajiny. Slovensko), ale on len žmúri a ťuká do veľkej kalkulačky číselká, aby nám mohol ukázať, koľko mu máme zaplatiť. V rýchlosti nestíhame prerátať, koľko eur sme mu vlastne tými niekoľkými tisíckami mongolských peňazí, ktoré dôverne prezívame tigríky, zaplatili, ale to je v tomto momente úplne jedno. Pred obchodom sa vrháme na Horalky a až keď sme celí zababraní a zatrúsení lepkavými omrvinkami, uvedomujeme si, že slovenské Horalky sú vlastne prvé jedlo, ktoré sme v Mongolsku jedli.

Vyrážame na výlet asi 54 km od Ulanbátaru. Pod zamračenou oblohou sa 250 ton nehrdzavejúcej ocele v tvare Džingis chána na koni tvári takmer hrozivo, ale omnoho viac sa obávame bleskov v diaľke, lebo by sme sa radi dostali na vyhliadku, ktorá sa nachádza v konskej hlave tohto bojovo vyzerajúceho súsošia. Tak makajme, nech to stihneme. Na výťah čaká skupina mongolských turistov, bežíme teda po schodoch peši. Hore sú evidentne otvorené dvere a schodisko sa premenilo na točitý komín s opačným ťahom. Silný prúd vzduchu ťahá v protismere a my bojujeme o každý schod. Spotení a zadýchaní prebehneme sklenenými dverami na exteriérové schody, ktoré stúpajú v oceľovej konskej hrive až na vrch hlavy medzi uši nehybného zvieraťa. V ušiach nám zavíja vietor a mongolské turistky, ktorým odfúklo čapice. Tmavé mraky sa zaťahujú a s každým poryvom vetra menia tvar ako keď sa miesi cesto na langoše. Džingis sa tvári rovnako dramaticky ako obloha nad ním a máme pocit, že sa nám snaží naznačiť, že ak z vyhliadky do minúty nevypadneme, tak nás tými obrovskými rozpaženými rukami prepleskne. A ak nie rukami, tak možno aspoň gumenými dlaždicami, ktoré sa vo vetre z podlahy odliepajú a hrozia fyzickým násilím. Dáme si teda povedať a vraciame sa do mesta. Než naskáčeme do auta, nenechá si Lenka ujsť možnosť podržať si v ruke asi najväčšieho vtáka, akého v Mongolsku môžete nájsť. Orol, priatelia, je to orol, aj keď tento konkrétny jedinec vyzerá ako keby bol nadopovaný váliom a aby sa prebral a roztiahol krídla a trochu nimi zamával, je treba mávať pažou, na ktorej je prichytený. A tak má Lenka okrem fotky s vtákom aj celkom slušnú posilňovňu. Roman končtatuje, že toto je rozhodne Mongol s najväčším vtákom ;)

40 hodín bez poriadneho spánku sa začína prejavovať a tých zhruba 60 kilometrov späť do Ulanbataru trvá snáď rok. Našťastie je cesta hrboľatá a samá diera, takže nárazy a údery od podvozku a môj škvŕkajúci žalúdok udržiavajú aspoň Thundera za volantom v polobdelom stave. Dnes nezvládneme už nič iné ako večeru v miestnej reštaurácii, ktorá ponúka prekvapivo dobrú pizzu. Pivo Džingis je prekvapivo svetložlté, ale v prítmí okolo nášho stola sa toxický odtieň v pohári javí poživateľne, tak dopĺňame tekutiny a dúfame, že sa nás žiaden pivný znalec nebude pýtať, ako to chutilo. Cestu na hotel si už nepamätám ale dôležité je iba to, že noc strávime v posteli.