Deň 11 - Novosibirsk a drobná toaletná storka

Prší. Do kelu, vôbec sa mám nechce vystrčiť hlavu zo stanu. Lenka ostala spať na zadnom sedadle a nechala si otvorené dvere a vystrčené nohy v spacáku, tak jej Roman aspoň kričí, nech si zavrie, aby nebola celá mokrá. Neznášame dážď v stane. Ono to síce pekne znie, ťažká romantika, ale kým to pobalíme, budeme celí mokrí a potom nám bude taký mokrý stan kvasiť v aute až kým ho zasa neroztiahneme. Asi tak hodinu čakáme, či sa to vylepší, ale vylepšuje sa len razancia dopadu kvapiek na stan. Obloha nesľubuje žiadnu zmenu, tak ak tu nechceme čakať do zajtra, budeme sa musieť rozhýbať. Najskôr teda bez vylezenia zo stanu balíme spacáky a karimatky a vlastne všetko, čo sme si do stanu navláčili, ale nakoniec nám neostáva nič iné, iba vyliezť von a nechať sa zmáčať chladivým altajským dažďom. Ako ináč by to mohlo celé dopadnúť než tak, že keď sa nám podarilo všetko mokré napchať do kufra a celí opršaní sme si zaliezli do kabíny, tak dážď prestal a tuším sme videli aj kúsok modrej oblohy. Nás príroda len tak nevytočí!!!

No, snaží sa tá príroda veľmi silno, Nechceli sme sa vracať na asfalt, tak ideme popri rieke, ale hlinená cestička končí pri vode, cez ktorú vedie veľmi chabo vyzerajúci pozostatok niečoho, čo bolo kedysi drevený mostík. Byť tu na našom Jeepe, tak sa s tým nebabreme a dáme to aj s rozbehom, ale na tristoročnú hrdzavú Ladu je to príliš odvážne sústo. Velíme ústup a vraciame sa na asfalt.

Okolo kopcov sa plazí nízka oblačnosť a nesľubuje nič pozitívne, ale aj tak je to tu pekné. Kopce ale postupne strácajú výšku aj šírku a pred nami ostáva už len nedozierna dĺžka Čujského traktu, čo je vlastne celkom fešácka asfaltka až po Novosibirsk. Obe strany čiernej dvojprúdovky lemujú brezové lesíky a zelená tráva a zelená tráva a brezové lesíky a brezové lesíky a brezové lesíky a tráva a tráva a tráva... Keby to bola aspoň tá po ktorej sa nebehá, po ktorej sa smeje, ale my sa začíname celkom slušne nudiť. Roman je takmer vďačný za tupý úder v ľavých zadných dverách, a Lenkine Ups. Chcela si trošku stiahnuť okno (asi aby prevetrala sandále zavesené nad dverami) ale sklo sa asi vyhodilo z úchytu a zletelo na dno dverí. Ešte šťastie, že dvere nie sú komplet prehrdzavené a že to sklo nevyletelo až na cestu. Takto si Roman ochotne ide povystierať chrbát a na krajnici na nejakej križovatke rozoberá tapacírung a naťahuje tiahla a drôtiky a háčkuje to tam, aby to robilo to, čo to robiť má. Lenže po asi trištvrte hodinke to už prestáva byť zábava, lebo baví sa len Roman a baby sa nudia. Navrhujem zalepiť okno v hornej polohe kusom lepiacej pásky, tak ako nám to Laďáci odovzdali, ale Roman nie je ochotný vzdať sa. Už to okno raz opravil tak ho opraví aj teraz. Len ten spoj tiahla musí dostať tu za toto ozubené koliesko a... Po ďalšej dvadsaťminútovke je okno na svojom mieste a Lenka má zákaz dotýkať sa ho. Tak aj tie sandále si dala radšej pod sedadlo ;)

Prechádzame cez nejaké miesto, ktoré vyzerá byť trošku turisticky obľúbené. Je tu podozrivo veľa hotelov a rafting na rieke a okrem toho tu popri ceste predávajú kopu medu. Kde je med, mala by byť aj medovina. Zastavujeme a ideme niečo vykšeftiť. Pani nám dáva niečo ochutnať. Nie je to celkom medovina, ale má to citeľne nejaký obsah alkoholu a chutí to po mede, tak si fľašku vezmeme. Sadáme do auta a ideme ďalej. Alkohol za volant síce nepatrí, ale trošku ochutnať môžeme, veď sme spolujazdci. Lenže to, čo tu pijeme z fľaše vôbec nechutí tak dobre, ako medovina, dokonca aj to, čo sme ochutnávali tam pri tom stánku bolo lepšie než toto. Ochutnáva aj šofér, ale len tak trošku na pol chuťových pohárikov ale ani on sa netvári dvakrát spokojne. Chutí to ako burčiak z medu. Takže „medoucha“ asi nie je to isté ako medovina. Je to dosť hnusné, musí to byť asi strašne zdravé. Po asi hodinke máme pocit, že tá medová tekutina spôsobuje nejaké pohyby v brušnej oblasti, asi si skúsime zastaviť hentam v motoreste na križovatke.

Je tam aj plynová pumpa, doplníme nádrž a odskočíme sa na záchod. Z motorestu sa vykľul malý bufet so studenými kapustníkmi a rozpustnou kávou z termosky. Namiesto záchodov sú tu turecké latríny, aspoň že tá plynová čerpačka je viac menej štandardná. Pumpár konverzuje, Roman odpovedá. Po chvíli odo mňa Roman pýta drobné euromince. Tu sa tým dá platiť? Nie, ale chlapík zbiera mince a takéto ešte nemá. Z 10 a 20 centovej mince je pumpár taký potešený, že nám venuje plastovú záslepku na plynovú koncovku na tej diere, kam sa leje plyn. Ten plyn sa vraj vážne leje, aj keď to znie čudne ;) Kvapkajúci dážď nijako neprispieva tlakom v našich močákoch a pobytu v latríne sa nevyhneme.

Otvoríte dvere a ovalí vás smrad ako z Carihradu (vraj niekdajší Istanbul, ale tam to dnes už rozhodne takto nesmrdí). Namiesto toho z drevenej podlahy zíva očúraná a na mnohých miestach aj iným výlučkom označkovaná čierna diera. Ak z dôvodu nutkavej potreby a nedostatku kríkov všade naokolo nemôžete okamžite utekať preč, je potrebné špeciálne vnútorné jogínske cvičenie, aby ste potlačili prvý záchvat zvracania. Privriete dvere zvonka, otočíte hlavu bokom, z hlboka vydýchnete a aj zakašlete, aby ste aj posledné molekuly smradu dostali z chlpov v nose. Keďže tam dnu musíte, zhlboka sa nadýchnete vzduchu tak, že aj majstri brušného dýchania by sa čudovali, kam všade sa dajú uložiť zásoby kyslíka, otvoríte dvere do pekla a vyrazíte. Kým sa snažíte našľapovať na zdanlivo najmenej omočené miesta, jednou rukou sa snažíte zamknúť dvere na minihaspru a druhou si rýchlo rozopínate nohavice, aby ste nemrhali drahocenným časom. Neviem ako vy, ale ja bez nádychu nevydržím dlhšie ako minútu, a keď od tých 60 sekúnd odrátam objem môjho močáku, ostáva mi na všetky nevyhnutné úkony len pár sekúnd. Okrem stiahnutia nohavíc od pása dole si ale treba dávať mimoriadny pozor na to, aby pri členkoch nohavice neklesli príliš nízko, aby sa ani náhodou nedotkli podlahy, pretože by som si veľmi nerada odniesla vzorku toho koncentrátu na podlahe. Diera v podlahe smrdí tak, že aj keď sa nenadychujem, mám pocit, že to cítim cez póry na pokožke zadku. Na ten smrad by sa dalo aj sadnúť, takže ostávam len tak na lyžiara a budem dúfať, že tá diera je dostatočne veľká na to, aby som sa trafila. Bože pomáhaj. Neviem, ako dlho to celé trvalo, ale nohy sa mi začínajú v kolenách triasť a pália ma svaly na stehnách, neviem, či som na chvíľu nestratila vedomie. Zdá sa, že už by som mohla vypadnúť, takže nohavice zdvíham len na úroveň nevyhnutnú na nedôstojné objavenie sa v spoločnosti fronty čakajúcich ľudí. Kašlem s vyplazeným jazykom, tuším ma aj oči štípu. Čakajúci sa čudujú a bez špeciálnej prípravy vstupuje ďalšia osoba do kabínky. Asi sú zvyknutí, asi je to tu bežné, ale ja si nabudúce čupnem aj bez kríka vedľa cesty, ale toto už nikdy nechcem absolvovať. V motoreste si drhnem ruky v umývadle v jedálni a keby som sa nehanbila, umyjem si aj nohy až po kolená, ale už teraz sa na mňa dvaja tlstí chlapi pri stole v kúte pozerajú akosi čudne. Keď Lenka dorazí k umývadlu podobne sivá v tvári ako ja, som si istá, že nie som príliš fajnová.

Medzičasom Roman, ktorý nepotreboval na vykonanie biologických potrieb kríček a teda ani tureckú latrínu, vymyslel pre Vasiľa novú fíčurku. Pravé spätné zrkadielko sa od začiatku našej cesty nedalo nastaviť. Na mongolských stepiach to bolo v podstate jedno, ale na ruských cestách by sa prehľad o dianí za nami Romanovi docela hodil, treba to riešiť. Do kĺbu zrkadielka necitlivo vrazil skrutku, ktorú niekde našiel a zrazu sa dá zrkadielko pomerne presne nastaviť v želanej polohe.

Cesta po Novosibirsk je ako podľa pravítka – rovná a nekonečná. Roman by pokojne ohol zamknúť volant do jednej polohy a dať si šlofíka na najbližších 200 kilometrov. Stierače naháňajú vodu po rozpraskanom skle pôsobia mierne hypnotizujúco. Z letargie tupého zírania von nás vytrhne ostré kovové klepnutie na sklo. To musel byť iný sršeň, keď to tak tresklo. Pri najbližšom zhupnutí stieračov po skle ale zisťujeme, že sa nám odlomil ľavý stierač a to kovové klepnutie bol kontakt holého ramena stierača so sklom. Výbuch smiechu. To už sa nám ani lepšia vec takto v daždi nemohla stať. No nič, tak postojíme, kým dážď skončí. Roman však ide bojovať s Vasiľovým osudom. Máme ešte kus širokej bielej lepiace pásky. Chystá sa to zalepiť. Čo tam po tom, že je tá páska papierová, dostali sme ju od Rusa, musí to stačiť. Vyzerá to, že riadna guča pásky okolo stieračov by mohla byť vodeodolná, takže stierač funguje napriek fraktúre.

Novosibirsk nás víta panelákovou panorámou. Toto chladne a neosobne vyzerajúce mesto je tretím najľudnatejším mestom Ruska hneď po Moskve a Petrohrade. Niekdajší Novonikolajevsk mal obrovské šťastie, že ležal na mieste, kadiaľ sa stavitelia rozhodli viesť trasu Transsibírskej magistrály. Vďaka vybudovaniu železničného mostu v roku 1897 sa z malého mesta stal významný dopravný uzol a mesto začalo výrazne rásť. Dnes je to aspoň takto na prvý pohľad ukážka betónového staviteľstva a my v tejto spleti širokých bulvárov a úzkych uličiek potrebujeme nájsť hotelík, kde som cestou zarezervovala izbu na dnešnú noc. Ešte že máme Waze. Navigácia sa snaží, oznamuje kam máme odbočiť ale začínam sa báť. Zo širokej štvorprúdovky sme odbočili do vedľajších ulíc a teraz nás odviedla na nejakú hlinenú cestičku, ktorá vyzerá ako hlavný ťah k nejakému drogovému brlohu. Už je to tu také úzke, že nám kríky dočahujú obidve strany auta. Neotočíme sa? Roman má ale vo zvyku navigácii dôverovať, a tak napriek tomu, že sme niekde medzi starými garážami, Roman sa drží pokynov a ideme ečte 300 metrov rovno a potom doprava. Našťastie nás hlinená cestička vypľuje na križovatke s asfaltkou a o pár metrov ďalej hlási, že sme na mieste. Lenže tu sú iba staré škaredé paneláky popri ceste, nič hoteloidné nevidíme. Na najbližšom rozšírenom mieste sa otočíme a vraciame sa po ulici späť tam, kde navigácia hlásila cieľ. V jednom zo sivých tehlových domov je dole označenie ABIATOP, čiže Aviator a tak sa volá miesto, kde by sme dnes mali spať. Trochu nedôverčivo vyliezame z auta a hľadíme na hotel. Z hotela trochu nedôverčivo vyliezli dvaja ľudia s cigaretami v ústach a hľadia na rozpadajúceho sa veterána na parkovisku a spotenú a strapatú posádku. Po pár slovách je ale jasné, že sme platiaci hostia, máme vstup povolený. Za pultom zíva recepčný a vedľa recepcie zíva prázdnotou chladnička na nápoje s jednou fľašou českého Kozla, jedným pivom Bavaria a jednou malou fľašou minerálky. Asi nás čakali, dve pivá a nealko. Zjesť sa tu ale nedá nič, vyrazíme na prieskum do ulíc. Pred odchodom z izby sa chceme povzbudiť tým medovým kvaseným nápojom, ktorý sme kúpili v horách pri ceste. Skúsime, či nám to nebude lepšie chutiť. Nebude. Fuuuj, to je hnusné. Medzičasom to asi prekvasilo ešte o trochu viac a momentálne to smrdí ako štvordňová spotená ponožka pokvapkaná medom. A nie len smrdí, ono to tak aj chutí. Nie, že by sme niekedy oblizovali štvordňovú spotenú ponožku pokvapkanú medom, ale ak by sme to niekedy skúsili, tak si predstavujem, že by to chutilo presne takto. S odporom nechávame Medouchu v plastovej fľaši na zemi v izbe a ideme hľadať niečo, čím by sme zahnali tú hnusnú pachuť.
Ulica široká, reštaurácia žiadna. Asi po kilometri natrafíme na otvorená kazašskú reštauráciu. Na naše prekvapenie nápojovému lístku dominuje slovenský Bažant, dáme si hneď po jednom. V kombinácii s borščom a šašlíkom je to balzam na dušu.