Deň 12 - 14 – Európaaaaaa

Lepšie ako čerstvo pražená káva nás prebrala pripečená ovsená kaša, ktorá nám v rámci raňajok pristála na stoloch. Tak dík, radšej zjem ten pripečený toust. Keď sme včera odbočovali na parkovisko, riadenie začalo vydávať nejaká čudesné vŕzgavé zvuky. Roman sa na zdroj toho zvuku snažil kvapnúť trochu motorového oleja pomocou mierky na olej, ale akosi nemal liečivé účinky a dnes to vŕzga ešte viac. Ideme pohľadať nejakú predajňu, kde by sa dalo kúpiť niečo podobné wedečku. Ako na objednávku o dve ulice ďalej stojí servis a nad ním obchod s náhradnými dielmi. Dalo by sa tam kúpiť aj pol auta, ale nám stačia dva mazacie spreje – jedno wedečko a jedno čosi, čo je vraj ruskou a teda omnoho lepšie fungujúcou alternatívou wedečka, a keď už sme tu, nakúpime na Vasiľa aj nejakú bižutériu v podobe sk-pások a iných oceľových sťahovacích pások rôzneho priemeru a obvodu, pretože máme podozrenie, že by trend odpadávajúcich súčastí mohol pokračovať. Roman má hneď zrána nutkanie niečo poopravovať, otvorí teda prednú kapotu a aspoň ide vymeniť vzduchový filter. Zo servisu postupne vychádzajú servisáci, pofajčievajú a krútia hlavami. Netušíme, či kvôli tomu, na akom aute to ten filter Roman mení, alebo nad tým, že sme za sedlákov a robíme si to tu tak svojpomocne. A možno len krútili hlavami, že keby sme chceli, aby nám na Vasiľovi niečo oservisovali, tak by sa toho rozhodne nechytili.

Kým sa vyštrikujeme z mesta, spravíme si ešte jednu zastávku – ideme obzrieť stanicu Transsibírskej magistrály. Tu zastavuje vlak smerujúci z Moskvy až do Vladivostoku na svojej 9288 km dlhej trase, čo je najdlhšia železničná trasa na svete. Bola to pre nás jedna z alternatív, ako sa dostať domov ak by sa Vasiľ pokazil tak, že by bol úplne neopraviteľný. Zatiaľ ale zvládame aj my aj auto, tak si ho pod zadkami necháme, kým sa to bude dať.

 

Neuveriteľne rovná a nudná sibírska cesta nám vedie na západ. Spestrením medzi brezovými hájikmi a zelenou trávou sú sem tam polia rozkvitnutých slnečníc a obrovské húfy komárov, ktorá sa v tmavých mrakoch vznášajú medzi stromami popri ceste. Všade naokolo sú mokriny, v tejto oblasti rozhodne nebudeme na noc kempovať, to by nás tu zožralo. Jedinou zábavou, ktorá Romana drží pri vedomí je obiehanie kamiónov. Zo starej Lady na rovnej ceste žmýka permanentných 110. Dobehneme kamión. V Rusku sa nenosia obmedzovače rýchlosti, takže kolos si to valí 102,5. V protismere sú v nepravideľných intervaloch rozhádzané autá, nedá sa predbiehať. Roman sa posunie na sedačke trošku vyššie, a skenuje vozovku v diaľke, aby našiel vhodný časopriestor pre akciu. Teraz by to šlo. Podradí na trojku. Motor reve, ja škrípem zubami pretože mám pocit, že všetky plechy vibrujú a od nápravy asi niečo odpadne. Roman kašle na zvuky a tlačí plynový pedál do podlahy. Zrýchľujeme na 112, 113, 115... Smerovka a začína predbiehací manéver. Vzhľadom na rýchlosť kamiónu to celé trvá asi štyriapol minúty, kým sa nám podarí nechať za sebou ťahač s prívesom, návesom aj závesom. Uff, podarilo sa nám zaradiť akurát včas, lebo v protismere sa zasa začínajú objavovať autá. Ak sa za kamión dostanete na Slovenskej ceste a nedá sa obehnúť, hrozí vám, že sa za ním povlečiete možno aj 10 kilometrov po najbližšiu dedinu alebo križovatku, kde potenciálne odbočí. Ak sa za kamión zavesíte v Rusku, hrozí vám, že sa za ním povlečiete po najbližšie mesto asi tak 500 kilometrov. Sme radi, že sa nám obiehanie podarilo a aj Vasiľ drží pokope a my môžeme zasa zvoľniť na ležérnych 110. A takto sme sa bavili celých asi 700 kilometrov až po Omsk. Strašná nuda. Ak dnes uvidím ešte jeden brezový hájik, budem zvracať. 

Nie je ešte neskoro večer, ale sme takí zdevastovaní nudnou cestou, že sa rozhodneme ostať v tomto meste a uprieť oči na trochu architektúry a histórie. V centre mesta nás zaujal najväčší miestny kostol – Katedrála nanebovzatia panny Márie. Vyzerá, ako by ho sem teleportovali z Petrohradského predmestia. Päť cibuľovitých vežičiek rezonuje v práve sa spúšťajúcej zvonkohre. V roku 1935 vyhorel, ale začiatkom 21ho storočia ho obnovili podľa pôvodných plánov. Zapadajúce slnko sa odráža od pozlátených vežičiek. Ideme nazrieť dnu. Typický pravoslávny kostol – žiaden veľký oltár a príslušenstvo, ako to poznáme z našich kostolov. Len ikony všade, kam sa človek pozrie. Ideme o úroveň nižšie. Žena v kožušinkovej veste rozlieva vodu po drevenej podlahe a rozmazáva ju kam až mopom dočiahne v duchu hesla „čo je mokré, to je čisté“. Iná žena v čiernom kabáte zapaľuje pred veľkou ikonou v masívnom pozlátenom ráme tenučké sviečky a modlí sa. My sa potichu rozprávame. Žena sa domodlí a pýta sa, odkiaľ sme. Nechápe, čo tu vlastne hľadáme. Keď jej vysvetľujeme, že sme na ceste z Mongolska domov na Slovensko a že sme sa tu zastavili, aby sme si pozreli mesto, takmer jej vyhŕknu slzy do očí. Ďakuje nám, že sme sa v jej meste zastavili a ak máme čas, aby sme ostali do budúceho víkendu, pretože sa budú konať veľké oslavy šesťstoročnice Omska. Veľmi radi by sme, ale už nás to ťahá domov. Lúčime sa a pani za nami ešte šepká požehnania. Zvláštny zážitok.

Nasledujúci deň na trase Omsk Čeljabinsk nie je o nič zábavnejší. Pri nejakom meste na trase stojím na pumpe. Chcípa nám plynový pohon, zjavne je už plynový systém zanesený, autom v nepravidelných intervaloch hrká a je to také nepríjemné, že budeme musieť asi viac jazdiť na benzín, takže musíme dotankovať. Káva z automatu nie je vôbec dobrá, ale dá sa pri nej postáť v predajni čerpačky. Máloktorá čerpacia stanica tu má predajňu v našom štýle. Väčšinou sa tu tankuje tak, že najskôr idete ku kase, kde je pokladník za hrubým asi aj nepriestrelným sklom vsadenom v ešte hrubšom múre, nadiktujete, za akú sumu chcete natankovať, do dlhánskeho bezpečnostného šuflíka vložíte bankovky alebo kartu, pokladníčka si šuflík pritiahne k sebe do vnútra svojho pracoviska a odblokuje vám konkrétnu tankovaciu pištoľ na konkrétnom stojane. Máme zhruba predstavu, ako tu pravdepodobne vyzerá platobná morálka miestnych vodičov. Využívame teda možnosť, že na tejto konkrétnej pumpe môžeme postáť s papierovým pohárikom tmavej tekutiny v ruke a vystierame si chrbty. Pumpárky správne odhadujú, že nie sme miestni a zisťujú, kto sme a prečo sme tu. Nad našou cestou len krútia hlavami ale aj tak sa pýtajú ďalej: „Páči sa Vám v našej krajine?“. Svorne horlivo pritakávame, že „Áno“. Odhliadnuc od nudnej cesty sa nám zatiaľ v Rusku naozaj páči. Pumpárky len kyslo zvesia kútiky úst a konštatujú „To je čudné, že Vám sa tu páči, lebo nám nie.“ Je nám z toho trošku smutno, ale chápeme. My sme tu len turisti, pre nás je pohľad na mestá, ktoré ostali na úrovni našich sedemdesiatych rokov minulého storočia, takmer exotický, ale určite by sme tu nechceli ostať žiť na stálo. Odchádzame. Máme pocit, že pumpárky by sa nám ochotne pribalili na zadné sedadlo, ale to už by bolo príliš veľa žien v posádke na jedného Thundera.

Cez 900 kilometrov nechutnej nezáživnej nudnej cesty z nás vysáva všetky radostné spomienky na nádheru, ktorú sme zažívali v mongolskom a ruskom Altaji. Už si takmer ani nepamätáme tú srandu, ktorú sme zažili za prvých 10 dní. Najradšej by sme zastavili na krajnici a kričali do brezových hájov, ale valíme ďalej, nech to odsýpa.

Zdecimovaní dohľadávame miesto na spanie niekde uprostred sivého betónového Čeljabinska. Aký ja mám dar booknuť ubytovanie na zvláštnych miestach. Dnes sme na ošarpanom sídlisku. Depresívne paneláky, každý balkón je presklený iným typom a farbou skla, niektoré sú len obložené kartónom, z iných visia suché muškáty. Vytlčené zvončeky sem tam len prebliknú. Na jednom balkóne fajčí strapatá žena v zástere a sleduje nás sokolím okom. No neviem, kde by tu mohol byť hotel. Zrazu stojíme pred vchodom do paneláku s číslom a ulicou, ktoré hľadáme. Nevyzerá to vábne. Vedľa je ale vchod do pivnice prerobený na peknú presklenú vstupnú halu s elektrickou imitáciou krbu a koženými kreslami v malej lobby. Víta nás dokonale upravená striebrovlasá staršia dáma a ukazuje mám izbu. Celé pivničné priestory má prerobené na pohodlné hotelové izby so sprchou takou veľkou, že keby sme si boli kúpili nejaké jedlo a nápoje, mohli sme si tu spraviť večernú párty. Takto musíme vyraziť do stmievajúceho sa nesympatického mesta hľadať niečo na zjedenie. Nechápeme, ale o ôsmej sú tu všetky reštiky aj bufety zatvorené. Asi až po pol hodine a troch kilometroch sa nám podarí nájsť reštauráciu, ktorá má toľko hviezdičiek, že nás asi ani dovnútra nepustia. Pustili, lebo aj hviezdičky potrebujú platiacich zákazníkov bez ohľadu, či sa už tento týždeň sprchovali alebo nie. Ešte že kurz rubľa padol tak hlboko, mohli sme si dovoliť aspoň polievku a pohár piva ;)

Čeljabinská oblasť sa v roku 2013 trochu neplánovane preslávila pomerne veľkým meteoritom, ktorý tu dopadol a miesto dopadu leží neďaleko od mesta naším smerom, tak prečo by sme sa tam nezastavili? 15.februára 2013 úlomok z meteoritu dopadol do jazera pri dedine Čebarkul a mal by tu mať aj nejaký malý pamätníček, ale nikde sa mi nepodarilo vygoogliť presné súradnice alebo vôbec nejaké informácie o tom, kde by sa to miesto malo nachádzať. Po dvoch hodinách v Čebarkule sme vyspovedali niekoľko obyvateľov, mladých aj starých, bol tam aj zástupca strednej generácie a dokonca aj policajt, no nikto nám nevedel povedať, kde by sme pripomienku meteoritu mali hľadať. V podstate sa väčšina z nich čudovala, či je to skutočne pravda, že sa tu niečo také stalo, alebo či si len robíme západniarsku srandu. Ale veď ten meteorit tu vraj pri dopade spôsobil riadnu paseku – okrem toho, že sa to zablískalo ako keď na oblohe exploduje vesmírna loď, vybuchlo to ako malá atómová bomba a spôsobilo to tlaková vlnu, ktorá porozbíjala okná na tisíckach domov a zhruba 1500 ľudí bolo zranených. Že by si toto po troch rokoch miestni obyvatelia nepamätali? Máme podozrenie, že tu museli riadny kus práce vykonať agenti MIB (Man In Black) s vysokovýkonným neuralizérom. Ešte chvíľu sa motáme po pobreží jazera, ale podrobný prieskum by zabral niekoľko dní, tak na to kašleme a ideme ďalej.

Pred nami sa pomaly začínajú zdvíhať svahu Uralu, Romanovi však omnoho viac zdvíha adrenalín Vasiľ. Už nejakú chvíľu máme s plynovým pohonom, ku ktorému sa pridáva problém s alternátorom. Voltmeter na palubovke ukazuje vysoké napätie, takmer 17 Voltov a to znamená, že ak to nevyriešime, uvarí sa nám tá nová baterka. Aj v kabíne je napätie pomerne vysoké. Toto je závada, ktorú sa asi nepodarí vyriešiť pomocou gurtničiek. Zastavujeme na krajnici. Roman pozerá pod kapotu a hľadá zdroj problému. Nič, na toto môžeme len pozerať, náhradný alternátor nemáme, takže musíme nájsť nejaký servis. Vasiľko, zlatíčko neblbni, funguj. Kolektívne sa snažíme ukecať voltmeter, aby klesol na akceptovateľnú hodnotu, ale kašle na nás. Kašle aj Vasiľ. Nejako to neťahá. Z kašľajúceho plynu sme to už definitívne prepli na benzínový pohon, ale ani ten akosi nie je celkom v poriadku. Roman radiacou pákou mieša rýchlosti aby z toho vytlačil nejaký výkon, ale nepomáha to. Poskakuje a kašle nám to pod zadkami a nám tie naše zadky trošku stíska. Vasiľ, neumieraj, preber sa!!! Snáď nás tu nenecháš!!! Ty zradca!!! Romanovi sa na čele začínajú zbierať kvapky studeného potu, asi preto, že teplota motora povážlivo stúpa a už je za hranicou červeného poľa, čomu rozumieme aj my, ženy a tušíme, že vážne začíname mať problém. Cesta naberá sklon, stúpame po svahoch južného Uralu. Nie, že by to boli prudké a vysoké kopce, ale s autom, z ktorého sa asi za chvíľu stane papiňák sú aj tieto kopce viac, než dosť. Zasa stojíme. Kapota otvorená, vetráme a chladíme. Tu nie je kam odbočiť a nájsť servis, musíme sa dostať na druhú stranu Uralu a tam na mape vidieť nejaké dediny, tam pohľadáme. Ideme ďalej, ale tomu ruskému krámu sa nechce ani o trochu viac, ako pred chvíľou. Romana štve, že tento problém sa nedá v tejto situácii vyriešiť. Vasiľom zasa hrkne až to Roman nevydrží, udrie oboma rukami do volantu a uľaví si „Vasiľ, čo ti zasa je, ty ruská kurva???“
V tom momente som pochopila, že nie len ja považujem Vasiľove správanie za jemne kritické. Roman si zvykne takmer v každej situácii zachovať chladnú hlavu, ale tu už asi potreboval vypustiť tlak. Situácia je taká hustá, že sme cez ňu skoro nezbadali na ľavej strane odstavné parkovisko a na ňom symbol hranice medzi Áziou a Európou. Otáčame sa a ideme si spraviť pauzu. Dáme motoru šancu vychladnúť, a my sa budeme vytešovať, že už sme geograficky takmer doma, veď už sme na našom kontinente. Ak by sa aj žigulák pokazil, tak v rámci Európy by nás už hádam prišiel odtiahnuť niektorý offroaďák, aj keď je pravda, že domov to máme ešte okolo 3500 kilometrov.
Za predchádzajúce dva dni, keď sa Vasiľ takmer nekazil, nadobudli sme dojem, že sme na ňom už poopravovali všetko, čo sa mohlo pokaziť a tak sme si trochu preplánovali návratovú trasu. Keďže auto šlapalo viac menej bez problémov, spravili sme si plán, že za mestom Ufa naberieme južný smer a pôjdeme až na hranice s Gruzínskom poobzerať horu Elbrus a potom sa po východnom pobreží Čierneho mora vrátime ku Kerčskému prielivu a tam sa trajektíkom preplavíme na Krym, skontrolujeme na vlastné oči, ako to tam vyzerá a cez Moldavsko, Rumunsko a Maďarsko sa vrátime domov. Lenže Vasiľ sa nášho smelého plánu asi zľakol, takže v tomto technickom stave sa vraciame k pôvodnému plánu, kašleme na Elbrus aj na Krym a ideme rovná čiara na Slovensko. Trochu nás to mrzí, ale aj tak spravíme tomu červenému zradcovi fotku na hranici kontinentov a ideme ďalej. Míňame odbočku doľava, ktorou sme sa chceli ísť pozrieť k mestu Mežgorje – zakázanej oblasti, ktorú Rusi síce definujú ako podzemný skladovací komplex, ale pod týmto dymovým krytím sa vraj ukrýva sklad jadrových hlavíc, ktoré sú v prípade detekcie útoku nepriateľa schopné automatického odpálenia. Mesto je vraj tak zakázané, že nikto nesmie ani von ani dnu, pokiaľ nie je obyvateľom mesta alebo pracovníkom skladov, nech už v nich ukrývajú čokoľvek. My sme len chceli skúsiť, pokiaľ by sme sa dostali, kým by po nás spustili varovnú streľbu, ale keďže sa už nemôžeme spoliehať na to, že budeme v prípade potreby schopní plesnúť nášho červeného koňa a ten by uháňal, tak to radšej nebudeme riskovať.

Zbiehame do najbližšej dediny. Hneď na kraji je niečo ako vrakovisko. Vasiľ by tam bol kráľ, ale ešte ho pár dní budeme potrebovať, hľadáme ďalej. V malej autodieľni pár postarších servisákov kuká do nejakého starého auta. To znamená, že majú tú najlepšiu kvalifikáciu na to, aby sa pozreli aj na našu Ladu. Zopár ruských slovíčok z Thunderových úst okamžite prelomilo ľady a chlapi idú ochotne diagnostikovať. Zhodnú sa na tom, že je zlý regulátor. Servisák niečo poskúšal, asi zmeniť zapojenie, keď tu zrazu vo Vasiľovi Silvester. V kabíne to zaiskrilo asi zo všetkých elektrických súčastí. Je nám jasné, že Roman spravil veľmi dobre, keď všetky mobily a kameru vytiahol pri vstupe do servisu z USB nabíjačiek a podľa zápachu elektrickej spáleniny odhadujeme, že menič pripevnený na zadných dverách práve podstúpil kremáciu. USB nabíjačky isto postihol rovnaký osud. Potom ale ukáže šéf servisák na alternátor a oznamuje, že ho treba kompletne zrepasovať. Hodinka dve a bude ako nový. Z čistej nudy varíme kávu všetkým chlapom, ktorí sa v servise vyskytujú. Oni z čistej vďačnosti robia čo môžu. Nakoniec sa zdá, že sa Vasiľa podarilo resuscitovať a dokonca ani neprebíja. Môžeme sa pohnúť ďalej.

Vzhľadom na to, že nám zhoreli všetky možnosti nabíjania elektroniky, musíme na noc ostať niekde, kde sú elektrické zástrčky, aby sme podobíjali všetky navigačné telefóny a power banky, prípadne skúsime ránu kúpiť nejaké nové nabíjačky a otestujeme, či zhoreli iba koncové zariadenia, alebo už v aute nebude fungovať nabíjanie vôbec. Pri prvom odbočovaní Roman zisťuje, že zhorel aj prerušovač smeroviek. Smerovka nám síce svieti ale nebliká. Takže ak chce vodič naznačiť, že chce odbočiť, buď sa uspokojí s tým, že smerovka neprerušovanie svieti, alebo to blikavé prerušovanie zabezpečí manuálnym prehadzovaním páčky smerovky hore dolu. Keď sme sa dostali do najbližšieho veľkého mesta Ufa, Roman túto novú Vasiľovu vlastnosť ocenil, pretože v prípade odbočovania okrem zmeny smeru mohol aj dokonale indikovať naliehavosť potreby odbočiť – čiže čím naliehavejšie sme sa potrebovali preradiť alebo odbočiť, tým intenzívnejšie smerovkou preblikával.