Deň 15-19 Home Sweet Home

Spali sme v Marakeši, teda v hoteli tohto mena, v izbe priamo pod rozpálenou strechou bez klímy a keďže cez strešné okno na nás organizovane útočili húfy komárov, museli sme okno zatvoriť a nedobrovoľne sme si užili saunu takmer afrického typu. Dokonalý Marakéš uprostred augusta. Ráno sa budíme o tri litre potu ľahší. Na parkovisku sa Roman pokúša rozoberať palubovku a dostať sa k tej veci, ktorá zabezpečuje automatické preblikávanie smeroviek. Stále dúfa, že prerušovač je len nejako odstavený, ale na vlastné oči musí pripustiť, že táto súčiastka už môže tak maximálne odpočívať v pokoji spoločne s káblom, cez ktorý sa nabíjali zariadenia cez USB nabíjačky. Tie musíme samozrejme kúpiť nové, smrdia elektrikárskou zhoreninou, ale ako im tam doviesť šťavu? Keďže včera sa do večných lovíšť odobral aj menič, Roman vypitval spod koberca hrubý modrý elektrický kábel, ktorým bol menič napájaný priamo z autobatérie, prehodí ho cez palubnú dosku na vytiahne až k nabíjaciemu panelu pod stropným tapacírungom. Takže už len krátka návšteva predajne niektorého z predajcov mobilného príslušenstva, kupujeme zo dve USB nabíjačky a môžeme vyraziť. Nanuk na raňajky s názvom CCCP nás pozitívne naladil, tak poďme ;)

Mali sme dať trochu sladkého aj Vasiľovi, pretože takmer okamžite zasa začína štrajkovať. Po všetkm tom prebíjaní zrazu vôbec nenabíja. Hajzel. Čoti zase je??? Nestačila ani výmena alternátora? Ani repas regulátra? Ideme iba na baterku, to nám asi dlho nevydrží. Zbiehame do najbližšej dediny, hneď na kraji je servis, ale dnes nemajú elektrikára. Máme ísť po hlavnej k nejakému žltému vagónu, tam je vraj super elektrikár. Asi si hneď ráno šlahli, lebo kde by sa tu zobral vagón, keď železnica je o kus ďalej. Pri ceste na malom odpočívadle ale skutočne stojí pohodený žltý vagón so zamrežovaným okienkom a aj je tam naozaj kopa elektrikárskeho všeličoho, teda vlastne bordelu v podobe káblikov, žiaroviek a súčiastok, ale na dverách visí masívny zámok a nikde nie je nápis, že by sa majiteľ chcel vrátiť o 5 minút. Baterka musí ešte potiahnuť. Už sme vypli všetko, čo by ju mohlo žmýkať, ale aj tak to potrebujeme vyriešiť. V ďalšej dedine, čiže asi o 150 kilometrov ďalej je za hrdzavou bránou visiacou na odlomenom pánte na reťazi uviazaný psík strážiaci dve otvorené garáže. To by mohol byť servis. Chvíľu sa tam motáme a keďže psík si užíva moje hladkanie, tak ani neštekne, trvá teda pár minút, kým z vedľajšieho dvora ku garáži prelezie chlap v montérkach. Chvíľu kuká na to červené čudo, čo mu pristálo na dvore. Napriek Romanovej ruštine rýchlo pochopil, že máme problém s nabíjaním a aj to, čo všetko nám už v predchádzajúcom servise vymenili. Aby sme teda do análov zapísali presné znenie rozhovoru:
Servisák aj s nejakým pomocníkom nemo hľadia pod kapotu medzi všetky káble.
Roman po chvíli hľadania správnych výrazov odkomunikuje: "Regulator pašol v pizdu".
Servisákom takmer vyprskol sopel z nosa, ako ich hrklo. Asi boli šokovaní Romanovou znalosťou hovorovej ruštiny. Mladší sa ide za roh smiať. Druhý chvíľu pozerá pod kapotu, dofajčí, pomeria trochu nejakým homemade samodomo meracím zariadením s dlhými káblikmi, pohrabe sa vo vrecku, vyberie jednu poistku, z Vasiľa tiež vylúpne jednu poistku a vymení ju za tú z vrecka. Nechce sa nám veriť, že by toto pomohlo, pretože poistky fungovali. No po naštartovaní sa zdá, že zrazu všetko nabíja ako treba. Servisák vysvetľuje, že poistka síce bola dobrá, ale o trošičku kratšia, než bolo treba a teda dobre nedoliehala. Mám podozrenie, že to udelátko s káblikmi, ktoré použil ako merač, mu asi presne povedalo, ktorá poistka je kratšia a ešte mu to aj zmeralo o koľko kratšia je. Roman je taký nadšený, že na najbližšej pumpe Vasiľovi dofúka pneumatiky a ošpliecha ho trochou vody z čurkajúcej hadice. No ešte ho navoskuj, nie?

Ale zase, veď máme v pláne zastaviť sa v Toliatti pred fabrikou vyrábajúcou Lady, tak by sa patrilo červeného draka hodiť trochu do pucu. Už pár dní sa snažím skontaktovať s niekým z marketingového oddelenia, ale majú celozávodnú dovolenku, takže asi sa pri Vasiľovom rodnom výrobnom páse nikto nedozvie, aký skvost tu kedysi stvorili. Parkoviská pred vstupnými bránami zívajú prázdnotou, len jeden strážnik z vrátnice na nás neveriaco hľadí. Staviame Ladu do najlepšej pozície a fotíme. Dvojica chlapov vychádza zo sklenených dverí. Zastavujú a pozerajú na nás. Nechápu. My chápeme. Udivene sa nás pýtajú, čo tam preboha stvárame. Keď ich oboznámime s tým, čo všetko už toto auto zvládlo, chytajú sa za bruchá a prehýbajú sa od smiechu. No fakt škoda, že majú celozávodnú dovolenku, mohlo sa tu takto v predklone prehýbať aj celé vedenie fabriky ;) Takže do firemných historických správ sa nedostaneme a Rusi teda nezistia, že by mali byť na značku LADA hrdí a nemali by ju schovávať za značku Chevrolet, pretože napríklad spojenie Chevrolet Niva vyzerá veľmi čudne. A keďže ani na firemnom parkovisku nových vozidiel nebol žiaden pracovník, s ktorým by sme sa mohli pokúsiť veľmi výhodne vymeniť Vasiľa za nejaký nový voz, museli sme sa s tým naším starým fárom pobrať ďalej. Zvažujeme, kde budeme dnes spať. Aj by sme si pokempovali, ale pravdu povediac pri súčasnom kurze ruského rubľa vychádza ubytovanie asi tak 7 eur na osobu v dobrom hoteli, to sa nám snáď ani neoplatí rozbalovať stan. Keď k tomu prirátame parádne čerstvé pelmene so smotanou a rajčinovým šalátom, ktorý nám špeciálne na želanie pripravila teta kuchárka v prázdnom hotelíku, tak by bola veľká škoda, keby sme si to nechali ujsť.

O čo lepšie sme vyspatí my, o to viac sa nechce vstávať Vasiľovi. Zasa neštartuje. Už to fakt prestáva byť zábavné. Čo ti je tento krát??? Roman skúma a skúša a premeriava. Nakoniec to tipne na sviečky. Je pravda, že tie pôvodné vyzerajú, ako keby neboli menené ešte nikdy, snáď to pomôže. Nepomohlo. Červený krám len cvakne a nič. Káble sú zapojené správne, tak už by mohlo pomôcť len poprehadzovanie sviečok medzi sebou, či si neželajú byť v nejakej konkrétnej pozícii. Kto by bol povedal, že asi na šiesty pokus s prehadzovaním sviečok to zabralo, aj keď ťažko povedať, či nezafungovalo skôr to, že zasvietilo slnko a vysušilo vlhkosť z ranného ovzdušia. Nech to bolo akokoľvek, iskra preskočila, motor naskočil, my sme od radosti vyskočili a môžeme pokračovať.

Trochu smutne pozeráme na južnú výpadovku smer na Volgograd. Že by predsa len ten Krym? Kašlime na to, keď náhodou Vasiľ úplne uhynie, budeme mať problém. Pokračujeme smer západ.

Rusko nás mučí neuveriteľnou nudou. Rovina, polia, kamióny, aspoň že sem tam prejdeme nejakým mestečkom, ktoré má kostol so zmrzlinovými vežičkami. Stojíme, naťahujeme sa ale prestávky moc nenaťahujeme. Čisté zúfalstvo. Asi to bol brutálny deň, pretože od rána som prvú fotku spravila až v meste Lipetsk, ktoré malo byť našou nočnou zastávkou. V podstate jediným hajlajtom bolo hľadanie hostelíka v ktorom sme mali dnešnú noc zakempovať a výmena rubľov. V ruských bankách sú totiž mimoriadne hákliví na euromenu a preto cudzincovi pokusy u výmenu pekne osladia. Žena za hlavnou kasou asi 15 minút postupne prekontrolovala všetky bankovky, ktoré sme dokázali dať dokopy a nakoniec skonštatovala, že na každej jednej bankovke sa nachádza nejaká mikrotrhlinka alebo má zahnutý roh alebo proste čokoľvek, len aby nám tie bankovky nevymenila. Takto sme obehli ďalšie tri pobočky bánk, kým sa nám podarilo natrafiť na takú, ktorá nám eurá vymenila viac menej bez problémov. Veľmi milí ľudia. Ideme si radšej pohľadať spanie.
Navigácia nás doviedla na sídlisko v štýle najstaršia a najošarpanejšia časť niekdajšej Petržalky. Medzi panelákmi o život zúfalo bojuje trocha zelene a štyri sliepky. Sliepky? To fakt? Normálne sa tu prechádzajú v tráve a ďobkajú a jeden zarastený sivý pánko sa tvári, že ich pasie. Obchádzame blok, kde by malo byť číslo popisné, ktoré hľadáme. Nič. Obchádzame niekoľko panelákov ale nič nevyzerá ako ponuka ubytovania pre niekoho, kto nie je miestny a teda odsúdený na bývanie na tomto mieste. Ideme si dať ešte jedno kolečko. Pred prvým vchodom na úzkej lavičke sedia tri ženy. Ideme sa ich spýtať. Mal by tu byť niekde hostel, neviete nám poradiť? Napriek asi 40 kilám nadváhy jedna zo žien vyskočí z lavičky, čím spôsobí problém zvyšným dvom, ktorých súčet váh nedosahuje hodnotu tej, ktorá práve vyskočila a teda sa z druhej strany lavičky takmer prevrátili na zem. Kým sa kamošky snažili získať stratenú rovnováhu, objemná žena naťukala nejaký trojciferný kód na klávesnici. Cvak. Veľké, na panelák nezvyčajne mohutné kovové dvere sa s ťažkým vrznutím otvorili. Za dverami je taká tma, že sama tam nepôjdem. Roman ostáva strážiť auto, ale Lenka ma v tom nenechá, ideme do čiernočiernej vlhkej tmy spolu. Ťažké kovové dvere za nami tupo buchnú a zacvaknú. Sme v úplnej tme a byť tu sama, hádam sa aj začnem báť. Aj keď som Hostel nikdy nevidela hneď mi mysľou prebehne spomienka na tento klenot svetovej kinematografie. Po pár sekundách, keď si oči privyknú na nedostatok svetla, sa začíname orientovať. O pár krokov od nás sa nachádza schodisko a na jeho konci sú dvere osvetlené slabým svetlom. Na dverách je označenie s názvom hostela, ktorý hľadáme. No super, tak to som zvedavá, čo som zasa objednala. Za ďalšími dvomi bezpečnostnými kovovými dverami sme v miernom šoku. Sme v príjemnom troj alebo štvorizbovom bytíku. Mladá dievčinka nás už čaká a ukazuje nám izbu. Paráda, čistučké postele, plávajúca podlaha, ešte to tu aj vonia. Keby mladá aj varila, bolo by to dokonalé. Lenže nevarí, musíme sa vydať do mesta. Vasiľa veľmi neochotne nechávame na parkovisku, ale nemáme na výber. Nemôžeme si ho po kúskoch nanosiť do spálne, tak si tam aspoň nanosíme takmer všetky veci, ktoré by nám v prípade Vasiľovho zmiznutia mohli chýbať a auto nechávame jeho vlastnému osudu. Vyzerá to, že samotou trpieť nebude, pretože skupinka starých pánov pri ňom stojí a debatuje a evidentne spomínajú na mladosť. My si spomíname, že nám strašne škvŕka v žalúdkoch. V reštaurácii zúri hudba v štýle Ein Kessel Buntes a zhruba v rovnakom štýle sa tu natriasajú telnaté dámy a fúzatí páni. Tichučko si sedíme pri pivku a namiesto toho, aby sme pri tanečných kreáciách vyprskli od smiechu si radšej z taniera vycuciavame špagety. Rusi nás volajú tancovať, ale toľko piva nemôžeme vypiť ;)

Ráno je Vasiľ tam, kde sme ho nechali. Aj sa dosť čudujeme, ale naozaj z neho nič nechýba. V miestnych potravinách kupujeme posedný krát vražednú raňajkovú kombináciu - kvas a zákvas. Kvas je ako naša kofola, rovako tmavý, rovnako sladký nápoj, ktorý sa vyrába z chleba alebo chlebových kôrok. Zákvas poznáme aj u nás, akurát že ten tunajší je podstatne hustejší a lepší. Naša črevná mikroflóra si už zvykla na túto nezvyčajnú kombináciu, takže už nás ani nepreháňa. K tomu dáme zopár slaných krekrov balených v celofáne. Rusi asi opovrhujú akýmikoľvek západniarskymi marketingovými nástrojmi a väčšinu svojich potravinárskych výrobkov balia do celofánu alebo do mikrotenových vrecúšok. A aha, aj tak sa predávajú. Ak na človeka nevrieskajú všetky farebné obaly, kúpi to, čo vyzerá najchutejšie. Ráno som si umyla vlasy a mám ich stále mokré. Z čistej nudy vystrčím hlavu von oknom a takto naprírodno sa fénujem. Asi sa nudí aj Vasiľ, pretože ak už z neho nemá čo iné odpadnúť, odpadne aspoň spätné zrkadielko. Bezmocne visí v spleti káblikov a my sa dusíme od rehotu. Už asi aj Vasiľovi prepína tak ako nám.

Okolo druhej popoludní sme na dlhej rovnej ceste vedúcej k ruským hraniciam. Zastavujeme na konci fronty. Za nami pristáva Ukrajinský mikrobus plný chlapov. Gastarbajtri sa po trojmesačnom turnuse vracajú domov. Jeden z nich konštatuje, že to tu máme tak do rána. Ale neblázni, veď to nie je taká fronta. On sa ale vári, že presne vie, o čom hovorí, za posledné tri týždne vraj Ruskí colníci robia strašné prieťahy. Ale aj tak sa nám nechce veriť. Pre istotu sa s Lenkou ideme prejsť až k hraničnej rampe, aby sme presne vedeli, čo máme pred sebou. Je to asi 800 metrov k čiare, 50-60 áut, veď to musia mať za tri hodinky vybavené. Keď si pri západe slnka varíme tretiu kávu, začíname mať obavu, že Ukrajinec mal pravdu. Roman už od nudy na Vasiľovi poopravoval aj to, čo nebolo potrebné, ale nejako treba zabiť čas, aby nás nezabilo to čakanie. Bratáme sa s Ukrajincami z mikrobusu pred nami aj za nami a Lenku by si jeden aj domov zobral, keby chcela, ale asi moc nechcela, lebo ostala sedieť na zadnom sedadle Lady, aj keď v tom mikrobuse by mala možno viac miesta a aj pohodlia. Už takmer v polospánku prechádzame ruskú hranicu. Napriek tomu, že sú dve hodiny v noci, sú colníci aj policajti mimoriadne pracovití, chcú vidieť každý jeden kus batožiny zvonka aj zvnútra, ale inak sú veľmi slušní. V podstate sa im nedá nič vytknúť, možno iba to, že si svoju prácu robia mimoriadne dôkladne. S úsmevom nám želajú šťastnú cestu. My by sme boli pomerne šťastní, keby sme ich mohli kopnúť do kolena.

Cestu na Kyjev projektoval asi ten istý projektant, ako sibírsky ťah – dlhá rovná cesta ako podľa pravítka. Z tupého zírania na cestu nás vytrhnú konvoje vojenskej techniky presúvajúce sa smerom na západ. A čože sa im zasa otvoril konflikt na Kryme? Nám sa nejaký konflikt obnovil niekde na podvozku, pretože tam zdola sa ozýva podivný rachot. Vasiľ mal asi nastavený budík a práve teraz je ten správny čas, aby mu odpadol podblatník. Romana neopúšťa fantázia a ruský šrot dáva dokopy americkou páskou. Zdá sa, že to drží, snáď na tomto medzinárodnom spoji nenastanú nejaké zahranično politické rozbroje. Aspoň že ten Kyjev je pekné mesto. Zastavíme sa na pár hodín, aby sme sa poprechádzali historickým centrom, kde sa odohrávali krvavé boje nedávnej ukrajinskej histórie. Vasiľa parkujeme vo dvore hotela, ktorý počas Majdanskej revolúcie horel a objavoval sa vo všetkých medzinárodných správach. Ešte stále je neopravený, namiesto okien čierne diery, steny olízané tmavým dymom. Chlapík, ktorý vyberá parkovné nám hovorí, že tu mal službu aj keď hotel zapálili a videl, ako zúfalí ľudia skákali z okien, aby si zachránili život. Ťažko povedať, koľkým sa to podarilo. Okrem vyhoreného hotela na Majdane nič nenaznačuje, že sa tu pred pár mesiacmi odohrali krvavé boje. Námestie je zaliate slnkom, na tráve pod monumentom sedia skupinky mladých ľudí a užívajú si príjemný deň. O kus ďalej v stánkoch so suvenírmi predávajú kopu drobností a toaletný papier. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby na každom útržku toaleťáku nebola tvár Vladimíra Putina. Aká krásna ukážka toho, čo si Ukrajinci o tomto pánovi myslia. My už však myslíme na domov, strašne sa tešíme, takže zbohom Kyjev, ideme ďalej.

Západná časť Ukrajiny v nás vyvoláva krásne spomienky. Už sme tu boli niekoľko krát na milej offroadovej akcii, takže okolité kopce poznáme. V hentých kopcoch sme jazdili a tu pri tejto policajnej búdke nás kontrolovali a keď sa hentam odbočí doľava, tam je veľká vodná nádrž a... A tu nám policajt naparil nezmyslenú pokutu za to, že sme nemali povolenie na použitie vysielačiek. To znamená, že sme už na hraniciach.
Očakávali sme dlhé fronty, no stojí tu sotva päť áut a posúvajú sa pomerne rýchlo. Kto vie, či tu ešte colníci očakávajú 5 hrivnovku v pase, aby nás nechali bez problémov prejsť tak ako pred pár rokmi. Ani sme sa nestihli dohodnúť, kráča k nám policajt. Obzerá auto zo všetkých strán. „Z ďaleka?“ skôr oznamuje, než sa pýta. Asi nás otipoval podľa mojich takmer tri týždne neoholených nôh. „Z Ulanbátaru“ odpovedáme. Skoro mu spadla brigadierka z hlavy, radšej sa uisťuje, či z toho Ulanbátaru, o ktorom sa asi aj on učil pred štyridsiatimi rokmi na základnej škole. „Daaaaa, iz Ulanbátara, iz Mongolii“ dôrazne prisviedčame. Tuším sa aj zohol, aby si auto dôkladnejšie obzrel. Romana s dokladmi posiela na colnú a policajnú kontrolu, ale najskôr má otvoriť prednú kapotu. Asi sa chcel na vlastné oči presvedčiť, či tam máme naozaj žigulákový motor, alebo máme s Ferrari spoločné viac ako iba farbu. Do motorového priestoru hľadí niekoľko okolostojacich chlapov a policajt im zasvätene vysvetľuje, odkiaľ ideme, pretože on ako policajt vie predsa všetko. Hurónske rehoty všade naokolo. Roman sa presúva z colníckej búdky do policajnej. Policajt pri aute nám naznačuje, že treba posunúť auto o kus ďalej, pretože to pred nami už vybavili. Ja mám ale podozrenie, že on iba chce vidieť, či je Vasiľ schopný naštartovať a prejsť tri metre. Roman je pri policajnej búdke otočený chrbtom. Kľúče si nezobral so sebou. Teraz by to šlo. Rýchlo skáčem za volant a otáčam kľúčikom v štartéri. Chodidlami nahmatávam pedále. Stláčam spojku, štartujem. Motor chytí na prvý pokus, až sa policajt poškriabe po brade. Radím jednotku, jemne pridávam plyn, púšťam spojku a s drobným poskočením sa hýbeme. Po asi troch metroch úspešne brzdím, vypínam motor, kľúč nechávam v zapaľovaní tak, ako ho tam nechal Roman. Sedadlom som ani nepohla, takže ak sa budeme tváriť, že sa nič nestalo, možno Roman ani nepríde na to, že Vasiľa šoféroval niekto iný ;) Neviem, či by ho to nerozhodilo, keby zistil, že som mu narušila ich jedinečný vzťah ;)

„Da núžno (áno, treba)“ zaklincoval policajt, na čo už Roman debatu radšej ďalej nerozvíjal, pretože Lenka ešte stále mala na zadnom sedadle nejaké byliny z nášho prvého mongolského kempovania, a ani mongolská ťava netuší, aké byliny to natrhala a či to čiste náhodou nie sú nejaké zábavné bylinky mongolského typu.

Časopriestorový posun vozidla by si Roman nevšimol, keby som sa mu od samého nadšenia nepriznala sama. Ale neboj, aj tak stále platí, že si to celé odšoféroval sám, ja som nešoférovala, ja som iba posunovala.

Na slovenskej hranici nás ale smiech prešiel veľmi rýchlo. Nie len, že nám slovenskí policajtocolníci kompletne prehrabali celú batožinu a vytkli mi nepriznanú polliterku takmer prepašovanej mongolskej vodky, ale ešte sa aj chytili faktu, že máme doplna natankovanú nádrž a okrem toho vezieme plné dve desať litrové bandasky benzínu. V rámci znižovania deficitu štátneho rozpočtu nám za 10 litrov paliva nad povolený limit vyrúbili clo a DPH 8,74 EUR. Chlapi, neblbnite, veď ten benzín je ešte z Ruska a tých 10 litrov nás stálo asi 3,80 eura. Colníci sa tvária indifrentne teda ako premotivovaní colníci, ktorí si chcú liečiť ego na chudákoch zo žiguláku. Ta si to teda nalejeme do nádrže, alebo tú bandasku odložíme hentam pri tom odpadkovom koši. Lenže podľa colníkov to už spraviť nesmieme, pretože už sme pod kamerami a všetko je zaznamenané. V rámci efektívneho využívania pracovného času dvaja colníci takmer 20 minút vypisujú dokumenty aj s príjmovým dokladom a skutočne si nechajú zaplatiť takmer ušlý colný dlh. Roman pení a škrípe zubami. Tesne za colnicou si slovne uľaví. „Vieš čo, môj pekný? Ty sa tu nevytáčaj, lebo keby si bol poctivý, tak tým colníkom priznáš, že v tých desaťlitrových bandaskách máš tých litrov 12 ;)“

Náladu nám obratom vylepšila správa od Mateja, ktorý našu cestu sledoval a pozýva nás k sebe na obed. Takže malá odbočka od trasy ale za tú milú spoločnosť a výborné občerstvenie to rozhodne stálo. Pred odchodom prispel svojim dielom k oprave Vasiľa a odpadávajúci podblatník prilepený americkou páskou ešte pre istotu prisvorkoval kúskami drôtu. Teraz to už istotne neodpadne. Teda tento jeden konkrétny diel, za ostatné neručí ;)

Spíme u Mareka a Vážky v Košiciach. Vedeli by sme to doraziť až domov, ale prečo si upierať spoločnosť priateľov? A čistú posteľ? A teplú sprchu? A grilované mäsko? A vínko a škoricovú whisky?

Ráno pokračuje v podobne príjemnom duchu. V Prešove stojíme na kávičku s Ujom Petrom. Tiež nás sledoval online a chce nás vidieť na vlastné oči. Je to také milé. Aj stretnutie s Vysokými Tatrami nás dojíma. Máme neuveriteľne krásnu krajinu. V Ružomberku sa na mestskej štvorprúdovke dostávame do prekérnej situácie. Tesne za nás sa zavesil policajt, preraďuje sa a pomaly sa dostáva na našu úroveň. Obzerá si nás. Do kelu, ak nás zastaví, zoberie nám aj rodné listy. Auto je celé prehrdzavené, deravé, sami nechápeme, ako je možné, že to má platný techničák a predné sklo má v tomto momente už celé prekrižované prasklinami, takže ak nič iné, tak toto je jednoznačný dôvod na to, aby nám techničák zabavil. Tvárime sa nevinne, naivne, skoro až dementne, keď stojíme na červenú na semafóre, policajt vedľa nás a my cítime jeho pohľad. S naskočením zelenej naberáme trochu odvahy a mrkneme doľava. Policajt sa usmeje, ukáže nám palec hore a odbočí. My pokračujeme ďalej a strašne sa smejeme. Asi sa strašne smial aj Vasiľ, lebo zrazu počujeme čudný buch. Bolo to niekde v interiéri, ale nevidíme nič odpadnuté, odlomené ani odlepené. V tom Roman z lona zdvíha bezpečnostný pás, ktorý sa odtrhol z úchytu na stredovom stĺpiku a odpadol. Výbuch smiechu, To snáď ani nie je možné.

Vo Vrútkach nás objíma Aďa, Dominika, Miloš, malá Tinuška a Lenkin otec. Kávička nás posunie až do Žiliny, kde nás v reštaurácii v Lesoparku čaká Michal s dôkladným občerstvením a chladenými bublinkami. Ešte raz ďakujeme ;) Ešte poobjímať kamaráta Peťa a vyrážame zo Žiliny. Pri čerpačke na výpadovke stojí dvojica chalanov a stopujú. S mikulášskymi čiapkami na hlavách a s pekne vyrysovanými telíčkami bez tričiek zvyšujú svoje šance, že im niekto zastaví. Aj by sme ich zobrali, ale s tými ich veľkými batohmi ich fakt nemáme kam napchať. Chalani majú natiahnuté paže, zdvihnutý palec a otupelo hľadia pred seba. Aspoň im z auta mávame. Až keď sme takmer pri nich, si nás chalani naozaj všimnú, potom vidieť, ako im to v zlomku sekundy docvaklo a skríknu: „Vasíííííííííííííííííííííľ“. Mávajú nám a aj je nám trošku ľúto, že sme ich nezobrali. Otočiť sa už nemáme kde a trošku nás tlačí čas. Už sme dostali niekoľko správ, že nás v Trenčíne čakajú priatelia, máme vybavený vjazd na námestie a možno tam na nás bude čakať aj nejaká kamera. Tak poďme domov.

Na vjazde do Trenčína nás čakajú kamaráti z Jeep clubu. Stískajú nás napriek tomu, že sme zasa celí spotení a špinaví. Vnútorné perforované čalúnenie Vasiľa je totiž plné jemného prachu z mongolskej púšte a stepi, takže na každom hrbole a jemnom otrase na nás s drobných dierok sneží mikroprach. Spúšťa sa drobný dážď. Asi aj nebo plače od radosti, že sme už doma. My slzíme úplne reálne. Až pri pohľade na hrad nad mestom si uvedomujeme, čo sme dokázali. Asi nikto neveril, že Vasiľa dostaneme až domov, úprimne povedané, ani my sme si tým neboli stopercentne istí a teraz sme tu. Lenka sa pýta, koľko sme vlastne prešli kilometrov. Vyzerá to na niečo okolo 8 a pol tisíca. Kontrolujem fotku tachometra, keď sme Vasiľa prevzali v Ulanbátare. Keď tie kilometre odčítam od terajšieho stavu na tachometri, tak je to 8458 kilometrov. Pekná pálka. Napriek dažďu je na námestí pár ľudí, ktorí nás prišli privítať – kamaráti aj neznámi ľudia, kamera aj s novinárom Petrom. Niektorí nás objímajú, iní len neveriacky krútia hlavami. Lenka pozerá na Vasiľovu ešpézetku „Uvedomujete si, že Vasiľ má značku KM845BD? To by s trochou fantázie mohlo vyzerať ako 8458 kilometrov.“ Vasiľ je asi veštec, pretože nám presne vyveštil, koľko kilometrov prejdeme ;)

Pri večerných správach sme došli k záveru, že Vasiľ určite mal nejaké veštecké schopnosti, pretože okrem kilometrov sa trafil ešte v jednej dôležitej veci. Správy hlásia, že na Kryme sa zasa vyostrila situácia, opäť sa tam rozbieha konflikt, Rusi aj Ukrajinci sem stiahli vojenské jednotky, Rusi zatvorili hraničné priechody z Krymu na Ukrajinu a celá oblasť je veľmi napätá. Takže preto sa Vasiľovy na ten Krym tak strašne nechcelo. Keby sme tam išli, ostali by sme na Kryme asi na nejakú dobu uviaznutí, pretože presne teraz by sme tam boli. Ďakujeme, Vasiľ ;)

S odstupom času sa nás veľa ľudí pýta, či neľutujeme, že sme sa na túto cestu dali, prípadne či by sme sa na niečo podobné nechali nahovoriť ešte raz. Neľutujeme, bola to sranda, ja som sa presvedčila, že mám neskutočne šikovného muža, s ktorým sa môžem pustiť do akejkoľvek hovadiny a Roman sa utvrdil v poznaní, že je majster technickej improvizácie. Ak by sme sa na túto cestu vydali na našom Jeepe Wrangleri, asi by sme nemali toľko ľudského kontaktu so servisákmi, na druhej strane by sme sa mohli pustiť do objavovania omnoho väčších a ťažšie dostupných miest v krajinách, ktorými sme prechádzali a to je presne vec, ktorú máme radi. Takže sme nahovoriteľní na akúkoľvek výzvu, ale kým príde ďalšia, vraciame sa k nášmu Jeepu, pretože to je náš životný štýl, to je náš hotel na kolesách, to je naša cesta... to je Jeeping ;)