Deň 3 - tak už konečne vyrazme !!!

Po pár večerných pivách s chalanmi Laďákmi a následne niekoľkých nočných zliezaniach z poschodových postelí za účelom rýchlej návštevy wecka sa ráno budíme trochu pokrčení. Dnes je deň D, kedy si prevezmeme Vasiľa a pokúsime sa vyraziť na cestu. „Pokúsime“ je absolútne opodstatnený výraz, pretože po treťom pive nám Laďáci prezradili, že na Vasiľovi niečo prasklo a bude to ráno treba ísť niekam zavariť. No dobre, veď niečo vymyslíme.

Chalani sú pokrčení ešte o trochu viac ako my, keďže z mongolskej krčmy odišli o trošku neskôr, čo znamená, že riadne po polnoci. Asi chcú byť za slušných a Vasiľa nám chcú odovzdať aspoň naoko čistého, takže keď sa im podarí vyhádzať všetky veci a nazbieraný bodrel z útrob pozostatkov auta, začnú sa hrať na autoumývárku. Fabo chce umyť gumu vystielajúcu dno kufra, aby sme naše bagle nepchali do trojcentimetrovej vrstvy prachu. Bol by to super nápad, keby chalan nekráčal k najbližšej kaluži po nočnom daždi a nevymáchal tú gumu priamo v nej. Mám silné nutkanie priliať mu do tej kaluže trochu antibakteriálneho gélu, ale kašľať na to, veď tú gumu nebudeme používať ako prestieranie. A v konečnom dôsledku, čo je mokré, to je čisté. Alebo tak aspoň chvíľu vyzerá. Fabo pre istotu berie špinavú handru, namočí ju v tej istej kaluži, do ktorej pred chvíľou vymáchal tri kilá prachu z interiérovej gumy a ide poutierať palubnú dosku. Nie som prehnane poriadkumilovná, ale toto je presne tá situácia, keď sa radšej odoberiem kúpiť kávu do kaviarne za rohom. Niekedy je lepšie nevidieť.

Do polhodinky je Vasiľ opticky očistený, fyzicky naložený a teoreticky pripravený na cestu. Laďáci ale stále trvajú na tom, že treba skočiť do servisu, pretože praskla panhartka pri zadnom kolese, ktorú už na tejto ceste v nejakom mongolskom servise zvárali grckoidným zvarom. A tak sa Fabom necháme odviesť do servisu, kde boli včera meniť olej, vraj tam majú bohovsky šikovného mechanika. Trochu nám zmrzol úsmev, keď sa Fabovi nepodarilo naštartovať a len tak mimo rečou Junior prehodil, že im to nejak nedobíjalo alebo vlastne priam až prebíjalo a cestou im vyvrela baterka, ale všetko vyriešili, do baterky doliali kvapaliny, nie telesné, ale také, čo treba a vraj to už šlape. Tak aj my zašlapeme trošku fyzicky a Vasiľa z parkoviska roztlačíme. Chytil na druhý pokus.
Pôvodne sme mysleli, že sa do Vasiľa zmestíme všetci šiesti vrátane našej batožiny, ale chalani trvali na tom, že s nami pôjde iba Fabo a Junior s Berešom dorazia do servisu taxíkom. Že to bolo dobré rozhodnutie sme pochopili hneď po pár metroch, keď nás zadná náprava obšťastnila srdcervúcimi zvukmi, ktoré zneli ako motyka zašprajcovaná medzi kolesom a asfaltom. Na každom výmole som očakávala, že to, čo dole vydáva tie čudesné zvuky, musí už už odpadnúť aj s podstatnou časťou auta. Na počudovanie sme prešli asi aj päť kilometrov na okraj mesta priamo pred prázdny zdvihák k žmúriacemu zhruba pätnásťročnému chalanovi v montérkach automechanika. Dosť pochybujeme, že by chalan okrem zaparkovania auta na zdvihák vedel ešte niečo ďalšie vymajstrovať, ale Laďáci to už majú zmáknuté. Mladý tu má aj tatka a to je vraj macher. Macher prikvitol asi o 10 minút s cigaretou v kútiku úst a mladý mu hneď referuje, že majú problém. Správne pochopil, že kým to nevyriešia, tak neodídeme, takže radšej berú do ruky zváračku a idú na to. To už machrovi Junior ukazuje, kde čo a ako treba spraviť, lebo veď oni už to raz tu v Mongolsku variť dávali, tak vie úplne presne, ako sa to po mongolsky ukazuje.
Ukazuje sa ale tiež skoro poludnie, chytá nás hlad, tak si baby skočia trošku pošopingovať oproti do niečoho, čo vyzerá ako krytá tržnica. Trocha ovocia, kopa balených cestovín a celé dve zadné nohy nejakého zvieraťa v sekcii mäsiarstva bez funkčného chladiaceho boxu pôsobia ako socialistická predajňa potravín zo sedemdesiateho šiesteho roku minulého storočia v prekvitajúcom ČSSR. Aj keď muchy ešte okolo nelietajú, zdvorilo odmietame ponuku na výhodný nákup a keďže Lenka je vegetariánka, ideme radšej vyplieniť pult s ovocím. Po takmer hodinke je v servise hotovo – panhartka je zvarená a napriek Thunderovým protestom, že keď už je Vasiľ na zdviháku, bolo by vhodné spevniť aj druhú stranu toho istého orgánu, Laďáci mávnu rukou so slovami, že to vydrží. Už asi nevedia vydržať, kým nám odovzdajú kľúče, skočia do taxíka a nechajú nás napospas osudu a tridsaťdva ročnému žiguláku. Škoďáci.

Zopár fotiek na rozlúčku a posádky sa definitíve menia. Laďáci veselo kráčajú ulicou smerom k centru Ulanbátaru a posádka Jeeping (čiže Thunder, Thunderka a Lenka) ukecávajú Vasiľa, aby naštartovať. Baterka ani neťukla a tak Thunder za volant, baby chytia Vasiľa za zadok a tlačia. Na asfalte to ako tak ide, ale ak nám tento krám nenaštartuje niekde v teréne, to už sranda nebude. Jednoznačne ideme kúpiť novú baterku. Už len tým, že sme ju do Lady naložili a natankovali sme plnú nádrž a dve desať litrové bandasky, sme hodnotu vozidla zvýšili minimálne o polovicu. Stará baterka kupodivu chytila, tak ju necháme makať, kým úplne nechcípne a aj tak už je toľko hodín, že sa nebudeme zdržiavať a vyrážame na cestu. O pol tretej popoludní je hádam už aj najvyšší čas.

Cesta z Ulanbataru smerom na západ vyzerá na mongolské pomery pomerne luxusne – asfalt, ani nie veľmy deravý, celkom rovný. Takmer si to užívame, ale asi tak po polhodinke jazdy sa Thunder začne akosi nervózne mrviť a stále ďobe do navigačných telefónov, napájacích káblov a do USB nabíjacích zásuviek, ktoré sú pripevnené nad spätným zrkadielkom. Nefunguje palubných 12 voltov a teda nám nedobíja telefóny a bez nich môžeme byť akokoľvek smart ale určite sa tak ľahko neznavigujeme. A keďže ma Thunder nebalil na znalosť hviezd a súhvezdí, dosť pochybujem, že by len tak z voleja zvládol astronavigáciu. Zastavíme teda na najbližšej pumpe a ide sa opravovať. Teda opravovať ide Roman, baby môžu tak maximálne predstierať záujem a podávať nástroje. Už pred odchodom zo Slovenska nám Laďáci prezradili, že nabíjanie sa bude dať riešiť cez menič pripevnený k tapacíru ľavých zadných dverí, ktoré sa za žiadnych okolností nesmú otvárať a elektrika k meniču je privedená velice neštandardným spôsobom priamo z baterky káblom cez celé auto. Ako ale riešili pripojenie 12 voltových zásuviek nad spätným zrkadielkom nám akosi zabudli prezradiť, jediné, čo sme si pamätali bolo, že pre istotu odstavili nejakú protestujúcu poistku. Ani po pol hodinke skúmania sa Thunderovi nepodarilo túto záhadu rozlúštiť, našiel ale dôvod momentálneho problému s nabíjaním – vzadu za kastlíkom si len tak voľne visel nikam nezapojený mínusový kábel. A keďže ani srnka netuší, kde bol pôvodne pripojený, pripojil ho pod najbližšiu voľnú skrutku s predpokladom prepojenia na kostru. Čuduj sa svete, 12 voltovky začali fungovať. Keď to už Thunderovi s tou elektrikou išlo tak dobre, utiahol ešte prídavné predné svetlo, ktoré sa z predného nárazníka nakláňalo vo zvláštnej jogínskej polohe. Hotovo, ide sa ďalej, ešte aj baterku sme prehovorili na druhé otočenie kľúčom.

Lenže o hodinu stojíme zase. Dobíjanie zasa blbne. Thunder chvíľu behá okolo auta s multimetrom ale nakoniec padne rozhodnutie, že starú baterku okamžite vyhodíme, nahodíme novú a uvidíme, či to pomôže. Pomohlo a tak si veselo frčíme ďalej. Smerujeme do mesta Kharkhorin, kde si chceme pozrieť najstarší budhistický kláštor v krajine, kým sa vydáme na nemilosrdnú cestu krížom cez celé Mongolsko. 

Slnko pomaly zapadá a keďže sa asi po 300 kilometroch práve skončil asfalt, presunová rýchlosť sa výrazne znižuje. Cesta je hlinená, samá diera, samý výmoľ, Mongoli v hustnúcom šere nemajú v úmysle svietiť a pre väčšiu zábavu cestu každú chvíľu križuje poriadne stádo kôz. Nemá význam hnať sa ďalej. Nájdeme si pekné miestečko na kemp na lúke hneď vedľa akéhosi budhistického zvieracieho súsošia. Vzduch je prevoňaný úžasne aromatickými bylinkami, takže nám ani nevadí, že si nemáme kde umyť špinavé končatiny, prípadne miesta, odkiaľ vyrastajú. Opodiaľ sa pasie stádo koní a z druhej strany kravy. Snáď nás v noci nespasú.