Deň 4 - Z Erdene Zuu smer juhozápad

Rozbombardovaná hlinená cesta sa na križovatke záhadne mení na asfalt. Mesto už nie je ďaleko, pretože pred nami sa dopoludňajšie slnko zrkadlí v naleštených písmenkách mestskej brány. Mongoli totiž mestá neoznačujú tak, ako to poznáme my, len prostou tabuľou s názvom mesta. Nie, nie, Mongoli na to idú omnoho výpravnejším spôsobom. Celkom trefne by sa na tomto mieste dalo spievať „Zlatá brána otvorená“. Tu si jednoznačne musíme zapózovať, veď cesta je úplne prázdna, ako keby sme ani neboli kúsok od mesta, ktoré bolo kedysi centrom Mongolskej ríše. Z kempoviska sme odišli bez rannej kávy, takže si tu spravíme malý coffee break. A kým zovrie voda, Roman skúsi vymyslieť, ako by sme mohli alternatívne zamykať pravé predné dvere, pretože pri rannom balení sme zistili, že aj keď sa zamykací čudlík tvári, že zaskočil do polohy „zamknuté“, dvere sa bez väčšej námahy stále dajú otvoriť. Nie že by sme vo Vasiľovi viezli nejaké cennosti, ale napríklad práve v Kharkhorine máme v pláne nechať Vasiľa pohodeného na parkovisku možno aj hodinku-dve bez dozoru a Roman sa nevie vyrovnať s myšlienkou, že by sa dvere nezamkli. Nestihnem ani zomlieť kávu a vnútorný tapacír dverí už je demotovaný, zamykací čudlík rozobratý, znova poskladaný ale stále nefunkčný. Bude treba vymyslieť niečo kreatívnejšie. A keďže majiteľ Vasila, čiže Fabo, sa vyjadril, že invazívne úpravy sú povolené, Thunderovi nebolo viac treba. Nožíkom odreže kúsok gurtničky zvýrazňovačkovo zelenej farby, nareže do dverového tapacíru dve zvislé dierky a pomocou multyfunkčného náradia prepcháva odrezaný kus gurtničky cez každú dierku tak a na zadnej strane tapacíru to pevne zviaže na uzlík, aby vzniklo niečo ako uško. Kukám ako kukučka z hodín. No dobre, za toto môžem tie dvere ja ako spolujazdec maximálne tak drapnúť a zabuchnúť, ale ako to cez toto budeme zamykať? Roman ale ešte neskončil. Netuším, čo má ďalej v pláne, idem radšej variť kávu.

Sem tam okolo prefrčí nejaký Mongol na motorke, sem tam je na tej motorke aj štvorčlenná rodina a tak, ako my s údivom pozeráme na nich, tak oni všetci otvárajú ústa pri pohľade na nás. Nie je nám celkom jasné, či sa tak čudujú pohľadu na biele tváre alebo na tú starú Ladu. Po chvíli pri nás zastavia dve prerastené terénne Toyoty, povyskakujú z nich ľudia a hrnú sa k nám. Chlapi sa skôr ladne vlnia než kráčajú a ženy po nich vrhajú pohľady s napätím, ktoré by sme asi ani naším voltmetrom nezmerali. Chlapi úsmevy od ucha k uchu a bľabocú niečo o aute, chodia okolo neho a sem tam sú aj radi, že sa môžu o kapotu trochu oprieť, pretože v ich vozidle bezpochyby kolovala nejaká tá fľaša vodky. Jeden najkontaktnejši a evidentne najviac opitý už takmer leží dopolpása zvalený na prednej kapote Lady a niečo nám vysvetľuje. Nerozumieme mu ani prd, ale jemu to vôbec nevadí. Tak si spravíme aspoň kolektívnu fotku, tak poď sem a tu sa postav vedľa mňa. Ostatní chlapi len stoja a doširoka sa usmievajú, ale kontaktný Mongol asi vypil vodky viac než dosť, lebo ma bez hanby chytá za zadok. Už je mi úplne jasné, ktorá spolucestujúca je jeho žena. Kričí po ňom asi niečo, čo je dosť ďaleko od prísľubu romantického večera a večeru dnes asi tiež nedostane. Než sa stihnem spamätať, kontaktný Mongol sa nám naprace do auta na zadné sedadlo a strašne si to tam užíva. Tvári sa, ako keby bolo toto auto neviem aká zvláštnosť. Nám ako zvláštnosť pripadá, že sa on ešte drží na nohách. Na záver sú obe ženy z našej posádky kontaktným Mongolom vyobjímané, my mu naoplátku spravíme rýchlokurz slovenčiny a učím ho povedať po slovensky „Ďakujem“. Medzitým sa naštvanej manželke podarilo zahnať ostatných účastníkov zájazdu do áut a vyzerá to, že sú na odchode aj bez prítulného Mongola. Momeeent, berte si ho!!! Chlap vidí, že mu prihára a tak podnapito pobehne k naštartovaným autám ale ešte nám na rozlúčku zakričí „Brte si cho“. V tejto hladinke vyzerá byť mimoriadny talent na cudzie jazyky. Roman je mimoriadny talent na vymýšľanie riešení akýchkoľvek nečakaných technických problémov, takže medzičasom doriešil zamykanie predných spolujazdcových dverí. Okolo spolujazdcovho sedadla omotal gurtňu, na jej voľnom konci je háčik, ten sa zahákne do nového uška na spolujazdcových dverách a celá gurtňa sa rapkadlom napne tak, že sa dvere jednoducho nedajú otvoriť. A keďže ostatné dvere sa zamknúť dajú, bude auto v dokonalom bezpečí. Ak sa ale nenahneváte, ja si peňaženku budem radšej brať so sebou ;)

Kláštor Erdene Zuu pri meste Kharkhorin je najstarším existujúcim budhistickým kláštorom v krajine. Jeho stavba sa začala v roku 1585 a mal to byť skutočne majestátny projekt. Podľa pôvodného plánu múr okolo celého kláštorného komplexu mal zahŕňať 108 stúp, pretože číslo 108 je v Budhizme posvätné a naviac sa to celé malo podobať na tibetský budhistický ruženec (Mala). Aj „mala“ sa skladá zo 108 korálok, ktoré sa používajú pri modlitbe na počítanie mantier. 108 je číslo symbolizujúce dokonalosť nie len v tibetskom Budhizme. Existuje toľko odôvodnení vo východných aj západných kultúrach, od dokonalého opisu kružnice, cez počet typických ľudských lží, alebo astrológiu až po počet odlišností, ktorými sa Budha líšil od ostatných ľudských bytostí, že by si človek povedal, že všetky ostatné konšpiračné teórie sú popri číslu 108 chabé pokusy. Obvodový múr Erdene Zuu síce až k takejto dokonalosti dovedený nebol, aj tak ale vyzerá očarujúco. Žiarivo biela stavba so stupami (vežičkami) kontrastne žiari ohraničená sýtozeleným trávnikom zospodu a čistou modrou oblohou zhora. Je to úžasný pohľad, aj keď ja som si tak akosi myslela, že je to celé niekde na rozľahlej lúke ďaleko od mesta. Opak je pravdou. Celý komplex sa nachádza len niekoľko sto metrov od domov. Nevadí, aj tak sa ideme pozrieť.

Testujeme nový bezpečnostný zamykací systém. Dvere sa štandardným spôsobom otvoriť nedajú, ale prípadný zlodej by musel byť úplne slepý, aby si v prípade potreby nevšimol, že sklo na pravých zadných dverách v polohe hore drží iba vďaka širokej lepiacej páske.

Za vstupnou bránou sme v inom svete. Až tu si uvedomujeme celý rozľahlý priestor za múrmi a rozsah devastácie, ktorej sa na tomto mieste dopustil mongolský komunistický režim, pretože v rámci náboženských čistiek bola väčšia časť kláštorného komplexu zrovnaná so zemou. Bol to paradoxne sám veľký Stalin, ktorý svojmu mongolskému kolegovi súdruhovi odporučil, aby posledné tri malé chrámy (z pôvodných asi 100) a externé múry zachoval ako ukážku toho, že mongolský komunistický režim umožňoval slobodu náboženstva. Kedysi tu pôsobilo okolo 1000 mníchov, dnes ich je vraj sotva 100. Niekoľko vysmiatych jedincov zabalených v bordových mníšskych odevoch práve kráča oproti nám a dodávajú celému miestu reálny rozmer.

Obzeranie pozostatkov areálu na poludnie pod pečúcim slnkom zbytočne nenaťahujeme, aj tak sme už celkom pripečení a to nechceme ani pomyslieť, akých sto stupňov bude v interiéri červenej Lady. Dehydrovaní sa sunieme na parkovisko. Pred bielymi múrmi sa skupinka mladých ľudí fotí v dobových kostýmoch a strúhajú k tomu patrične bojovné výrazy tváre. Idem si ich odfotiť. Jeden z dobových kostýmov sa ma pýta, že „Haaaaj, nevideli sme sa my v Ulanbatare pred hostelom???“ Pozriem lepšie a v mongolských handrách z čias Džingischána je navlečená skupinka mladých Izraelcov, ktorí nemali v hosteli rezerváciu. „Čaute, jasné, že sme to my.“ Sú strašne zvedaví na to staré auto, ktorým sa máme dostať domov na Slovensko (aj keď vážne pochybujem, že vedia, čo to Slovensko je), vediem ich teda k Vasiľovi ukrytému v tieni susednej dodávky, ktorá ale medzičasom odišla a tieň po sebe nenechala, takže Vasiľ sa zúfalo pečie a keby sme na kapotu prskli trošku oleja, možno by aj škvrčal. Izraelská omladina v mongolských handrách sa pučí smiechom a hneď si robia fotky s autom aj s nami, lebo toto im asi doma neuveria. Roman im Vasiľa preparkoval pekne do stredu parkoviska na voľnú plochu, aby si spravili pekné zábery. Z asi najvvačšieho Bavoráku, akého som kedy videla vyhopne mongolský pár v našom veku (Roman ma práve opravil, že mali as tak 23 rokov. No veď hovorím...) a s otvorenými ústami hľadia na červené UFO. Keď vidia, že sme docela priateľsky naladení, zisťujú krajinu nášho pôvodu a charakter trestného činu, za ktorý sme nafasovali taký krutý trest, že máme pod zadkom toto motorové vozidlo. Bavíme sa a vysvetľujeme im, že ideme z Ulanbátaru na Vasiľovi celskom dobrovolne a máme pred sebou už len asi 8200 kilometrov, tak že je to vlastne už len tuto za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Aj my sme trochu zvedaví a pýtame sa, ako je možné, že sme v Mongolsku zatiaľ videli okrem dočasne importovaného Vasiľa len jedno auto tejto značky. Veď Rusko predsa musí byť významný obchodný partner, alebo ste mali zavreté hranice? Prohibícia na Lady? Alebo čo? Chalan sa škriabe za uchom a lámanou angličtinou vysvetľuje, že oni tu tieto autá kedysi mali, ale už tu nie sú, už nejazdia, pretože sú to predsa veľmi, veľmi, veľmi staré autá. No moment, môj pekný, váž slová. To auto je mladšie ako ja, tak aby som ti nenatrhla úsmev. Každopádne z našej krátkej debaty vyplýva, že Lady tu boli ale na miestnych cestách dlho neprežili a už sa dávno rozsypali, takže pohľad na Vasiľa v starších ročníkoch skutočne vyvoláva nostalgické spomienky na detstvo a údiv, že to ešte dokáže jazdiť alebo držať pokope.

Pred odchodom od kláštora máme ešte jednu dôležitú úlohu – musíme niekde zakopať obal z GoPro kamery, ktorú sme do Mongolska doviezli pre kamarátov Bronkáčov, ale akosi sa nám nepodarilo zosúladiť itineráre a nijako sa nedokážeme stretnúť v rovnakom čase na rovnakom mieste. Jediný spôsob, ako môžeme zásielku doručiť je uložiť ju niekam tak, aby nás pri tom nikto nevidel, a poslať GPS koordináty a nezameniteľný opis miesta príjemcom zásielky, aby pri presnosti štandardných navigačných systémov nemuseli prekopávať priestor o rozmere 100 krát 100 metrov. Rozhliadame sa po okolí a úplne najvhodnejšie vyzerá nenápadný trávnatý kopček s kopou kamenia pri východnom múre kláštora. Strašne nenápadne parkujeme neprehliadnuteľnú červenú Ladu na mieste, kde musí asi všetkým udrieť priamo do očí. Tak sa teda ideme strašne nápadne tváriť, že si robíme piknik a Roman neuveriteľne nenápadne ťahá z kufra rozkladaciu lopatku a kope jamu hneď vedľa čudného bieleho kameňa dostatočne ťažkého na to, aby sme si boli istí, že ho v priebehu niekoľkých dní nikto neodnesie. Rovnako nenápadne do jamy schovávame plechovku od cukríkov s obalom na kameru. A keďže Lenka na kope kamenia našla aj lebku nejakého zvieraťa, označujeme ňou miesto čerstvého hrobu, ktoré snáď Bronkáči nájdu. Zopár fotiek s nezameniteľnou identifikáciou lokality a ostáva už len dúfať.

Než opustíme Kharkhorin, dotankujeme doplna všetky pohonné hmoty, na ktoré je Vasiľ schopný jazdiť, čiže nie len benzín ale aj plyn. V kufri máme ešte aj dve polliterky vodky, tak keby bolo zle, možno by zožral aj to. Nedá sa nič robiť, teraz už fakt vyrážame na cestu. Už nemáme žiadne iné kultúrno-historické ciele, jediným cieľom od tohto momentu je len dostať sa čo najbližšie k Slovensku, alebo aspoň tak blízko, aby sme sa v prípade Vasiľovho totálneho umretia vedeli domov dostopovať, doplaziť alebo inak nevasilne dopraviť. Ak sa nám cestou podarí vliezť do nejakej domorodej jurty a zohnať mongolského koníka, na ktorého by mohla Lenka vysadnúť a trochu sa na ňom previezť, mali by sme splnené aj dva hlavné mongolské sny.

Pre ďalší postup máme dve možnosti – buď sa asi 70 km vrátime po ceste, ktorou sme prišli a napojíme sa na asfaltku, naliatu až takmer po mesto Bayan Khongor, čo by bolo od križovatky možno ešte 150 kilometrov, alebo pôjdeme úplne inou cestou, ktorá je síce priamejšia, ale vyzerá, že bude podstatne terénnejšia. Nie je o čom debatovať, vzhľadom na stav auta volíme terén. Na Vasiľovi už nie je čo na asfalte šetriť, všetko je na ňom už také vytrieskané, že to po prejazde ľahkým terénom určite nemôže byť horšie.
Je zvláštne, ako veľmi sa človek môže mýliť. Ale o tom už o pár kilometrov...

Kharkhorinský asfalt opúšťame po pár kilometroch. Odbočujeme doľava do trávnatej roviny, ktorou sa kľukatí hlinená cesta. Laďáci spomínali, že niekde museli obchádzať nejaký vážnejší brod, ale oni toouto cestou nešli, takže o tej riečke, ktoré je tu pred nami asi nehovorili. Zatiaľ je k nám ale mongolský terén milosrdný a cez vodu sa dá prejsť po drevenom mostíku. Pár dier v miestach, kde sa drevo spája s brehom nás predsa nemôže odradiť. Horšie vyzerá to bahno po nedávnych dažďoch rozjazdené asi tridsiatimi smermi. Roman chviľku zvažuje smer prejazdu ale keďže Vasiľ nemá štvorkolu, bude rozumnejšie zobrať to radšej doľava dolu briežkom a širokou okľukou cez sucho vyzerajúcu trávu to bahnisko radšej obídeme. Na hrboľatej ceste auto drnčí a hrká. Zrazu ma do pravého členku niečo tvrdo udrie. Pozerám na podlahu a aha, z dverí mi práve odvibrovala kľučka na otváranie okna. Nasadím ju späť na pôvodné miesto ale o pár minút ma do členku švacne znova. Po treťom raze pochopím, že bude lepšie nechať ju tam, kde dopadla a nasadiť ju až v prípade, že budem chcieť okno zavrieť. V tomto pekáči to bude asi až po západe slnka. Alebo zakaždým, keď na hrboľatej a deravej ceste musíme spomaliť a dobehne nás prach, ktorý sme sa sebou zvírili, takže do večera mám nasadzovanie kľuky nacvičené tak, že sa už nemusím ani pozerať.

Terén pred nami sa mierne vlní, hneď je nám veselšie. Nie že by tie kopce boli nejaké vysoké, ale konečne to tu vyzerá byť také trojrozmerné, nie len plochá rovina. Na svahoch sa pasú stáda kôz a kráv. Niekoľko jedincov pózuje na balvanoch, Lenka si to musí pofotiť. Roman si myslel, že to bude iba chvíľka, zastal tam, kde bol, na ceste vo svahu. Lenže Lenka kráča stále ďalej hore do kopca. Asi bude lepšie pohnúť sa za ňou. Lenže Vasiľ nechce naštartovať. Asi mu neprospelo státie v polohe s čumákom pomerne prudko hore. Teraz zasa mne neprospieva, že ani na desiaty pokus uprostred pustatiny auto nechce naštartovať a len tak nasucho chrchle. Do dosť prudkého svahu ho ani neroztlačíme, bude lepšie, ak Roman scúva z kopca dolu a skúsime Rusa resuscitovať na rovinke. Lenže ani to cúvanie nie je úplne ííízy, pretože cesta je prerytá poriadnym rigólom po stekajúcej vode. Roman kričí, že ho mám pri cúvaní navigovať, aby v tom rigóle neskončil, lebo odtiaľ by nás už nikto nedostal.

"No dobre, tak teda pomaly, doprava, dopravaaa, dopravaaaaa, doriti!!!"  Vasiľ hupne kolesom rovno do rigóla.
„Ako si ma to navigovala???“ zúri Roman.
„Bože a ty si uplne tupy??? To kam si točil???“ kontrujem.
„No veď ako si hovorila.“
„A ty ma čo, nepoznáš? Veď ja som žena, ja si predsa mýlim pravú a ľavú. Mal si sa na mňa pozerať, kam ti ukazujem, ale nieeeee. Ty musíš kukať do späťáku.“

Každý by musel uznať, že pokiaľ ma nechcel zabiť, musel prijať, že momentálny stav je jeho vina. A aby som situáciu aspoň trochu zachránila, snažím sa tlačiť spredu a dostať Vasiľa z rigólu von. Sama to nedám, takže Lenke končí fotografická vychádzka a tlačíme dve. Po pár minútach je Lada našťastie oslobodená a spustené na rovinku. Na rovinke motor stále nechce naskočiť, Roman aj skúša sytičom doťahať benzín, či náhodou nestiekol, ale ani to nepomáha. Skúsi teda štartovať na plyn. Ani ten nechytá. Keď mám pocit, že je už takmer správny čas na prvý záchvat paniky, Roman skúsi plyn ešte raz a super. Vasiľ ožil a pre istotu dostáva plný plyn aj keď na voľnobehu. Rýchlo skáčeme na sedadlá a pokračujeme, kým to ide. Rozbeh do konca, dva skoky ponad rigól, tento krát smerom hore a sme na horizonte. Pred nami sa otvoril neuveriteľný výhľad na údolie. Cesta rozvlnená v niekoľkých profiloch, na svahoch ovce a kravy, okolo cválajú dvaja pastieri na koníkoch, pod kopcom dymí komín bielej jurty. Čistá romantika. Nechceme ale zastavovať, čo ak by sme zasa nenaštartovali, ideme ďalej.
 

O kus ďalej sa priamo v našom smere cez cestu vlní rieka. Nevyzerá byť hlboká, ale bude lepšie spraviť peší prieskum, či nie je dno nejakým spôsobom zradné. Beriem foťák a idem brodiť pešo. Dno je v pohode, štrkov, pevné, žiadne balvany, voda je ani nie do pol lýtok ale čo je absolútne zvláštne, je normálne teplá. Keby bola hlbšia, asi by sme sa v nej aj vyčvachtali. Takto sa čvachce iba Thunder s autom a aby bolo jasné, ako si to užíva, dáva si brod aj tam aj späť a ešte raz tam. Nakoniec sa všetci traja prechádzame v nečakane teplej vode, nech nám aspoň nohy nesmrdia, keď už sme inak dva dni nesprchovaní. Ako bonus sme z dna vytiahli ešpézetku z nejakého mongolského auta, aj keď omnoho radšej by sme mali v rukách nejakú poriadnu rybu. Chvíľu rozmýšľame, či si tabuľku vezmeme ako suvenír, alebo ju odvezieme do najbližšieho mesta a odovzdáme miestnym policajtom, nakoniec ju však nechávame opretú o kameň na brehu rieky. Možno tadiaľ jej majiteľ chodieva častejšie, tak si ju snáď nájde.

Asi po troch hodinách vybiehame opäť na asfalt hlavnej cesty vedúcej z Ulanbataru do Bayankhongoru. Opäť budíme pozornosť, takmer každý, kto nás obieha nám máva a ukazuje palec hore a v prípade, že Vasiľ stojí a my fotíme, Mongoli sa fotia s Vasiľom, jeden si aj šiltovku hodil šiltom nabok, aby na fotke s týmto fárom vyzeral ešte frajerskejšie.

Slnko klesám, tiene sa preťahujú a my asi nebudeme naťahovať cestu až do tmy. Bude lepšie nájsť si nejaké pekné miesto na kemp, kým je ešte vidieť. Ináč terén okolo naberá taký islandský look. Zelené mäkké kopce s vyvretými hrebeňmi. Veľmi sa nám tu páči. Zbiehame z cesty, nastúpame do kopca a na prvej akej takej rovinke stojíme. Kým stihneme postaviť stan, slnko je za kopcami a na nás padá únava rovnako rýchlo ako tma na okolitú krajinu. Aj my padáme do spacákov, na dnes toho bolo dosť.

Deň 5 >>