Deň 6 - až po Altai

Po vode v aute ostali len drobné stopy v podobe zarosených okien. Kým spravíme raňajky a zbalíme stan, slnkom zahriate sklá odparia aj posledné mokré kvapky. Dnešný plán je dostať sa do mesta Altai, keďže sme to včera kvôli zdevastovaným brzdám a brodeniu rozbúrenej rieky nestihli. Včera sme z ambicióznych 400 kilákov spravili sotva polovicu, ale dnes vyrážame podstatne skôr, nemáme sa kde zdržiavať, takže snáď sa nám podarí opustiť oblasť prašnej púšte a dostaneme sa k nejakým kopcom, veď Altai by nemalo byť iba meno mesta ale aj názov celého pohoria na mongolsko-čínsko-ruských hraniciach. Ideme už ale aspoň dve hodiny, a nikde žiaden kopec, stále iba rozľahlá jemnopiesková planina s trsmi trávy, ktorú v početných stádach spásajú ťavy. Asi to nebude len také divoké stádo, lebo niektoré jedince majú nosy prepichnuté tenkými kolíkmi a dosť pochybujeme o tom, že by tu mali ťavie piercingové štúdio, takže si ich takto musel označiť nejaký majiteľ. Nepáči sa im, že si ich fotíme a kolektívne sa nám otáčajú zadkami a hlučne poprdkávajú. Žiadna nepľuje. My vypľujeme hrču piesku, čo nám navial vietor do úst a ideme ďalej.

Rovina. Aj o jedenástej, aj o dvanástej aj o pol jednej. Roman jazdí krížom krážom z jednej cesty do druhej a hľadá menej drncavý povrch. Najmenej to hádže tam, kde ešte jazdný pruh vyjazdený nie je, ale pri jazde neprebádanou stepou sa necítime celkom komfortne, pretože Vasiľ má veľmi nízku svetlú výšku a máme vážne obavy, že by sme mohli hrdzavým podvozkom alebo nápravou vysondovať nejaký veľký kameň a to by mohlo mať fatálne následky, ideme preto radšej na cestu asi päťsto metrov napravo. Z letargie nás preberá podivný buchot od podvozku. Je pravda, že za tých pár dní sme si už celkom zvykli, že žigulák vydáva rôzne záhadné plechovo duté zvuky, ale keďže sme stále v pohybe, usúdili sme, že to nie je chyba ale vlastnosť a prijali sme všetky sprievodné zvuky ako normál.
Teraz ale počujeme podivné buchotanie zhora. Asi bude lepšie skontrolovať to. Na záhradke sa uvoľnila bandaska s vodou, žiaden veľký problém, o pár minút zasa frčíme niečo málo cez 60 km/h. Lenže po pár kilometroch opäť počuť podivný zvuk, tento krát nám z neho naskočí husia koža na zátylku. Ide to niekde zozadu, tupé údery nepravidelného charakteru, sem tam to kovovo chrčí. Roman trochu spomalí, tvárime sa, že to pomohlo ale s napätím počúvame. Zasa tupý úder. Bude lepšie zastaviť a skontrolovať to. Neodlomila sa tá vec, ktorú zvárali v Ulanbátare? Lozíme okolo auta po štyroch a nazeráme na všetko, čo by mohlo byť zdrojom divných zvukov. Zvar na panhartke zatiaľ drží, nič iné nie je viditeľne viac zničené, než to bolo včera, nemá tam čo búchať. Húpeme autom, Vasiľ mlčí. Asi to už odpadlo. Ideme ďalej, ale po pár zhupnutiach zase tupý buch a tresk. Nedá sa to ignorovať, je to príliš nepríjemný zvuk a rádio nemáme, že by sme pustili hudbu hlasnejšie. Zastavujeme znova a ideme spraviť podrobnejšiu obhliadku. Nikde nič nevidieť. Roman pre istotu nakukne aj do výfuku ale je tam iba čierna diera a tá asi nebúcha. Zhodujeme sa, že zdrojom úderov je oblasť okolo pravého zadného kolesa, takže aj keď nerád, Roman sa rozhodne zhodiť koleso, lebo ináč tam nič neuvidí. Kiež by tam to koleso radšej nechal, pretože to, čo vidíme nás vôbec neteší. Spodný úchyt struny na náprave je úplne odhrdzavený a odlomený, struna je v neprirodzenej polohe ohnutá ako luk a opiera sa o blatník. Asi sme došli. Tá struna keď vypadne, karoséria dosadne priamo na koleso a ďalej sa nepohneme. Pri teréne, v ktorom sa momentálne nachádzame nám tá struna vyletí asi o dvesto metrov a dovi dopo. Toto sa bez zdviháku a zváračky opraviť nedá a keďže ani jedno v kufri nemáme, nevravte mi, že toto nie je správny čas na záchvat paniky. Sme uprostred ničoho a iné auto sme nestretli už asi štyri hodiny. Ako z neba poslaná sa valí v jazdnom pruhu asi 500 metrov od nás nejaká Toyota. Práši si to celkom rýchlo a napriek tomu, že vyzeráme dosť zúfalo, ani len nespomalí a valí ďalej. Sme trošku rozčarovaní, lebo veď musel aspoň periférnym videním zaregistrovať, že máme problém. Ja som si myslela, že v takýchto krajinách si ľudia pomáhajú, pretože servis tu široko ďaleko nie je žiaden. Ale nemávali sme na nich, tak to možno brali tak, že to zvládneme sami. Roman zatiaľ laboruje, ako by tú prehrdzavenú strunu strčil do pôvodnej polohy, ale holými rukami to nepôjde. Treba to celé nejako nadvihnúť a na to potrebujeme aspoň dva zdviháky. Máme iba jeden, tak ho kombinujeme so silným želaním, aby sa tu objavilo ešte jedno auto. Veríme v silu myšlienky a naša viera bola tak silná, že sa odrazu spoza piesočného kopčeka vynorilo auto kúsok od nás. Mávam ako o život, aj keď Roman hundre, že si poradí aj sám. No jasné, na toto ti neskočím.

Čaute Momgoli, plíííz, máte zdvihák? Už sme si zvykli, že na Mongolov treba hovoriť po slovensky, oni potom presne vedia, že máme problém. Zatiahnu do závetria za Vasiľa a idú očekovať situáciu. Roman kľačí pri obnaženom brzdovom bubne. Mongol ide na kolená, potom na všetky štyri, čo znamená buď, že sa ide strašne smiať, alebo že mu má Roman ukázať, ako to vyzerá. Bé je správne, takže chlap absolvuje rýchlu exkurziu do histórie. Naša mongolčina sa asi veľmi zlepšila, pretože Mongol okamžite vie, že potrebujeme druhý zdvihák. On by nám ho aj požičal, ale nevie sa dostať do vlastného kufra. Pravdepodobne až teraz zistil, že pri poslednom cúvaní jeho manželka nabúrala zadok a zadné dvere sa skrížili a zablokovali. Kým sa mongolský manželský pár dohaduje, či majú kufor vytrhnúť násilím alebo ho otvoriť otvárakom na konzervy, Roman sa snaží naším zdvihákom zdvíhať auto o nápravu, pretože podbehy sú také hrdzavé, že pokus o použtie zdviháku v tomto mieste by určite spôsobilo prelomenie karosérie na minimálne dve samostatne nepoužiteľné časti. Mongol doniesol druhý zdvihák. Presne včas na to, aby ho Roman zaprel pod kovový plát natlačený pod utrhnutý úchyt struny a toto celé sa snaží nadvihnúť. Chcelo by to ešte nejaké ďalšie kovové doštičky, ale z kovových vecí sa v kufri žiguláku nachádzajú už iba kusy náradia, ktoré by takéto použite istotne nevydržali. Sú tu ale dve drevené doštičky. Roman ich napchá pod zašprajcovaný kovový plát a ponad rameno tak, aby kovový plát pod úchytom struny bol fixovaný a nedovolil jej zasa vyskočiť. Mongol čupí pri Romanovi, šikmo žmúri a snaží sa pochopiť, o čo sa to tu okrúhle oko snaží. V tom odbehne, pohrabe sa v násilne otvorenom kufri a prinesie drevený hranolček. Roman chápe, demontuje drievka a pokúša sa napasovať hranolček medzi kovový plát a rameno. Pasuje perfektne, ešte je treba niečím to celé zafixovať. V púšti sa dá nájsť veľa užitočných vecí, neďaleko v piesku leží kus hrubého drôtu, ktorý odpadol z nejakého nákladiaka. Rozpletáme ho na tenšie drôtiky, aby sa s nimi vôbec dalo pracovať, ale Roman má lepší nápad. Z auta vyhrabe gurtňu a my sa nestíhame čudovať. Keď ma najbližšie pustí s foťákom tam, kde by som si veľmi želala fotiť koleso, vidím výsledok jeho ručných prác. Drevený hranolček je aj so zašprajcovaným kovovým plátom prigurtňovaný k ramenu a Roman hrdo konštatuje, že práve spravil štrikovanú nápravu. Pre istotu to celé poistil plastovou binderkou a spokojne nahadzuje koleso. Aj Mongoli sú spokojní, pretože tu s nami stoja už asi dve a pol hodiny a asi by sa aj pohli ďalej. Pneumatika spoľahlivo zakryje krikľavo zelený textilný zvar a ja sa budem tváriť, že čo oko nevidí, srdce nebolí, aj keď od obáv ma sem tam pichne pri srdci. To som zvedavá, ako ďaleko sa s týmto dostaneme.
Najbližšia dedina so zváračkou je vraj asi 70 kilometrov ďaleko. Lúčime sa s našimi mongolskými pomocníkmi, od Romana dostanú potrasenie špinavými rukami, odo mňa vlhčené utierky na rýchlu hygienu a od Lenky zopár slovenských podarúnkov.

 

Vyrážame veľmi opatrne. Roman nesmelo hladká plyn a ideme asi tak dvadsiatkou. Zozadu sa v pravidelných intervaloch ozýva ticho. Pridávame. Aj pri štyridsiatke je to ticho. Máme otvorené okná a naťahujeme uši. Aj pri šesťdesiatke je ticho ale o to intenzívnejšie začínam cítiť zápach spálenej gumy. Neprešli sme ani 10 kilákov a zasa stojíme. Koleso dolu a vinník je jasný. Štrikovaná náprava sa posunula a drevený hranolček derie vnútornú stranu pneumatiky. Treba to nejako zafixovať. Z nákladu na streche uvoľňujeme ďalšiu gurtňu. Radšej stratíme bandasku s vodou, než by sme mali zodrať gumu. Takže Roman prigurtňuje celé štrikované pozdĺžne riešenie ešte aj priečnym smerom poza diferenciál o druhú stranu nápravy, aby sa to nemohlo pohnúť. Pokúša sa tým mykať a hrkať, ale nepohne sa to ani o milimeter. Prehlasuje, že na tomto upgrade je ochotný prejsť až na Slovensko. Na to zabudni, v najbližšom servise stojíme a varíme. Teraz už bez akýchkoľvek obáv valíme stepou nehanebnou sedemdesiatkou.

Asi tak po hodine neveríme vlastným očiam, keď sa naša roletová cesta napája na luxusnú asfaltku. Keďže nám Laďáci nehovorili, že by niekde prechádzali tým brutálnym brodom, asi v opačnom smere pokračovali po tejto asfaltke, vyzeralo by to logickejšie, ako odbočovať na túto hrkaciu cestu. Vybiehame na hladký povrch a tešíme sa, že tu sa nám už nič zlé nemôže stať. Ani to nedomyslíme a máme defekt. Tak my prejdeme v teréne tisíc kilometrov a gumy držia a potom prejdeme pár metrov po asfalte a hneď toto. Už sa len smejeme, dnes sa nám mimoriadne darí. Aspoň že všade okolo nás sa už jemne zdvíhajú kopčeky a na okolie sa trochu lepšie pozerá.

V dedine Delger by sa mal nachádzať servis so zváračkou, ideme ju pohľadať. Široké hlinené ulice sú lemované vysokými drevenými plotmi a za nimi čupia biele jurty. Nikde ani živej duše, asi všetci čupia v tých jurtách, alebo sa niekde opaľujú alebo sa už všetci odsťahovali do Ulanbátaru, alebo... aha, tam je nejaký chalan, spýtame sa ho. Mongolský tínedžer na nás pozerá ako na mimozemšťanov a mimozemsky mu asi pripadajú aj naše pokusy o komunikáciu v angličtine, ruštine aj slovenčine. Žmúri a nakláňa hlavu doľava, ako keby hľadal správny uhol náklonu, v ktorom našej reči porozumie. Kým si vykrúti krk, radšej mu ukážeme ikonku servisu na tričku, ktoré nám už niekoľkokrát pomohlo. Chalan okamžite pochopí, niečo nám povie, otočí sa a zmizne za bránkou v drevenom plote. Chvíľku nechápeme. Lenka tipuje, že si asi išiel zobrať motorku aby nás mohol niekam odeskortovať, ja tipujem, že sa išiel spýtať mamy, či ho s nami pustí na bláznivú jazdu po dedine. Asi som bola bližšie, pretože o pár minút vybehne chalanisko z bránky a vlečie so sebou ešte asi aj brata. Obaja sa hrnú priamo do nášho auta. Lenže my tu máme dosť plno, čo ste sa zbláznili? Chce nechce, Lenka sa musí posunúť a chalani naskáču na zadné sedadlo a strašne sa rehnia. Našťastie priemerný mongolský tínedžer vyzerá ako profesionálny džokej, takže takých by sa nám na zadné sedadlo vošlo aj päť. Naznačujú smer, ktorým máme ísť a ja naznačujem, že sa majú nahnúť dopredu, aby ich bolo vidieť na selfíne, ktorú nám robím. Jeden vyťahuje mobil a z gestikulácie vyrozumiem, že on nemá foťák, ale má blutut, takže mu mám fotku preposlať do mobilu. Kým sa fotka presype, sme na druhom konci dediny a ťaháme do dvora za vysokým dreveným plotom. Vyzerá to ako autodieľňa, je tu rozobratá motorka a v tieni polorozpadnutého auta sa o plechy opiera skupinka ufúľaných chlapov. Tínedžeri im vysvetľujú, že sme potenciálni platiaci zákazníci, takže chlapi sa pokúšajú zistiť charakter nášho problému. Nemá význam pokúšať sa konverzovať, aj tak by nám nerozumeli, takže Roman im naznačuje, aby si kľakli k nemu a ukazuje im gurtničkami zaistenú podperu odhnitej struny. Asi im to nie je celkom jasné, preto Roman do prachu na kufri kreslí zadnú nápravu a strunu a pantomimicky sa snaží zahrať, že potrebujeme zváračku. Ruka zalomená v zápästí ako hlava postihnutej kobry a chrčanie asi v mongolčine skutočne znamená „zváračka“, chlapi chápu, aj nám naznačujú, že zváračku majú, ale práve je výpadok elektriny a vôbec netušia, kedy by sa tento stav mohol zmeniť. Nechce sa nám tu skysnúť do ďalšieho dňa. Asi o 100 kilometrov by sme mali doraziť do mesta Altai a tam je určite viac ako jeden servis. Ďakujeme všetkým okolostojacim za snahu, poobdivujeme rozobratú motorku a ideme.

Roman si je absolútne istý, že jeho štrikovaná náprava to vydrží, ale musíme dotankovať, pretože jednu bandasku už sme museli dolievať, ostáva nám teda iba 10 litrov rezerva a to by mohlo byť dosť na tesno. Na kraji dediny je pumpa, doprajeme Vasiľovi plnú nádrž 82 oktánového benzínu a vyrážame. Po asfalte je to skoro až nuda a do dvoch hodín sme v Altaji. Od Laďákov vieme, že tu aj oni Vasiľa servisovali, myslím, že tu riešili problém s pneumatikami a fakt, hneď pri ceste je budova s veľkou plechovou bránou a nápisom Mongol Relly Auto Service. Waw, tak v takomto servise by nám mohli vedieť pomôcť. O čo honosnejší je názov, o to väčší bordel je v dieľni. Ale majú montážnu jamu a zváračku a to je v tomto momente všetko, čo potrebujeme. Napriek tomu, že je pol ôsmej večer, servisáci sa ešte domov nechystajú a zavalitá žena tváriaca sa ako riaditeľka zemegule, alebo minimálne tejto jej časti dokonca hovorí trochu po rusky, takže sme hneď dohodnutí, že sa do Vasiľa pustia ešte dnes. Šéfovský status tejto osoby podčiarkuje vyťahaná blúza husto potlačená písmenkami LV, lebo čím viac LV, tým originálnejší lujviton to isto bude. Zo servisu chlapi tlačia rozobraté auto, aby spravili miesto pre Vasiľa a Vitonova sesternica nám zatiaľ vysvetľuje, že takéto auto tu pred servisom mali pred niekoľkými dňami, a že aká je to náhoda, že sa tu v tak krátkom čase zastavili dve takmer rovnaké autá. Vysvetľujeme jej, že to auto je to isté, iba posádka je iná, ale moc sa jej nechce veriť, že tento stroj to mohol prežiť na mongolských cestách trasu do hlavného mesta a späť.
Montážna jama je akási široká, alebo možno Lada je taká úzkorozchodná, takže musí Roman dávať veľký pozor, keď Vasiľa preparkováva do servisovacej polohy. Keďže už má skúsenosť s mongolskými servisákmi, nechce v tom Vasiľa nechať samého a skáče do montážnej jamy k pánkovi s čiernou buřinkou na hlave. Roman mu ukazuje štrikovanú nápravu, čosi si asi desiatimi rusko-anglickými slovíčkami vysvetlia a už si aj trasú rukami. Šéftechnik skoro spadol na zadok, pasuje Thundera za super mechanika a ide sa pracovať.


 

Kladivo trieska, rozbrusovačka chrlí iskry a mne neskutočne škvŕka v žalúdku. Musíme zohnať niečo teplé na jedenie, nechce sa nám riešiť konzervy. Vitonova sesternica zorganizuje nejaké dievča, aby nás zaviedlo k miestnej vývarovni. Nasledujeme ju úzkymi uličkami. Po niekoľkých minútach a asi trinástich zabočeniach sme pri bufete. Dievča nás tu nechalo a odišlo. Toto sú momenty, keď som neskutočne vďačná za svoj veľmi dobrý orientačný zmysel, ináč by sme už boli také stratené, že by nás ani google nenašiel. V bufete vonia teplé jedlo a obsluhujúca dievčinka je strašne milá, ochotne mi do veľkej misky nakladá z každého jedla trochu, aby sme to mohli všetko ochutnať. Aj pre vegetariánku Lenku sa tu nájdu nejaké placky a volské oká, všetci budeme spokojní. Cestu k servisu sme našli na prvý pokus, takže nám jedlo príliš nevychladlo a asi aj dosť dobre vonia, lebo Romana nemusím násilím ťahať z montážnej jamy, lezie aj sám.

Mechanici sú pripravení zvárať. Tridsaťročná zváračka v ruke, okuliare žiadne. Elektródou ťuká do nápravy a snaží sa chytiť elektrický oblúk. Konečne to prská a žeravé iskry lietajú všade naokolo, nedá sa na to pozerať. Zvárač iba prižmúri oči a zvára. Chvíľka oddychu pre oči, utrie tvár špinavou rukou a pokračuje. Dochádzame k záveru, že Mongoli majú oči šikmé asi od toho, ako žmúria pri zváraní a na ostatných sa to prenieslo geneticky alebo infekčne. Roman ukazuje kde a čo treba zvárať, zvárač poslúcha, sme spokojní. Je asi tak 10 hodín večer, a keďže im to ide tak od ruky, Roman sa rozhodne využiť, že ideme na šťastnej vlne a ukazuje ujovi v buřinke, že by mohol opraviť aj brzdy. Ten už má ale úplne iné priority, leje do seba fľašku piva a do jamy pod Vasiľa posiela mladšieho chalana. Roman ukazuje, čo treba spraviť a ja idem dať zatiaľ opraviť defekt do tmavej miestnosti, kde sa asi storočný zošúverený pán naťahuje s veľkou gumou pri vyzúvačke a snaží sa ignorovať Vitonovu sesternicu, ktorá musí byť jeho manželka, inak by ju tak intenzívne ignorovať nemohol.

V servisnej jame sa niečo stalo. Roman nadáva ako drevorubač, tuším problém. Chvíľu nechal chalana pracovať bez dozoru a namiesto toho, aby brzdy opravil, dokazil ich ešte viac. Síce opravil odlomený koniec brzdovej trubky, ale doťahoval skrutku pod nesprávnym uhlom a tým pádom na nej strhol závit. Skrutka sa teraz už v rozvodovej kocke nedá správe zatiahnuť a bude to stále tiecť. Roman sa snaží odchytiť servisáka v buřinke, vyzerá byť skúsenejší a v jame pod Vasiľom mu vysvetľuje, že takéto dotiahnutie skrutky nie je dobré. Starší servisák pochopil po svojom, zobral väčší kľúč a dotiahol skrutku tak isto šikmo ale ešte väčšou silou. Romanovi tečú nervy zhruba tak, ako brzdová kvapalina zo systému. Násilím ťahá chlapov z jamy, berie im náradie, šikmo narvanú skrutku doluje von a skrutkuje do správnej polohy pekne nadoraz. Až teraz sa zdá, že chlapi pochopili a uznanlivo kyvkajú hlavou. Lenže pri skúške bŕzd je pedál stále mäkký a z rozvodovej kocky kvapalina vyteká. Po podrobnejšom preskúmaní Roman zisťuje, že kocka je prasknutá a to je veľký problém, pretože v takomto stave už brzdový systém nebude fungovať vôbec. Roman si trieska hlavu o stenu jamy a ľutuje, že sa neuspokojil s tromi fungujúcimi brzdami, pretože teraz nám už nefunguje žiadna. Oblieva ma studený pot. Toto Roman asi nezagurtničkuje.

Chvíľu sa rozhliada okolo, vidím, ako mu hlava šrotí. Na stenách visia rôzne hadičky a trubky aj s rozvodnými kockami, v podstate celé brzdové systémy, z toho sa musí dať niečo použiť. Ináč, je humorné, že ten mladý servisák sa volá Očko. „Počuj Očko, nenájde sa tu niečo, čo by pasovalo na Vasiľa?“ Očko ale vysvetľuje, že toto sa jednoducho použiť nedá. Všetko, čo tu visí je z kórejských a japonských áut, ktoré vraj používajú iné závity a to do žiguláku pasovať nebude. Roman sa ale tak ľahko nevzdá. „Počuj Očko, a čo tak zobrať celý kórejský brzdový systém a napchať ho do ruského auta?“ Očko žmúri, ale keďže má výčitky svedomia za devastáciu pôvodných bŕzd, nedokáže povedať nie aj napriek tomu, že je už poriadne po polnoci. Prehrabe sa v hadičkách, zvesí jedného podivného gumovo kovového pavúka a mieri do jamy s úmyslom multikultúrne obohatiť starý ruský krám kórejským náhradným dielom. Roman za ním, už ho nenechá bez dozoru ani na minútu. Najbližšiu hodinu spolu háčkujú nový brzdový systém. Ďalšiu hodinu spolu vychytávajú miesta, kde to ešte stále tečie.