Smetiari neprišli, a tak je Vasiľ aj ráno na tom istom mieste na zabordelenom dvore, kde sme ho včera nechali. Mladý Mongol s tričkom vyhrnutým až povyše rebier nás púšťa z brány a tuším sa mu aj uľavilo, že už mu na dvore budú smrdieť iba vlastné odpadky a nie Vsiľova plynová nádrž. Nám sa rovnako uľavilo, že sa nemusíme pozerať na jeho biele brucho, ktoré na nás spod vyhrnutého trička vystrkoval . Slovákovi Rudovi mávame na rozlúčku a štartujeme. Lenže Romanovi trhá uši mimoriadne tuningovo znejúci zvuk niekde z oblasti výfuku. Tuším sa to odtrhlo viac, než to pôvodne bolo. Takto nemôžeme ísť, to budeme mať po hodine hlavy ako melóny. Roman má opäť riešenie. Potrebuje dve alebo tri plechovky od nejakého plechovkového nápoja. Čím väčšia plechovka, tým lepšie. V miestnych potravinách teda kupujeme tri pivá, tie majú plechovky najväčšie. Najlepší obrubník pre nadvihnutie auta je ako naschvál pred miestnou mešitou, takže či chceme alebo nechceme, nalievame sa pivom priamo pred cirkevnou ustanovizňou reprezentujúcou náboženstvo, ktoré nepovoľuje ani omšové víno. Teda pivom sa nalievam iba ja a Lenka, Thunder chce ostať triezvy, keďže aj dnes má v pláne bez striedania šoférovať celý deň a nechce pristúpiť na názor, že šofér má byť veselý, jazda dynamická. Kým stihneme vyprázdniť obalový materiál pre dieru na výfuku, Roman leží v pôrodnej polohe pod autom a zvedavo sa k nemu nakláňajú ďalší traja Mongoli. Plechovky pozdĺžne rozrežem, k tomu binderky, trochu americkej pásky ducktape a ide sa.
Deň 8 - z Khovdu na Ulgii
Výfuk je o pár decibelov tichší, už sa aj počujeme. Ráno sme si uvedomili, že dnes je štvrtok a ak nechceme obdivovať krásy príhraničného Mongolska celý víkend, mali by sme stihnúť do zajtrajšieho večera prekročiť ruské hranice. Ale jedno malé zdržanie ešte riskneme. Za celú cestu z Ulanbátaru sa nám nepodarilo nechať sa miestnym obyvateľstvom pozvať do domorodej jurty a to by sme veľmi radi. Rudolf tvrdil, že už sme veľmi blízko Ruska a tu už žiadne jurty nadivoko neuvidíme, takže posledná šanca je navštíviť miestny ger district, čo je v podstate okrajová časť mesta vybudovaná z júrt, v ktorých bývajú prisťahovalci z vidieka, hľadajúci v meste mongolskú verziu amerického sna. Tak to ideme skúsiť. Za mestom na oboch brehoch malej riečky a po oboch stranách cesty sa pod kopcom čupia biele jurty. Ideme sa skúsiť nadviazať bližší kontakt. Niektoré biele príbytky sa zdajú byť opustené, najviac sa bavíme na tom, že na drevených dverách je petlica a zamknutý visací zámok. Veď keby chcel niekto jurtu vykradnúť. Stačí nožíkom rozrezať mäkký materiál, z ktorého je jurta postavená. Lenže je možné, že toto majú majitelia poistené tou zvieracou lebkou pred dverami. Je vysoko pravdepodobné, že z nej spravili strážcu pripraveného uvaliť nejakú čudnú kliatbu na každého, kto by sa pokúsil do jurty vkradnúť. A možno nie, ale riskovať to nebudeme, ideme si nájsť niekoho, kto je doma. Väčšina obyvateľov je zhromaždená pri dvoch jurtách kus od nás, ideme na prieskum, teda iba ja a Lenka, Roman ostáva čakať v naštartovanom aute. Pre istotu. Dvaja chlapi sedlajú koňa. Strašne sa im tam motáme, aby pochopili, že by mohli Lenke dovoliť sa na tom koníkovi povoziť, ale naša snaha má úplne opačný účinok. Jedna zo žien nám po rusky vysvetľuje, že sa tu ide odohrávať niečo, čoho súčasťou my ako cudzinci rozhodne nesmieme byť a máme ísť preč. Nevyzerajú veľmi priateľsky, a nie veľmi priateľsky sa správajú aj k tej ovečke, ktorú jeden z chlapov šteklí nožíkom pod krkom, zatiaľ, čo sa ostatní zhromaždení chlapi pozerajú. Zachmúrené pohľady nás odprevádzajú až do auta. Z auta ešte veľmi nenápadne fotím, ako sa chlap skláňa nad nešťastným zvieraťom, ale nemáme odvahu zastaviť a fotiť aspoň z diaľky, takže osud ovce ostal nezdokumentovaný.
Najradšej by sme dokumentovali nádherné kopce pred nami, ale Romanovi sa zasa nezdajú nejaké zvuky odspodu. Čosi tam klepe, takže Roman zasa končí na karimatke natiahnutej v piesku v polohe na chrbte. Už to z jeho pohľadu vyzerá skoro ako dovolenka pri mori, veď koľko času on tvári na karimatke na piesku ležiac na chrbte??? Diagnózu vybitý čap sa Thunder pokúša riešiť ako ináč, než gurtňami. Lenže sú veci, ktoré sa gurtňami zjavne opraviť nedajú. Namiesto pritiahnutia nápravy o iné časti podvozku sa tie iné časti podvozku priťahovali k náprave, čo bol presne opačný efekt a hrozilo, že sa odlomí niečo, čo zatiaľ držalo, takže radšej sa budeme tváriť, že tá náprava ešte chvíľu vydrži a necháme to tak. Do tejto nie pozitívne sa vyvíjajúce situácie Lenka prichádza s priznaním, že v hotelovej izbe zabudla redukciu do elektrickej zástrčky a keďže si bez nej z meniča nebude môcť nabíjať tablet, musíme sa vrátiť do hotela. Na druhý pokus teda opúšťame Khovd a tentokrát sa nám podarí prekročiť sedlo medzi kopcami nad mestom. Nádhera. Ináč sa ani nedá opísať to, čo sa pred nami rozprestiera. Hlinená cesta sa vlní pomedzi kopce, nevieme sa vynadívať, až kým nám oči nevyliezajú pri pohľade na rieku, ktorá to celé križuje. V rieke je chlap v spoďároch, voda mu siaha vyše pása. Rieka je len niekoľko metrov široká, ale toto s Ladou neprebrodíme. Chvíľku zúfalo pozeráme do vody a keď už sa na nás Mongol asi dostatočne vnútorne zabavil, ukazuje nám, že keď pôjdeme doprava proti prúdu, je tam lepšie miesto na prekonanie vody. Mohol nám hneď povedať, že je tam most. Kto by ho tu čakal. Kopce mongolského Altaja sa mäkko vlnia všade naokolo a my sa tu cítime ako jediní ľudia na celom svete. Zato tiav je tu pomerne dosť a na pozadí kopcov s ľadovcovými čiapkami vyzerajú neskutočne romanticky.
Ešte romantickejšie vyzerá biela jurta s dvomi koníkmi priviazanými pri parkovacej tyči. Obávam sa, že máme poslednú šancu pokúsiť sa o blízke stretnutie s civilizáciou nepoškvrnenými Mongolmi, zastavme si tu. Koníky stoja hlavami k sebe, ako keby si niečo šepkali. Na jurte vrznú drevené dvere a vykukne stará žena. Za ňou vykukne niekoľko ďalších hláv. Uvidíme, čo sa bude diať. Rezkým krokom k nám smeruje muž v dlhom modrom plášti. Vyzerá prísne, ale asi iba preto, aby nám naznačil, že tie kone sú jeho a nemieni sa deliť. Na jedného obratne vyskočí a cvála proti kopcom. Staršia žena za ruku vedie asi trojročného chlapca a naznačuje nám, aby sme išli za ňou do jurty. Nenecháme sa dlho prehovárať, ideme nakuknúť. Jurta je prekvapivo veľká. Okrúhly priestor pôsobí zaujímavo. V strede stoja kachle, tuším aj trochu kúria a komín je vyvedený cez stred strechy von. Na zemi sedia dve mladé ženy, na doske vaľkajú cesto a plnia ho mäsom. Usmievajú sa, aj my sa usmievame. Ukazujú nám na malé štokrdlíky, na ktoré si máme sadnúť a staršia žena nám podáva misky s niečím, čo vyzerá ako čaj s mliekom. Miska je v dlaniach teplá, aj sa celkom teším na niečo teplé do brucha. Poriadne si odsrknem. Až keď mám ústa plné tekutiny, milióny chuťových buniek z jazyka posielajú mozgu informáciu, že je to slané. Dokonca to má nejakú divnú tukovú pachuť a až teraz som si všimla, že na povrchu tekutiny v miske pláva niekoľko mastných očiek. To slané musím rýchlo dostať z úst, začína ma jemne napínať. Lenže stará pani na mňa s úsmevom hľadí, ako keby čakala, čo spravím. Nechcem byť neslušná a vypľuť to slané s tukovou pachuťou späť do misky a ani na tri vrstvy kobercov pod nohami by to nebolo veľmi spoločenské, neostáva mi nič iné, len prehltnúť. Hrdlo mi zviera, žalúdok sa bráni, prehĺtací reflex bojuje s dáviacim, ale nakoniec zvíťazí gravitácia a tekutina smeruje dolu do žalúdka. Fuj, to je hnusné. Tá stará pani sa tuším škodoradostne usmiala. Alebo sa len usmiala. Cez zaťatú sánku sa usmievam aj ja. Roman pochopil môj vnútorný boj a je rád, že pani mala iba dve misky a že mi dal prednosť. Starká doniesla nejaké pampúchy, vyzerajú ako hranaté šišky bez džemu. Hurá, aspoň niečím prekryjem tú intenzívne slanú chuť, ktorá mi ostala na jazyku. Lenže ono je to úplne bez chuti, ani sladké, ale ani slané, čistá chuť múky, čiže žiadna. Starká na stôl doniesla niečo biele, vyzerá to byť nadýchané a pomerne husté, asi sneh z bielkov, ten asi bude sladký. Naberiem si plnú malú lyžičku bielej hmoty, otriem to na cesto bez chuti a napchám si to do úst v očakávaní sladkej chuti. Milióny chuťových buniek z jazyka mi posielajú do nepoučiteľného mozgu informáciu, že v ústach mám asi tak dva mesiace na vzduchu vykvasený tuk, ktorý už začína byť jemne kyslý. Stará pani usmievavo pozerá. Lenka vidí moje vypleštené oči, tak si na svoju šiškoidnú vec otrie iba trošku tej bielej veci, ale po pár sekundách pochopí, že aj tá troška je viac, ako by bolo únosné. Stará pani sa stále pozerá a usmieva. Potrebujem to vypľuť, ale teraz už pozerajú aj tie dve mladšie, nedá sa to spraviť nenápadne. Zúfalo prehltnem. Aj Lenka zúfalo prehltne. Roman sa zúfalo bráni hlasnému smiechu a tvári sa, že je najedený a nevládze ochutnávať tieto lahôdky. Stará pani sa tvári spokojne a mladé ďalej vaľkajú cesto a plnia ho mäsom. Aby sa nedostal k stolčeku s občerstvením, je Roman ochotný zamestnať sa hocičím a tak má zrazu v náručí mongolské batoľa. Ale dlho mu to nevydrží a dieťa putuje z náručia do náručia. Nedá sa zjesť, takže je to bezpečnejšie, ako ochutnávať mongolské dobroty. Ináč v takej jurte to rozhodne nevyzerá ako za čias Džingischána. Na skrinke stojí LCD displej a hneď vedľa je veľký mrazák a na ňom položený mobil. Pri jurte na kovovom stĺpiku je k oblohe otočený fotovoltaický panel, ktorý to celé napája energiou. Ďakujeme za pohostenie, Lenka odovzdá zopár podarúnkov a ideme ďalej. Je tu krásne ale musíme pokračovať.
Štveráme sa do kopca pomedzi zelené kopce. Pred nami sa po lúke presýpa veľké stádo oviec. Pastier na malom mongolskom koníku cvála smerom k nám. Keď sa nám dnes tak darí, skúsme ešte dostať Lenku na koňa a bude to komplet. Rukami aj nohami pastierovi naznačujeme, aby požičal Lenke svoj dopravný prostriedok. Netvári sa ochotne, ale nakoniec naznačí, že to tá žena môže vyskúšať. Lenke viac netreba a na dve doby sa vyšvihne územčistému mongolskému zvieraťu do sedla. Keď pastier vidí, že táto osoba asi na koni nesedí po prvý krát, chytí uzdu o poznanie pevnejšie a odmieta ju dať lenke do ruky. Asi sa obáva, že by Lenka na tom koni odcválala až na Slovensko a pre Mongola je koník jediný dopravný prostriedok. Zviera teda uzdu a vodí koňa dokolečka ako poníka v detskom cirkuse, ale my sme aj tak spokojní. Boli sme v domorodej jurte a Lenka sedí na koni, takže deň plný úspechov. Vasiľovi dnes ešte nič neodpadlo, to je tiež veľmi pozitívne, aj keď mám pocit, že Roman sa už začína trochu nudiť.
Prechádzame údolím. Na kopcoch napravo, celkom blízko, obdivujeme biele ľadovce. Aj vonku je chladnejšie, nadmorská výška sa škriabe cez dve tisíc metrov. Okolo oblého kopca sa cesta stáča k riečke. Vyzerá byť porozlievaná po celej lúke pred nami, vytvára si meandre a jazierka. Snáď nebude príliš hlboká. Hlinená cesta končí v jednom z malých jazierok, na druhej strane evidentne vychádza, takže toto je oficiálny brod, ideme spraviť peší prieskum. Voda je sotva do pol lýtok, ale je prekvapivo príjemná a keď ostatní vidia, ako si prechádzku vo vode užívam, idú sa čľapkať za mnou. Škoda, že plavky máme niekde na dne zaprášenej batožiny, možno by sme si tu dali aj rýchly osviežujúci kúpeľ, takto teda okúpeme iba Vaisiľa a aj to len tak povyše prahov. Za nami brodí dvojica chlapov na starom Uaze. My obdivujeme ich, oni nás a tak sa na seba hodnú chvíľu usmievame a potľapkávame sa po ramenách a kapotách ale nevznikol z toho žiaden hlbší medzinárodný pakt, tak po chvíli ideme každý veselo svojim smerom. Ináč ľudia tu už vyzerajú tak trošku ináč, už to nie sú takí čistí Mongoli, dostávame sa do oblasti, ktorá je osídlená aj pôvodne Kazašským obyvateľstvom a na fyzionómii obyvateľstva je vidieť, že nie sú žiadni rasisti a rozhodne netrpia potrebou zachovania čistej rasy.
Sme takí uchvátení neuveriteľne krásnymi panorámami okolo jazera Tolbo, že by sme tu najradšej strávili niekoľko dní jazdením po kopcoch a objavovaním krásnych miest. Lenže na to by sme potrebovali iné vozidlo, nie to, čo máme pod zadkom. Nemáme odvahu túto hrkálku natriasť po horských cestách, tento krát tieto hory nepreskúmame, ale možno raz sa sem vrátime. Ak by sme sa mali v Mongolsku na nejaké miesto vrátiť, tak sem.
Ani sme si ani nevšimli, kedy sme vybehli na asfalt a zbehli do mesta Ulgii. Typické sivé mongolské mestečko, nemáme v úmysle tu ostať, len sa zastavíme v miestnych potravinách a minieme posledné mongolské peniaze. Noc chceme prekempovať, na večeru si dáme niečo z vlastných zásob a zajtra dopoludnia už budeme na hraniciach. Kým míňam posledné tugriky za kopu fliaš s vodou (žiadna mongolská potravina nás neuchvátila natoľko, že by sme si potrebovali spraviť zásobu na cestu), Roman má rozdebatovaný nejaký biznys s miestnym chlapíkom, ktorý chce Vasiľa kúpiť. Pánko je milovníkom značka Lada, sám vraj jednu vlastní, ale my ho upodozrievame, že by mal vlastniť radšej silné okuliare, pretože musí byť slepý, ak hovorí, že za toto auto by chcel zaplatiť. Ale aj keby to myslel vážne, Vasiľa predať nemôžeme, nie sme jeho majitelia, takže chlapík nám aspoň ponúka, že nás prenocuje. Vlastní hotel a vezme aj eurá a tak sa necháme ukecať hlavne vďaka argumentu, že chlap má servis a ráno nám dá Vasiľa do poriadku, lebo pravé predné rameno už vydáva vážne nechutné zvuky. Nevieme, kam máme ísť, ale pošle nám dcéru, ona nás odvedie. Dcéra ale ide aj s dvomi deťmi, čo si myslia, že je žigulák nafukovací? Nakoniec sa ale nejako k Lenke a batožine na zadné sedadlo pomestia a my sa vďaka živej navigácii dostávame na dvor s tromi jurtami a malým betónovým domčekom. Toto je ten hotel? Ale vlastne no a č? aspoň sa vyspíme v jurte, ja sa začínam tešiť. Lenže k jurte nie je žiadne splachovacie wecko ani sprchovací kút, kde sa teda pôjdeme vy? Lenka robí po dvore prieskum. Sprcha je pri plote, teda asi je to sprchy, lebo je tam na vrchu betónového panela pripevnený čierny sud a trčí z neho hadica. Ok, tak dnes budú namiesto sprchy vlhčeňáče. Wecko Lenka objavila v rohu dvora. Murovaná stavbička, modré drevené dvere, vyzerá to v pohode. Len Lenka po nakuknutí v pohode rozhodne nevyzerá, skôr vyzerá odhodlaná, že balíme a odchádzame. Nechápeme, ale ideme skontrolovať. Napriek bielej omietke zvonka sa vo vnútri nachádza čierna diera. Teda na podlahe sú modré dosky a v nich vyrezaná diera, v podstate kombinácie slovenskej latríny a tureckého záchodu. Vďaka blížiacej sa búrke a s tým súvisiacimi tlakovými zmenami je smrad v záchode neznesiteľný, naberáme modrý odtieň ako tie dosky na podlahe. No nič, asi budeme chodiť cikať za jurtu. Nejaká pani nám medzitým naznášala do našej jurty termosku s čajom aj misu šišiek a vonku už sa začína stmievať, už sa nám nechce ísť hľadať miesto na kemp, takže ostávame.
Po dnešných skúsenostiach pristupujeme k jedlu veľmi opatrne. Do misky si nalejeme iba trošku čaju, nie je v ňom žiadne mlieko, je to obyčajný slabý čierny čaj, ešte aj cukor nám doniesli. Zo šišky si odtrhnem iba kúštik a opatrne si ho položím na jazyk. Síce nie sú čerstvé, ale rozhodne sú sladké a na zmenu chuti sú na stole ešte hyper sladké keksíky. Ale tešili sme sa na niečo z našich zásob, tak si mongolské sladkosti nechávame na raňajky a varíme si slovenské sáčkové polevky. Jurta je zariadená veľmi skromne, na rozdiel od domorodých júrt sa v tejto nenachádzajú žiadne postele, iba deky na zemi, ale je to v pohode. Spacáky sme stihli rozbaliť presne v momente, keď nás naše plné žalúdky poslali do ríše snov.
