Deň 9 - konečne sme v Rusku

Ráno čakáme na majiteľa servisu. Na dvore okolo Vasiľa postáva skupinka chlapov, jeden hlavu naklonenú doľava, jeden doprava, ostatný tváre v dlaniach a čudujú sa. Ešte viac sa čudujeme my, keď nám chlapi naznačujú, že ten servis, ktorý nám majiteľ hotelovej jurty sľúbil, je priamo toto miesto na tomto dvore a že servisný zákrok sa bude odohrávať tu v tomto prachu, bez zdviháka alebo montážnej jamy. Jeden z postávajúcich je Rus a majú ho tu za najväčšieho odborníka na žiguláky, ale jeho najväčšou kvalifikáciou je asi to, že má s Vasiľom rovnakú krajinu pôvodu. Keď nám chlapi oznámia, že majiteľ a teda vrchný servisák sa dostaví až tak okolo jedenástej, čo by znamenalo dve hodiny čakania, je takmer rozhodnuté. Roman ešte s Rusom nakukne na hrdzavé rameno a zisťuje, či sa s tým dostaneme do Ruska. Rus mávne rukou a konštatuje, že éto ne kritično (to nie je kritické), a do zeme žigulákom zasľúbenej to máme v podstate už len nejakých 170 kilometrov, takže asi bude lepšie dohrkať sa až tam. Bude tam aj viac náhradných dielov a lepšie vybavené servisy. Pre istotu nám ešte daruje kotúč bielej papierovej pásky na zalepenie poistkovej skrinky, aby nám poistky nepovypadávali a ideme smer hranice.

Na konci dediny je cez cestu rampa a pri nej búdka s okienkom. Neveští to nič dobré. Chlapík v zelenej vestičke od nás chce niečo ak diaľničný poplatok v sume asi tak pol eura, možno euro, ale problém je, že sme s takýmto poplatkom nerátali a včera som v potravinách minula takmer všetky mongolské peniaze. Ostalo mi pár papierových bankoviek v hodnote asi tak 5 centov, to nám stačiť nebude. Roman ide vyjednávať. Znakovou rečou a ukážkou prázdnej peňaženky vezme mýtnikovi všetky argumenty. Asi si nás tu nechcel nechať, takže rampu zdvihol aj zadarmo, my sme mu dali suvenírový štamprlík a vyrazili sme na diaľnicu. Aby bolo jasné, tá diaľnica bola presne taká istá štrková cesta, po akej sme išli doteraz akurát rolety na nej sú trošku lepšie zrovnané. Ale je fakt že miestami sú tu aj zvodidlá a to asi kvalifikuje tento úsek za cestu vyššej triedy. Vlníme sa pomedzi kopce a užívame si výhľady. Mali by sme sa ale ešte niekde zastaviť, aby sme Vasiľa odstrojili, aby sme z neho dali dole kozie rohy, pretože Rus v meste Ulgii nám povedal, že nás s nimi cez hranicu nepustia. Je to biologický materiál a kvôli potenciálnemu prenosu chorôb to Rusi nedovolia. Nechce sa nám zisťovať, či by sme rohy nejako prepašovali alebo nie, radšej ich tu necháme. Sprevádzali nás riadny kus cesty, bolo by vhodné rozlúčiť sa s nimi nejako štýlovo. Lenka navrhne postaviť im niečo ako oltárik. Na kopčeku nad cestou teda na kopu naznášame kamene a obradne na ne ukladáme dvoje kozie rohy. V diaľke po ceste práši nejaká motorka. Dvaja chalani pri nás zastavia a chvíľu nás pozorujú. „Want tea?“ vyláme zo seba jeden z nich lámanou angličtinou. A tak, čaj by sme si aj dali. Chalan nám vysvetľuje, že 25 kilometrov odtiaľto má jurtu a že nás pozýva na čaj. Chvíľu sa dohadujeme, v podstate máme čas, sme už blízko hraníc, dnes sa nám ich istotne podarí prejsť, takže malá čajová zastávka nemôže škodiť. Keď sa nás chalanisko spýta tretí krát, prijímame pozvanie. Otáča motorku a vracia sa smerom odkiaľ prišiel. Zjavne netuší, v akom stave je naše auto, pretože si to na motorke valí dobrých 80 a my miestami máme problém stíhať mu. Prach ale zdvíha tak vysoko, že aj keď nám ujde o tri zákruty, nie je problém zistiť, kadiaľ išiel ďalej. Na chvíľu zastavil, aby nám ukázal orla sediaceho na lúke pod cestou. „Eagle“, ukazuje hrdo. V tejto oblasti sa ešte stále cvičené orly používajú na lov. Je to zaujímavá tradícia, ktorú raz za rok v oblasti Altaja oslavujú aj veľkým sviatkom. Sme tu ale úplne mimo toho obdobia, takže nám musí stačiť aj tento úplne necvičený vták.

Chalan mieri k jurte pri ktorej parkuje nejaká nízka športová Toyota. Veľmi zaujímavé vozidlo na túto krajinu. Pri jurte sa hrajú deti a čakajú, či sa im niečo ujde. Lenka má ešte zopár balení sladkostí, tak sa s nimi podelí. Žena pred jurtou nás s úsmevom volá dnu. V tejto jurte zjavne býva väčšia rodina – po celom obvode príbytku je postavených šesť postelí, uprostred kachle a komínom von. Pred posteľou presne oproti dverám stojí stôl, táto posteľ sa používa ako pohovka aj pre návštevy. Žena nám ukazuje, že sa máme usadiť a hneď na stôl znáša keksíky, koláčiky, staré známe divné šišky aj s tým neuveriteľne hnusným tukom. Tak moja milá, týmto nás už nenachytáš, šišiek sa ani nedotknem. Keďže sme boli pozvaní na čaj, ten si musíme nechať do misiek naliať. Tento je ale o niečo požívateľnejší – silnejší čierny čaj, menej mlieka a aj menej soli. Sme u kazašskej rodiny, ktorá sa po našom príchode rýchlo pozbieha domov a robia nám spoločnosť. Pani je z Kazachstanu, hovorí celkom dobre po rusky, takže môžeme aj čo to pozisťovať. Zásadná otázka – prečo je čaj slaný a nie sladký? Mysleli sme, že to má niečo spoločné so zadržiavaním vody v organizme a podobné biotechnické zdôvodnenia, ale pani konštatuje, že je to len otázka vkusu. Im to tak chutí, ale ak chceme, dá nám aj cukor, a už je miska plná bieleho cukru na stole. Pani býva v Kazachstane, ale cez leto chodieva sem k mame do Mongolska, lebo tam u nich je príliš horúco. Mladý muž, ktorý nás pozval na čaj je jej brat, žije tu aj s ich starou mamou. Tá sa na nás usmieva štrbavým úsmevom z vedľajšej postele. Na stene jurty je fotka starého pána vo vojenskej uniforme s kopou vyznamenaní. Pani hrdo hovorí, že je to jej otec. Aj ďalší členovia rodiny, ktorý s nami popíjajú čaj, sa usmievajú. V tejto jurte často na zemi prespávajú aj turisti, vraj ich tu majú pomerne často. Keby bol večer, istotne by sme tu ostali aj my, ale dnes tu asi neostaneme. Pani nám ponúka, že nám aspoň pripraví niečo na obed, ale my sme ešte plní od raňajok, stačí nám čaj a keksíky. Ešte by nás zaujímalo, aké mlieko nalievajú do čaju. Ja tvrdím, že ovčie, Lenka tipuje kozie. Roman teda zisťuje – malakó bééé íííli méééé. Od smiechu mi skoro vyprskol čaj nosom, aj domáci majú čo robiť aby nerozliali, čo majú v miskách, ale nakoniec chalan odpovie béééé, tak je jasné, že som mala pravdu.

Ako poďakovanie aj tu nechávame štamprlík so slovenskou vlajočkou. Pani si ho vezme do prstov, žmúri naň a smeje sa, že aký malinký stakanček to je a ešte aj prázdny. Celá rodina sa smeje. Nie je viac treba. Skočím do Vasiľa, v kufri mám ešte trochu marhuľovice, dám im ochutnať. Teraz má už pani stakanček plný a chystá sa ochutnať. Ale opatrne, je to dosť silné. Pani si dá poradiť a tak si naleje len trochu na jazyk a... keď asi po piatich minútach kašľania začala zasa súvisle dýchať, dosmiali sme sa a spoločne sme sa uzhodli, že nie my máme malé poháriky, ale oni pijú slabú vodku. Takže toto si odložia na večer, zriedia si to s vodou a budú to mať celá rodina na dobrú noc.

Pri odchode nám ešte ukážu špajzku za závesom. Kusy sušeného mäsa tam visia ako spiace netopiere, takže sme aj docela radi, že sme neostali na obed. Na rozlúčku dostaneme ešte ochutnať za lyžicu domáceho tvarohu. Toto budeme ľutovať asi až do večera, pretože tú kyslú chuť z jazyka len tak nedostaneme.

Ideme k ruským hraniciam a vezieme so sebou aj chalana, ktorý nás zavolal na čaj, ide vraj pozrieť kamoša colníka. Po pár kilometroch v prašnom teréne ale asi oľutoval, že do Vasiľa nastúpil. Vyzerá dosť vydesene zo všetkých tých podivných zvukov, ktoré hrdzou rozožraté vozidlo produkuje a aj množstvo prachu, ktoré do auta preniká cez deravú podlahu je pre nezvyknutého človeka desivé. Pre istotu si na tvár nasadí čiernu rúšku.

Na hraniciach je pomerne kľud, len skupinka ruských motorkárov čaká, kým im skontrolujú pasy. A tak sa družbíme, aj keď to nie sú Noční Vlci, ale vraj nejakých poznajú. Po prvej kontrole dokladov od auta sa ideme pokúsiť získať všetky pečiatky na to, aby sme mohli opustiť Mongolsko. Máme pečiatky v pase, ale potrebujeme aj veterinárnu kontrolu a ešte nejaký ďalší štempel, lenže všetci pracovníci colnice zavreli okienka a kolektívne sa uberajú na obed do najbližšej dediny. Super, chytili sme obedňajšiu prestávku, aj keď sú už dve hodiny popoludní. Najbližšiu hodinu sa nikam nedostaneme. Neostáva nám nič iné, len si rozložiť kempovú kuchyňu v colnom priestore a varíme vodu na kávu a Lenkinu wifonku. Keď sa okolo nás začala šíriť vôňa nefalšovaného espressa, nazlietajú sa k nám všetci ruskí motorkári aj niekoľko Mongolov, ktorí ostali strážiť colnicu a Roman takmer nestíha mlieť kávu, aby sme ukojili hromadný kávový absťák. Takmer bola tá hodinová prestávka aj málo, ale nakoniec sa nám podarilo absolvovať všetky kontroly a cez rampu sme vypustení do hraničného medzipriestoru. Po niekoľkých kilometroch sme na ruskej strane. Vyzerá to tu podstatne úradnejšie. Všetci vypisujú papiere, niekoľko ľudí stojí pri mobilnom skeneri a vykladajú do neho všetku batožinu. Poslušne ideme k okienku a vypisujeme colnú deklaráciu. Chlap za okienkom ju podrobne preskúma, niečo poškrtá a vráti nám ju na prepísanie. Druhý pokus. Teraz už je všetko ok a keď sa mu podarí podrobne preskúmať notársky overené povolenie na to, že môžeme s požičaným autom prekročiť hranice, tak nám asi po pol hodine uderí pečiatku do papierov a chystáme sa na odchod. Lenže ešte sme neprešli fyzickou kontrolou. Policajti chcú vidieť obsah kufra. Chvíľu sa čudujú, čo to tam máme, pretože batožinu v kufri máme zabalenú v nejakej divnej obliečke, ktorú nám Laďáci nechali, a vyzerá to ako zbalená mŕtvola. Policajt si asi nechce špiniť ruky, káže nám to rozbaliť, ale pozorne sleduje, čo z toho vylezie. Tuším je aj trochu sklamaný, že iba batohy, lebo puzdro na zbraň mal už tuším rozopnuté. Aspoň nám teda uštedrí trochu telocviku, všetko musíme vyložiť aj z kufra aj z kabíny, ale keď zistí, že v batohoch už máme pomerne dosť špinavého prádla, moc sa nám v tom nehrabe a už len nechá drogového psíka, aby nám všetko očuchal. Ani drogovému psíkovi naša bielizeň moc nevoňala, lebo sa len tak trošku okolo batohov pomotal a potom ľahostajne odcupkal. Policajt sa Romana ešte pre poriadok pýta „Aružie íli narkotika?“ (zbrane alebo narkotiká). Nie sme v Rusku prvý krát, na túto otázku už máme nacvičenú odpoveď, takže Roman ukazuje na mňa so slovami „Éto majó aružie“ (toto je moja zbraň). Policajt sa uškrnie, ukáže na Lenku a pýta sa „A éto narkotika, da?“ (a toto sú drogy, áno?) Všetci sa smejeme, policajt mávne rukou a posiela nás preč. Nebránime sa, aj tak sme tu skysli už viac ako hodinu.

V prvej ruskom meste potrebujeme nájsť nejaký servis, pretože zospodu sa šíria hrozivé zvuky a ani pomerne hladký asfalt tomu nepomohol. Naozaj hrozí, že sa to zlomí, nevyhnutne to musíme riešiť.

Asi 53 kilometrov od hraníc je mesto Kosh Agach. Potrebujeme spraviť tri veci – nájsť banku a vymeniť nejaké ruble, dobiť ruskú dátovú kartu aby sme mali dáta kvôli navigácii a hlavne zohnať servis. Na naše veľké prekvapenie sú ale obe banky v meste zatvorené, pretože pracovná dob končí o 16:30, narozdiel od tých mongolských, ktoré fungujú aj do jedenástej v noci. Jeden bankomat nefunguje a to, čo stojí ako bankomaty pri druhej banke má nejakú divnú navigáciu v azbuke a vyzerá to skôr ako terminál na platenie rôznych účtov než ako bankomat na výber hotovosti. Ideme skúsiť miestny trhový dom. Bankomat ani zmenáreň tu nie je, ale je tu malá predajňa mobilného príslušenstva, ideme skúsiť dobiť dáta. Lenže to sa vraj dá iba cez platobný terminál v banke a tam sa nám rozhodne našu kartu nechce pchať. Nemáme ani žiadne ruble. Nakoniec sa slečna za pultom chvíľu pohrá s Romanovým mobilom a vracia nám ho s tým, že nám dobila dáta zo svojho účtu za 200 rubľov (niečo okolo 3 eurá) a že je to darček od nej. Sme prekvapení a veľmi vďační. Ešte by sme potrebovali vedieť, či je tu nejaký servis, pretože máme vážne problémy s autom. Slečna ale tvrdí, že najbližší poriadny servis je asi až v meste Gornoaltajsk, ktoré je od tiaľto tak 450 kilometrov. No dobre, ak pôjdeme opatrne, možno to dáme, ale potrebujeme natankovať. Je tu plynová pumpa? Slečna sa zamyslí a áno, je, na začiatku dediny, ale tam sa dá platiť iba hotovosťou. Sme fakt nešťastní, keďže sme úplne bez hotovosti. Asi sme vyzerali veľmi zúfalo, pretože slečna otvorila peňaženku a podáva nám 2000 rublov. Máme si natankovať a za to sa určite do Gornoaltajska dostaneme. To je jediný spôsob, ako nám môže pomôcť. V rýchlosti prepočítavame. Veď ona nám dáva niečo okolo 30 eur. To musí byť predsa pre dievča v malom ruskom meste strašne veľa peňazí. To si nemôžeme zobrať. Vysvetľujeme, že my síce nemáme ruské peniaze, ale nie sme bez peňazí. Máme eurá, takže ak ich od nás vezme, tak my si tie ruble od nej kúpime. Slečna súhlasí, ale netuší, aký je kurz, pretože ona vraj v počítači nemá internet, na čo jej Roman podáva svoj mobil s tým, že on internet má. Veď mu ho ona aktivovala. Po chvíli máme zobchodované, ruble vymenené, môžeme ísť pohľadať plyn. Sme skutočne dojatí ochotou tejto dievčiny, pretože toto by sa nám asi ani u nás doma nestalo že by nám niekto neznámy len tak dal toľko peňazí v snahe nezištne nám pomôcť.

Sme už skoro na konci dediny a čerpačka nikde. Zato tu stojí policajná hliadka. Napriek technickému stavu nášho vozidla Roman zastaví pri policajtovi, ktorému idú od údivu vypadnúť oči. Kým stihne niečo povedať Roman sa pýta, kde je autozapravka (plynová pumpa). Policajt vykokce, že hentam ešte asi 500 metrov rovno a doprava. Chystáme sa odísť, keď si policajt spomenie, na čo tu stojí a tak ukáže na predný reflektor a prísne hovorí „Nesviet ti svetlo“. Roman sa mu zahľadí do očí a prehlási „Ja viem“, čím policajtovi vezme reč a aj snahu zisťovať ďalšie pokutovateľné technické nedostatky tohto vozidla a nechá nás odísť z jeho stanoviska. Na opačnej strane cesty stojí policajtka, ktorá iba s námahou potláča záchvat smiechu a keby nebola v uniforme, asi by sa váľala na ceste od smiechu. Sme naplynení, už potrebujeme iba servis. Prechádzame okolo niečoho, čo vyzerá ako autoumývárka, možno nám poradia. O kus ďalej na druhom konci dediny a potom ak zahneme po hlinenej ceste doprava, tam je na konci ulice servis. Ideme skúsiť.

Na dvore nikto nie je. Brána veľkej servisnej dvojgaráže je síce otvorená, ale nikde ani živej duše. Zrazu buchnú dvere latríny v rohu dvora a vychádza čierniovlasý chlapík, ešte si poťahuje montérky a nahadzuje traky. Zbadal nás. Zbadal aj auto a pochopil. V tom momente sa v ňom evidentne odohral vnútorný boj a rozmýšľa, či sa nemá vrátiť na latrínu. Aj s tuším obzrel. Dôvod, prečo tam nevliezol sme pochopili na ďalší deň, ale o tom potom. Neostáva mu nič iné, ako sa nechať osloviť. Že máme problém, to je mu jasné ale teraz sa do práce už púšťať nebude. Je o desať minút sedem, zatvárajú o siedmej, takže máme prísť až zajtra o deviatej ráno, niečo skúsia porobiť. Budeme v tomto meste teda musieť ostať na noc. Keď odchádzame zo servisného dvora, zhodne sa domnievame, že tento človek si práve išiel vypísať na zajtra dovolenkový lístok.

Na konci ulice je hostel. Keďže Lenku aj Romana začali trápiť črevné problémy, ostaneme na noc tu. Toaleta je síce až na konci chodby, ale snáď to dobehnú. Asi vypili priveľa slaného čajíka, alebo im uškodilo, že si ani jeden nechcel chlipnúť z mojej marhuľovice.

Večer sa nám ešte podarí stretnúť so slovenskou motorkárkou Veronikou, o ktorej som vedela, že má v tomto období namierené z Kazachstanu cez Rusko do Mongolska, ale nevedeli sme, či sa naše cesty niekde pretnú, keďže ona v Mongolsku plánuje úplne inú trasu, než akú sme absolvovali my. Nakoniec je to veľká sranda, pretože zisťujeme, že sa vlastne poznáme a jediný, kto je v tejto zvláštnej skupinke nový je jej spolujazdec Stefan – švajčiarsky účtovník, ktorý hneď dostal prezývku Fantoci. Za pár pivami sme pešo odšľapali asi aj niekoľk kilometrov, ale v jedinej otvorenej krčme sa práve dohráva nejaká moslimská udalosť, ku ktorej nás neprizvali, takže si fľaškové pivo berieme do ruky a kráčame späť k hostelu. Zajtra nám snáď dajú dokopy Vasiľa a budeme môcť pokračovť. Držte nám palce.